Od beznádeje k svätosti
Ako dobre, že existujú „oneskorení“ svätí. Teda, že si najprv prežili kus neľahkého života, študovali, pracovali, trpeli ako väčšina obyčajných smrteľníkov, nevedeli dlho, čo so sebou, dokonca strávili roky vo väzení a vyhnanstve, a hlavne: k viere a Bohu boli dlho skeptickí. Ako Jozef Kalinovský.
Pod nadvládou Ruska
Litva a mesto Vilnius - Jozefov domov - patrilo v 19. storočí k ruskému impériu. Menšie národy v ruskej blízkosti (Poľsko, Litva, neskôr Česko i Slovensko) viackrát spoznali, ako chutí chlebík podmanených krajín. Na Litve sa vtedy vyučovalo prevažne po rusky.
Jeden otec, tri matky
Jozef Kalinovský (narodený 1.9.1835) dostal do vienka dobrého otca, ale väčšina jeho súrodencov pochádzala od dvoch iných, krátko žijúcich mám. Prvá (Jozefína) priviedla na svet jeho a brata Viktora. Druhá (Viktória) po troch rokoch zasa Emíliu, Karola a Gabriela. Po desiatich rokoch, po smrti Viktórie sa otec oženil so Žofiou, budúcou matkou Márie, Alexandra, Moniky a Juraja. Od najstaršieho, 23-ročného Jozefa, ju delilo iba sedem rokov. Jozef za svoju pravú mamu považoval Viktóriu a Žofiu dlho považoval skôr za staršiu sestru. Až v sibírskom vyhnanstve ocenil jej obetavosť a starostlivosť. Takže žiadna bez- stresová výchova.
Škola, práca a tma v duši
Keďže otec vyučoval na Šľachtickom inštitúte (výchovno-vzdelávacom ústave pre šľachtické deti) vo Vilniuse, aj svojim najstarším synom chcel poskytnúť dobrý životný základ. Najmä Jozef bol usilovný a veľmi schopný, predovšetkým v matematike, učenie mu nerobilo problémy. Iba vzťah s Bohom akosi pokrivkával. Aspoň že dobrí rodičia držali nad svojím synom neustály modlitebný dáždnik. Po skončení inštitútu ako 15-ročný nevedel, čím bude. A koľkí z nás to v pätnástich s istotou vedia?
Otec obom najstarším navrhol Agronomický inštitút, čo obaja prijali, Viktor ochotne, Jozef aby nestrpčoval otcovi život. Ale srdcu alebo rozumu zamilovanému do technického myslenia, nerozkážeš. Po roku a pol Jozef nevydržal a odišiel. V Petrohrade, lebo iba v Rusku existovali univerzity, s úspechom zložil skúšky na Akademii vojenského inžinierstva. V cudzom meste a cudzej krajine držal pohromade s inými poľskými študentmi, ale mal srdce otvorené aj na charakterných ruských študentov. Bolestne pritom prežíval odlúčenie od rodiny, rodnej reči a akúsi prázdnotu v duši, hlbšiu než všetky ľudské priateľstvá. Akadémiu ako pracovitý a výborný študent skončil a cesta ku kariére bola pred ním. Mohol postupne zapadať do pohyblivých pieskov ruského vojska a zabudnúť na rodinu, vlasť, jazyk, dušu. Radšej zapadol do nekonečných priestorov pri meraní železničnej trasy Kursk - Kyjev - Odesa. Po práci, po večeroch mával veľa času, v tichu hltal okrem filozofie aj náboženské knihy, napr. Vyznania od sv. Augustína i modlitebnú knižku svojho pomocníka-kresliča a neskrýval úctu k jednoduchým, pohostinným veriacim ľuďom.
Po ukončení povinností pri vytyčovaní železničnej trate mu pridelili prácu v Brestskej pevnosti. Veľa času venoval po práci tým, ktorí to najviac potrebovali: navštevoval osamelých a chorých, pomáhal odsúdeným do vyhnanstva. Čoraz viac chápal, že viera v Boha znamená starostlivosť o slabších a trpiacich. Práve v duchu tejto solidarity so slabšími prijíma účasť na protiruskom povstaní v roku 1863, hoci ako profesionálny vojak vie, že je odsúdené na neúspech.
Povstanie, obrátenie, vyhnanstvo
Z cárskej armády odišiel na vlastnú žiadosť. Povstalci ho vymenovali za veliteľa Vojenského oddelenia na území Litvy. Velil, ale nepodpísal ani jeden rozsudok smrti. Práve vtom istom čase pristúpil po desiatich rokoch ku spovedi. Tma v duši postupne slabla a napriek neúspechu povstania vnútorný pokoj - plod zmierenia s Bohom - posilnil Jozefa v najťažšom období jeho života. Ako veliteľa ho odsúdili na trest smrti, ale rodina využila svoje známosti, a tak mal stráviť desať rokov v sibírskom vyhnanstve. Aspoň že mu dovolili vziať si so sebou Nový zákon, Nasledovanie Krista a kríž.
Drsný noviciát na Sibíri
Trasa Vilnius, Peterburg, Moskva, Permjomsk, Krasnojarsk, Irkutsk, 8000 kilometrová púť. Mal ísť do baní na zlato, strašných aj pre Rusov, ale v duchu volal k Bohu a stal sa zázrak. Policajný úradník dostal list od rodiny odsúdenca a väzenský úradník so srdcom ho poslal do soľných baní v mestečku Usole, relatívne prijemného prostredia a dobrej spoločnosti samých politických väzňov. Jozef tam v sebe objavil talent pedagóga, vychovávateľa, sám sa vzdelával a iných vyučoval matematiku, učil deti vyhnancov. Dokázal povzbudzovať, vlievať nádej, nadväzovať nové priateľstvá. Počas drsného noviciátu na Sibíri modlitba spolu so službou iným sa mu stala denným chlebom.
Pomoc rodine, vstup do Karmelu
Po návrate z vyhnanstva chcel splatiť dlh vďačnosti rodine, prijal teda úlohu vychovávateľa Augusta Czartoryského, syna kniežaťa Vladislava. Po troch rokoch mal jasno. V roku 1877 už 42-ročný, životom ošľahaný muž vstupuje do Karmelu v Rakúsku, lebo poľská provincia ešte neexistovala. Jozef dostáva rehoľné meno Rafael od sv. Jozefa. V roku 1882, po vysvätení za kňaza, v poslednom existujúcom karmelitánskom kláštore v Czernej pri Krakove so skupinou rakúskych a francúzskych spolubratov obnovuje schátraný kláštor i takmer zaniknutý rehoľný život. Mal vtedy 46 rokov a formáciu ako máloktorý poľský rehoľník pred ním či po ňom.
Poľský páter Pio, mučeník spovednice
S obnovou budovy kláštora išla ruka v ruke práca s ľuďmi či pre ľudí. Nebol uznávaným kazateľom, ale trpezlivým a vyhľadávaným spovedníkom. Sám na sebe poznal, koľko rokov treba na vybudovanie dôvery k pravému Bohu, nie k jeho falošným obrazom. Nečudoval sa hriechom a slabostiam, nepohoršoval sa, chcel pomôcť. Nakoniec, Boh ho na túto úlohu pripravoval doterajšími skúsenosťami. Poznal cesty pochybností, odporu a opätovaných pádov. Videl a zažil toľko biedy - väčšej a dojímavejšej než vo svojom rodnom kraji. Toľko rôznych ľudí zachraňoval ešte predtým, než sa stal kňazom: sibírskych Jóbov, ktorí sa hádali s Bohom, lebo ťažko im bolo uveriť v Božie milosrdenstvo. Skutočne poznal veľa dusivej ľudskej biedy a mal pred očami svoje slabosti. Voči spolubratom bol náročný, a súčasne prístupný; vyžadoval veľa, ale nekládol neprekonateľné prekážky, prikazoval začať od maličkostí.
Stával sa čoraz známejší, volávali ho nielen spovedávať, ale zverovali mu aj zodpovedné funkcie: prior kláštora (predstavený komunity), provinciálny definítor (poradca). Zakladá kláštor vo Wadowiciach, pomáha bosým karmelitánkam, obnovuje karmelitánsky rád na území Poľska. Náročná služba vyčerpávala slabnúci organizmus, ktorý doslúžil 15. novembra 1907. Sv. Ján Pavol II. ho kanonizoval v roku 1991.