Šarbel Machlúf

Pre ľudí, ktorí často nepočuli spojenie Arab a kresťan, môže byť zvláštne, keď počujú o jednom arabskom kresťanovi - Šarbelovi Makhloufovi, ktorý je kanonizovaný svätec. Šarbel bol mních . Žil a zomrel v 19. storočí v Libanone, v horskej oblasti, kde rastú slávne libanonské cédre. Ako väčšina libanonských kresťanov v dnešnej dobe aj on bol maronitský katolík - člen jednej z veľkých východných cirkví, ktoré boli zjednotené s Rímom už od svojho počiatku koncom 4. storočia. Svätý Šarbel žil ako pustovník veľmi asketicky, čo nám pripomína starovekých púštnych otcov. Aj táto radikálna askéza sa nám môže zdať zvláštna. Ale ako vysvetlil pápež Pavol VI. vo svojej kanonizačnej homílii v roku 1977, nech už bol Šarbelov život akokoľvek nezvyčajný, Boh ho pozdvihol ako „paradoxného tvorcu pokoja“.

Orodovník pre všetkých ...

Libanon osobitne potrebuje pokoj, lebo je to národ zranený, zjazvený a zohyzdený občianskou vojnou, ktorá rozdelila krajinu v rokoch 1975 - 1990. Robert Fisk, známy vojnový novinár, vhodne nazval svoju hĺbkovú štúdiu konfliktu Ľutujte národ. Libanon v nej prirovnal k ovci, ktorú vedú na zabitie. Aj dnes napriek rekonštrukciám nesú mnohé budovy v krajine jazvy vojny. A nie sú to len budovy. Asi najväčšia rana je v spomienkach ľudí. Aj dnes po 20 rokoch hľadajú mnohí Libanončania vnútorný pokoj, schopnosť odpustiť a požiadať o odpustenie a istotu, že vojnové roky sú už naozaj za nimi.

Títo ľudia - asi 4,5 milióna - pochádzajú z rôznych prostredí. Moslimovia tvoria miernu väčšinu. Kresťania tvoria zhruba 40 percent obyvateľstva. Maroniti sú najpočetnejšia kresťanská skupina. Žijú bok po boku s kresťanmi z mnohých iných cirkví - chaldejskej, sýrskej, arménskej, koptskej, latinskej, ortodoxnej a protestantskej. Libanon má aj malú menšinu drúzov, odnože islamu, ale kedysi prekvitajúca židovská komunita úplne zmizla. Libanončania, kresťania alebo nekresťania, pokladajú Šarbela za orodovníka, ku ktorému sa môžu obrátiť vo všetkých potrebách. Priťahuje ich jeho povesť mocného uzdravovateľa a divotvorcu. Prichádzajú k jeho hrobu v Kláštore svätého Marona na vrchole hory v Annaya. Osobitne prichádzajú 22. deň každého mesiaca. Táto púť súvisí s príbehom úžasného uzdravenia, ktoré sa pripisuje Šarbelovmu orodovaniu.

Nadprirodzená operácia ...

V noci 22. januára 1993 Nuhad Chami, matka 12 detí, pocítila nutkanie pomodliť sa pred spaním. Nedávno mala mozgovú príhodu, po ktorej ostala spolovice ochrnutá. Nedalo sa veľa urobiť - lekári jej povedali, že krčné tepny má takmer úplne upchané. Operácia by bola veľmi riskantná a chorá sa jej bála. Keď sa v tú noc modlila a nariekala pred Pannou Máriou a svätým Šarbelom, srdce jej prenikol hlboký pokoj. Potom zaspala. Pani Chami hovorí, že asi o druhej v noci sa zobudila. Alebo ešte bola v polospánku? Izbu jej naplnilo oslepujúce svetlo a z neho vystúpili dvaja mnísi. Jedného spoznala ako svätého Šarbela; ten druhý, ako neskôr určila, bol pustovník zo 4. storočia, svätý Maron. Šarbel povedal žene: „Prišiel som vykonať operáciu, ktorú si nedovolila vykonať lekárom.“ „Ako ma môžu operovať, keď nemajú chirurgické nástroje ani anestetické prostriedky?“ pýtala sa sama seba, chvejúc sa od strachu. O chvíľu zacítila na krku rehoľníkove ruky a prenikla ju veľká bolesť, ale nemohla sa brániť ani kričať. Keď sa operácia skončila, priblížil sa druhý rehoľník, pomohol jej sadnúť si, upravil vankúš a podal jej pohár vody. Povedala mu, že má ochrnutý aj jazyk a nemôže piť bez slamky. Rehoľník ju ubezpečil, že už je zdravá a  môže sama jesť, piť, chodiť a  aj pracovať. Potom obaja rehoľníci zmizli v  tajomnom svetle. Nuhad Chami zobudila manžela a dcéry, aby im povedala radostnú zvesť. Všetci žasli, lebo jej uzdravenie bolo úplné a okamžité. Na oboch stranách krku mala rany zašité chirurgickými niťami. Dnes ostávajú tieto znaky jej mimoriadneho uzdravenie viditeľné ako jazvy.

Odvtedy na žiadosť svätého Šarbela chodí Nuhad Chami na púť do Annaye 22. dňa v každom mesiaci. A nie je sama: nedávno sa pút e uprostred týždňa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Ak pripadne 22. na nedeľu alebo sviatok, keď má viac ľudí čas, zástupy sú ešte väčšie. V Kláštore svätého Marona sa pútnici zúčastnia na osobitej svätej omši. Príležitostne po nej niektorí prichádzajú k pani Chami s prosbami o modlitbu a tá sa nad každým krátko pomodlí. Iní chcú vidieť jej jazvy na krku, ktoré v deň púte mierne krvácajú . Pútnici sa tiež modlia pri hrobe svätého Šarbela, jeho rakva je vystavená v kláštornej kaplnke. Vystúpia na vrch a navštívia pustovňu s výhľadom na krásne úrodné údolie Nahr Ibrahim, Abrahámovej rieky. Okolo kaplnky zasvätenej svätému Petrovi a Pavlovi sa nachádza len zopár veľmi jednoduchých ciel a kuchyňa. V takomto primitívnom príbytku prežil otec Šarbel svoje posledné roky.

Zahalený tichom ...

Návštevníci tejto primitívnej pustovne sa pýtajú, prečo sa niektorí rozhodnú žiť v takej izolácii a prísnosti. Šarbel, žiaľ, nedával odpovede! Hovoril veľmi málo a veľká časť jeho vnútorného života je zahalená tajomstvom. Jozef Makhlouf sa narodil 8. mája 1828. Bol známy svojím tichom. Už ako dieťa, ktoré strážilo rodinnú kravu, mal také odlišné správanie, že ho ľudia prezývali „svätý“. Keď mal 21 rokov, počul Božie volanie k rehoľnému životu. Inšpiroval ho príklad dvoch strýkov a vstúpil do libanonskej maronitskej rehole. Stal sa mníchom a kňazom. Prijal meno Šarbel po mučeníkovi z 2. storočia. Nikto nevie, čo zapálilo plameň lásky, ktorý horel v tomto človeku. Ani jeho spolubratia nechápali, ako dokázal tak dokonale plniť svoje rehoľné sľuby. Hoci raz ho počuli volať k Bohu o pomoc proti pokušeniu, svoje zápasy si nechával pre seba.

Šarbel radikálne dodržiaval prísne rehoľné pravidlá. Mal odpor k peniazom. Starostlivo sa vyhýbal kontaktu, dokonca aj očnému, so ženami. Raz dokonca nevpustil do pustovne svoju matku. Rozprával sa s ňou jemne, ale dôrazne za zatvorenými dverami a uisťoval ju, že ak sa už nikdy nestretnú na tomto svete, uvidia sa na druhom. H lavnou črtou jeho spirituality bola predovšetkým poslušnosť. Rozhodol sa podriadiť svoju vôľu vôli svojich predstavených a toto pravidlo dodržiaval do konca. V starobe dokonca poslúchol mladšieho mnícha, ktorý mu pomáhal v pustovni, a jedol len vtedy, keď mu prikázali.

Hoci jeho zásady môžu byť pre niekoho extrémne, Šarbelova prísnosť bola súčasťou jeho cesty k svätosti. Ako poznamenal Pavol VI.: „Ponechala cestu otvorenú pre Ducha Svätého.“ Nehovoril veľa, ale jeho slová boli účinné. Ľudia z miestnych dedín ho vyhľadávali, išli až do jeho pustovne po radu, uzdravenie alebo sa jednoducho zúčastni li na jeho svätej omši. Stali sa aj mnohé zázraky. Jeden sa týkal Šarbelovej olejovej lampy. Ktorýsi mních ju raz zo žartu naplnil vodou, ale žasol, keď Šarbel zapálil lampu ako zvyčajne na nočnú modlitbovú vigíliu! Aspoň pri dvoch príležitostiach zmizli mračná hladných kobyliek, keď polia s dozrievajúcou úrodou pokropili vodou, ktorú požehnal Šarbel. Niet divu, že miestne dediny, moslimské i kresťanské, sa k nemu obracali o pomoc! A Šarbel ju zadarmo dával každému. Požadoval len to, aby najprv získali povolenie jeho predstaveného.

Prítomnosť, ktorá evanjelizuje ...

Otec Šarbel po 16 rokoch v kláštore požiadal o povolanie presťahovať sa do pustovne a aj ho dostal. Po 23 rokoch ešte horlivejšej modlitby, pôstu a pokánia dostal mŕtvicu a o osem dní neskôr zomrel na Vianoce roku 1898. Ľudia z Annaye sa brodili hlbokým snehom, aby sa zúčastnili na jeho pohrebe. Šarbelovo telo potom uložili na blatistú dlážku vlhkej podzemnej pohrebnej miestnosti, ktorá slúžila ako spoločný hrob kláštora. Asi mesiac k aždú noc videli, ako jasné svetlo vychádza z hrobu a obklopuje kláštor. Mnohí ľudia - mnísi i dedinčania - videli svetlo a pripisovali ho Šarbelovej svätosti. Koncom zimy opáta kláštora presvedčili, aby tento jav preskúmal. Odkryli kameň, ktorý zakrýval hrob, a v kaluži vody ležalo Šarbelovo telo neporušené, ako keby len zaspal. Dodnes ostáva neporušené. Počas mnohých rokov sa na príhovor svätého Šarbela udia li nespočetné zázraky. Otec Louis Matar vedie starostlivé záznamy. V roku 2010 oficiálne zaznamenal uzdravenia viac než 60 ľudí vrátane 10 moslimov. Podobne ako pani Chami mnohí sa okamžite a úplne uzdravili z telesnej choroby. Ale sú známe aj duchovné uzdravenia. Otec Matar si spomína na istých manželov, ktorí boli prekvapení, keď raz ráno do seba narazili pred pustovňou. Svätý Šarbel, zdá sa, pripravil stretnutie: každému sa zjavil vo sne a požiadal ho , aby išiel na spoveď o 10. ráno. (Možno sa museli zmieriť navzájom a aj s Bohom!)

Pre neľahkú situáciu na Blízkom východe aj pre stále dôsledky občianskej vojny sa stal Kláštor svätého Marona jednou z hlavných spovedníc v Libanone. Mnohí muži, ktorí boli zapojení do vojny, si prišli po zmierenie. Mladé páry s deťmi prosia o Božie požehnanie a ochranu rodiny. Veľký počet pútnikov kľačí pred Pánom v duchu pokánia. Každý rok prichádza do Annaye pol milióna návštevníkov a tichý svätý Šarbel je najvýrečnejší príklad „novej evanjelizácie“. Otec Matar hovorí o Kanaďanovi, ktorý mal sen - videl v ňom mnícha, ktorého nepoznal. Spýtal sa: „Kto si?“ Mních povedal: „Som Šarbel z Libanonu.“ Keď sa svätý stotožňuje s krajinou, je to veľmi veľká pocta. A tiež veľká výzva, ktorá volá jeho krajanov, aby celým srdcom hľadali Boha. Šarbel však nie je len pre Libanon. Šarbel sa svojím pokáním a neustálou modlitbou orodovania - „ako Mojžiš na vrchu,“ povedal pápež Pavol VI. - ponúka pre spásu všetkých. Jeho život a stále orodovanie sú darom pre svet.

Modlitba k svätému Šarbelovi: Svätý Šarbel, ty si sa zriekol pôžitkov sveta a žil si v pokore a skrytosti v samote pustovne. Teraz prebývaš v sláve neba. Prihováraj sa za nás. Očisti našu myseľ i srdce, upevni nás vo viere a posilni našu vôľu. Rozpáľ v nás lásku k Bohu i k blížnemu. Pomáhaj nám voliť si dobro a vyhýbať sa zlu. Chráň nás pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a podporuj nás v zápasoch všedných dní. Mnohí ľudia na tvoj príhovor dostali od Boha dar uzdravenia duše i tela, vyriešenia problémov v ľudsky beznádejných situáciách. S láskou zhliadni na nás a ak to bude v súlade s Božou vôľou, vypros nám u Boha milosť, o ktorú pokorne prosíme. No predovšetkým nám pomáhaj každý deň kráčať po ceste svätosti do večného života. Amen.