Pavol Peter Gojdič

S mužom tohto mena sa spájala rad iných mien už za jeho života, čo iste len potvrdzuje jeho svätosť - muž zlatého srdca, otec biednych a sirôt, zástanca rusínskeho národa.

Narodil sa 17. júla 1888 v rusínskej obci Ruské Pekľany na východnom Slovenskom v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Do školy začal chodiť v Cigeľke a potom študoval v Bardejove a v Prešove, kde v roku 1907 zmaturoval. Potom študoval teológiu najprv v Prešove a bohoslovie dokončil v Budapešti. 27. augusta 1911 prijal v Prešove kňazské vysvätenie. Následne pôsobil ako kaplán u svojho otca a katechét v Cigeľke, neskôr ako kaplán v Sabinove, archivár, prefekt eparchiálneho internátu, biskupský protokolista a od roku 1919 ako riaditeľ biskupskej kancelárie v Prešove. V roku 1922 vstúpil do kláštora baziliánov na Černečej Hore u Mukačeva, kde pri prvých sľuboch 27. januára 1923 prijal rehoľné meno Pavol.

14. septembra 1926 bol menovaný apoštolským administrátorom prešovskej eparchie a 25. marca 1927 bol v Ríme u sv. Klimenta vysvätený za biskupa. Neskôr navštívil baziliku sv. Petra a bol prijatý na osobnú audienciu u pápeža Pia XI., ktorý mu daroval zlatý kríž so slovami: "Tento kríž je iba slabým symbolom veľkých krížov, ktoré ti budú v tvojej biskupskej službe od Pána zoslané, syn môj." Zaslúžil sa o založenie gréckokatolíckeho cirkevného gymnázia v Prešove, podporoval učiteľskú akadémiu, kňazský seminár, v roku 1936 nechal založiť sirotinec, ktorý zveril do starostlivosti rehoľným sestrám. Jeho zásluhou sa rozvíjalo vydávanie náboženských časopisov a literatúry. Zriaďoval tiež nové gréckokatolíckej farnosti, a to najmä pre veriacich, ktorí odchádzali do miest, napr. v Prahe, Bratislave a Levoči.

Otec biednych

13. septembra 1939 bol menovaný Mukačevským apoštolským administrátorom na Slovensku. Vládnym predstaviteľom bol ale nepohodlnou osobou, a preto požiadal pápeža o možnosť abdikácie. Pápež ju však neprijal a v auguste 1940 ho ustanovil sídelným biskupom v Prešove. Za Slovenského štátu sa kriticky staval k protižidovské politike. Vo svojich pastierskych listoch varoval pred šírením nacistickej ideológie a rasizmu. V liste, ktorý odoslal vyslancovi Svätej stolice na slovensku Mons. Burzio, v máji 1942, vyzval Svätú stolicu, aby prinútil Tisu k zastaveniu ukrutností páchaných na Židoch - aby ho prinútil odstúpiť z čela Slovenského štátu alebo zbavil kňazstva. Z listu je zrejmé, že vtedy ešte nevedel, že sú deportovaní Židia vyvražďovaní.

Gojdič neskôr opakovane verejne protestoval proti násilnostiam na Židoch a vydávanie Židov do rúk nacistov. Tajne inštruoval kňazov a rehoľníkov, aby Židom pomáhali a ukrývali ich na farách a v kláštoroch. Taktiež im odporučil, aby pomáhali Židom udeľovaním krstu a vystavovaním falošných krstných listov. Tieto jeho postoje viedli ku konfliktu s Tisovým režimom a k otvorenému nepriateľstvu medzi gréckokatolíckou cirkvou a slovenskou vládou. V roku 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov celého Československa. Svoju vieru vnútorne prežíval láskou k eucharistickému Spasiteľovi, často adoroval v biskupskej kaplnke pred Najsvätejšou Sviatosťou a prejavoval tiež veľkú úctu Božskému Srdcu. Bol veľkým ctiteľom Matky Božej a vo svojej biskupskej kaplnke mal ikonu Klokočovskej Panny Márie, pred ktorou sa dennodenne modlil a vkladal seba i celú diecézu do jej ochrany.

Nepohodlný biskup

Po februári 1948 sa kriticky postavil ku komunistickej protináboženskej politike a odmietol rozhodnutie vedenia KSČ spojiť Gréckokatolícku cirkev s pravoslávnou. Komunisti od neho žiadali, aby realizoval odtrhnutie gréckokatolíckej cirkvi od pápeža a Ríma, priviedol ju k pravoslávia a podriadil ju moskovskému patriarchátu. Toto však biskup Gojdič odmietol a vyslovil tieto slová: "Mám už 62 rokov, kľudne obetujem celý svoj majetok a rezidenciu, no svoju vieru za žiadnych okolností nezradím, lebo chcem spásu svojej duše." Od roku 1949 bol vo svojej rezidencii kontrolovaný vládnymi splnomocnencami a ocitol sa v domácom väzení, pod dozorom ŠtB. V roku 1950 uskutočnilo komunistické vedenie a jeho bezpečnostné zložky tzv. akciu P - likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi a jej nútenú transformáciu k pravosláviu. Počas akcie P boli zatknutí početní gréckokatolícki kňazi a uskutočnil sa Prešovský lži-sobor - gréckokatolícka cirkev bola násilím zlúčená s pravoslávnou cirkvou.

28. apríla 1950 bol biskup Gojdič internovaný a následne zatknutý. 9. júna 1950 bol prevezený do vyšetrovacej väzby do Prahy-Ruzyně a umiestnený na samotke. Tu bol podrobený krutým výsluchom a boli proti nemu použité donucovacie prostriedky psychického i fyzického rázu, vrátane bitia a mučenia, ako dosvedčujú jeho bývalí spoluväzni. 15. januára 1951 bol pred Štátnym súdom v Bratislave odsúdený vo vykonštruovanom procese spolu s biskupom J. Vojtaššákom a M. Buzalkom za údajnú velezradu a špionáž na doživotný trest. Bol obvinený z radu absurdných skutočností, napr. z podpory protisovietskych ukrajinských nacionalistov za Prvej republiky, Tisovho režimu za Slovenského štátu, podpory banderovcov po roku 1945 a protištátnej činnosti po roku 1948 - vydávanie pastierskych listov a letákov.

Koruna mučeníctva

Počas následného väznenia musel konať najtvrdšie i najpodradnejšie práce, ako čistenie podlahy a záchodov, bol stále ponižovaný a vystavený brutalite a násiliu dozorcov. Keď napríklad dozorcovia v Leopoldove na otázku kým je, odpovedal, že je gréckokatolícky biskup, musel urobiť päťdesiat drepov. Keď od únavy padol na zem, bol dokopaný bacharom. Často bol izolovaný na samotkách. Svoje utrpenie prijímal s veľkou pokorou a trpezlivosťou: "Všetko utrpenie, ktoré som doteraz znášal, som prijal rád, a bolí ma len to, že mnohí veriaci musia trpieť pre svoju vieru." Za amnestii prezidenta A. Zápotockého mu bol trest zmenený na 25 rokov. Postupne bol väznený vo Valdiciach (1951-1952), v Leopoldove (1952-1955), Ilave (1955-1958) a opäť v Leopoldove (1958-1960). V čase pobytu v ruzynskej väznici mu bolo prisľúbené prepustenie, ak uzná spojenie s pravoslávnou cirkvou, a bol mu ponúkaný aj post patriarchu, čo odmietol. K spomenutej ponuke mal predniesť tieto slová: "Veru neviem, čo by bolo hodné zámeny koruny mučeníctvo pre dva alebo tri roky života na slobode."

V čase svojho väznenia v Ilave oslávil 70. narodeniny a k tejto príležitosti dostal telegram od pápeža Pia XII., v ktorom ho Svätý Otec ubezpečoval, že nezabúda na svojho hrdinského syna. S postupujúcou dĺžkou trestu v tvrdých podmienkach komunistických väzníc a jeho rastúcim vekom sa zhoršoval jeho zdravotný stav. Trpel poruchou močových ciest a musel znášať značné bolesti, spôsobené tiež týraním bacharov. Posledné mesiace svojho života strávil v leopoldovskej väzenskej nemocnici. Jeho želanie, aby sa mohol pred smrťou vyspovedať a prijať sviatost, bolo vypočuté. Zomrel 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín, vo väzení v Leopoldove. Pochovaný bol bez mena aj bez kríža, len pod číslom 681 na väzenskom cintoríne v Leopoldove. Počas uvoľnenia v čase Pražskej jari boli jeho pozostatky 29. októbra 1968 exhumované a prevezené do krypty gréckokatolíckeho chrámu sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

Blahoslavený a spravodlivý medzi národmi

Až po páde komunizmu sa vladyka Gojdič dočkal morálnej satisfakcie. 15. mája 1990 boli jeho pozostatky uložené v sarkofágu v kaplnke prešovskej katedrály a toho istého roku bol súdne rehabilitovaný. Boli mu udelený in memoriam rád Tomáša G. Masaryka II. triedy a Pribinov kríž I. triedy. Pápež Ján Pavol II. sa pri prvej návšteve Slovenska modlil pri jeho hrobe a 4. novembra 2001 ho vyhlásil v Ríme za blahoslaveného. V roku 2008 mu izraelská komisia pri Jad Vašem udelila titul spravodlivý medzi národmi za jeho zásluhy pre židovský národ počas 2. svetovej vojny. Slávnostné vyhlásenie tohto aktu pripadlo na 27. januára 2008, teda na Deň pamiatky obetí holokaustu. P. Bohumil Vít Tajovský, Želivský opát a spoluväzeň P. Gojdiča, na neho spomínal: "Gojdič bol rýdzo duchovný človek, veľmi tichý, skromný, s pevnou vierou. Keď sme prišli do Leopoldova, dali nám umývať záchody po bacharoch a Gojdič to robil bez nadávania a s úžasnou pokorou. Už vo väzení bol ohromný svätec a vynikal svojou vzdelanosťou."