Mary MacKillopová ▪ rehoľníčka

Narodila sa škótskym rodičom v Melbourne v roku 1842. V roku 1866 otvorila prvú školu v meste Penila v odľahlej časti južnej Austrálie a založila rád Sestier svätého Jozefa. Keď v roku 1909 zomrela, jej kongregácia mala už 750 členiek a viedla 117 škôl a množstvo ďalších charitatívnych inštitúcií vrátane sirotincov a nemocníc.

Dobré matky obyčajne vychovajú dobrých ľudí

Austrálčanka Mary MacKillopová (1842-1909) však prevýšila naozajstnú dobrotu svojich súrodencov a stala sa svätou. Raz povedala matke: „Všetko som sa naučila od teba.“ Okrem tejto jednoduchej vety hrdinské čnosti Mary a hlboké myšlienky o Božích cestách ostávajú zahmlené Božím tajomstvom. Nepísala si denník. Nemala spovedníka, ktorý by ju prežil a napísal o jej vnútornom živote. Ak však korene ostávajú skryté, máme dostatok dôkazov o tom, že Mary sa pozerala na život z neobyčajného hľadiska. Už ako šestnásťročná pracovala ako učiteľka, aby pomáhala celej desaťčlennej rodine - vrátane jej zbožného, ale beznádejne márnotratného otca. Verila, že Boh premení na dobro všetko, čo dopustí. A keďže tomu verila celým srdcom, nikdy nedovolila, aby ju skúšky znechutili a zmenili na prísnu a zamračenú ženu. „Nedokážem vám povedať, aká krásna je Božia vôľa,“ napísala. A väčšinou - hoci svätci majú ťažké dni - žila pokojne a s radosťou.

Blahoslavení sú tí, ktorým sa krivdí

Mary MacKillopová bola dcérou škótskych prisťahovalcov. Mala priebojného ducha, ktorý jej dobre poslúžil, keď zadarmo v kresťanskom duchu učila deti farmárov, baníkov a železničných robotníkov, ktorí sa usadzovali v nových oblastiach Austrálie. „Neodradila ju veľká púšť, obrovské vnútrozemie Austrálie ani duchovná púšť, ktorá zasiahla toľkých jej spoluobčanov,“ povedal Ján Pavol II. pri jej blahorečení v roku 1995. „Odvážne pripravovala cestu Pánovi v tých najťažších situáciách.“ Boh skúškami viedol Mary do práce, ku ktorej ju povolal. Učila už desať rokov, keď jedného dňa prišiel do školy inšpektor, aby v jej neprítomnosti skúšal žiakov. Bez toho, aby o tom niekto vedel, jej kolega predstavil žiakov Mary ako svojich a svojich žiakov ako jej. „Jej“ žiaci podali taký slabý výkon, že Mary prepustili.

Mary sa nechcela pomstiť, ale tento podvod považovala za znamenie, aby poslúchla otca Juliana Tenisona Woodsa, kňaza, ktorý chcel založiť novú rehoľnú kongregáciu. Prijala jeho pozvanie a stala sa nielen prvou sestrou kongregácie, ale aj jej predstavenou. Tento nový rád - jozefitky (Sestry svätého Jozefa od Najsvätejšieho Srdca) - mali jednoduché nekontroverzné poslanie učiť tie najchudobnejšie deti v krajine. Rád rýchlo rástol a čoskoro sa k Mary pridali mnohé ďalšie sestry. Zdalo sa, že oni i ich vodca si nezaslúžia hnev iných ľudí. Boh však stále znova dopúšťal, že dobrota Mary prešla skúškami zo strany zarytých nepriateľov. Zakúsiť krivdu - niekedy zo strany slušných, ba dobrých ľudí - a reagovať hrdinskou čnosťou bola téma jej cesty k svätosti.

„Strašná chyba“

Zapamätajte si jeden deň v roku 1871, len štyri roky po založení jozefitiek, keď mala Mary 29 rokov. Teraz sa priliehavo volala Mary od Kríža. Kľačala na holej kláštornej dlážke a mala hnedý habit z toho najtrvanlivejšieho materiálu. Práve prišiel miestny biskup s niekoľkými kňazmi. Matka predstavená s detskou tvárou čakala na jeho požehnanie. Mary však namiesto toho zavolali do kláštornej kaplnky. Opäť si pokľakla pred zostarnutým a chorým biskupom. Bol formálne oblečený vo svojom rúchu s mitrou a biskupskou berlou v ruke. Bol voči Mary láskavý a podporoval ju, ale uveril falošným správam, vylúčil ju z rádu jozefitiek a exkomunikoval ju. Mary neupadla do falošnej pokory, ktorá by ju viedla k názoru, že si zaslúžila takýto prístup.

„Drahý starý biskup urobil strašnú chybu,“ napísala svojej matke. Nebola však ani zničená, ani nahnevaná. Mary si myslela, že táto chyba jej dala výsadný podiel na Kristovom kríži pre Božie dobré a vykupiteľské ciele - pre ňu i pre ostatných. A keďže to dopustil Boh vo svojej veľkej láske, nemala dôvod, aby zle zmýšľala o tých, ktorí to zavinili. Boli len jeho nástrojmi. Neskôr Mary písala, že „sa cíti ako vo sne“ a v tejto strašnej chvíli cíti pokoj: „Zdalo sa mi, že si neuvedomujem prítomnosť biskupa a kňazov. Viem, že som ich nevidela, ale cítila som veľkú lásku k ich úradu, lásku, určitú úctu voči rozsudku, ktorý na mňa vtedy uvalili.

Neviem opísať ten pocit, ale bola som nesmierne šťastná a cítila som sa pri Bohu bližšie než kedykoľvek predtým. Bol to pocit pokojnej, krásnej Božej prítomnosti, na ktorý nikdy nezabudnem.“ O päť mesiacov neskôr, len šesť dní pred smrťou, si biskup uvedomil, že ho podviedli, aby uveril klamstvám o Mary. Priznal si svoju chybu a obnovil jej postavenie. Bolo to ľahšie, pretože Mary nikdy nevyslovila ani jedno slovo proti nemu, ani ho nepovažovala za nepriateľa. Hoci noviny vytrúbili do sveta krivdy, ktoré znášala, Mary sa vôbec netešila, že vyhrala. Vyjadrila len zármutok, že jej rehabilitácia prišla za cenu podkopania biskupovej autority.

Riešiť ťažké situácie

Mary stále znova prejavovala takú dobrotu a zdravý rozum, že sa z jej príkladu mohol poučiť každý, kto sa ocitol v ťažkých vzťahoch. Nikdy nevyhľadávala utrpenie. A keď ľudia mali škodlivé a nespravodlivé názory, vystúpila na obranu pravdy. Podľa Mary však pravda neznamená, že budeme iných ponižovať alebo potupovať. „Uspokojila sa s tým, že poukazovala na chyby v obvineniach proti nej,“ hovorí kňaz, ktorý zbieral informácie na proces jej svätorečenia. Niektoré ťažkosti nastali vtedy, keď miestni duchovní chceli ovládať jozefitky, ktoré vyučovali v ich oblasti. Bola to prirodzená reakcia. Rehoľa bola nová a neoverená. Nemali ešte schválenú regulu a sestry, mladé miestne ženy, nemali také vzdelanie ako sestry v tradičných reholiach.

Aby Mary vyriešila problémy a zachovala jednotu rehole a slobodu vykonávať jej poslanie, podstúpila dlhú cestu loďou do Ríma. Tam predstavila pôvodnú regulu, ktorú ona i ďalšie sestry sľúbili dodržiavať. S veľkou trpezlivosťou hovorila o kritikoch a uznala chyby mladej rehole a omyly z neskúsenosti. Zároveň úprimne hovorila o tom, že jozefitky potrebujú ochranu pred zasahovaním miestnych duchovných. Mary zapôsobila na pápeža Pia IX. a ďalšie vatikánske úrady. Hoci požadovali určité zmeny reguly, nová rehoľa bola vyhlásená za exemptnú, bola podriadená priamo Rímu. Nanešťastie Mary sa ocitla v ťažkej situácii, keď musela povedať pravdu otcovi Woodsovi, zbožnému a brilantnému spoluzakladateľovi rádu.

Zdá sa, že napriek jeho vysokej morálke a ideálom mu prílišná práca a vyčerpanie zahmlili úsudok. Dve sestry predstierali, že mali videnia, a otec Woods ich podvod neodhalil. Mary mu hovorila, že tie „mystičky“ sú falošné, ale nedovolil jej, aby ich prepustila alebo aspoň napomenula. Rím na základe rôznych správ o jeho nevyvážených skutkoch napokon odvolal otca Woodsa ako vodcu jozefitiek. Bol nahnevaný a zranený. Obvinil Mary, že zradila rehoľu, keď prijala zmeny reguly. Nikdy nedovolila, aby jeho ohováranie a vytrvalé odmietanie stretnúť sa s ňou bolo dôvodom na to, aby ho považovala za nepriateľa. Hoci pre svoje čudácke správanie sa stal nevítanou postavou v cirkevných kruhoch, Mary viedla rehoľu k tomu, aby ho uznávala a ctila si ho ako svojho zakladateľa.

Strážkyňa vízie

Mary bola vďaka milosti a osobnému odhodlaniu známa svojou láskavosťou a povzbudivou radosťou aj napriek búrkam vo svojom živote. Vo všetkých tých skúškach si však dovolila byť aj človekom. Keď jej znechutenie, zmätok alebo bolesti narušili pokoj, v tichosti vyhľadala radu dôverných priateľov vrátane svojho brata Donalda, jezuitského kňaza. Ich priateľstvo jej bolo veľkou oporou, lebo od duchovných, ktorí nedbali na to, čo hovorí Rím, prichádzali metelice zúrivosti. Chceli mať dohľad nad všetkými jozefitkami v diecézach. Mary s pomocou arcibiskupa Sydney Rogera Bede Vaughna, ktorého nazývala „stálym poradcom“, a iných cirkevných predstaviteľov obhájila svoj postoj.

V dobe, keď sa ženy často považovali za nekompetentné bez vedenia mužov, vytrvala v poslaní, ktoré jej Boh dal. A keď ju kritizovali za to, že je žena, mladá, tvrdohlavá a nevzdelaná „obyvateľka kolónie“, tieto osobné útoky ju ani trochu nezlomili. Mary MacKillopová vedela, kým je v Božích očiach, a to ostatné nebolo dôležité. Duch Svätý ju cez opakované skúšky viedol k tomu, aby vyrástla na ženu, ktorá je dosť silná na to, aby ochránila mladú rehoľu, jej členky a všetkých, ktorým slúžili. Páter Donald jej raz napísal v súvislosti s iným kňazom, ktorý jej robil problémy: „Bola by si rovnocennou súperkou aj pre 50 takých kňazov.“

Považujte všetko za radosť

Pápež Benedikt XVI. vyhlásil Mary MacKillopovú za svätú, lebo sa spoliehala na Boha, že ju bude viesť a chrániť vo všetkých skúškach, s ktorými sa stretla. Svojím príkladom odpustenia, otvorenosti a pokojnej dôvery položila rehoľu na pevných základoch a priniesla evanjelium ľuďom, ktorí o ňom nikdy nepočuli. Mary pochopila, že ťažkosti, s ktorými sa borila - zo strany ľudí, ktorí boli slepí, duchovne obmedzení alebo boli jednoducho produktom svojej doby -, boli obilím pre Boží mlyn a vybrúsili jej svätosť. Jej život nás vyzýva, aby sme „všetko pokladali za radosť“. Vieme, že Boh použije naše skúšky, aby vybudoval dokonalú vytrvalosť, ktorá vedie k radosti, ktorá sa nikdy neskončí (Jak 1, 2-4).