Terézia z Kalkaty ⋅ rehoľníčka

Narodila sa 26. augusta 1910 ako Agnes Gonxha Bojaxhiu. Bola najmladšou z troch detí albánskych rodičov. Vyrastala v mnohonárodnostnom meste Skopje, kde bolo veľa vierovyznaní. Jej otec bol v meste úspešným obchodníkom. Podľa jej rozprávania mala šťastné detstvo a v deň prvého svätého prijímania (keď mala päť rokov) dostala milosť „lásky k dušiam“. Bol to dar od Boha, ktorý charakterizoval celý jej život. Náhla smrť Agnesinho milovaného otca v roku 1919 obrala rodinu o finančné zabezpečenie. Agnesinu vieru formovala jej zbožná matka a kňazi vo farnosti. Keď mala Agnes 12 rokov, pocítila povolanie byť misionárkou medzi chudobnými, ale nechcela nechať matku samotnú.

Okrem toho mala aj obdobie pochybností: Bola naozaj povolaná „úplne patriť Bohu“? O pár rokov neskôr ju istý chorvátsky kňaz oboznámil s knihou Duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly. Tam našla odpoveď, ktorú hľadala. Myšlienka na misijnú prácu ju naplnila radosťou napriek ťažkostiam a bolestiam, ktoré boli s tou prácou spojené. A táto radosť bola potvrdením, ktoré potrebovala. Agnesin odchod do Kongregácie loretánskych sestier bol však ťažký. Keď to ako 18-ročná povedala matke, až po istom čase dostala jej požehnanie. Matka jej pripomenula, že jej dcéra teraz musí byť „len pre Boha a Ježiša“.

Od sestry k matke ...

Keď sa Agnes v roku 1928 odplavila do Indie, vybrala si rehoľné meno Terézia. Zdôrazňovala, že si ho vybrala nie podľa veľkej Terézie z Avily, ale podľa Terézie z Lisieux, „Kvetinky“. Agnes sa veľmi páčilo, ako Terézia ukazovala na cestu k svätosti skrze vernosť v maličkostiach a hovorila o tom, že utrpenie má obrovskú silu získavať Božiu milosť pre iných. Oslovila ju aj Teréziina túžba „milovať Ježiša tak, ako ho nikto predtým nemiloval“. Pripomínalo jej to slová, ktoré použila Agnesina matka. Vo výbere mena muselo byť aj niečo prorocké, lebo ako Agnes v neskoršom období života, tak aj Terézia zakúsila duchovnú temnotu, ktorú znášala len vďaka viere - „slepej“ viere, ktorá neponúkala útechu.

Sestra Terézia viac než 15 rokov zodpovedne, ale nie výnimočne vyučovala dejepis a zemepis. Jej sestry v Loretánskom ráde si na ňu spomínali pre jej usilovnosť, ochotu vykonávať podradné práce, pre sandále, ktoré jej nepasovali, a veselú povahu. Ale v nej samej sa odohrávalo ešte niečo iné. Napríklad v roku 1931 istý čas pomáhala v malej nemocnici, ktorá slúžila trpiacim chudobným. Už v tom čase videla úzky a tajomný vzťah medzi nimi a zraniteľným Kristom. V nemocničnej lekárni visel obraz Krista Vykupiteľa. Okolo neho boli zástupy ľudí a na ich tvárach boli vyryté ťažkosti ich života. Keď sestra Terézia videla potreby čakajúcich zástupov, pozrela sa na obraz a pomyslela si: „Ježiš, je to pre teba a pre duše!“

V roku 1937 krátko pred zložením večných sľubov, ktorými sa stala „Matkou Teréziou“, napísala svojmu duchovnému vodcovi o tom, ako radostne nesie kríž s Ježišom. Povedala mu, že kríže jej naháňali strach. Ale teraz prijala utrpenie, a preto „Ježiš a ja žijeme v láske“. Nepoznáme presnú povahu krížov, ktoré ju rozplakali. Možno hovorila o svojej skúsenosti, že ako Albánka je na okraji života Loretánskeho rádu v Indii. Ale na hlbšej úrovni hovorila o „temnote“, ktorá je sprevádzala: o temnote, ktorá bude témou mnohých listov pre ďalších duchovných vodcov a kňazov. Tieto listy uverejnili až po jej smrti. Hovoria o tom, že Matka Terézia zakúsila vnútorné utrpenie i duchovné sucho. Mala pocit, že Boh nie je prítomný napriek tomu, že po ňom veľmi žíznila.

Nič mu neodmietnite ...

Láska Matky Terézie k Bohu bola taká veľká, že v roku 1942 urobila podľa vzoru Terézie z Lisieux súkromný sľub, že nikdy Ježišovi nič neodmietne. Rozhodla sa, že tento sľub sa dotkne každej oblasti jej života, že povie „áno“ Bohu v každej situácii bez ohľadu na to, aká bude tá situácia náročná alebo ťažká. Sľub sa týkal nielen hrdinských rozmerov svätosti, ale aj každodennej rutiny života. V duchu „malej cesty“ svätej Terézie z Lisieux sľúbila, že bude robiť malé veci s veľkou láskou. Každý čin, každú obetu mala motivovať láska. Matka Terézia mala v septembri 1946 vo vlaku do Darjeelingu a počas duchovných cvičení silný zážitok s Pánom, pri ktorom ju žiadal, aby opustila Loretánsky rád a založila v Kalkate novú kongregáciu, ktorá sa bude venovať „vrúcnej dobrovoľnej službe tým najchudobnejším z chudobných“. Cieľom tejto kongregácie bude uhasiť Ježišov smäd po dušiach, keď visel na kríži.

Matka Terézia si pripomínala tento sľub a vedela, že ho nemôže odmietnuť. Ježišov smäd - jeho túžba po láske chorých tiel chudobných a jeho túžba ponúknuť sa ako duchovný nápoj pre týchto chudobných - bol podstatou všetkého, čo nasledovalo. Ježiš chcel ich lásku a chcel sa im dať tak, aby sa mu potom slobodne odovzdali. Skôr, než mohla vykročiť vo viere a naplniť túto víziu, musela presvedčiť svojho duchovného vodcu a rehoľné predstavené, že toto „druhé povolanie“ je skutočné. Loreto ju naučilo poslušnosti, ale pokyny rádu, aby čakala, sa zdali byť v priamom rozpore s Božou vôľou. Trvala na tom, že je nutné rýchlo reagovať, ale v poslušnosti sa podriadila pokynom Cirkvi, hoci to bolo bolestivé.

Napokon v apríli 1948 jej Rím dal „výnimku exklaustrácie“ a dovolil jej žiť v slumoch, pričom ostala rehoľnou sestrou. Zanechať Loreto bolo pre Matku Teréziu to najťažšie. Vykročila do jednej z najnebezpečnejších oblastí sveta, kde bolo veľa chorôb. A šla tam sama. Uvedomovala si svoju nedostatočnosť a delikátnosť svojej situácie, lebo bola osamelou ženou. V Kalkate si Loretánsky rád veľmi vážili. Je naozaj Božia vôľa, aby tento rád zanechala? Niektorí tento krok dokonca odsudzovali ako nástrahy diabla. Bola však odhodlaná nič Ježišovi neodmietnuť, ani utrpenie, ktoré pochádzalo z ohovárania, nepochopenia a izolácie.

Život plný radosti ...

Dielo sa začalo v malej škole, kde Matka Terézia učila svojich „študentov“ tak, že im načarbala abecedu do prachu a hovorila im o základoch hygieny. Sužoval ju strach a osamelosť. Nebola dobrou žobráčkou. Veľmi si uvedomovala, že potrebuje modlitbovú podporu. Postupne sa k nej pridávali jej bývalí žiaci a v roku 1950 formálne vznikla jej nová kongregácia. V roku 1952 napísala priateľke do Belgicka, ktorej zlý zdravotný stav nedovolil vstúpiť do kongregácie. Požiadala ju, aby svoje utrpenie obetovala Pánovi ako formu orodovania za toto dielo. Takto vznikli „spolupracovníci chorých a trpiacich“. Ich počet rastie spolu s Misionárkami lásky. Nepridávali sa k nej len rehoľné sestry. Prichádzali aj laici. Napokon založila laickú vetvu svojej kongregácie a rád pre kňazov. Otvárala vývarovne, detské domovy, domy pre zomierajúcich, kliniky pre malomocných a domy pre obete AIDS.

Bola to žena modlitby a jej službu podporovala kontemplácia. Nemala rada rastúcu popularitu a najmä početné žiadosti, aby prednášala na konferenciách a stretnutiach po celom svete. Ale opäť Pánovi nič neodmietla bez ohľadu na to, koľko ju to stálo. Hoci Matku Teréziu svet oslavoval, tento svet, nielen svet chudobných, ale aj svet strednej triedy a svet bohatých, pokladala za Kalváriu. Jej cesty do bohatších krajín ju presvedčili, že duchovná chudoba je väčší problém než hmotná chudoba tretieho sveta, v ktorom pracovala. Bola do poslednej chvíle verná svojmu rozhodnutiu milovať Boha tak, ako ho nikto nikdy predtým nemiloval. Aj napriek telesným ťažkostiam a duchovnému utrpeniu, ktoré znášala, bol život Matky Terézie plný radosti. Prečo? Pretože vždy nachádzala Ježiša v chudobných. Pretože každý čin lásky ju privádzal „k osobnému stretnutiu s Bohom“