Jozef Kupertínsky ▪ kňaz

Narodil sa v maštali, bol analfabet a pre chorobu nemohol chodiť do školy. Napriek ťažkému životnému údelu sa stal jednoduchým a zároveň charizmatickým kňazom a minoritom. Prečo ho prezývali kláštorný sluha? Ako sa mu podarilo napriek ťažkostiam zložiť kňazské skúšky, prečo levitoval a prečo bol vyšetrovaný inkvizičným tribunálom? Týmito a ďalšími informáciami predstavujeme sv. Jozefa Kupertínskeho, patróna študentov, kozmonautov, obuvníkov a letcov.

Chlapec, ktorý sa narodil v maštali

Jozef Kupertínsky, vlastným menom Jozef Mária Desa, sa narodil 17. júna 1603 v maštali, pretože tesne pred jeho narodením jeho rodičom exekútor zabavil rodinný majetok. Preto mu aj dali meno Jozef Mária. Ako dieťa to nemal ľahké. Jeho ústa boli stále pootvorené, preto ho rovesníci prezývali Boccaperta (pootvorené ústa). Na hlave mal nepríjemnú vyrážku a na kolene hnisajúci a zapáchajúci vred. Okrem toho bol dlhodobo chorý, preto nemohol navštevovať školu. A tak bol Jozef analfabet. Uzdravenie z dlhodobej choroby bolo prisudzované vrúcnym prosbám k Panne Márii. Jozef sa za toto uzdravenie chcel Panne Márii a Bohu samotnému odvďačiť. Vo svojich sedemnástich rokoch sa rozhodol vstúpiť ku kapucínom, kde prijal rehoľné meno Štefan. Podľa bratov bol nešikovný a veľa vecí rozbil. No už v tomto mladom veku bol bohatý v duchovnej oblasti - mával časté extázy. Kvôli všetkým týmto dôvodom bol poslaný domov ešte pred ukončením noviciátu, kde ho čakalo pokarhanie od matky. Napokon to však bola samotná matka, ktorá mu pomohla dostať sa k bratom minoritom. V kláštore sa staral o upratovanie stajní. Tam viedol tichý, pokorný a poslušný život. Keďže aj jeho strýkovia boli minoriti, po troch rokoch mu pomohli, aby ho do rádu prijali ako bohoslovca.

Jozef veril Božej pomoci viac ako sebe

Ku dosiahnutiu vysvätenia za kňaza musel Jozef študovať. Učenie mu šlo ťažko. Napriek tomu sa však dokázal naučiť základy latinčiny, zaobchádzať s breviárom a naučil sa naspamäť aj regulu sv. Františka. Po tomto štúdiu slávnostne zložil večné sľuby v minoritnom ráde. Jeho príbuzní, strýkovia, mu pomáhali aj pri štúdiu za kňaza. Keď mal byť vysvätený za diakona, musel predtým zložiť skúšky. Jeho priateľ spomína, že Jozef o sebe dosť pochyboval, že pred skúšajúcimi uspeje. Preto sa rozhodol noc pred skúškami stráviť v modlitbách v kaplnke zasvätenej Panne Márii Anjelskej.

Prostredníctvom Božej pomoci, ktorej veril viac ako sebe, urobil všetky skúšky. V marci 1628 bol vysvätený za kňaza. Sám Jozef vravel: „Moje vzdelanie je chatrné a za to, že som bol vysvätený a stal som sa kňazom, vďačím zvláštnej milosti Božej a blahoslavenej Panne Márii.“ V jeho životopise sa uvádza, že to, čo sa Jozef naučil, bolo aj na skúškach. Preto je nápomocný aj študentom pri skúškach. V modlitbe, ktorú sa môžu študenti modliť pred skladaním skúšky, sa píše: Ó, svätý Jozef Kupertínsky, ktorý si v Bohu dosiahol, že na skúškach sa ťa pýtali len tie otázky, ktoré si vedel, daj, nech uspejem v… Nešlo tu len o ľahkomyseľné spoľahnutie sa Jozefa na Boha, že takto jednoducho uspeje v skúškach, ale bola to hlavne Božia milosť, ktorá mu pomáhala počas celého štúdia. Tak isto sa aj my môžeme spoliehať na Božiu milosť vo viere, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách, a ostatné je na Bohu.

Svätý Jozef Kupertínsky už ako kňaz otec Jozef stále konal skutky pokánia, umŕtvovania samého seba. Po večeroch čítaval náboženské texty či potajomky upratoval kostol. Z konania týchto skutkov si vyslúžil prezývku kláštorný sluha. V tomto období sa v čoraz väčšej miere objavovali nevídané duchovné zážitky - extázy a levitovanie.

Levitujúci svätec

Práve pre tieto opakujúce sa udalosti je výnimočnosťou, že tento svätec je často vyobrazovaný nie portrétovo, ale ako vznášajúci sa vo vzduchu. Jozefovi stačilo vysloviť či pomyslieť na mená Ježiš a Mária a zmeravel či padol na zem ako mŕtvola. Takto zostal, až pokiaľ ho táto sila neopustila alebo mu to, v mene poslušnosti, nenariadil predstavený. Jozef Kupertínsky levitoval najmä počas svätej omše, takmer každý deň. Po precitnutí z tohto zážitku sa cítil zahanbene, keďže sa ho ľudia dotýkali a prosili ho o milosrdenstvo. Nechcel vzbudzovať pozornosť a často prosil Boha, aby mu tieto dary vzal.

Jozef okrem toho čelil aj útokom diabla, ktorý ho nešetril. Trápil ho duchovnými, ale aj fyzickými bojmi. Bratia ho nachádzali zbitého či omdleného mimo jeho cely.Jeho extázy neustávali, naopak, silneli a Jozef dostával ďalšie dary, ako napríklad dar proroctva či dar bilokácie (bol blízky aj ľuďom zo vzdialených miest). Špecifickým bol dar nazerať do hĺbky srdca každého človeka, ktorého stretol. Veľmi ľahko spoznal, ak bol niekto pri ňom v ťažkom hriechu. Takému človeku povedal: „Asi ste si vyliali atrament na tvár, pretože ste veľmi čierny, bežte sa hneď umyť.“

Obžalovanie a inkvizičný súd

Provinciál Antonio da San Mauro Forte usúdil, že potenciál, dary a schopnosti brata Jozefa treba využiť, aby sa rozšírila povesť o svätom mužovi v ráde minoritov. Preto ho poslal do Provincie sv. Mikuláša, v ktorej sa nachádzalo asi päťdesiat kláštorov. Tam mal duchovne povzbudzovať ľud a aj spolubratov. Boh mu v tieto dni návštev hojne dával dary levitácie, extáz, čo Jozef prežíval veľmi ťažko. No v duchu poslušnosti pred provinciálom v týchto návštevách pokračoval. Sám hovoril: „Radšej zomriem, než by som bol neposlušný. Poslušnosť je voz, ktorým sa ide do raja. Pre zachovanie sľubu poslušnosti by som vstúpil do rozpálenej pece a verím, že by som z nej vyšiel nedotknutý pre zásluhy mojej podriadenosti.“ Kňaz a mystik však nemal len svojich obľúbencov, ale aj nepriateľov, ktorí boli presvedčení, že ide o podvod, keďže obvykle takí svätí ľudia nevyhľadávajú prestíž. Nevedeli totiž, aké vnútorné boje zvádza Jozef s touto úlohou, ale pre sľub poslušnosti ju plní.

26. mája 1636 dal apoštolský vikár spísať svojmu právnikovi obžalobu proti Jozefovi z Copertina a odoslal ju inkvizičnému tribunálu v Neapole. Po období podrobného vyšetrovania bol Jozef predvolaný pred inkvizičný tribunál. Na cestu sa vydal so spolubratom Ľudovítom dell‘Audise a so svojím spovedníkom. Po príchode ho celú noc sužovali strachy a obavy, preto vrúcne vzýval svätého Antona z Padovy a Katarínu Sienskú, ktorých mal v mimoriadnej úcte. Predsa len to bola nebezpečná obžaloba, ktorá ho mohla dostať do väzenia a navždy očierniť jeho meno. Jozef podstúpil tri vypočúvania, v ktorých úspešne obstál. Nakoniec bol zbavený obžaloby a provinciál Antonio da San Mauro bol napomenutý a potrestaný.

Roky života v Assisi

Táto udalosť zanechala stopu na celom ráde. Preto bolo Jozefovi nariadené, aby radšej žil sám, v odlúčení od ľudí. A tak ho poslali do Assisi. To Jozefa tešilo, keďže to bolo jeho snom - uvidieť mesto, kde žil svätec František z Assisi. Začiatok jeho pobytu na tomto mieste bol plný radosti - Jozef levitoval pred obrazom Panny Márie, no potom nastala krutá realita.

Brat sa zanedlho dostal do nemilosti spovedníka, laickí bratia ho mali v neúcte a vysmievali sa mu. Jozef to všetko znášal ťažko až upadol do vnútornej vyprahnutosti. Počas tohto obdobia necítil radosť z modlitby či meditácie. Snažil sa pomáhať druhým, ale jemu samému sa zdravie ešte viac zhoršilo. Preto žiadal predstaveného, aby sa mohol vrátiť do Copertina, čo mu nebolo vyhovené pre ešte neukončený inkvizičný proces. V roku 1644 sa Jozef s bratom Ľudovítom dostal do Ríma, kde si mal vypočuť verdikt, či sa môže navrátiť do Copertina. Odpoveď však bola záporná, a tak sa brat Jozef vrátil so smútkom do Assisi. V auguste toho roku získal občianstvo v Assisi, čo ho veľmi potešilo. Akoby u neho nastal obrat, a tak sa ponáhľal do baziliky, aby tam prosil Františka o odpustenie, že chcel odtiaľto odísť. Opäť sa vo väčšej miere obnovili zážitky extázy a levitácie. Jozef zostal v meste svätého Františka 14 rokov.

Koniec života s úsmevom na perách

Posledné roky života svätého Jozefa Kupertínskeho boli poznačené odlúčením od sveta a ťažkou chorobou. Z Assisi bol poslaný do Pietrarubii, Fossombrone a odtiaľ v roku 1657 do kláštora v Osime - tu strávil posledných šesť rokov svojho života. Počas tejto doby ho nemohli navštevovať jeho priatelia ani si nemohol písať listy, čo bol pre neho veľký kríž.

15. augusta 1663 odslúžil svoju poslednú svätú omšu. Po nej zaľahol na lôžko. Aj keď sa zdalo, že sa cíti lepšie, v septembri ho znova postihla horúčka, ktorú nevedeli zraziť. Jozef už vtedy vravel slová: „Somárik začína liezť na kopec!“ čím naznačoval, že sa blíži jeho smrť. Pár dní po tom sa mu priťažilo a len ticho opakoval slová: „Somárik je už skoro na kopci.“ Od 16. septembra 1663 ho sily úplne opustili. Opuchol mu jazyk, takže už len veľmi ťažko komunikoval. Vládal ešte prijímať Eucharistiu a opakovať slová: „Somárik je na vrchole kopca.“ Znamením jeho konca bol 18. september, kedy už pre veľký opuch nemohol prijať ani Eucharistiu. Krátko pred smrťou mu tvár začala žiariť a jeho život skončil dlhým úsmevom. Po pochovaní sa miesto uloženia jeho ostatkov stalo pútnickým miestom. Ľudia sem spontánne prichádzali a na tomto mieste sa stalo viacero zázrakov. V roku 1753 mu pápež Benedikt XIV. udelil titul blahoslavený. O pár rokov, presnejšie v roku 1767, na výročie svätého Františka z Assisi, mu bol vo vatikánskej bazilike udelený titul svätý.

Príbeh svätého Jozefa Kupertínskeho je popretkávaný rôznymi udalosťami, ktoré boli smutné, ale aj výnimočné, priam zázračné. Aj keď sa jeho život zdal vo viacerých častiach deprimujúci, napokon sa na ňom ukázala Božia sláva a milosrdenstvo, ktoré sa aj prostredníctvom tohto svätca vylievalo a vylieva sa dodnes.

Modlitba k svätému Jozefovi Kupertínskemu pred skúškou:

Svätý Jozef Kupertínsky, priateľ študentov a zástanca tých, čo skladajú skúšky, prichádzam, aby som ťa poprosil o pomoc v mojom štúdiu. Ty poznáš zo svojej vlastnej skúsenosti, aký veľký nepokoj doprevádza študijné úsilie a ako je jednoduché stratiť orientáciu v množstve intelektuálnych otázok alebo sa nechať znechutiť. Ty, ktorý si bol v štúdiu pri skúškach Bohom zázračne podporovaný, aby si bol pripustený ku kňazskému svedectvu, vypros u Boha svetlo pre môj rozum a silu pre moju vôľu. Ty, ktorý si konkrétnym spôsobom zakúsil materskú pomoc Panny Márie, Matky Múdrosti, pros ju za mňa, aby som mohol šťastne prekonať všetky študijné ťažkosti. Svoju dôveru v tvoj príhovor spájam s pevným rozhodnutím žiť ako človek skutočne veriaci. Amen.