Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | Generálna audiencia
Datum napsání:
12.12.2007
Pavlín z Noly » 353-431 « biskup, cirkevný otec
Sv. Pavlín z Noly bol súčasníkom sv. Augustína a spájalo ho s ním priateľstvo. Pôsobil v Kampánii, v meste Nola, kde bol mníchom, kňazom a nakoniec biskupom. Pochádzal však z Akvitánie na juhu dnešného Francúzska, presnejšie z Bordeaux, kde sa narodil vo vysokopostavenej rodine. Tu nadobudol kvalitné literárne vzdelanie vďaka svojmu učiteľovi básnikovi Ausoniovi. Prvý raz odišiel z vlasti pre svoju včasnú politickú kariéru, ktorá ho ešte ako mladíka vyniesla na miesto guvernéra Kampánie. V tomto verejnom úrade sa prejavili jeho talenty - múdrosť a miernosť. Práve v tom čase začalo v jeho srdci klíčiť semeno obrátenia. Podnietila ho jednoduchá a vrúcna viera, s akou si ľud uctieval hrob istého svätca, mučeníka Félixa, vo svätyni v terajšom Cimitile. Keďže Pavlín bol zodpovedný za verejné veci, zaujímal sa o túto svätyňu a dal tam vybudovať útulok pre chudobných, aj cestu pre ľahší prístup pútnikov.
Zatiaľ čo sa venoval budovaniu pozemskej obce, postupne objavoval cestu k tej nebeskej. Po namáhavom putovaní, poznamenanom skúškami, sa nakoniec stretol s Kristom. Bolestné okolnosti mu, počínajúc stratou priazne politickej autority, dali pocítiť prchavosť pozemských vecí. Keď neskôr dospel k viere, napísal: „Človek bez Krista je prach a tieň“ (Carme X, 289). V túžbe po objasnení zmyslu života sa utiahol do Milána, aby vstúpil do školy sv. Ambróza. Svoju kresťanskú formáciu napokon zavŕšil vo svojom rodisku, kde z rúk biskupa Delfína v Bordeaux prijal krst. Do kontextu jeho cesty viery patrí aj manželstvo. Oženil sa s Teráziou, nábožnou šľachtičnou z Barcelony, ktorá mu porodila syna. Naďalej žil ako dobrý kresťanský laik, až kým ním neotriasla smrť jeho dieťaťa. Niekoľko dní potom nadobudol poznanie, že Boží plán s jeho životom je iný. Pocítil volanie zasvätiť sa Kristovi v prísnom asketickom živote.
S plným súhlasom svojej manželky Terázie predal majetok, všetko rozdal chudobným a spolu sa presťahovali z Akvitánie do Noly. Manželia sa usídlili pri Bazilike sv. Félixa, ich ochrancu, a odvtedy žili v zdržanlivosti ako brat a sestra. Postupne sa k ich spôsobu života pripájali aj ďalší. Rytmus života ich komunity bol typicky mníšsky. Pavlín, ktorý bol ešte v Barcelone vysvätený za kňaza, sa začal venovať službe pútnikom. Tým si získal sympatie a dôveru miestnej kresťanskej komunity, ktorá ho po smrti svojho biskupa okolo roku 409 zvolila za jeho nástupcu na biskupskom stolci v Nole. Jeho pastoračná aktivita sa zintenzívnila a charakterizovala ju osobitná pozornosť voči chudobným. Bol obrazom skutočného milosrdného pastiera, ako ho vo svojich Dialógoch opísal sv. Gregor Veľký. V ich tretej kapitole zaznamenal hrdinské gesto Pavlína, ktorý sa ponúkol do väzenia namiesto syna istej vdovy. Udalosť je síce historicky sporná, vykresľuje však postavu biskupa s veľkým srdcom, ktorý dokázal v smutných okolnostiach vpádov barbarov stáť blízko svojho ľudu.
Pavlínovo obrátenie urobilo na jeho súčasníkov veľký dojem. Jeho učiteľ Ausonius, pohanský básnik, sa však cítil „zradený“ a trpkými slovami mu vyčítal na jednej strane „pohŕdanie“ materiálnymi vecami, čo považoval za nerozvážne, a na druhej strane opustenie povolania literáta. Pavlín mu odpovedal, že keď obdarúva chudobných, nie je to prejav opovrhovania pozemskými dobrami, ale naopak - ich zhodnotenie pre vyšší cieľ, ktorým je láska. Pokiaľ ide o literárne pokusy, Pavlín svoj básnický talent nezanedbal, naďalej ho neprestajne rozvíjal. Skoncoval iba s poetickými formami inšpirovanými mytológiou a pohanskými ideálmi. V jeho cítení totiž prevládol nový pocit krásna: bola to krása vteleného, ukrižovaného a vzkrieseného Boha, ktorú odteraz ospevoval. V skutočnosti teda nezanechal poéziu, len svoju inšpiráciu už čerpal z evanjelia, ako hovorí v nasledujúcom verši: „Pre mňa jediným umením je viera a Kristus je mojou poéziou“ („At nobis ars una fides, et musica Christus“: Carme XX, 32).
Jeho básne sú spevmi viery a lásky, v ktorých sú každodenné dejiny malých a veľkých udalostí poňaté ako dejiny spásy, ako dejiny Boha s nami. Veľká časť týchto kompozícií, takzvané Vianočné spevy, sa viaže ku každoročnej slávnosti mučeníka Félixa, ktorého si vybral za svojho nebeského patróna. Tým, že pripomínal Félixa, chcel oslavovať samotného Krista, lebo bol presvedčený, že vďaka svätcovmu príhovoru získal milosť obrátenia: „V tvojom svetle, naplnený radosťou, zamiloval som si Krista“ (Carme XXI, 373). To isté Pavlín sledoval pri prestavbe svätyne na novú baziliku, keď ju dal vyzdobiť maľbami doplnenými vhodnými vysvetľujúcimi nápismi tak, aby slúžili pútnikom ako obrazová katechéza. Svoj plán potom vysvetlil v jednej svojej básni venovanej inému veľkému katechétovi, sv. Nicétovi z Remeša, ktorého sprevádzal pri návšteve tejto baziliky: „Rád by som bol, keby si sa teraz zamyslel nad obrazmi, ktoré sa vinú v dlhom rade na stenách maľovaného stĺporadia... Zdalo sa nám veľmi užitočné v celom Félixovom dome znázorniť posvätné témy obrazmi v nádeji, že pri pohľade na tieto obrazy vyvolá namaľovaný výjav v mysliach vidiečanov záujem“ (Carme XXVII, vv. 511. 580-583).
Ešte dnes môžeme obdivovať zvyšky týchto malieb, ktoré právom radia sv. Pavlína medzi osobnosti, na ktoré sa odvoláva kresťanská archeológia. V cimitilskom asketériu plynul život v chudobe, modlitbe a úplnom pohrúžení do lectio divina. Čítané, meditované a asimilované Sväté písmo bolo svetlom, v ktorého lúčoch nolský svätec skúmal svoju dušu, usilujúc sa o dokonalosť. Tomu, kto ho obdivoval pre jeho rozhodnutie opustiť materiálne statky, pripomínal, že toto gesto bolo ešte veľmi vzdialené od úplného obrátenia: „Opustenie a zbavenie sa pominuteľných dobier, ktoré vlastníme na tomto svete, nepredstavuje zavŕšenie, ale len začiatok behu na štadióne; nie je to cieľ, skôr štart. Atlét totiž nevíťazí tým, že sa vyzlečie, lebo svoje šaty odkladá práve preto, aby mohol začať pretekať. Korunu víťaza si zaslúži až vtedy, keď vykoná, čo má vykonať“ (porov. Ep. XXIV, 7, Sulpiciovi Severovi).
Vedľa askézy a Božieho slova stojí milosrdná láska: mníšska komunita bola pre chudobných domovom. Pavlín sa neobmedzoval len na to, že im dával almužnu, prijímal ich, akoby boli sám Kristus. Keď im vyhradil časť kláštora, zdalo sa mu, že tým nielen dáva, ale výmenou darov aj dostáva - za ponúknuté pohostinstvo vďačnú modlitbu núdznych. Pavlín nazýval chudobných svojimi „pánmi“ (porov. Ep. XIII, 11, Pamachiovi), a keďže obývali prízemie, hovorieval, že ich modlitba tvorí základ jeho domu (porov. Carme XXI. 393-394). Sv. Pavlín nenapísal teologické traktáty, jeho básne a bohatá korešpondencia sú však plné žitej teológie preniknutej Božím slovom, ktoré neustále užíval ako svetlo života. Osobitne v nej vyniká chápanie zmyslu Cirkvi ako tajomstva jednoty. Spoločenstvo prežíval predovšetkým ako duchovné priateľstvo. V tomto bol Pavlín ozajstným majstrom. V jeho živote sa križovali veľké osobnosti: od Martina z Tours po Hieronyma, od Ambróza po Augustína, od Delfína z Bordeaux po Nicéta z Remeša, od Viktrícia z Rouen po Rufína z Akviley, od Pammachia po Sulpícia Severa a mnohých ďalších, menej známych.
V tejto atmosfére sa zrodili aj obsahovo hutné listy adresované Augustínovi. Okrem obsahovej stránky jednotlivých listov nás prekvapuje vrúcnosť, s akou svätec z Noly ospevuje priateľstvo ako výraz jediného Kristovho tela, oživovaného Duchom Svätým. Výstižný je úryvok zo začiatkov korešpondencie medzi dvoma priateľmi: „Niet sa čo diviť, že my, hoci sme od seba vzdialení, sme prítomní jeden vedľa druhého, a hoci sme sa nezoznámili, poznáme sa, lebo sme údmi toho istého tela, máme tú istú hlavu, sme živení tou istou milosťou, žijeme z toho istého chleba, kráčame tou istou cestou, bývame v tom istom dome.“ Vidíme tu nádherný opis toho, čo znamená byť kresťanmi, byť Kristovým telom, žiť v spoločenstve Cirkvi. Teológia dnešnej doby našla práve v predstave spoločenstva kľúč k tajomstvu Cirkvi. Svedectvo sv. Pavlína z Noly nám pomáha vnímať Cirkev, ako ju predstavuje Druhý vatikánsky koncil - ako sviatosť dôvernej jednoty s Bohom, jednoty nás všetkých a nakoniec jednoty celého ľudského pokolenia (porov. Lumen gentium, 1).
Sv. Pavlín z Noly bol súčasníkom sv. Augustína a spájalo ho s ním priateľstvo. Pôsobil v Kampánii, v meste Nola, kde bol mníchom, kňazom a nakoniec biskupom. Pochádzal však z Akvitánie na juhu dnešného Francúzska, presnejšie z Bordeaux, kde sa narodil vo vysokopostavenej rodine. Tu nadobudol kvalitné literárne vzdelanie vďaka svojmu učiteľovi básnikovi Ausoniovi. Prvý raz odišiel z vlasti pre svoju včasnú politickú kariéru, ktorá ho ešte ako mladíka vyniesla na miesto guvernéra Kampánie. V tomto verejnom úrade sa prejavili jeho talenty - múdrosť a miernosť. Práve v tom čase začalo v jeho srdci klíčiť semeno obrátenia. Podnietila ho jednoduchá a vrúcna viera, s akou si ľud uctieval hrob istého svätca, mučeníka Félixa, vo svätyni v terajšom Cimitile. Keďže Pavlín bol zodpovedný za verejné veci, zaujímal sa o túto svätyňu a dal tam vybudovať útulok pre chudobných, aj cestu pre ľahší prístup pútnikov.
Zatiaľ čo sa venoval budovaniu pozemskej obce, postupne objavoval cestu k tej nebeskej. Po namáhavom putovaní, poznamenanom skúškami, sa nakoniec stretol s Kristom. Bolestné okolnosti mu, počínajúc stratou priazne politickej autority, dali pocítiť prchavosť pozemských vecí. Keď neskôr dospel k viere, napísal: „Človek bez Krista je prach a tieň“ (Carme X, 289). V túžbe po objasnení zmyslu života sa utiahol do Milána, aby vstúpil do školy sv. Ambróza. Svoju kresťanskú formáciu napokon zavŕšil vo svojom rodisku, kde z rúk biskupa Delfína v Bordeaux prijal krst. Do kontextu jeho cesty viery patrí aj manželstvo. Oženil sa s Teráziou, nábožnou šľachtičnou z Barcelony, ktorá mu porodila syna. Naďalej žil ako dobrý kresťanský laik, až kým ním neotriasla smrť jeho dieťaťa. Niekoľko dní potom nadobudol poznanie, že Boží plán s jeho životom je iný. Pocítil volanie zasvätiť sa Kristovi v prísnom asketickom živote.
S plným súhlasom svojej manželky Terázie predal majetok, všetko rozdal chudobným a spolu sa presťahovali z Akvitánie do Noly. Manželia sa usídlili pri Bazilike sv. Félixa, ich ochrancu, a odvtedy žili v zdržanlivosti ako brat a sestra. Postupne sa k ich spôsobu života pripájali aj ďalší. Rytmus života ich komunity bol typicky mníšsky. Pavlín, ktorý bol ešte v Barcelone vysvätený za kňaza, sa začal venovať službe pútnikom. Tým si získal sympatie a dôveru miestnej kresťanskej komunity, ktorá ho po smrti svojho biskupa okolo roku 409 zvolila za jeho nástupcu na biskupskom stolci v Nole. Jeho pastoračná aktivita sa zintenzívnila a charakterizovala ju osobitná pozornosť voči chudobným. Bol obrazom skutočného milosrdného pastiera, ako ho vo svojich Dialógoch opísal sv. Gregor Veľký. V ich tretej kapitole zaznamenal hrdinské gesto Pavlína, ktorý sa ponúkol do väzenia namiesto syna istej vdovy. Udalosť je síce historicky sporná, vykresľuje však postavu biskupa s veľkým srdcom, ktorý dokázal v smutných okolnostiach vpádov barbarov stáť blízko svojho ľudu.
Pavlínovo obrátenie urobilo na jeho súčasníkov veľký dojem. Jeho učiteľ Ausonius, pohanský básnik, sa však cítil „zradený“ a trpkými slovami mu vyčítal na jednej strane „pohŕdanie“ materiálnymi vecami, čo považoval za nerozvážne, a na druhej strane opustenie povolania literáta. Pavlín mu odpovedal, že keď obdarúva chudobných, nie je to prejav opovrhovania pozemskými dobrami, ale naopak - ich zhodnotenie pre vyšší cieľ, ktorým je láska. Pokiaľ ide o literárne pokusy, Pavlín svoj básnický talent nezanedbal, naďalej ho neprestajne rozvíjal. Skoncoval iba s poetickými formami inšpirovanými mytológiou a pohanskými ideálmi. V jeho cítení totiž prevládol nový pocit krásna: bola to krása vteleného, ukrižovaného a vzkrieseného Boha, ktorú odteraz ospevoval. V skutočnosti teda nezanechal poéziu, len svoju inšpiráciu už čerpal z evanjelia, ako hovorí v nasledujúcom verši: „Pre mňa jediným umením je viera a Kristus je mojou poéziou“ („At nobis ars una fides, et musica Christus“: Carme XX, 32).
Jeho básne sú spevmi viery a lásky, v ktorých sú každodenné dejiny malých a veľkých udalostí poňaté ako dejiny spásy, ako dejiny Boha s nami. Veľká časť týchto kompozícií, takzvané Vianočné spevy, sa viaže ku každoročnej slávnosti mučeníka Félixa, ktorého si vybral za svojho nebeského patróna. Tým, že pripomínal Félixa, chcel oslavovať samotného Krista, lebo bol presvedčený, že vďaka svätcovmu príhovoru získal milosť obrátenia: „V tvojom svetle, naplnený radosťou, zamiloval som si Krista“ (Carme XXI, 373). To isté Pavlín sledoval pri prestavbe svätyne na novú baziliku, keď ju dal vyzdobiť maľbami doplnenými vhodnými vysvetľujúcimi nápismi tak, aby slúžili pútnikom ako obrazová katechéza. Svoj plán potom vysvetlil v jednej svojej básni venovanej inému veľkému katechétovi, sv. Nicétovi z Remeša, ktorého sprevádzal pri návšteve tejto baziliky: „Rád by som bol, keby si sa teraz zamyslel nad obrazmi, ktoré sa vinú v dlhom rade na stenách maľovaného stĺporadia... Zdalo sa nám veľmi užitočné v celom Félixovom dome znázorniť posvätné témy obrazmi v nádeji, že pri pohľade na tieto obrazy vyvolá namaľovaný výjav v mysliach vidiečanov záujem“ (Carme XXVII, vv. 511. 580-583).
Ešte dnes môžeme obdivovať zvyšky týchto malieb, ktoré právom radia sv. Pavlína medzi osobnosti, na ktoré sa odvoláva kresťanská archeológia. V cimitilskom asketériu plynul život v chudobe, modlitbe a úplnom pohrúžení do lectio divina. Čítané, meditované a asimilované Sväté písmo bolo svetlom, v ktorého lúčoch nolský svätec skúmal svoju dušu, usilujúc sa o dokonalosť. Tomu, kto ho obdivoval pre jeho rozhodnutie opustiť materiálne statky, pripomínal, že toto gesto bolo ešte veľmi vzdialené od úplného obrátenia: „Opustenie a zbavenie sa pominuteľných dobier, ktoré vlastníme na tomto svete, nepredstavuje zavŕšenie, ale len začiatok behu na štadióne; nie je to cieľ, skôr štart. Atlét totiž nevíťazí tým, že sa vyzlečie, lebo svoje šaty odkladá práve preto, aby mohol začať pretekať. Korunu víťaza si zaslúži až vtedy, keď vykoná, čo má vykonať“ (porov. Ep. XXIV, 7, Sulpiciovi Severovi).
Vedľa askézy a Božieho slova stojí milosrdná láska: mníšska komunita bola pre chudobných domovom. Pavlín sa neobmedzoval len na to, že im dával almužnu, prijímal ich, akoby boli sám Kristus. Keď im vyhradil časť kláštora, zdalo sa mu, že tým nielen dáva, ale výmenou darov aj dostáva - za ponúknuté pohostinstvo vďačnú modlitbu núdznych. Pavlín nazýval chudobných svojimi „pánmi“ (porov. Ep. XIII, 11, Pamachiovi), a keďže obývali prízemie, hovorieval, že ich modlitba tvorí základ jeho domu (porov. Carme XXI. 393-394). Sv. Pavlín nenapísal teologické traktáty, jeho básne a bohatá korešpondencia sú však plné žitej teológie preniknutej Božím slovom, ktoré neustále užíval ako svetlo života. Osobitne v nej vyniká chápanie zmyslu Cirkvi ako tajomstva jednoty. Spoločenstvo prežíval predovšetkým ako duchovné priateľstvo. V tomto bol Pavlín ozajstným majstrom. V jeho živote sa križovali veľké osobnosti: od Martina z Tours po Hieronyma, od Ambróza po Augustína, od Delfína z Bordeaux po Nicéta z Remeša, od Viktrícia z Rouen po Rufína z Akviley, od Pammachia po Sulpícia Severa a mnohých ďalších, menej známych.
V tejto atmosfére sa zrodili aj obsahovo hutné listy adresované Augustínovi. Okrem obsahovej stránky jednotlivých listov nás prekvapuje vrúcnosť, s akou svätec z Noly ospevuje priateľstvo ako výraz jediného Kristovho tela, oživovaného Duchom Svätým. Výstižný je úryvok zo začiatkov korešpondencie medzi dvoma priateľmi: „Niet sa čo diviť, že my, hoci sme od seba vzdialení, sme prítomní jeden vedľa druhého, a hoci sme sa nezoznámili, poznáme sa, lebo sme údmi toho istého tela, máme tú istú hlavu, sme živení tou istou milosťou, žijeme z toho istého chleba, kráčame tou istou cestou, bývame v tom istom dome.“ Vidíme tu nádherný opis toho, čo znamená byť kresťanmi, byť Kristovým telom, žiť v spoločenstve Cirkvi. Teológia dnešnej doby našla práve v predstave spoločenstva kľúč k tajomstvu Cirkvi. Svedectvo sv. Pavlína z Noly nám pomáha vnímať Cirkev, ako ju predstavuje Druhý vatikánsky koncil - ako sviatosť dôvernej jednoty s Bohom, jednoty nás všetkých a nakoniec jednoty celého ľudského pokolenia (porov. Lumen gentium, 1).
