Autor: Vojtech Vlček
Zdroj: © Res Claritatis Monitor, ročník X., číslo 20/2013 » rcmonitor.cz
preklad: Janka Potančoková
Datum napsání:
10.02.2014
Vasiľ Hopko » 1904-1976 « pomocný biskup prešovskej eparchie, mučeník komunizmu
Vasiľ Hopko sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské v okrese Bardejov na východnom Slovensku. Jeho otec Vasiľ Hopko aj matka Anna, rodená Petrenková, boli Rusíni. Mali celkom päť detí, z ktorých však traja zomreli čoskoro po narodení. Keď malý Vasiľ nemal ešte ani dva roky, zomrel jeho otec tragicky po zásahu bleskom. V zúfalej situácii sa matka rozhodla zveriť deti starým rodičom a odišla za prácou do Ameriky. Od roku 1910 Vasiľ navštevoval cirkevnú školu v Bardejove. V tej dobe si ho vzal k sebe strýko Demeter Petrenko, ktorý bol gréckokatolickým kňazom a nemal deti. Strýko potom poslal Vasiľa študovať na gymnázium v Prešove. Práve strýko - horlivý kňaz a dobrý kazateľ - sa stal pre mladého Vasiľa vzorom a silno ho ovplyvnil pri jeho rozhodovaní o budúcom povolaní. Mladý Vasiľ sa rozhodol pre štúdium teológie v Prešove, kam nastúpil v roku 1924. Krátko pred kňazským svätením sa chystal ešte navštíviť matku v Amerike, vážne však ochorel a musel sa podrobiť operácii chrbtice. Kňazské svätenie prijal 3. februára 1929 v Prešove z rúk biskupa Gojdiča.
Frárom, špirituálom, biskupom
Keď bola založená gréckokatolícka farnosť v Prahe pri rímskokatolíckom kostole sv. Mikuláša, biskup Gojdič ho vymenoval jej prvým farárom. P. Hopko organizoval túto farnosť od základov, povzbudzoval k svornosti veriacich zo Slovenska, Podkarpatskej Rusi i Ukrajiny, ktorí do farnosti prichádzali s emigračnými vlnami. V roku 1930 ho v jeho dvadsiatich šiestich rokoch prišla navštíviť z USA matka, ostala u neho šesť rokov a viedla mu domácnosť. P. Hopko sa aktívne venoval mládeži, prisťahovalcom i robotníkom a nezamestnaným. Navštívil tiež našich krajanov vo Francúzsku, na Volyni na Ukrajine či v Banáte v Rumunsku, kde viedol duchovné obnovy. V roku 1931 dostal na užívanie od pražského arcibiskupa F. Kordača kostol sv. Klementa, ktorý prispôsobil pre východný obrad. Tu bola tiež zriadená samostatná gréckokatolícka farnosť, do ktorej patrili gréckokatolíci žijúci v Čechách, na Morave a v Sliezsku . V roku 1936 dostal za svoju horlivú službu od pápeža Pia XI . titul monsignora.
15. septembra 1936 sa stal špirituálom kňazského seminára v Prešove a vykonával túto činnosť až do roku 1942. Medzitým pokračoval v doktorandských štúdiách teológie a v apríli 1940 sa stal doktorom teológie. Od 1. septembra 1942 bol biskupským tajomníkom, následne potom profesorom pastorálnej a morálnej teológie na bohosloveckej fakulte v Prešove. Po druhej svetovej vojne bol poverený organizovaním náboženskej tlače a vydavateľstva, sám sa tiež aktívne venoval písaniu textov v teologickej a historickej oblasti a vydal niekoľko kníh. 11. mája 1947 bol vysvätený na svätiaceho biskupa v Prešove biskupom Gojdičom a stal sa prvým pomocným biskupom gréckokatolíkov v Prešove. Ako biskup navštevoval gréckokatolícke farnosti a komunity po celej republike a povzbudzoval veriacich.
To, čo som prežil, neželám nikomu na svete
Po roku 1948 sa komunistická moc v Československu rozhodla gréckokatolícku cirkev zlikvidovať. 28. apríla 1950 bol zvolaný Prešovský sobor, ktorý znamenal zrušenie jednoty gréckokatolíckej cirkvi s rímskokatolíckou cirkvou a pápežom a veriaci mali prestúpiť do pravoslávnej cirkvi moskovského patriarchátu. Gréckokatolícki biskupi a duchovní boli vystavení tvrdému prenasledovaniu. Potom, ako odmietol prestup k pravoslávnym, sa biskup Hopko ocitol najprv v domácom väzení. V máji 1950 bol internovaný s ďalšími kňazmi v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci . Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a prevezený do vyšetrovacej väzby v Prahe - Ruzyni . Mal byť vyšetrovateľmi spracovaný, aby súhlasil s prestupom k pravosláviu.
Bol vystavený tvrdému fyzickému i psychickému týraniu - kopaniu, bitiu, odopieranie spánku, jedla a pitia, štyri mesiace bol izolovaný na samotke. Keď vyšetrovatelia videli, že ho nezlomia, rozhodli sa ho obviniť z protištátnej činnosti a odsúdiť. Bol obvinený z podpory Banderovcov, organizovania špionáže proti SSSR, protikomunistickej činnosti, spolupráce s "reakčnými" biskupmi a podpory Vatikánu. Pôvodne mal byť súdený v procese s biskupom GojdičOM a ďalšími slovenskými biskupmi v januári 1951. Následkom brutálnych metód sa však biskup Hopko fyzicky i psychicky zrútil a bol umiestnený na psychiatrickej liečebni. Do konca svojho života potom následkom mučenia trpel psychickými problémami. O týchto chvíľach svojho života neskôr povedal: "To, čo som prežil, neželám nikomu na svete."
13 rokov, 6 mesiacov a 24 dní vo väzení
Po viac než roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 na Štátnom súde v Bratislave odsúdený za zločiny velezrady a špionáže na 15 rokov odňatia slobody. Pri súdnom procese v sebe našiel toľko sily, že označil svoje výpovede za vynútené násilím. V komunistickom tábore pre gréckokatolíckych duchovných zomrel tiež strýko biskupa Hopka, jeho matke zhabali komunistické úrady dom, takže sa ocitla bez domova, a biskupovi Hopkovi nedovolili ani zúčastniť sa v roku 1952 na jej pohrebe. Biskup Hopko bol postupne väznený v komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach , v niektorých z nich opakovane.
Vo väzení sa venoval pastorácii väzňov - tajne krstil, spovedal, celebroval, ale vedel sa rozdeliť aj o skromnú dávku jedla. Tiež učil spoluväzňa angličtinu a nemčinu. Nedostatočnú lekársku starostlivosť, chudobnú stravu, chlad, hrubosť bacharov a ďalšie ťažkosti väzenského pobytu znášal podľa svedectva väzňov s príkladnou pokorou. S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z Valdíc prepustený "zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie" podmienečne na 3 roky. Krutá väzba a následný dlhý pobyt v krimináloch trvalo podlomili jeho zdravie. Biskup Hopko trpel depresiami, nemohol v noci spať a trpel ďalšími chorobami.
Medzi svojimi
Po prepustení z väzenia žil krátko v rodine gréckokatolíckeho kňaza J. Bujňáka v Košiciach, kde sa mu pokúsili pomôcť veriaci lekári. Čoskoro však bol odvezený do Charitného domova v bývalom kláštore v Oseku u Duchcova v severných Čechách, kde bol internovaný a pod dozorom ŠtB. Tu boli sústredené aj rehoľné sestry a biskup L. Hlad . Počas roka 1968 sa mohol vrátiť na Slovensko, kde sa venoval obnove gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V tomto roku sa mohol tiež zúčastniť audiencie u pápeža Pavla VI . v Ríme. Od apríla 1969 mohol po obdržaní štátneho súhlasu vykonávať funkciu svätiaceho biskupa prešovskej eparchie, ale plne rehabilitovaný nebol a nemohol sa ani vrátiť do svojho biskupského sídla, ktoré zostalo v rukách pravoslávnych.
Cez limity svojho zdravia denne slúžil svätú omšu v katedrálnom chráme v Prešove, svätil bohoslovcov, spovedal. 23. júla 1976 zomrel na infarkt v Prešove a bol pochovaný v krypte katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. V roku 1996 sa začal diecézny proces jeho blahorečenia v Prešove, ktorý bol zavŕšený v nedeľu 14. septembra 2003, keď pápež Ján Pavol II. v Bratislave - Petržalke vyhlásil biskupa Vasiľa Hopka za blahoslaveného. V ťažkých chvíľach sa modlil strelné modlitby: "Drahý Spasiteľ, milujem ťa a daj, aby som ťa stále viac a viac miloval." Alebo "Božské srdce Ježišovo, Tebe dôverujem, Tebe sa odovzdávam."
Vasiľ Hopko sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské v okrese Bardejov na východnom Slovensku. Jeho otec Vasiľ Hopko aj matka Anna, rodená Petrenková, boli Rusíni. Mali celkom päť detí, z ktorých však traja zomreli čoskoro po narodení. Keď malý Vasiľ nemal ešte ani dva roky, zomrel jeho otec tragicky po zásahu bleskom. V zúfalej situácii sa matka rozhodla zveriť deti starým rodičom a odišla za prácou do Ameriky. Od roku 1910 Vasiľ navštevoval cirkevnú školu v Bardejove. V tej dobe si ho vzal k sebe strýko Demeter Petrenko, ktorý bol gréckokatolickým kňazom a nemal deti. Strýko potom poslal Vasiľa študovať na gymnázium v Prešove. Práve strýko - horlivý kňaz a dobrý kazateľ - sa stal pre mladého Vasiľa vzorom a silno ho ovplyvnil pri jeho rozhodovaní o budúcom povolaní. Mladý Vasiľ sa rozhodol pre štúdium teológie v Prešove, kam nastúpil v roku 1924. Krátko pred kňazským svätením sa chystal ešte navštíviť matku v Amerike, vážne však ochorel a musel sa podrobiť operácii chrbtice. Kňazské svätenie prijal 3. februára 1929 v Prešove z rúk biskupa Gojdiča.
Frárom, špirituálom, biskupom
Keď bola založená gréckokatolícka farnosť v Prahe pri rímskokatolíckom kostole sv. Mikuláša, biskup Gojdič ho vymenoval jej prvým farárom. P. Hopko organizoval túto farnosť od základov, povzbudzoval k svornosti veriacich zo Slovenska, Podkarpatskej Rusi i Ukrajiny, ktorí do farnosti prichádzali s emigračnými vlnami. V roku 1930 ho v jeho dvadsiatich šiestich rokoch prišla navštíviť z USA matka, ostala u neho šesť rokov a viedla mu domácnosť. P. Hopko sa aktívne venoval mládeži, prisťahovalcom i robotníkom a nezamestnaným. Navštívil tiež našich krajanov vo Francúzsku, na Volyni na Ukrajine či v Banáte v Rumunsku, kde viedol duchovné obnovy. V roku 1931 dostal na užívanie od pražského arcibiskupa F. Kordača kostol sv. Klementa, ktorý prispôsobil pre východný obrad. Tu bola tiež zriadená samostatná gréckokatolícka farnosť, do ktorej patrili gréckokatolíci žijúci v Čechách, na Morave a v Sliezsku . V roku 1936 dostal za svoju horlivú službu od pápeža Pia XI . titul monsignora.
15. septembra 1936 sa stal špirituálom kňazského seminára v Prešove a vykonával túto činnosť až do roku 1942. Medzitým pokračoval v doktorandských štúdiách teológie a v apríli 1940 sa stal doktorom teológie. Od 1. septembra 1942 bol biskupským tajomníkom, následne potom profesorom pastorálnej a morálnej teológie na bohosloveckej fakulte v Prešove. Po druhej svetovej vojne bol poverený organizovaním náboženskej tlače a vydavateľstva, sám sa tiež aktívne venoval písaniu textov v teologickej a historickej oblasti a vydal niekoľko kníh. 11. mája 1947 bol vysvätený na svätiaceho biskupa v Prešove biskupom Gojdičom a stal sa prvým pomocným biskupom gréckokatolíkov v Prešove. Ako biskup navštevoval gréckokatolícke farnosti a komunity po celej republike a povzbudzoval veriacich.
To, čo som prežil, neželám nikomu na svete
Po roku 1948 sa komunistická moc v Československu rozhodla gréckokatolícku cirkev zlikvidovať. 28. apríla 1950 bol zvolaný Prešovský sobor, ktorý znamenal zrušenie jednoty gréckokatolíckej cirkvi s rímskokatolíckou cirkvou a pápežom a veriaci mali prestúpiť do pravoslávnej cirkvi moskovského patriarchátu. Gréckokatolícki biskupi a duchovní boli vystavení tvrdému prenasledovaniu. Potom, ako odmietol prestup k pravoslávnym, sa biskup Hopko ocitol najprv v domácom väzení. V máji 1950 bol internovaný s ďalšími kňazmi v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci . Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a prevezený do vyšetrovacej väzby v Prahe - Ruzyni . Mal byť vyšetrovateľmi spracovaný, aby súhlasil s prestupom k pravosláviu.
Bol vystavený tvrdému fyzickému i psychickému týraniu - kopaniu, bitiu, odopieranie spánku, jedla a pitia, štyri mesiace bol izolovaný na samotke. Keď vyšetrovatelia videli, že ho nezlomia, rozhodli sa ho obviniť z protištátnej činnosti a odsúdiť. Bol obvinený z podpory Banderovcov, organizovania špionáže proti SSSR, protikomunistickej činnosti, spolupráce s "reakčnými" biskupmi a podpory Vatikánu. Pôvodne mal byť súdený v procese s biskupom GojdičOM a ďalšími slovenskými biskupmi v januári 1951. Následkom brutálnych metód sa však biskup Hopko fyzicky i psychicky zrútil a bol umiestnený na psychiatrickej liečebni. Do konca svojho života potom následkom mučenia trpel psychickými problémami. O týchto chvíľach svojho života neskôr povedal: "To, čo som prežil, neželám nikomu na svete."
13 rokov, 6 mesiacov a 24 dní vo väzení
Po viac než roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 na Štátnom súde v Bratislave odsúdený za zločiny velezrady a špionáže na 15 rokov odňatia slobody. Pri súdnom procese v sebe našiel toľko sily, že označil svoje výpovede za vynútené násilím. V komunistickom tábore pre gréckokatolíckych duchovných zomrel tiež strýko biskupa Hopka, jeho matke zhabali komunistické úrady dom, takže sa ocitla bez domova, a biskupovi Hopkovi nedovolili ani zúčastniť sa v roku 1952 na jej pohrebe. Biskup Hopko bol postupne väznený v komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach , v niektorých z nich opakovane.
Vo väzení sa venoval pastorácii väzňov - tajne krstil, spovedal, celebroval, ale vedel sa rozdeliť aj o skromnú dávku jedla. Tiež učil spoluväzňa angličtinu a nemčinu. Nedostatočnú lekársku starostlivosť, chudobnú stravu, chlad, hrubosť bacharov a ďalšie ťažkosti väzenského pobytu znášal podľa svedectva väzňov s príkladnou pokorou. S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z Valdíc prepustený "zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie" podmienečne na 3 roky. Krutá väzba a následný dlhý pobyt v krimináloch trvalo podlomili jeho zdravie. Biskup Hopko trpel depresiami, nemohol v noci spať a trpel ďalšími chorobami.
Medzi svojimi
Po prepustení z väzenia žil krátko v rodine gréckokatolíckeho kňaza J. Bujňáka v Košiciach, kde sa mu pokúsili pomôcť veriaci lekári. Čoskoro však bol odvezený do Charitného domova v bývalom kláštore v Oseku u Duchcova v severných Čechách, kde bol internovaný a pod dozorom ŠtB. Tu boli sústredené aj rehoľné sestry a biskup L. Hlad . Počas roka 1968 sa mohol vrátiť na Slovensko, kde sa venoval obnove gréckokatolíckej cirkvi v Československu. V tomto roku sa mohol tiež zúčastniť audiencie u pápeža Pavla VI . v Ríme. Od apríla 1969 mohol po obdržaní štátneho súhlasu vykonávať funkciu svätiaceho biskupa prešovskej eparchie, ale plne rehabilitovaný nebol a nemohol sa ani vrátiť do svojho biskupského sídla, ktoré zostalo v rukách pravoslávnych.
Cez limity svojho zdravia denne slúžil svätú omšu v katedrálnom chráme v Prešove, svätil bohoslovcov, spovedal. 23. júla 1976 zomrel na infarkt v Prešove a bol pochovaný v krypte katedrálneho chrámu sv. Jána Krstiteľa. V roku 1996 sa začal diecézny proces jeho blahorečenia v Prešove, ktorý bol zavŕšený v nedeľu 14. septembra 2003, keď pápež Ján Pavol II. v Bratislave - Petržalke vyhlásil biskupa Vasiľa Hopka za blahoslaveného. V ťažkých chvíľach sa modlil strelné modlitby: "Drahý Spasiteľ, milujem ťa a daj, aby som ťa stále viac a viac miloval." Alebo "Božské srdce Ježišovo, Tebe dôverujem, Tebe sa odovzdávam."
