Autor: P. Ján Ďačok, SJ
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | vaticannews.va
Datum napsání:
04.07.2020
Kateri Tekakwitha ¦ 1656-1680 ¦ laička, panna
sviatok: 17. apríl
Kateri Tekakwitha a jej odkaz ...sviatok: 17. apríl
Za všetko, čo vieme o Kateri Tekakwithe, vďačíme trom francúzskym misionárom Spoločnosti Ježišovej. Pátri de Lamberville, Chauchetièr a Cholenec ju osobne poznali a jej pomáhali. Jej životné osudy sa rozdeľujú do dvoch etáp: obdobie v pôvodnej osade, kde sa narodila a bola pokrstená a obdobie po príchode do misijnej stanice, kde zomrela a bola pochovaná. Po jej životných osudoch si všimneme aj niektoré významné udalosti po jej smrti, význam jezuitov v jej živote a jej duchovný odkaz pre nás.
Prvá etapa (1656-1676)
Kateri mala tvrdé detstvo a ťažký život. Narodila sa v roku 1656 v indiánskej osade Ossernenon, ktorá sa dnes volá Auriesville a leží v blízkosti mesta Albany (štát New York, USA). Jej matka bola kresťanka, ale nedala pokrstiť svoje deti, lebo žili v pohanskom prostredí. Pochádzala z kmeňa Algonkinov, ktorí žili severovýchodne od jazera Ontário. Počas vojny s Irokézmi sa dostala do zajatia a zachránila sa iba tak, že náčelník kmeňa Mohawkov si ju zobral za manželku. Tak sa dostala do dediny Ossernenon. Práve tu boli umučení prví traja (z ôsmich) severoamerických mučeníkov. Mohawkovia patrili k výbojným a krutým Irokézom, ktorí pozostávali z pätich kmeňov. Už vo veku štyroch rokov Tekakwithe zomreli rodičia a jediný brat: podľahli kiahňovej epidémii, ktorá mala veľa obetí. Aj ona ochorela, ale prežila.
Choroba ju však poznačila na celý život: mala zjazvenú tvár, oslabené zdravie i zrak a v dôsledku toho neznášala denné svetlo. Úplnej siroty sa ujal jej strýko, náčelník pohanskej osady, a stala sa súčasťou jeho rodiny. Prvý krát sa Tekakwitha stretla s francúzskymi jezuitmi na jeseň roku 1667. Boli vyslaní nielen ako misionári, ale aj ako poslovia vicekráľa, aby spolu s náčelníkmi Mohawkov podpísali mier. Misionári boli ubytovaní v chalupe, kde bývala Tekakwitha, ktorá sa o nich starala. Jezuiti, ako aj celá mierová výprava, zostali v jej osade iba tri dni. Po troch rokoch prišiel do jej osady páter de Lamberville a pre zdravotné problémy musel tam zostať istý čas. Bol prijatý práve rodinou, do ktorej patrila aj Tekakwitha. Ten si všimol ušľachtilý spôsob jej správania a osobitnú vnímavosť. Postupne ju pripravil na krst, ktorý jej udelil na Veľkú noc 18. apríla 1676, keď mala 20 rokov.
Pri krste dostala meno Kateri (Katarína). Jej príbuzní sa všemožne usilovali ju vydať. Medzi indiánmi bola totiž veľmi rozšírená a zakorenená neresť nečistoty. A preto vôbec nechápali, keď Kateri rozhodne odmietala manželstvo, čo viedlo k výčitkám i k prenasledovaniu. No keď sa presvedčili o jej stálom postoji, prestali ju obťažovať. Po krste život Kateri plynul medzi modlitbou, prácou, kostolíkom a chalupou. Chodievala už na prvú rannú svätú omšu so začiatkom o štvrtej hodine. Nevedela ani čítať, ani písať, no s dôverou prichádzala k pátrovi misionárovi s každou ťažkosťou. On ju povzbudzoval a pomáhal je rásť.
V nedele a vo sviatky Kateri zotrvávala dlhšie v kostolíku a nepracovala ani na poli ani v lese. Kvôli tomu sa jej príbuzné voči nej tvrdo správali a nedávali jej ani nutnú stravu. Pre svoju vieru, sa Kateri stala predmetom výsmechu zo strany svojich príbuzných, aj tých, ktorí s ňou bývali v chalupe, ba celej osady. Táto situácia trvala asi jeden a pol roka. Po porade s jezuitiským misionárom sa rozhodla ujsť do Misijnej stanice svätého Františka v Sault St. Luis, ktorá sa nachádzala v Kanade, naproti Montrealu. Útek sa jej podaril v jeseni 1677.
Druhá etapa (1677-1680)
Bola to etapa veľmi krátka, ale duchovne veľmi plodná. V liste od pátra de Lambervilla, ktorý Kateri odovzdala pátrovi Cholenecovi, okrem iného stálo: „Kateri Tegakoüita sa sťahuje do Sault. Prosím Vás, aby ste ju dobre prijali; je to poklad, ktorým Vám my dávame, ako to Vy spoznáte v krátkom čase. Dobre ju teda chráňte a pomôžte jej rásť na Božiu slávu a pre spásu duše, ktorá je Pánovi zaiste veľmi drahá“. Bola to jej duchovná vizitka, s ktorou prešla do druhej etapy svojho života.
Kateri sa o krátky čas nápadne líšila od ostatných mladých, ktorí už žili v misijnej stanici. Svojím úsmevom a láskavosťou si postupne podmaňovala iných. Viedla jednoduchý život, avšak jej zjednocovanie sa s Bohom neustále rástlo. Každé ráno i večer chodievala do kostolíka a cez deň sa modlievala vo svojej chalupe. Často meditovala pri veľkom kríži na brehu rieky.
V tom čase však ešte nepristúpila k prvému svätému prijímaniu. Jezuitskí misionári totiž dovoľovali pokrsteným indiánom pristúpiť k nemu až po troch či štyroch rokoch. Takto ich podrobovali skúške, a to kvôli ich nestálosti. Tak postupovali aj voči Kateri. Čas jej skúšky však podstatne skrátili: na jeden rok a osem mesiacov. Bola to výnimka, ktorá potvrdzovala jej čnostný život. Nakoniec aj ona mohla prijať Pána, a to na Vianoce roku 1677. Po tomto sviatostnom stretnutí túžila radikálne patriť iba Bohu.
Inšpirovaná Kristovým utrpením, viedla tvrdý asketický život: do stravy si primiešavala popol, dvakrát týždenne sa postila, okolo bokov nosila kajúci pás, občas sa hodila na zväzky tŕnia, ktoré sama nazbierala. Spovedávala sa každú sobotu. Súčasťou jej prípravy na svätú spoveď bola nielen modlitba, ale aj bičovanie po chrbte zväzkom prútov so zvolaním: „Ježišu, milosrdenstvo, zľutovanie!“ Toto tvrdé pokánie robila nielen za seba, ale hlavne za svojich súkmeňovcov, ktorých život dôverne poznala.
Kateri po druhý krát pristúpila k svätému prijímaniu na Veľkú noc roku 1678. Postupne si vypestovala osobitnú úctu k Panne Márii. Bola si istá, že v nej nájde ochranu svojho duchovného života, a osobitne svojej čistoty. Panenstvo bolo totiž medzi Irokézmi úplne neznáme. Korunovaním jej snáh bolo, že sa 25. marca 1679, po svätom prijímaní, zasvätila Pánovi verejným a večným sľubom čistoty. Po prvý krát v histórii Irokézov sa ich dcéra zasvätila Bohu takýmto sľubom!
Kateri, po svojom zasvätení, začala postupne upadať. Koncom roku 1679 ťažko ochorela a neskôr musela zostať na lôžku. Pátrovi Chauchetièrovi asi dva mesiace pred svojou smrťou povedala, že by mala odísť do neba vo Svätom týždni. A naozaj, po vyslúžení sviatosti zomierajúcich, 17. apríla 1680, v stredu Veľkého týždňa Kateri ticho zomrela s menami Ježiš a Mária na perách. Pohreb mala 18. apríla 1680, na Zelený štvrtok. Mala iba 24 rokov.
Niektoré udalosti po jej smrti ...
Podľa očitých svedkov, jazvy na jej tvári (po prekonaných kiahniach) vymizli v priebehu prvých pätnástich minút po úmrti a jej tvár sa stala krásnou. Bol to zázrak, ktorý silne zapôsobil nielen na všetkých obyvateľov redukcie (osady), ale aj na tých, ktorí prišli na slávenie vtedajšieho Veľkého týždňa a Veľkej noci. Bola pochovaná pri veľkom kríži, pred ktorým sa modlievala. Na jej hrob začali postupne prichádzať nielen indiáni, ale aj Francúzi z rôznych lokalít. Povesť o jej svätosti sa rýchlo rozšírila po celej Kanade, ale aj v Európe, osobitne vo Francúzsku.
Počas dvoch-troch rokov po jej smrti sa na jej príhovor udiali rozličné uzdravenia, považované za zázračné. To prispelo k šíreniu jej úcty. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v rokoch 1716 až 1934 bolo vydaných 65 publikácií v rôznych svetových jazykoch, ktoré boli venované práve Kateri. To prejavuje živý záujem o ňu a zreteľný kult, ktorý viedol k ďalším krokom: k uznaniu hrdinských čností, a neskôr aj k beatifikácii (22. júna 1980). Pre proces jej kanonizácie rozhodujúcu úlohu zohralo zázračné uzdravenie šesťročného chlapca Jacoba Finkbonnera, ktoré sa uskutočnilo na jej príhovor. Za svätú ju vyhlásil Benedikt XVI., a to 21. októbra 2012.
Vplyv jezuitov ...
Aký vplyv mali teda jezuiti v živote svätej Kateri? Možno povedať, že veľmi dôležitý. Oni boli jedinými kňazmi Katolíckej cirkvi, s ktorými sa stretla. Pravda oni boli iba nástrojmi Božej milosti, ktorá v nej tajomne pôsobila. Jezuiti sa zaslúžili o jej katechizáciu a prípravu na krst, o jej prvé sväté prijímanie i o ďalšie prijímania. Stáli pri nej v jej rodnej dedine, ale aj po jej presťahovaní sa do misijnej stanice. Tam ju formovali týždennou svätou spoveďou, čo bolo v tom čase neobvyklé. Poskytli jej duchovné sprevádzanie a pomoc pred jej osobitným zasvätením sa Bohu v panenstve. Sprevádzali ju predovšetkým v čase jej ťažkej choroby a zaopatrili ju sviatosťami pred jej úmrtím.
Treba oceniť misionárske a pionierské poslanie Spoločnosti Ježišovej na území dnešnej Kanady a USA v 17. storočí i neskôr. Toto úsilie bolo korunované krásnym duchovným ovocím: prinieslo Cirkvi ôsmich severoamerických mučeníkov - jezuitov a svätú Kateri. Ako sa spomenulo predtým, v rodnej dedine Kateri Tekakwithy boli umučení prví traja zo svätých severoamerických mučeníkov. Aj táto skutočnosť potvrdzuje známy výrok starokresťanského spisovateľa Tertuliána: Krv mučeníkov je semenom kresťanov. A možno oprávnene dodať: nielen kresťanov, ale aj svätcov, ako to dokumentuje príbeh prvej svätej indiánky z kmeňa Irokézov.
Duchovný odkaz svätice ....
Svätá Kateri Tekakwitha bola a je dielom Božej milosti. Myslím, že jej duchovný odkaz možno zhrnúť do troch bodov: a) pevná a hlboká viera, b) pokorný a jednoduchý život, c) modlitba a obeta za iných. Kateri žila v drsnom a násilnom prostredí. Keď sa stretla s učením Ježiša Krista, prijala ho, pevne a hlboko uverila a vytrvala. V kiahňovej epidémii jej Pán uchránil život, lebo mal s ňou svoje veľké zámery. V odovzdanosti jemu, žila jednoducho, pokorne a úprimne. Modlila sa a obetovala nielen za seba, ale aj za svojich rodákov, ktorí boli pohania. Podľa jej príkladu aj my sme pozvaní pevne a hlboko veriť, pokorne a jednoducho žiť, modliť sa a obetovať sa za iných. Ako zaujímavosť možno uviesť, že vydavateľstvo Tau minulý rok vydalo publikáciu: Terézia Sedláková, Saint Kateri Tekakwitha. The Saint from the First Nations of the North America. Original Texts from the 17th Century, Tau, Bratislava 2019.
