Zdroj: © Svätí | tradičné katolícke životopisy svätých | facebook.com
Datum napsání:
29.11.2023
Saturnín, biskup a mučeník ¦ † okolo 257
O pôvode sv. Saturnína, ktorý žil v treťom storočí v Ríme a v Gallii, nezná sa nič určitého. Isté je, že vyznačoval sa od mladosti svojej svätým životom, učenosťou a horlivosťou kresťanskou v svetovom meste Ríme, bol vysvätený za kňaza a jako taký účinkoval požehnane. Keď pápež sv. Fabián zbadal horlivosť jeho a neohroženosť v povznášaní slávy Božej, povýšil a vysvätil ho na dôstojnosť biskupskú. Toho času pohrúžená bola Gallia (terajšie Francúzsko) ešte zväčša vo tmách pohanstva a svetlo sv. Evanjeliuma preniklo bolo iba do málo sŕdc. Horlivý pápež Fabián staral sa nielen v Ríme o stádo svoje, ktoré ohrožovali zúriví pohania, ale vysielal i do oddialenejších provincií ríše rimskej horlivých vierozvestov ohlasovať slovo Božie.
A tak vyslal okolo roku 245 sv. Saturnína s mnohými zbožnými kňazmi a diakonami do Gallie, aby vykoreňovali pohanstvo a rožširovali vieru v pravého Boha. Kadekoľvek išli horliví vierozvestovia, všade rozsievali po mestách a dedinách semeno slova Božieho s požehnaným výsledkom. Preto považovaný býval sv. Saturnín vždycky za jedného z prvých apoštolov Gallie.
Usadil sa konečne okolo roku 250 v bohatom meste Tulúse (Toulouse) medzi samými pohanmi a začal oduševnene pracovať na obrátení ich. Svätý život jeho, skvelé apoštolské kázne jeho a napomínania, ktoré pôsobily mocne na srdcia poslucháčov a ktoré podporované boly mnohými divami a zázrakami, získaly mnohých pohanov sv. cirkvi. Nezadlho povstala obec kresťanská.
A sv. biskup Saturnín vystavil kaplnku, v ktorej shromažďoval stádo svoje, utvrdovaľ vo sv. náboženstve, slúžieval sv. omšu a prisluhoval sv. sviatosti. V meste Tulúse, jako v iných väčších mestách, obývaných Rimanami, mali pohania veľký chrám modlársky, ktorý za príkladom hlavného mesta ríšskeho Ríma menovali Kapitoliumom.
V tomto chráme modlárskom ohlasovali žretci vešťby (orakuly) a tvrdili, že na predložené otázky odpovedajú sami bohovia (modly); pre tieto vešťby bolo i mesto Tulús široko-ďaleko u pohanov vo veľkej sláve a prešibalí pohanskí žretci koristili bohatstvá z povery zaslepeného ľudu pohanského. Sv. Saturnín odokryl klamstvo žretcov a denne vzrastal počet kresťanov.
Rozhnevaní žretci prestali ohlasovať vešťby modiel a tvrdili zaslepeným pohanom, že prítomnosť a prechádzky najväčšieho nepriateľa bohov rimských popri Kapitoliume sú na príčine umlčania vešťby. Medzi pohanmi nastal veľký nepokoj. S rozhorčením hovorila sberba pohanská o tajnom spolku (sekte), ktorý v skrytosti podrýva blahobyt a pokoj mešťanov a pozbavuje ich priazne bohov starootcovských.
Žretci poukazovali, že sv. Saturnín je hlavou tajnej sekty. I vymohli u vladára privolenie, aby sv. biskup obetovaný bol na smrť ku smiereniu rozhnevaných bohov štátnych. Jedného dňa išiel sv. Saturnín, jako obyčajne, popri hlavnom chráme pohanskom v sprievode kňaza a dvoch diakonov. Na Kapitoliume shromaždení boli veľmi mnohí pohania. Sv. biskup videl to a prežehnal sa znamením sv. kríža i ticho modlil sa za obrátenie zaslepených pohanov.
Medzitým žretci obetovali zápalné obety v pohanskom chráme a vzývali ich na oko o veštby. Ale modla, v ktorej skrytý býval podvodný žretc a z nej hovorieval odpovede a veštby, nevydala hlasu. Prehnaní žretci riekli prítomným pohanom, že kresťania a najmä sv. Saturnín i teraz prekážajú rozhnevaným bohom. Jedon z pohanov poznal sv. biskupa, i vykrikoval na súdruhov, aby pochytili sv. Saturnína a vypomstili sa na ňom.
Sberba pohanská uväznila sv. biskupa a vliekla ho do chrámu pohanského, keď medzitým kňaz jeho a diakon unikli prenasledovníkom. Keď pohania doviedli do chrámu pohanského sv. Saturnína, zvolal popredný žretc: «Hľa, toto je úhlavný nepriateľ bohov našich, ktorých menuje dľa viery svojej zlými dúcham i hanobí a hovorieva, že treba je zrúcať chrámy ich! Tu je čas, aby sme sa pomstili i bohov svojich. Nech obetuje bohom, ktorí sa hnevajú na neho i na nás, alebo nech zomre!»
I pochytili ho a doviedli pred oltár zápalný. Ale sv. Saturnín vzpieral sa sypať kadidlo na oltár modlársky a neohrožene zvolal povýšeným hlasom: «Ja znám iba jedného pravého Boha, Stvoriteľa celého vidomého a nevidomého sveta, a Tomuto prinášam denne obetu chvály. Viem, že bohovia vaši sú diabli, ktorých vy ctíte márne obetami krvi a mäsa nerozumných zverov, ale ešte viac i smrťou duší svojich!
A jako môžete žiadať odo mňa, aby som sa klaňal tým, a bál sa tých, ktorí sami hovoríte, jako sa dozvedám, že sa boja mňa a nevydávajú veštby?» Na tieto slová začali modlári zúriť rozpaľovaní žretcami, ktorí preklínali sv. biskupa. Sberba bila ho, že celé telo jeho bolo samá rana. K najslávnejšej obete pohanskej prichystaný bol býk. Hlavný žretc predral sa sberbou, ktorá trýznila sv. Saturnína, a dal ho poviazať.
I vliekli potom rozbesnení pohania sv. biskupa pred chrám, priviazali ho za nohy na divokého býka, pichali tohoto železnými týkami a hnali ho po schodoch Kapitoliuma dolu na rovinu. Svätý vlečený bol rozdráždeným býkom a hneď na prvých schodoch rozrazil si hlavu tak, že modzgami a krvou svojou zalial ich a vypustil veľkú dušu svoju. Ale zúrivci hnali ďalej zdivočeného býka, kým celé telo sv. Saturnína nebolo rozkusované a zohavené.
I nechali ležať ho na ceste. Veriaci neopovážili sa pred pomstou zúrivých pohanov priblížiť sa za bieleho dňa ku ostatkom svätého, ktoré ponechané boly za pokrm dravým zverom. Ale neskoro v noci odvážily sa dve kresťanské ženské na cestu, vzaly telo sv. mučeníka, zavinuly ho do čistého plátna a pochovaly ho na tajnom mieste hlboko do zeme, aby pohania nemohli nájsť ho a ešte viac zneuctiť, keď pohania v tých časoch obyčajne spálili telá sv. mučeníkov a metali popol ich do riek, aby celkom zničili pamiatku ich. To stalo sa dňa 29. novembra roku 250. Po čase vystavili veriaci kresťania, a síce za časov sv. biskupa Hilaria nad hrobom sv. mučeníka Saturnína malú kaplnku.
Na začiatku štvrtého storočia dialy sa na prímluvu sv. Saturnína mnohé divy a preto začal sv. biskup Sylvius stavať krásny chrám nad kaplnkou, ktorý potom dostaval nástupca jeho sv. Exuperius.
