Autor: Katarína Žáková
Datum napsání:
23.11.2020
Rebeka Pietra Choboq Ar-Rayès » 1832-1914 « prvá libanonska svätica
Tejto prvej libanonskej svätici z Maronitskej katolíckej cirkvi zveril Ján Pavol II. patronát nad trpiacimi, predovšetkým príslušníkmi národov na Strednom východe. „Prosme Pána, aby na jej príhovor otvoril srdcia ľudí pre pokojné hľadanie nových ciest na nastolenie mieru a priblížil čas obrátenia a svornosti,“ povedal Svätý otec pri slávnostnej kanonizácii 10. júna.
V deň svojho krstu 7. júla 1832 dostala jediná dcéra nábožných rodičov z libanonskej dedinky Himlaya meno Boutroussyeh (Petra). Ako sedemročná prišla o matku, ktorú veľmi milovala. Túto stratu nasledovalo ďalšie nešťastie, keď rodina upadla do biedy a otec poslal roku 1843 dcéru do Damasku za slúžku do istej libanonskej rodiny. Keď sa o štyri roky vrátila do rodičovského domu, s prekvapením zistila, že otec sa znovu oženil. Okrem toho dve príbuzné chceli Petru, ktorá vyrástla na príťažlivú a spoločenskú dievčinu s krásnym melodickým hlasom, čoskoro vydať. Ona sa však rozhodla zasvätiť Bohu a odišla do Kláštora Panny Márie oslobodenia v Bakfayi.
Hneď ako prekročila brány konventu, pocítila nevýslovné šťastie a v srdci počula hlas, ktorý jej hovoril: „Staneš sa rehoľníčkou.” O povolaní mladej dievčiny nemala pochybnosť ani predstavená rehoľnej komunity, ktorá jej dovolila začať postulát. Hoci otec aj so svojou novou ženou prišli do kláštora, aby Petru odviedli domov, ich námaha bola márna. Dievčina sa viac nevrátila. Roku 1856 zložila rehoľné sľuby a o dva roky neskôr odišla do seminára v Ghazire, aby si prehĺbila vedomosti z arabčiny a aritmetiky. Tie využila v ďalších rokoch, keď pôsobila na školách a vyučovala dievčatá katechizmus.
Pre Libanon zavládli dramatické roky a mladá rehoľníčka sa stala svedkyňou mnohých mučeníckych skutkov. Sama zachránila isté dieťa, keď ho, riskujúc vlastný život, schovala pod svoj plášť. Roku 1871 videla vo sne sv. Juraja, sv. Simeona a sv. Antona Veľkého, ktorí jej kázali odísť do kláštora libanonských maronitských sestier v Mar Semaan al-Qarn Ad’tou. Roku 1872 vstúpila do tohto rádu a prijala meno Rafqa po svojej nebohej matke. V kláštore prežila 26 rokov v modlitbe, odriekaní, sebazapieraní a práci v tichu.
Prvú októbrovú nedeľu roku 1885 v modlitbe prosila Pána o účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Jej modlitba bola vyslyšaná a Rafqa prežila počas dvanástich nasledujúcich rokov veľa fyzického utrpenia. Postupne strácala zrak, bola paralyzovaná a na jej tele sa nenašlo zdravé miesto. Z predošlej krásy sa zachoval iba pekne znejúci hlas, ktorý chválil Boha. Zomrela 23. marca 1914 v chýre svätosti. Pápež Ján Pavol II. ju v roku 1982 uznal za ctihodnú, o dva roky neskôr bola vyhlásená za blahoslavenú a v roku 2001 za svätú.
NARODENÁ: 29. júna 1832, Himlaja, Libanon
ZOMRELA: 23. marca 1914, Bikfaya, Libanon
BEATIFIKÁCIA: 11. novembra 1985 pápežom Jánom Pavlom II.
KANONIZÁCIA: 10. júna 2001 pápežom Jánom Pavlom II.
PATRÓNKA: trpiacich na Strednom východe
SVIATOK: 23. marca
Tejto prvej libanonskej svätici z Maronitskej katolíckej cirkvi zveril Ján Pavol II. patronát nad trpiacimi, predovšetkým príslušníkmi národov na Strednom východe. „Prosme Pána, aby na jej príhovor otvoril srdcia ľudí pre pokojné hľadanie nových ciest na nastolenie mieru a priblížil čas obrátenia a svornosti,“ povedal Svätý otec pri slávnostnej kanonizácii 10. júna.
V deň svojho krstu 7. júla 1832 dostala jediná dcéra nábožných rodičov z libanonskej dedinky Himlaya meno Boutroussyeh (Petra). Ako sedemročná prišla o matku, ktorú veľmi milovala. Túto stratu nasledovalo ďalšie nešťastie, keď rodina upadla do biedy a otec poslal roku 1843 dcéru do Damasku za slúžku do istej libanonskej rodiny. Keď sa o štyri roky vrátila do rodičovského domu, s prekvapením zistila, že otec sa znovu oženil. Okrem toho dve príbuzné chceli Petru, ktorá vyrástla na príťažlivú a spoločenskú dievčinu s krásnym melodickým hlasom, čoskoro vydať. Ona sa však rozhodla zasvätiť Bohu a odišla do Kláštora Panny Márie oslobodenia v Bakfayi.
Hneď ako prekročila brány konventu, pocítila nevýslovné šťastie a v srdci počula hlas, ktorý jej hovoril: „Staneš sa rehoľníčkou.” O povolaní mladej dievčiny nemala pochybnosť ani predstavená rehoľnej komunity, ktorá jej dovolila začať postulát. Hoci otec aj so svojou novou ženou prišli do kláštora, aby Petru odviedli domov, ich námaha bola márna. Dievčina sa viac nevrátila. Roku 1856 zložila rehoľné sľuby a o dva roky neskôr odišla do seminára v Ghazire, aby si prehĺbila vedomosti z arabčiny a aritmetiky. Tie využila v ďalších rokoch, keď pôsobila na školách a vyučovala dievčatá katechizmus.
Pre Libanon zavládli dramatické roky a mladá rehoľníčka sa stala svedkyňou mnohých mučeníckych skutkov. Sama zachránila isté dieťa, keď ho, riskujúc vlastný život, schovala pod svoj plášť. Roku 1871 videla vo sne sv. Juraja, sv. Simeona a sv. Antona Veľkého, ktorí jej kázali odísť do kláštora libanonských maronitských sestier v Mar Semaan al-Qarn Ad’tou. Roku 1872 vstúpila do tohto rádu a prijala meno Rafqa po svojej nebohej matke. V kláštore prežila 26 rokov v modlitbe, odriekaní, sebazapieraní a práci v tichu.
Prvú októbrovú nedeľu roku 1885 v modlitbe prosila Pána o účasť na jeho vykupiteľskom utrpení. Jej modlitba bola vyslyšaná a Rafqa prežila počas dvanástich nasledujúcich rokov veľa fyzického utrpenia. Postupne strácala zrak, bola paralyzovaná a na jej tele sa nenašlo zdravé miesto. Z predošlej krásy sa zachoval iba pekne znejúci hlas, ktorý chválil Boha. Zomrela 23. marca 1914 v chýre svätosti. Pápež Ján Pavol II. ju v roku 1982 uznal za ctihodnú, o dva roky neskôr bola vyhlásená za blahoslavenú a v roku 2001 za svätú.
NARODENÁ: 29. júna 1832, Himlaja, Libanon
ZOMRELA: 23. marca 1914, Bikfaya, Libanon
BEATIFIKÁCIA: 11. novembra 1985 pápežom Jánom Pavlom II.
KANONIZÁCIA: 10. júna 2001 pápežom Jánom Pavlom II.
PATRÓNKA: trpiacich na Strednom východe
SVIATOK: 23. marca
