Autor: Jana Solárová
Zdroj: © Ruženec, č. 9/2024 | Dominikánske mariánske centrum - Košice | dmc.sk
Datum napsání:
10.09.2024
Ľudovít Mária Grignion de Montfort ¦ 1673-1716 ¦ kňaz, rehoľník
sviatok: 28. apríl
Svätého Ľudovíta Máriu Grigniona z Montfortu poznáme ako mariánskeho svätca. Jeho najznámejšie dielo O pravej úcte k Panne Márii ležalo 126 rokov zakopané v truhlici na poli. Po jeho objavení v roku 1842 sa stalo dôležitým mariologickým dielom a bolo preložené do viac ako 20 jazykov. sviatok: 28. apríl
Ľudovít sa narodil v roku 1673vBretónJsku. Otec bol právnik, no napriek svojmu titulu mal ťažkosti s finančným zabezpečením veľkej rodiny. Spolu s manželkou mali osemnásť detí, desať dcér a osem synov. Desať z nich však zomrelo v detskom veku. Svoju oddanosť a lásku k Panne Márii sa Ľudovít naučil práve od zbožnej a pracovitej matky. Keď mal dvanásť rokov, otec ho poslal do jezuitského kolégia v Rennes, kde v tom čase študovalo vyše 2 000 študentov. Jedna z dôležitých lekcií, ktoré sa tam naučil, bola pokora, keďže bol často terčom posmeškov a nevhodných žartov svojich spolužiakov. Ďalšou bola nezištná pomoc, pretože Ľudovít sa pridal k študentom, ktorí vo voľnom čase slúžili chorým v nemocnici.
Počas štúdia filozofie sa rozhodol, že sa stane kňazom. Po príchode do seminára bol nútený zarábať si na živobytie nočným strážením mŕtvych dva alebo trikrát do týždňa. Toto sa spolu s umrtvováním a chabou stravou podpísalo na jeho zdravotnej kondícii a skončilo sa kolapsom počas práce v kuchyni. Apoštolský misionár Krátko po vysviacke pôsobil v chudobinci v Poitiers. Jedného dňa k nemu prišla mladá dievčina menom Marie-Louise Trichetová a zverila sa mu so svojou túžbou stať sa mníškou. Nastúpila do chudobinca a dala počiatky Kongregácii sestier La Sagesse (Dcéry Múdrosti).
Jeho služba prinášala ovocie, napriek tomu ho biskup na základe klebiet a ohováraní vylúčil z diecézy. Vybral sa teda za Svätým Otcom, aby ho požiadal o radu. Nemohol si dovoliť ísť do Ríma kočom alebo na koni, prešiel teda celú cestu pešo. So sebou si zobral len breviár a ruženec. Ostatné nechal na Božiu prozreteľnosť. Audiencia u pápeža Klementa XI. viedla k tomu, že bol vymenovaný za apoštolského misionára. Mal sa zamerať na misiu vo svojej rodnej krajine, podriadený francúzskym biskupom. Po každej misii zvykol na mieste, kde pôsobil, postaviť kríž. Takto vyrástlo na jeho misijnom území viac ako 200 krížov.
Jedna z jeho prvých misií v diecéze bola v meste La Rochelle. Od dôb kardinála Richelieu to bola bašta kalvinizmu, takže sa očakávalo, že dôjde k ostrým stretom, až násilnostiam. Ľudovít však dobre vedel, že násilie a nenávisť plodia len násilie a nenávisť. Misia bola, samozrejme, primárne pre katolíkov, ale tí kalvíni, ktorí sa na nej zúčastnili, boli príjemne prekvapení, keď počuli rozumné a neútočné argumenty.
V Božej službe nepoznal Ľudovít žiadny strach. Kázal proti rúhaniu sa a opilstvu. Niekedy vtrhol medzi opilcov a vyhnal ich fyzickou silou, inokedy vošiel do stredu skupiny opilcov alebo rúhačov, padol na kolená a pozval ich, aby sa s ním modlili ruženec. Okrem diela O pravej úcte k Panne Márii je svätý Ľudovít autorom najväčšej knihy o ruženci, aká bola kedy napísaná - Obdivuhodné tajomstvo presvätého ruženca. Ľudovít tak miloval ruženec, že v roku 1710 vstúpil do Tretieho rádu svätého Dominika a od generálneho magistra Rádu kazateľov získal povolenie kázať o ruženci a zakladať ružencové bratstvá.
Kazateľ do posledného dychu Keď išiel kázať na misiu v Sallertaine, obyvatelia mesta protestovali proti jeho príchodu. Dokonca pred ním zamkli kostol. Po troch dňoch ho uctievali ako svätca, a keď prišiel čas, aby ich opustil, muži a ženy plakali a odprevadil ho v sprievode na miesto jeho ďalšej misie. Jedna mladá dáma sa stavila, že z neho urobí blázna počas jeho kázne. Do kaplnky išla v sprievode zástupu elegantných priateliek. Usadila sa do lavice, ktorá umožňovala priamy výhľad na kazateľnicu. No potom, ako začal Ľudovít kázať, zabudla na stávku, pre ktorú prišla. Dlho po odznení posledných slov zostala kľačať na svojom mieste a po rozhovore s Ľudovítom si dala do poriadku svoj život a vstúpila do kláštora klarisiek.
Najväčšou túžbou Ľudovíta bolo založiť kongregáciu kňazov, ktorí by pokračovali v diele evanjelizácie chudobných. Uvažoval o tom takmer od začiatku svojho kňazského života a tejto myšlienky sa nikdy nevzdal, hoci bol takmer do konca života neúspešný. Štrnásť mesiacov pred smrťou stretol svojho prvého spoločníka. Bol to otec Vatel, mladý kňaz, ktorý bol na ceste na zahraničnú misiu. Najprv bol veľmi neochotný, časom sa však k Ľudovítovi pridal. Druhý a posledný spoločník počas Ľudovítovho života bol ešte tvrdší oriešok. Otec René Mulot bol napoly ochrnutý a trpel pľúcnymi problémami. Ľudovít ho napriek jeho ťažkostiam poslal kázať do neďalekej farnosti. Počas prvej kázne bol zázračne úplne vyliečený.
V apríli 1716 začal Ľudovít svoju poslednú misiu. Bolo to v Saint-Laurent-sur-Sèvre, na mieste, ktoré sa odvtedy spája s jeho pamiatkou. Ľudovítovo zdravie sa neustále zhoršovalo. Mal len štyridsaťtri rokov. Ku koncu misie dostal zápal pohrudnice, ale trval na pokračovaní svojej práce. Zoslabnutého chorobou ho zložili z kazateľnice, aby zomrel. Želal si byť položený na slame namiesto postele, ale na žiadosť svojho spovedníka pokorne súhlasil s matracom.
