Autor: Daniel Keating
Zdroj: © Slovo medzi nami » ročník 11, č. 10/2010 | smn.sk
Datum napsání:
10.11.2010
Lev Veľký ¦ 390-461
pápež, učiteľ Cirkvi
pápež, učiteľ Cirkvi
Nikto z nás si nemôže vybrať čas a miesto narodenia. Keby to však bolo možné, asi len málokto by si vybral Rím v 5. storočí. Bolo to obdobie rúcajúcich sa nádejí a obrovských obáv. Barbarské armády vyčíňali po celej Európe. V roku 410 vtrhli Alarich a jeho Vizigóti do Ríma a spustošili ho - bola to krvavá a strašná udalosť, ktorá vyvolala šokové vlny ako udalosti z 11. septembra 2001, ale oveľa mnohonásobnejšie. Mnohým ľuďom sa zdalo, že svet speje ku koncu. V istom zmysle to bola pravda. Rímska ríša sa rúcala. Veľká časť civilizácie v západnej Európe spela k zániku. Aj v Cirkvi bol zmätok. Bludy a vieroučné spory rozdeľovali kresťanov a siali zmätok d o základov viery. Ak bolo niekedy obdobie, keď sa ľudia cítili znechutení a plní strachu, bolo to toto obdobie. Na tú to skľučujúcu scénu vstúpil pozoruhodný vodca - pápež Lev I., jeden z dvoch pápežov, ktorý sa zapísal do dejín ako „veľký“ (tým druhým je Gregor I., 590 - 604). Lev počas 21 rokov svojho pontifikátu vzdoroval neustálym krízam s pokornou odvahou, ktorá z neho urobila odvážny vzor pre nás uprostred súžení našej doby.
Školenie za pochodu
Historici tvrdia, že Lev sa narodil v poslednom desaťročí 4. storočia v strednom Taliansku. Ako mladý muž na vlastné oči videl Alarichovo obliehanie a zničenie Ríma. Náš prvý istý záznam o Levovi pochádza z obdobia, keď slúžil ako vplyvný arcidiakon pápeža Celestína v roku 430. Lev pôsobil ako hlavný diplomatický dôverník pápeža podobne ako dnešný štátny sekretár Vatikánu. To znamenalo, že Lev si musel vysúkať rukávy a zapojiť sa do mnohých - aj zmätočných - dišpút svojej doby. Keď vypukol spor medzi dvomi duchovnými predstaviteľmi - Cyrilom Alexandrijským a Nestoriom z Konštantínopolu -, úlohou Leva bolo poradiť pápežovi, ako zareagovať. Lev požiadal o pomoc Jána Kasiána, veľkého zakladateľa kláštorov, aby poukázal na chyby v Nestoriovom učení. Nestorius vnímal Krista ako dve odlišné osoby. O pár rokov neskôr Lev v službách pápeža Sixta III. aktívne odporoval pelagianizmu, heréze, ktorá okrem iného popierala dedičný hriech. Je jasné, že Lev sa z prvej ruky naučil, ako vyzerá riadenie Cirkvi. A keď mu zverili úlohu vodcu, jeho osobná sila charakteru naozaj začala žiariť.
Pokora a odvaha
Keď bol Lev v roku 440 na diplomatickej misii v Galii, dozvedel sa, že ho zvolili za Sixtovho nástupcu. Poznáme jeho reakciu, pretože Lev ju opísal v kázňach, ktoré mal každý rok na výročie svojej vysviacky. Spomínal „svoju úplnú bezvýznamnosť“ a „veľkosť úradu“. Ale neostal len pri tom. Objasnil, že od tejto úlohy necúvne: „Nezúfame si ani nestrácame odvahu, pretože sme svoju dôveru vložili nie do seba samých, ale do toho, ktorý pôsobí v nás.“ Lev si veľmi dobre uvedomoval svoju vlastnú nehodnosť, pretože si veľmi vysoko vážil úrad pápeža. Podľa Levovho názoru pápež nie je len nástupcom Petra v úrade; v istom zmysle je Petrom pre Cirkev. Lev o svojej službe napísal: „Ak teda niečo robíme správne alebo niečo správne posudzujeme, ak niečo získame z Božieho milosrdenstva prostredníctvom každodenných prosieb, prichádza to ako dôsledok jeho (Petrovho) pôsobenia a zásluh. Na tejto Stolici jeho moc žije a jeho autorita vládne.“ Petra zvolili, aby riadil Cirkev s láskou, a pápeži ako Petrovi nástupcovia naozaj pôsobia v „osobe Petra“. Vidíme, že tento názor sa objavuje vo všetkom, čo Lev povedal a urobil ako pápež. Na jednej strane prejavoval veľkú osobnú pokoru vo svojich príhovoroch a činnosti. Na druhej strane bol nesmierne odvážny a sebaistý vo svojom úrade, lebo bol presvedčený, že Peter naozaj pôsobí ako služobník Krista pre Cirkev.
Nepriateľ pred bránami
Lev sa prejavil ako muž činu v mnohých krízach. Najdramatickejšou ilustráciou je jeho stretnutie s krutým barbarským vodcom Hunov Atilom v roku 452. Atila bol skúsený vojenský vodca a viedol veľkú armádu, ktorá v 5. storočí spustošila veľkú časť Európy. Huni boli skvelí jazdci a lukostrelci. Keď sa rozchýrila spáva, že Huni smerujú k Rímu, nastala panika. Keď cisár žiadal Leva, aby urobil, čo môže, pápež sa ponáhľal na sever v ústrety Atilovi. Nikto nevie, čo sa stalo počas stretnutia, ale poznáme výsledok: Huni odtiahli. Rím bol ušetrený na orodovanie jedného odvážneho muža. Lev o tri roky neskôr opäť vystavil svoj život na obranu svojho mesta. Pred mestskými bránami sa stretol s vodcom Vandalov Gaiserikom a žiadal ho, aby ušetril Rím. Vandali vstúpili do mesta a vyrabovali ho, ale Levovi sa podarilo presvedčiť Gaiserika, aby Rím nevypálil a nezmasakroval jeho obyvateľov.
„Peter prehovoril!“
Lev bol odvážny vo svojich spisoch, ako aj v diplomacii. Jeho veľkým úspechom - ktorý je ešte aj dnes na osoh celej Cirkvi - bol list, ktorý napísal pri vypuknutí kristologického sporu. V roku 448 vznikol spor medzi Flaviánom, biskupom Konštantínopolu, a mníchom Eutychom. Išlo o chápa nie Kristov ej osoby . Otázka znela: Ako je Kristus Bohom i človekom a zároveň jednou osobou? Lev po preskúmaní tejto otázky napísal vieroučný list (známy ako jeho Zväzok) a adresoval ho Flaviánovi. Odsúdil v ňom Eutychov názor, ktorý popieral Kristovu ľudskú prirodzenosť, a zhrnul pravú vieru, ktorá sa týka plnej božskej a plnej ľudskej prirodzenosti jedného Krista. Spočiatku sa Zväzok ignoroval a koncil na Východe v roku 449 podporil Eutycha. Lev však neustúpil. Použil celú svoju energiu, aby zvrátil rozhodnutie. O dva roky neskôr na koncile v Chalcedóne potvrdili a podporili Levov názor. Konciloví otcovia vyhlásili, že „Peter prehovoril skrze Leva “. Vydali nové vieroučné vyhlásenie o Vtelení, ktoré odvtedy slúži ako meradlo katolíckej viery. V novembri 1961, v predvečer Druhého vatikánskeho koncilu, pápež Ján XXIII. vyhlásil Leva za „učiteľa jednoty Cirkvi“. Pripomenul jeho úlohu pri zjednotení Východu a Západu počas sporov o Ježišovom vtelení. Pápež povedal, že zdieľa Levovu „najhorlivejšiu túžbu“ - vidieť všetkých „vykúpených v drahocennej krvi Ježiša Krista znovuzjednotených pod jednou zástavou putujúcej Cirkvi“ (Aeterna Dei Sapientia).
Dobrý pastier
O Levovom usilovnom vodcovstve sa dozvedáme hlavne z jeho listov. Zachovalo sa ich takmer 150, ale zrejme ich bolo oveľa viac; posledný sa datuje do roku pred jeho smrťou 10. novembra 461. Či už Levove listy boli adresované cisárom, biskupom alebo osobným priateľom, ukazujú ho ako neúnavného služobníka Cirkvi. Lev však bol oveľa viac než len odhodlaný vodca a schopný správca. Bol aj vynikajúci kazateľ a učiteľ. Mal výnimočnú schopnosť predstaviť zložité vieroučné pravdy obyčajným ľuďom tak, aby im formovali mysle a pohýnali srdcia. Jeho kázne boli pokladmi jednoduchej, elegantnej latinskej prózy - krátke a kompaktné, vyslovené zo srdca pastiera pre jeho ľud. Za chovalo sa 94 Levových kázní. Keďže kázal na veľké sviatky kresťanského roka, slúžia ako istý komentár cirkevného roka aj pre nás. Mnohé úryvky z jeho kázní sa nachádzajú v čítaniach Liturgie hodín.
Stretnúť sa s našimi Atilami
V našej dobe vidíme, že na Cirkev opäť doliehajú problémy zvonku a hrozba rozdelenia zvnútra. Aj my potrebujeme učiteľov, ktorí nám predstavia pravdu hlbokým, ale prístupným jazykom. Potrebujeme kňazov a biskupov, ktorí nasledujú Levov vzor odvážneho služobníka - vodcu, keď nás vedú cez rozbúrené vody. Od Leva sa môžu učiť nielen cirkevní predstavitelia. My všetci máme dni a obdobia, keď si myslíme, že sa všetko rúca. Lev nás povzbudzuje, aby sme pracovali nad úlohami, ktoré nám Boh dáva. Vieme, že naše úsilie môže mať vplyv, ktorý presahuje to, čo v konkrétn ej chvíli vidíme. Niekedy sa aj my stretávame s Atilom alebo Eutychom - niekým, kto hrozí problémami alebo zmätkom. Môže to byť problémový šéf, konfliktný sused alebo príbuzný, ktorý odmieta kresťanstvo. Vtedy si môžeme predstaviť, že Lev vychádza v ústrety problémom dneška s odvahou a dôverou. Nemohol vedieť, či sa Atila stiahne alebo či ostatní predstavitelia Cirkvi pochopia, že Eutychova teológia je bludná. S Božou pomocou čo najlepšie zvládol obidve situácie. Aj my to dokážeme. Leva nezastrašila veľkosť problémov, ktoré videl, alebo malosť jeho prostriedkov. Zameral svoj zrak na Krista a dôveroval, že ten, ktorý ho povolal do tejto úlohy, sa postará o všetko, čo potrebuje, aby svoju úlohu splnil. Zotrval v úlohe s trpezlivosťou, pokorou a odvahou a pracoval pre budúcnosť - pre nás -, hoci sa svet okolo neho rúcal.
