Autor: Kevin Perrotta
Zdroj: © Slovo medzi nami » ročník 12, č. 1/2011 | smn.sk
Datum napsání:
29.01.2011
Mária Egyptská ¦ 344-421
-- mimoriadne zaujímavá cesta k svätosti --
-- mimoriadne zaujímavá cesta k svätosti --
Nie je to bežná hriešnica, ktorá sa stala svätou
Keby mala Guinnessova kniha rekordov časť o extrémnych obráteniach, Mária Egyptská by bola pravdepodobne na prvom mieste. Zažila jedno z najúžasnejších obrátení v dejinách Cirkvi. Jej obrátenie bolo extrémne z troch dôvodov. Po prvé, jej život pred obrátením bol nesmierne zlý. Po druhé, jej obrátenie bolo bleskurýchle. A po tretie, jej život po obrátení šiel tiež do extrémov. Aby sme boli úprimní, celý kresťanský život Márie bol nezvyčajný. Je jasné, že nie je najľahšie vytvoriť si vzťah k Márii Egyptskej. Niektorí ľudia ju ťažko prijímajú. Iní však v jej živote nachádzajú silné posolstvo.
Nemravné začiatky
Mária sa narodila v egyptskej dedine okolo roku 344. Jej rodičia boli kresťania a dali ju pokrstiť. V dospelosti však Mária opustila rodičov aj vieru. V tej dobe pripravovali rodičia v Egypte svadbu pre každú dcéru, keď dosiahla pubertu. Mária však mala iné myšlienky. Nie že by chcela ísť do kláštora. Nie, Mária chcela urobiť malú sexuálnu revolúciu 5. storočia. Najprv premárnila príležitosť na dôstojnú svadbu v dedine, lebo mala pohlavný styk s chlapcom. Potom odišla do Alexandrie, egyptského prístavného mesta, kde sa živila pradením a vo voľnom čase sa oddávala nekonečnému radu sexuálnych radovánok.
Mohli by sme povedať, že Mária bola sexuálne závislá, ale vtedy neexistoval Dvanásťbodový program (vychádza z 12-bodového programu spoločenstiev Anonymných alkoholikov - pozn. red.), ktorý by jej pomohol. Ani na tom nezáležalo. Mária si nemyslela, že potrebuje nejakú pomoc. Keď takto premárnila svoju pubertu, bola nespokojná. Jedného dňa stretla v prístave námorníkov, ktorí smerovali do Jeruzalema. Mária ich z rozmaru požiadala, či by ju vzali so sebou. „Nemám peniaze,“ povedala, „ale môžem zaplatiť za cestu svojím telom.“ Smiali sa, potom ju vzali na palubu a zabávali sa spolu s ňou počas nemravnej plavby z Egypta do Palestíny.
Keď prišli do Jeruzalema, stalo sa čosi nečakané
„Pomôž mi vstúpiť!“ Každý rok na sviatok Povýšenia svätého kríža ukazovali Ježišov kríž v chráme vybudovanom na Kalvárii. Mária sa zo zvedavosti rozhodla pozrieť sa do chrámu a šla tam spolu s davom ľudí. Keď sa však dostala k dverám, neviditeľná sila jej zabránila vstúpiť. Hoci ju tlačil dav za ňou, nemohla vojsť. Stále znova sa o to pokúšala, ale prekážka ostala. Mária bol otrasená a sklamaná. Vyšla na nádvorie pred chrám. Prišla sem zo zvedavosti, ale teraz naozaj chcela vidieť kríž. Naľakala sa. „Začala som chápať, prečo som nemohla vstúpiť,“ rozprávala neskôr. „Moje hriechy mi v tom bránili.“ Na nádvorí visela ikona Ježišovej matky.
Mária šla a oslovila obraz, ako keby sa priamo rozprávala s nebeskou Máriou. „Tvoj syn prišiel na svet zachrániť hriešnikov,“ povedala (ešte celkom nezabudla na svoju náboženskú výchovu). „Drahá Matka, prijmi moje vyznanie a pomôž mi vstúpiť do chrámu. Neoberaj ma o pohľad na kríž! Sľubujem ti, že sa odvrátim od žiadostivosti a pôjdem ta, kam ma povedieš.“ Keď sa vrátila, prekážka bola preč. Vstúpila do chrámu a uctila si kríž. „Uvedomila som si, že Boh prijíma kajúcnikov. Hodila som sa na dlážku a pobozkala som posvätný prach.“ Po odchode z chrámu sa Mária vrátila k ikone. „Prišla som splniť svoj sľub,“ povedala. Hlas jej odpovedal: „Ak prekročíš Jordán, nájdeš odpočinok.“
Žena na púšti
Mária vedela, ako sa dostať na úplne nové miesto. Vyšla na ulicu, kúpila si chlieb a hneď vykročila na jednodňovú cestu z Jeruzalema k rieke Jordán. Pri rieke, na mieste, kde bol pokrstený Ježiš, žili mnísi. Mária ich navštívila, po niekoľkých dňoch prekročila Jordán a vstúpila do horúcej a suchej púšte na východnej strane. Tu sa začína niečo mimoriadne. V tej dobe mnísi niekedy chodievali sami do jordánskej púšte, aby sa v samote modlili. Podobne ako Ján Krstiteľ, ktorý sa živil kobylkami a medom, aj oni sa živili púštnymi rastlinami a semienkami. Mnísi takto mohli žiť len niekoľko týždňov, ale Mária tak žila viac než 40 rokov.
Myslela si, že Boh ju trestá za hriechy? Stravovala ju nenávisť k sebe samej? Pomiatla sa? Odpovede k nám prichádzajú vďaka mníchovi, ktorý sa stretol s Máriou na púšti na konci jej života. Volal sa Zosimus. Vstúpil do kláštora ako mladý človek, rástol v disciplíne a múdrosti a napokon viedol mladších mníchov. Ostatní mnísi ho považovali za vzor. Zosimus mal preto pocit, že sa mu niečo podarilo - a to ho rozrušovalo. Jedného dňa pri modlitbe cítil, že ho Boh posiela na púšť, kde zistí, „aké mnohé a rôznorodé sú cesty Božej spásy“. V pôstnom období sa teda Zosimus túlal a modlil v jordánskej púšti.
To sladké premieňajúce svetlo
Keď Zosimus prvý raz uvidel Máriu - teraz už starú, slnkom opálenú a zoschnutú –, nevedel, čo vidí. Zavolal na ňu v Božom mene, aby mu povedala, kto a čo je, a Mária úprimne, ale taktne rozpovedala Zosimovi svoj príbeh. Zosimus sa spýtal, ako žila sama na púšti celé desaťročia. A čo sa s ňou stalo? Mária priznala ťažkosti života na púšti a naznačila, že dostala zázračnú pomoc. Povedala, že celé roky cítila takmer neodolateľné nutkanie vrátiť sa k svojmu bývalému spôsobu života. Potom si predstavila ikonu Panny Márie a prosila ju o pomoc. Hodila sa na zem, plakala a po chvíli „uvidela som žiariť okolo seba svetlo a upokojila som sa.
Nevstala som zo zeme, kým to sladké svetlo neodohnalo myšlienky, ktoré vo mne besneli“. Napokon pokušenia odišli. Napriek tvrdosti púšte zažila veľký pokoj s Bohom. Našla odpočinok, ktorý jej Panna z ikony prisľúbila. Zosimus žasol. Zdalo sa, že Mária akosi vyžarovala Božiu prítomnosť. Starý mních po tom rozhovore odišiel a ďakoval Bohu za príležitosť stretnúť sa s takým svätým človekom. Zosimus neskôr priniesol Márii sväté prijímanie. Keď ju chcel druhýkrát navštíviť, našiel už len jej mŕtve telo. S pomocou leva, ktorý sa zrazu objavil (legendárny prvok v príbehu alebo naozajstný zázrak?), ju pochoval do tvrdej púštnej pôdy.
Posolstvo je milosť
V 5. storočí zachádzali niektorí mnísi v askéze do extrémov. Ale Máriin život bol aj podľa ich meradiel výnimočný. Z moderného hľadiska sa môže zdať bizarný. Môžeme však nájsť v jej živote posolstvo? Zosimus ho našiel. Od mladosti sa usiloval konať Božiu vôľu. Mária však pre celú svoju rozmarnosť zakúsila Božie milosrdenstvo ešte hlbšie. Svedectvo jej života ukázalo Zosimovi, že nech akokoľvek horlivo a poslušne dodržiavame kresťanské pravidlá, v konečnom dôsledku nás premieňa Božia milosť.
Vďaka čistej milosti si Mária uvedomila, že naozaj túži po Božej láske, a nie chvíľkovom vzrušení z anonymného sexu. Len vďaka Božej milosti sa mohla obrátiť a zápasiť s pokušeniami. A napokon vďaka sile milosti dokázala žiť a modliť sa v tvrdej púšti. To je podstatné posolstvo pre nás, pre všetkých „Zosimov“, pre všetkých celoživotných, svedomitých veriacich. Nezáleží na tom, kým sme - nezáleží na tom, akí sme zbožní -, všetci sme hriešnici a všetci potrebujeme Božiu milosť, ak sa chceme čoraz viac podobať Kristovi.
Pokánie otvára cestu
A čo tí, ktorí nie sú celoživotnými, svedomitými kresťanmi? Čo tí z nás, ktorí upadli do ťažkých hriechov a teraz zápasia s pokušením vrátiť sa k nim? Môžeme sa hanbiť za to, čo sme urobili a na čo nás pokušenie navádza. Môžeme si myslieť, že sa nemôžeme stať svätými. Pozrite sa však na Máriu. Jej život ukazuje hlboký paradox. Boh často používa naše hriechy, aby nás premenil. Ako to? V Máriinom prípade ju spomienka na jej hriešnu minulosť udržiavala v pokore. Stala sa pre ňu motiváciou, aby stále hľadala Pána, stále ho prosila o viac milosti a sily. Uvažujte o tom, že Mária sa narodila, aby bola kontemplatívnou. To bolo jej povolanie. Takýto život jej Boh pripravil. Bol to život, ktorý bude žiť rada, ak ho objaví.
A naozaj ho objavila - keď dlhé roky strávila na púšti a vzdoroval zlým sklonom, ktoré sa v nej zakorenili. Len pomocou tohto konkrétneho procesu pokánia dospela do kontemplatívnej fázy života. Mohli by sme povedať, že keď odmietla hriechy, práve tie sa stali prostriedkom, ktorým ju Boh priviedol bližšie k sebe. Máriina skúsenosť je osobitne dôležitá pre tých z nás, ktorí sú podobne ako ona ponorení do blata sexuálnych hriechov a zisťujú, že cesta k slobode je dlhšia, než by chceli. Jej svedectvo nám dáva úžasný dar plný nádeje: dôkaz, že Boh môže použiť naše hriechy, ba i naše zápasy s konkrétnymi pokušeniami, aby nás priviedol k šťastiu a svätosti.
