Autor: Joseph F. Schmidt, FSC
Zdroj: © Slovo medzi nami | ročník 9, č. 2/2008 | slovomedzinami.sk
Datum napsání:
14.02.2008
Terézia z Lisieux ¦ 1873-1897
- vyhrať zápas bez boja -
Svätá Terézia z Lisieux, ktorú poznáme ako Sväticu s ružami, zomrela roku 1897 vo veku 24 rokov. Keby sa dožila deväťdesiatky ako dve z jej pokrvných sestier, zomrela by roku 1963. Je teda v istom zmysle našou súčasníčkou. Keď ju pápež Ján Pavol II. roku 1997 vyhlásil za učiteľku Cirkvi, povedal, že nám ponúka súčasné chápanie lásky, ktorá je podstatou evanjelia.- vyhrať zápas bez boja -
Môžeme sa teda od Terézie niečo naučiť? Podľa všetkého mala celkom iné ťažkosti a problémy, aké máme my dnes. Posledných deväť rokov svojho života prežila v kláštore vo Francúzsku. A zrejme nás nebude na nej priťahovať ani to, že sa často zobrazuje ako sentimentálna a dokonca sladkastá svätica, ktorá žila v nerušenej, pokojnej zbožnosti. Preto nás môže prekvapiť, že časť Teréziinho najdôležitejšieho učenia súvisí s tým, ako zvládnuť problémové pocity a emócie, ktoré všetci veľmi dobre poznáme - hnev, nepriateľstvo a melanchóliu, ako aj túžbu po pozornosti a ocenení. Jej učenie nie je len abstraktným uvažovaním. Teréziine spisy sú po okraj naplnené príkladmi, ako si všímala svoje pocity, skúmala ich a využívala ich vo svoj prospech. Svätica postupne zistila, že ľudské pocity a emócie - aj tie, ktoré nás najväčšmi sužujú - môžu byť vlastne požehnaním. Zistila, že ak k nim správne pristupuje, môžu sa dokonca stať stupienkami ku svätosti. Jej príklad nám ukazuje cestu.
Pocity a zlyhanie
Teréziina autobiografia Príbeh mojej duše vykresľuje realistický obraz o spurných pocitoch a povahových črtách, s ktorými musela zápasiť. Jednou z nich bola tvrdohlavosť. Ďalšou bola nezdravá túžba po pochvale, ktorú začala prejavovať asi ako štvorročná, keď jej zomrela matka. Terézia sa chcela zapáčiť svojmu otcovi a štyrom starším sestrám. Všetci ju milovali ako maznáčika rodiny. Bola tiež precitlivená, „pre svoju nesmiernu podráždenosť bola takmer neznesiteľná". Ale už v mladom veku sa Terézia zamilovala do Ježiša. Chcela ho nasledovať, napraviť svoje chyby a byť svätou. Cítila, že jej vnútro nie je naozaj slobodné. Preto chcela lepšie ovládať svoje činy a emócie - „nechcela byť ich otrokyňou, ale paňou". Terézia používala desať rokov svoju pevnú vôľu, aby dosiahla tento cieľ sebazdokonaľovaním. Nakoniec však musela priznať, že sa nedostala nikam. Bola sebecká a ovládali ju pocity, ktoré nedokázala zvládnuť. Svojím úsilím si len škodila.
„Noc svetla"
Zlomový bod nastal, keď sa prestala snažiť urobiť zo seba sväticu, akou chcela byť, a namiesto toho dovolila Bohu, aby z nej urobil sväticu, akou je chcel mať on. Stalo sa to na Vianoce roku 1886, len pár dní pred jej 14. narodeninami. Navonok to vyzeralo ako bezvýznamná udalosť: Terézia začula otcovu poznámku. Povedal, že bude rád, keď vyrastie z istého detinského vianočného zvyku. Táto jemná kritika by ju obyčajne rozplakala. Ale zrazu dostala silu ovládať svoje pocity a zapojiť sa do rodinnej oslavy s pravým pokojom a radosťou.
Terézia to nazvala „nocou svetla", keď prijala novú vnútornú silu a dôveru, že Boh napraví jej slabosti, že jej pomôže zanechať sebectvo a sebatýranie a sústrediť sa na vzťahy k ľuďom. Terézia zistila, že táto premena si nevyžaduje našu „prácu". Ježiš potrebuje len našu „dobrú vôľu" - našu „ochotu" spolupracovať s ním a dovoliť mu, aby nás premenil. Už nikdy viac sa nesnažila potlačiť svoje emócie. Skôr nenútene a v dôvernej odovzdanosti Bohu spolupracovala so svojimi pocitmi a konala, čo od nej Boh žiadal. Keď sa jej niečo nepodarilo, prijala pocity, ktoré boli spojené so zlyhaním, a išla ďalej. Keď sa Terézia učila takto ovládať spurné emócie, rozvinula tri navzájom súvisiace stratégie, ktoré jej pomohli: vytrvala v modlitbe, každý pocit vynášala na svetlo viery a nedovolila, aby jej pocity spôsobili, žeby iných ľudí videla ako nepriateľov.
Vytrvalá modlitba
Terézia ako klauzúrna rehoľná sestra verne recitovala modlitby, používala modlitbové knihy a modlila sa spoločne so svojimi karmelitánskymi sestrami. Modlitba podľa jej názoru spočíva v podstate v tom, že sa dávame k dispozícii milujúcemu Bohu v bežných situáciách každodenného života. Aby si túto dispozíciu udržala, skúmala svoje pocity pred Bohom hneď, len čo si ich uvedomila, pričom často vyslovovala strelné modlitby. Ako sa milované dieťa rozpráva s rodičom, tak sa ona rozprávala s Pánom o svojich radostiach a bolestiach, úspechoch i neúspechoch. Vyjadrila to takto: „Nehľadám nádherné modlitby v knihách. Je ich tak veľa... naozaj ma z toho bolí hlava!... Mám rada deti, ktoré nevedia čítať. Veľmi jednoducho hovorím Bohu to, čo chcem povedať... a on mi vždy rozumie."
Dôverné rozhovory s Pánom boli najdôležitejším spôsobom, ako pracovala so svojimi neľahkými pocitmi. Prosila ho o pomoc. Vyjadrovala svoju vďačnosť a vytrvala v modlitbe - dokonca aj v tých chvíľach, keď cítila nepokoj, lebo sa jej zdalo, že Boh je vzdialený. Bez ohľadu na situáciu - aj vtedy, keď mala pokušenie nahnevať sa, aj keď pri modlitbe zaspávala - predkladala svoje zložité pocity Ježišovi a ponúkala mu každú svoju slabosť.
Do svetla
Keď Terézia hovorila o každom pocite s Bohom, bola čoraz hlbšie presvedčená, že bez ohľadu na to, ako sa cíti, stále je v láskyplnom Božom náručí. Táto istota jej umožnila vyriešiť aj svoje najväčšie slabosti bez toho, aby sa bránila. Terézia postupne pochopila, že pocity jej odhaľujú pravdu o jej povahe a bezprostredných očakávaniach. Keďže ju v detstve rozmaznávali, nebola pripravená robiť bežné domáce práce, ktoré jej pridelili, keď ako pätnásťročná vstúpila na Karmel. Nebola pripravená ani na kritiku - očakávala, že rehoľné sestry si ju budú vážiť. Teréziine pocity neschopnosti, odmietnutia a zranenia odrážali očividnú skutočnosť: naozaj nebola schopná fyzicky pracovať a jej očakávania voči rehoľným sestrám neboli realistické.
Tie pocity však nepovedali Terézii celú pravdu. Tá spočívala v tom, že Boh ju miluje bez ohľadu na to, ako sa cíti. Neodmietal ju pre jej nedostatky. Terézia o niekoľko rokov úspešne radila mladším rehoľným sestrám. Hoci ju to tešilo, vedela, že ani príjemné pocity úspechu nie sú celou pravdou. Namiesto toho, aby si blahoželala, ďakovala Bohu za pôsobenie Ducha v nej. To bol skutočný zdroj jej úspechu. Vlastné chyby a neúspechy sa Terézii samozrejme nepáčili, ale naučila sa, že ich môže riešiť len jedným spôsobom. Raz radila svojej sestre: „Ak budeš ochotná pokojne znášať skúšku, ktorá spočíva v tom, že sa nepáčiš sama sebe, potom budeš... (pre Ježiša) radostným prístreším."
Teréziino rozhodnutie prednášať každý pocit Kristovi prešlo počas jej posledných dní života skúškou. Trápila ju tuberkulóza a temné pocity, že nebo neexistuje a že ju očakáva len ničota. Vtedy zakúsila hrozné pokušenie spáchať samovraždu. A k tým hrôzostrašným pocitom sa primiešala aj izolácia od sestier. Terézia im nehovorila o svojich ťažkostiach, lebo sa obávala, že sa môže rúhať a vyvolať škandál. Počas tohto kritického obdobia fyzickej bolesti a citového trápenia ju teda podporovala len jej ochota vynášať svoje mučivé pocity na svetlo viery. A to bolo dôležité.
Nerobte si nepriateľov
Terézia pracovala so svojimi ťaživými pocitmi najlepšie ako vedela. Dávala ich Bohu, aby ich uzdravil. Začala pritom chápať zmysel dobročinnosti a pestovať hlbšiu lásku k svojim karmelitánskym sestrám. Terézia takmer po deviatich rokoch v kláštore totiž zistila, že voči niektorým cíti nepriateľstvo. Spontánne pocity nepriateľstva v nej vzkypeli, keď na ňu istá sestra bez varovania vyšplechla špinavú vodu z bielizne. Ďalšia sestra bola pre ňu neznesiteľná, pretože počas modlitby vydávala odporné zvuky. Navonok to boli len maličkosti, ale vo vnútri to boli pre Teréziu veľké pocity!
Terézia meditovala o Ježišových slovách: „Milujte svojich nepriateľov" (Mt 5, 44; Lk 6, 27). Pokrčila pritom plecami a povedala: „Nepochybne na Karmeli nemáme nepriateľov." Potom však s odzbrojujúcou úprimnosťou dodala: „Ale sú tu pocity." Videla spojitosť medzi svojimi pocitmi a „nepriateľom". Vedela, že takúto nálepku dala každej rehoľnej sestre, ktorá v nej vyvolala negatívne pocity. Spoznala, že nepriateľmi sú jej očakávania a emócie, nie samotné sestry. Je pravda, že Teréziina žiarlivosť a nevôľa spôsobili, že niektoré sestry ju pokladali za svoju nepriateľku. Ale nechcela živiť svoje spontánne pocity nepriateľstva, stratiť svoju vnútornú slobodu a urobiť ich svojimi nepriateľkami.
Nepriateľské pocity prichádzali bez Teréziinho súhlasu. Ale uvádzať Ježišovo prikázanie do praxe znamená také pocity prinajmenšom nepestovať alebo podľa nich nekonať. Terézia sa teda usilovala nevenovať im pozornosť ani ich neospravedlňovať. Napríklad istú sestru opísala takto: „Nepáči sa mi vo všetkom, nepáči sa mi jej správanie, jej slová, jej povaha, zdá sa, že všetko je mi veľmi nepríjemné." Terézia sa na ňu jednoducho usmievala, keď mohla, ale niekedy dokázala len odísť: „Utiekla som ako dezertér, keď bol môj zápas príliš prudký." Nebol to ušľachtilý čin lásky, ale bola to najúprimnejšia a najláskavejšia vec, ktorú mohla urobiť. Jednoducho milovala svoju „nepriateľku" a seba samu najlepšie ako mohla.
Slabá, ale ochotná
Terézia svoje pocity v podstate riešila tak, že ich prinášala Bohu, ktorý jej mohol dať milosť, aby napravila chybu. Božou úlohou bolo zbaviť ju chýb. Jej úlohou bolo ochotne sa odovzdať Bohu. Terézia vo svojich skúsenostiach od detstva po dospelosť prišla k dôležitému objavu. Naučila sa, že jej mučivé, znepokojivé pocity - pocity hnevu alebo násilia voči sebe alebo iným - sú pre lásku brzdou. Trpezlivou modlitbou sa naučila pokojne znášať svoje citové slabosti a odmietať ich pestovať. To nám pomáha pochopiť, ako môže vyzerať súčasné chápanie lásky. Terézia vo svojom živote objavila tú istú pravdu, ktorú vyjadril svätý Pavol: „Keď som slabý, vtedy som silný" (2 Kor 12, 10). Vyzýva každého, aby to sám zakúsil.
