Autor: Jana Solárová
Zdroj: © Časopis „Ruženec“, č. 8 a 10/2025 | Dominikánske mariánske centrum | Košice; dmc.sk
Datum napsání:
08.10.2025
Šarbel Machlúf z Libanonu ¦ 1828-1898
Zázrak je Eucharistia a znamením je Kristov kríž
Pred pätnástimi rokmi poznal na Slovensku svätého Šarbela málokto. Dnes je úcta k tomuto libanonskému mníchovi rozšírená natoľko, že 22. deň každého mesiaca môžu veriaci v takmer dvadsiatich slovenských kostoloch dostať pomazanie olejom svätého Šarbela. Tento divotvorca má na konte od svojej smrti viac ako 29-tisíc zdokumentovaných zázrakov.Jusuf Machlúf sa narodil ako najmladšie - piate dieťa Antona a Brigidy 8. mája 1828 v horskej dedine Beka na sever od libanonského Bejrútu. Meno dostal po pestúnovi Pána Ježiša. Mal dve staršie sestry a dvoch bratov. Matka Brigida bola ženou modlitby. Jedla len raz denne a dala si záväzok nikdy nevziať do úst mäso, čo jej spovedník zamenil za modlitbu ruženca. Keď mal Jusuf tri roky, otec Anton dostal maláriu, ktorej napokon podľahol. O rodinu sa spočiatku staral jeho brat Tannous, po dvoch rokoch sa Brigida znovu vydala za zbožného roľníka, ktorý neskôr prijal aj sviatosť kňazstva.
S druhým manželom mala dvoch synov, ktorí sa tiež stali kňazmi. Päť detí z prvého manželstva ostalo bývať v rodnom dome so strýkom, zatiaľ čo mama sa odsťahovala k druhému manželovi. Šarbelova sestra Wardé sa zasnúbila, no pochybovala o správnosti svojho rozhodnutia a modlila sa, nech radšej zomrie, ak jej manželstvo nie je zhodné s Božou vôľou. Krátko pred svadbou šiju naozaj Pán vzal k sebe. Šarbel spolu s bratom Hannom radi navštevovali dvoch matkiných bratov, ktorí viedli pustovnícky život v pustovni patriacej Kláštoru svätého Antona Veľkého v Kozhayi. Tieto návštevy roznietili vo svätom Šarbelovi túžbu zasvätiť svoj život Bohu.
Život v kláštore ...
Ako dvadsaťtriročný odišiel Jusuf z domu do kláštora v Majfuku, kde žili maronitskí mnísi. V kláštore prijal meno Sarbel podľa biskupa z 2. storočia, ktorý za prenasledovania cisára Trajána prelial krv pre Krista. Režim v kláštore bol naozaj prísny. Mnísi mlčali okrem prípadu, že sa ich niekto na niečo opýtal. Keď išiel okolo predstavený, mních povstal a uklonil sa s prekríženými rukami bez toho, aby pozdvihol zrak. Ak ho niekto karhal, kľakol si na kolená a mlčky si vypočul jeho výčitky. Vstávali o polnoci, adorovali, sedemkrát denne mali spoločnú modlitbu. Počas dňa pracovali na poli, vo vinohradoch, na ťažko dostupných horských holiach pásli ovce a kozy, spracovávali kože, nosili ťažké kamenné dosky, ktoré následne opracovávali. Podmienky im sťažovalo neľútostné spaľujúce libanonské slnko.
Svätá omša ako vrchol ...
Prvého októbra 1853 zložil brat Šarbel doživotné sľuby a stal sa mníchom Rádu libanonských maronitov. Predstavený ho poslal na teologické štúdiá do Kláštora sv. Cypriána v Kfifane. Šarbel rástol v tichosti a pokore, nadobúdal stále hlbšiu úctu k Bohu a Najsvätejšej Panne. Mariánsky kult bol v Libanone mimoriadne živý. Šarbel sa denne modlil ruženec a v sobotu, v deň zasvätenia Božej Matke, rovnako ako na vigíliu mariánskych sviatkov nejedol a konal skutky pokánia. Stredobodom Šarbelovho kňazského života bola svätá omša. Slúžil ju dôsledne, rozvážne, zbožne a sústredene. Každé slovo vyslovoval úctivo a každé gesto vykonal precízne. Zatiaľ čo po celý rok chodil v tom istom zaplátanom habite a jednej chatrnej obuvi, na bohoslužbu si vyhradil slávnostný habit a topánky, ktoré nikdy inokedy nenosil. Keď držal v rukách premenenú hostiu, od dojatia mu stekali po lícach slzy. Modlitby obetoval zvlášť za chorých a duše v očistci.
Chudoba a poslušnosť Po splnení liturgických povinností sa Šarbel venoval práci. Neprehovoril pri nej ani slovo, namiesto toho sa spusteným zrakom modlil ruženec. Rozprával len vtedy, keď si pýtal od predstaveného ďalšiu prácu alebo pokiaľ niekomu odpovedal na otázku. Ak prišiel do kláštora neohlásený hosť, Šarbel mu prenechal svoje jedlo. Ak pracoval na poli mimo kláštora, nevracal sa do refektára, aby sa najedol, pokiaľ mu to niekto neprikázal. Niekedy tak ostal bez jedla aj dva dni. Jeho pôst spočíval napríklad aj v tom, že chodil bosý a znášal chlad kostolných múrov aj svojej cely. Spával od pol deviatej do polnoci, po nočnom ofíciu sa vrátil do svojej cely, no na rozdiel od ostatných bratov, ktorí čas využívali na spánok, Šarbel až do matutína rozjímal nad Svätým písmom. Šarbel poslúchal nielen svojich predstavených, ale každého, kto od neho niečo žiadal, aj keď to boli bratia, ktorých duchovne sprevádzal alebo spovedal. Kuchár Francis si zvykol na to, že keď sa Šarbel vrátil po celodennej lopote na horúcom libanonskom slnku, posielal ho ešte priniesť vodu alebo drevo do pece. Šarbel považoval každý príkaz za žiadosť od samého Boha a ochotne vyhovel.
Divotvorca ...
Predstavený poslal Šarbela k istému šejkovi, ktorému dvaja synovia umierali na tuberkulózu. Šarbel pri chorých strávil celý mesiac a obaja chlapci vyzdraveli. V roku 1865 sa v okolí kláštora usadili kobylky. Hrozilo, že spasú všetku úrodu. Šarbel pokropil polia patriace kláštoru svätenou vodou okrem jedného, na ktoré zabudol. Hmyz požral všetko zelené, čo našiel, okrem Šarbelom pokropených polí. Zničené bolo aj to jedno, ktoré svätec opomenul.
Svätý Šarbel túžil po pustovníckom živote, kde by sa mohol s Bohom spojiť ešte tesnejšie. Regula minoritov to však dovoľovala len tým mníchom, ktorí dostali výslovný súhlas od predstaveného. Ten spočiatku váhal. V jeden večer poprosil Šarbel brata hospodára, aby mu nalial olej do lampy. Úlohy sa napokon chopil mladý novic, ktorý si chcel Šarbela doberať a namiesto oleja mu do lampy nalial vodu. Šarbel sa pri svetle lampy modlil dve hodiny, keď ho prišiel predstavený napomenúť, aby po večernom zvonení nesvietil. Vtedy sa mladý novic priznal k svojmu šibalstvu. Keď sa predstavený s ohúrením presvedčil, že v lampe naozaj horí voda, padol pred Šarbelom na kolená a súhlasil s tým, aby sa odobral do pustovne. Svätý mních si tam ešte viac sprísnil už i tak strohý kláštorný režim. Strávil tu posledných dvadsaťtri rokov svojho života.
Po smrti svätého Šarbela napísal predstavený annayského kláštora do kroniky: „To, čo Šarbel vykoná po svojej smrti, ma oslobodzuje od vypisovania toho, čo vykonal za života. „Tieto prorocké slová sa naplnili. Začal sa Šarbelov druhý život.
Brat Šarbel odišiel do svojho nebeského domova na štedrý večer roku 1898. V tuhej zime sa skupina mníchov z annayského kláštora brodila snehovými závejmi, aby sa dostali do pustovne, v ktorej žil svätý Šarbel posledných dvadsaťtri rokov svojho života. Keď pripravovali jeho telo na pohreb, zistili, že mních nosil pod habitom kajúcu košeľu z vrecoviny a na trupe železný pás, po ktorom zostala krvavá jazva. V kapucni mal zašité kamienky jednak preto, aby mu kapucňa viac zahaľovala tvár, a ešte aby mu v noci pri spaní spôsobovali bolesť.
Nevysvetliteľná tekutina ...
Noc po pohrebe dedinčania pozorovali nad Šarbelovým hrobom neobyčajne jasné svetlo. Tento úkaz sa opakoval štyridsaťpäťkrát. Správa sa rýchlo rozšírila medzi obyvateľmi okolitých dedín a začali k svätcovmu hrobu prinášať svojich chorých a prosiť svätého pustovníka o uzdravenie. V apríli sa predstavený kláštornej komunity rozhodol hrob otvoriť a nechať preskúmať telesné pozostatky zomrelého. Svätcovo telo plávalo na hladine vody a bahna. Jeho habit bol pokrytý plesňou a červami, no samotné telo zostalo bez známky rozkladu a porušenia okrem ľavého oka, na ktoré kvapkala voda cez deravý strop.
V roku 1901 preniesli ostatky svätého do kláštorného kostola. Na druhý deň páter Maron pristúpil k Sarbelovmu telu a zistil, že leží v akejsi načervenavej tekutine. Po zoblečení habitu cítili všetci príjemnú vôňu vychádzajúcu priamo z tela, ktoré malo farbu i teplotu živého človeka, bolo vláčne a bez najmenšej stopy rozkladu. Mnísi nechali telo vysušiť na slnku a následne ho uložili do odokrytej rakvy. Telo naďalej vydávalo príjemnú vôňu a popritom z neho neustále vytekala ružovočervená tekutina podobná krvi zmiešanej s vodou. Žiadny z privolaných odborníkov nedokázal dať jasnú odpoveď na to, odkiaľ sa tekutina berie. Za šesťdesiat rokov vylúčilo telo viac kilogramov tejto neznámej tekutiny, ako je hmotnosť dospelého človeka.
Maronitskí mnísi uchovávajú vzácny olej svätého Šarbela v kláštore v Annayi a na požiadanie ho v malých ampulkách rozdávajú veriacim. Každý zázrak na príhovor svätého Šarbela ohlasujú zvony na veži Kostola svätého Marona v Annayi. Uzdravení boli slepí, hluchonemí, paralyzovaní, nevyliečiteľne chorí... K dnešnému dňu je potvrdených zázrakov na príhovor svätého Šarbela viac ako dvadsaťdeväť tisíc.
Muž na fotografii ...
Pozoruhodná je udalosť, ktorá sa stala 8. mája 1950. Na návšteve svätyne v Annayi bola skupina asi štyridsiatich turistov. Na fotografii, kde stálo päť mužov, sa pri vyvolaní objavila neznáma postava v čiernom habite, ktorá bola akoby priehľadná. Mnísi, ktorí si pamätali brata Šarbela, s údivom a istotou potvrdili, že je to jeho podobizeň z posledných rokov života. Táto fotografia neskôr poslúžila ako predloha pre zhotovenie väčšiny vyobrazení svätého Šarbela.
Úcta sa rozširuje Zázrakov zapísaných v kláštornej kronike bolo stále viac, preto pápež Pius XII. podpísal v roku 1954 dekréty na začatie procesu beatifikácie. Za blahoslaveného bol páter Šarbel vyhlásený 5. decembra 1965, svätorečil ho Pavol VI. 9. októbra 1977. V tento deň prestala z jeho tela vytekať záhadná ružová tekutina.
V mnohých krajinách vrátane Slovenska sa konajú pobožnosti spojené s pomazaním olejom svätého Šarbela vždy 22. deň v mesiaci. Pôvod tejto zvyklosti korení v jednom pozoruhodnom uzdravení, ktoré svojím priebehom v dejinách nemá obdobu. Libanončanka Nuhad Al-Chamiová, matka dvanástich detí, prežila 9. januára 1993 mozgovú mŕtvicu. V dôsledku zúženia krčnej tepny ochrnula na ľavú polovicu tela, mala problém prijímať potravu a rozprávať. Jej najstarší syn sa vybral k hrobu svätého Šarbela, aby sa modlil za svoju mamu. Večer jeho sestra potrela mame krk hlinou z hrobu svätca, ktorá bola zmiešaná so svätým olejom. Okolo jednej hodiny v noci sa Nuhad snívalo, že k nej pristúpili dvaja mnísi. Jeden z nich sa jej prihovoril: „Som svätý Šarbel a prišiel som ťa operovať.“ Svätec jej bez umŕtvenia prstami naprával krčné tepny. Cítila hroznú bolesť. Druhý mních, svätý Maron, jej po operácii pripravil vankúš a pomohol jej posadiť sa. Keď sa Nuhad prebudila, zistila, že môže pohybovať ľavou polovicou tela a v zrkadle videla, že na krku má po oboch stranách asi 12 cm dlhé jazvy zošité tenkou chirurgickou niťou. Jej uzdravenie spôsobilo veľký rozruch po celej krajine. Neskôr sa jej svätý Šarbel opäť zjavil v sne a žiadal ju, aby v dvadsiaty druhý deň každého mesiaca prichádzala do pustovne na svätú omšu. V tento deň budú jej jazvy krvácať.
Posolstvá z neba ...
Hoci páter Šarbel nezanechal po sebe nijaké literárne pamäti, sú nám známe niektoré jeho výroky. Tieto však, paradoxne, vyslovil až po svojej smrti. Raymund Nader sa v predvečer 33. narodenín 9. novembra 1994 modlil v pustovni svätého Šarbela. Mal zvláštne videnie, po ktorom mu na pleci ostali odtlačky piatich prstov, ktoré lekári popísali ako popáleninu 2. až 3. stupňa. Raymund bol presvedčený, že sa ho dotkla ruka svätého Šarbela. Od toho dňa dostával od svätca z času na čas mimoriadne posolstvá, ktoré po preskúmaní cirkevnou autoritou odovzdával verejnosti. Vždy ich sprevádzalo to isté znamenie - odtlačok piatich prstov na ľavej paži.
„Rodina je základ Božieho plánu, preto sa všetky zlé sily sústredia na to, aby ju rozbili. Vedia totiž, že sa tým celý Boží plán zachveje v základoch. Boj Zlého proti Bohu je bojom proti rodine a cieľom Zlého v boji proti rodine je zničenie Božieho obrazu. A pretože rodina je od počiatku stvorenia Božím obrazom, Zlý sa ju snaží zničiť. “ (Sv. Šarbel v posolstve Raymundovi)
------
› Časopis „Ruženec“, č. 8, s, 28-30 | Dominikánske mariánske centrum | Košice; dmc.sk
› Časopis „Ruženec“, č. 10, s, 26-28 | Dominikánske mariánske centrum | Košice; dmc.sk
