Katarína zo Sieny › 29.4.

Dnes by som vám chcel porozprávať o žene, ktorá v dejinách Cirkvi zohrala neobyčajnú úlohu. Je to svätá Katarína Sienská. Štrnáste storočie, v ktorom žila, bolo ťažkým obdobím pre Cirkev ako aj pre celú taliansku a európsku spoločnosť. Avšak aj v časoch najväčších problémov Pán neprestáva požehnávať svoj ľud a povoláva svätice a svätcov, ktorí dokážu vyburcovať mysle i srdcia ľudí k obráteniu a obnove. Katarína bola jednou z nich a ešte i dnes nám má čo povedať: povzbudzuje nás, aby sme s odvahou kráčali k svätosti, aby sme sa čoraz intenzívnejšie stávali Pánovými učeníkmi. Narodila sa v roku 1347 v Siene, vo veľmi početnej rodine - a zomrela vo svojom rodnom meste v roku 1380. Keď mala šestnásť rokov, pohnutá víziou svätého Dominika vstúpila do Tretieho rádu Dominikánov, do jeho ženskej vetvy nazývanej Mantellate. Zostala žiť uprostred svojej rodiny, potvrdila však sľub panenstva, ktorý ešte predtým súkromne zložila; venovala sa modlitbe, konala pokánie a skutky dobročinnej lásky, starala sa o chorých.)

Keď sa rozšíril chýr o jej svätosti, stala sa duchovnou poradkyňou pre množstvo najrozličnejších ľudí: radila šľachticom i politikom, umelcom aj jednoduchým ľuďom, zasväteným osobám a kňazom, ba dokonca aj samotnému pápežovi Gregorovi XI, ktorý v tých časoch sídlil v Avignone: Katarína ho energicky a s úspechom napomínala, aby sa vrátil do Ríma. Veľa cestovala, snažila sa iniciovať vnútornú obnovu Cirkvi a napomáhať mieru medzi štátmi. Aj z tohto dôvodu ju ctihodný pápež Ján Pavol II vyhlásil za spolupatrónku Európy. Starý kontinent by nemal zabúdať na svoje kresťanské korene, ktoré sú základmi jeho dnešného napredovania, a práve v Evanjeliu by mal znovu objaviť základné hodnoty, ktoré zaisťujú spravodlivosť a svornosť. Katarína mnoho vytrpela, podobne ako iní svätci. Našli sa ľudia, ktorí jej nedôverovali - až do tej miery, že v roku 1374, šesť rokov pred smrťou, ju generálna kapitula Dominikánov predvolala na vypočúvanie do Florencie. Ako dozor jej určili rehoľníka, vzdelaného a pokorného kňaza Rajmunda z Capuy, neskoršieho generálneho predstaveného celej rehole. Stal jej spovedníkom a tiež „duchovným synom“. Neskôr napísal jej prvý kompletný životopis. Katarína bola vyhlásená za svätú v roku 1461.

Náuka svätej Kataríny, ktorá sa len s ťažkosťami naučila čítať a písanie si osvojila až v dospelom veku, je zaznamená v knihe Dialóg Božej Prozreteľnosti alebo kniha Božej doktríny. Je to vrcholné dielo duchovnej literatúry, tak v časti, ktorá obsahuje kolekciu jej listov ako aj v časti, kde sú zozbierané jej modlitby. Jej učenie je tak bohaté, že Boží sluha Pavol VI ju v roku 1970 vyhlásil za Učiteľku Cirkvi. Popri tomto titule ju volajú aj Spolupatrónkou mesta Ríma - vyhlásil ju za ňu blahoslavený Pius IX - a Patrónkou Talianska - z rozhodnutia ctihodného pápeža Pia XII. V jednom videní, ktoré Kataríne navždy zostalo v srdci i mysli, ju Panna Mária predstavila Ježišovi a on jej daroval nádherný prsteň so slovami: „Ja, tvoj Stvoriteľ a Pán, si ťa beriem za nevestu vo viere, ktorú navždy zachováš čistú - až kým so mnou v nebi nebudeš sláviť večný sobáš.“ (Raimondo da Capua, S. Caterina da Siena, Legenda maior, n. 115, Siena 1998). Tento prsteň jej mal zostať, viditeľný len pre ňu. V tejto zvláštnej udalosti môžeme spozorovať živé centrum viery svätej Kataríny, ako aj každej autentickej duchovnosti: je ním kristocentrizmus. Kristus bol pre ňu ako manžel, s ktorým mala vzťah dôvery, blízkosti a vernosti; najvyššie dobro, milované viac ako všetky ostatné.

Túto hlbokú jednotu s Pánom možno vidieť aj v ďalšej udalosti zo života tejto výnimočnej mystičky: vo výmene sŕdc. Podľa Rajmunda z Capuy, ktorý zapísal všetko, čo mu Katarína zverila, sa jej Pán Ježiš zjavil s ohnivočerveným ľudským srdcom v ruke, otvoril jej hruď, vložil jej tam toto srdce a povedal: „Najdrahšia dcérka, tvoje srdce som si vzal v deň, keď si mi ho obetovala; preto ti teraz dávam to svoje: oddnes bude na mieste, ktoré predtým patrilo tvojmu“ (ibid.). Katarína skutočne prežívala slová svätého Pavla „...už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal, 2,20). Tak ako sienská svätica, každý veriaci cíti potrebu zjednotiť sa s citmi Ježišovho srdca, aby dokázal milovať Boha a blížneho spôsobom, akým miluje Kristus. Každý z nás si môže nechať premeniť srdce a naučiť sa milovať ako Ježiš - vo vzťahu s ním, oživovanom vierou, Božím Slovom a sviatosťami, najmä častým a nábožným prijímaním Sviatosti Oltárnej. Aj Katarína patrí do toho radu eucharistických svätých, o ktorom som hovoril na záver apoštolskej exhortácie Sacramentum Caritatis (por. č. 94). Drahí bratia a sestry, Eucharistia je výnimočným darom lásky, ktorý nám Boh stále znovu dáva, aby živil naše napredovanie vo viere, posilňoval našu nádej a rozohňoval lásku, aby sme sa mu čoraz viac podobali.

Okolo tejto tak autentickej a silnej osobnosti sa postupne vytvorila skutočná duchovná rodina. Boli to ľudia, ktorých fascinovala morálna autorita tejto mladej ženy a tiež výška jej života - neraz dojatí mystickými udalosťami, ktorých sa stali svedkami - napríklad jej častými extázami. Mnohí sa vložili do jej služby a pokladali si za česť, keď ich Katarína duchovne viedla. Volali ju „mama“, pretože ako duchovné deti od nej čerpali potravu Ducha. Aj dnes je Cirkev vďačná za veľké dobrodenia duchovného materstva mnohých žien, rehoľníc i nezasvätených, ktoré v dušiach živia myšlienku na Boha, posilňujú vieru ľudí a smerujú kresťanský život k stále vyšším cieľom. „Hovorím Vám syn a synom Vás volám“ - píše Katarína jednému zo svojich duchovných synov, kartuziánovi Giovannimu Sabatinimu - „pretože Vás rodím skrze neustále modlitby a Božiu túžbu, tak ako matka privádza na svet svoje dieťa“ (Epistolario, Lettera č. 141: A don Giovanni de´ Sabbatini). Dominikánskemu pátrovi Bartolomejovi de Dominici písala listy, ktoré zvyčajne začínali týmito slovami: „Najdrahší, milovaný brat a syn v Kristu Ježišovi.“

Ďalší znak Kataríninej duchovnosti je spojený s darom sĺz. Vyjadrujú výnimočnú a hlbokú citlivosť, dojatie a nehu. Viacerí svätci mali dar sĺz, pripomínajúci pohnutie samotného Ježiša, ktorý neskrýval plač nad hrobom svojho priatelia Lazára, nad bolesťou Márie a Marty, ani nad Jeruzalemom v posledných dňoch svojho pozemského života. Podľa Kataríny sa slzy svätých miešajú s Kristovou Krvou: hovorila o tom s chvením a prostredníctvom mimoriadne pôsobivých symbolických vyjadrení: „Pamätajte na Ukrižovaného Krista, Boha a človeka (...). Dajte si za cieľ Ukrižovaného Krista, ukryte sa v ranách Ukrižovaného Krista, ponorte sa do krvi Ukrižovaného Krista“ (Epistolario, Lettera n. 16: Ad uno il cui nome si tace). Tu môžeme pochopiť, prečo mala Katarína tak mimoriadnu úctu ku kňazom, hoci vedela o ich ľudských slabostiach: práve oni prostredníctvom sviatostí a Božieho Slova rozdávajú spásonosnú silu Kristovej Krvi. Sienská svätica, povzbudená hlbokou a trvalou láskou k Cirkvi, stále pozývala kňazov a aj samotného pápeža, ktorého volala „sladký Kristus na zemi“, aby zostali verní svojim povinnostiam. Pred smrťou povedala: „Opúšťam telo, no život som darovala Cirkvi a obetovala pre Svätú Cirkev, a to je mi jedinou útechou“ (Raimondo da Capua, S. Caterina da Siena, Legenda maior, n. 363).

Od svätej Kataríny sa teda učíme to najvznešenejšie: poznať a milovať Ježiša Krista a jeho Cirkev. V Dialógu Božej Prozreteľnosti jedinečným spôsobom zobrazuje Krista ako most postavený medzi nebom a zemou. Na tomto moste sú tri schody, vytvorené Ježišovými nohami, krkom a ústami. Stúpajúc po nich, duša prechádza cez tri etapy cesty posväcovania: odmietnutie hriechu, život čností a lásky a napokon láskyplné zjednotenie sa s Bohom. Naučme sa od svätej Kataríny milovať Krista a jeho Cirkev - s odvahou, intenzívne a úprimne. Osvojme si slová svätej Kataríny, ktoré môžeme čítať v Dialógu Božej Prozreteľnosti na konci kapitoly, ktorá hovorí o Kristovi ako o moste: „Z milosrdenstva si nás obmyl v Krvi, z milosrdenstva si sa rozprával so stvoreniami. Ó, blázon lásky! Nestačilo ti Vtelenie, chcel si aj zomrieť! (...) Ach, milosrdenstvo! Srdce mi zamiera pri myšlienke na teba: na čokoľvek pomyslím, všade je tvoje milosrdenstvo“ (cap. 30, str. 79-80).