Patrón farárov, spovedníkov a všetkých kňazov.
Drahí bratia a sestry, na dnešnej katechéze sa chcem aspoň v krátkosti venovať životu svätého farára z Arsu a zdôrazniť niektoré jeho črty. Tie by mohli byť príkladom aj pre kňazov našej doby, zaiste veľmi odlišnej od tej, v ktorej žil, no napriek tomu je v mnohých smeroch poznačená rovnakými základnými ľudskými i duchovnými výzvami. Práve včera uplynulo 150 rokov od jeho narodenia pre nebo. Bolo to 4. augusta 1859 o druhej hodine ráno, keď Ján Krstiteľ Mária Vianney skončil beh svojho pozemského života a šiel v ústrety nebeskému Otcovi, aby od neho dostal do dedičstva nebeské kráľovstvo, pripravené už od stvorenia sveta pre tých, ktorí verne zachovávajú jeho učenie (porov. Mt 25, 34). Aká veľká slávnosť musela byť v raji, keď tam vchádzal taký horlivý pastier! Aké vrelé prijatie mu muselo pripraviť množstvo jeho duchovných detí, ktoré zmieril s Otcom počas svojho pôsobenia ako farár a spovedník! Toto výročie ma podnietilo, aby som vyhlásil Rok kňazov, ktorého mottom je - ako je známe - Vernosť Krista, vernosť kňaza. Totiž dôveryhodnosť svedectva a v konečnom dôsledku aj samotná účinnosť poslania každého kňaza závisí do jeho svätosti.
Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v malej dedinke Dardilly v roľníckej rodine, chudobnej materiálne, ale bohatej na ľudskosť a vieru. Ako bolo v tom čase dobrým zvykom, pokrstili ho hneď v deň narodenia. Roky detstva a dospievania strávil v prácach na poli a pri pasení zvierat, takže vo veku 17 rokov bol ešte analfabetom. Ovládal však spamäti modlitby, ktoré ho naučila jeho matka, a čerpal z nábožného ovzdušia, ktoré vdychoval doma. Jeho životopisci rozprávajú, že od svojej ranej mladosti sa usiloval plniť Božiu vôľu aj v tých najobyčajnejších veciach. Živil v sebe túžbu, že sa stane kňazom, nebolo však pre neho jednoduché uskutočniť ju. Po mnohých súženiach a nepochopeniach dosiahol kňazskú vysviacku, a to vďaka pomoci múdrych kňazov, ktorí sa nedali odradiť jeho ľudskými obmedzeniami, ale dokázali vidieť poza ne a vytušiť horizont svätosti, ktorý sa v tomto jedinečnom mladom mužovi postupne črtal. A tak bol 23. júna 1815 vysvätený za diakona a 13. augusta za kňaza. Po početných neúspechoch a mnohých slzách mohol teda konečne vo veku 29 rokov vystúpiť pred Pánov oltár a uskutočniť sen svojho života.
Svätý farár z Arsu si tento prijatý dar vždy veľmi vážil. Hovorieval: „Ó, aká veľká vec je kňazstvo! Správne ho možno pochopiť až v nebi... keby sme ho tu na zemi dobre pochopili, umreli by sme - nie od strachu, ale z lásky!" (Abbé Monnin, Esprit du Curé d'Ars, s. 113). Okrem toho sa ešte ako chlapec zveril matke: „Ak by som bol kňazom, chcel by som získať veľa duší" (Abbé Monnin, Procés de l'ordinaire, s. 1064). A tak aj bolo. Počas pastoračnej služby, takej obyčajnej a pritom mimoriadne plodnej, sa tento neznámy farár v odľahlej dedinke na juhu Francúzska dokázal natoľko stotožniť s vlastnou službou, že sa aj viditeľným a všeobecne rozpoznateľným spôsobom stal druhým Kristom (alter Christus), obrazom Dobrého pastiera, ktorý na rozdiel od nájomníka dá za svoje ovce aj život (porov. Jn 10, 11). Jeho život bol jedinou živou katechézou, ktorá nadobúdala mimoriadnu účinnosť, keď ho ľudia videli slúžiť svätú omšu, zotrvávať v adorácii pred svätostánkom alebo tráviť dlhé hodiny v spovednici. Centrom celého jeho života bola teda Eucharistia, ktorú úctivo a nábožne slávieval i adoroval. Ďalšou podstatnou črtou tejto mimoriadnej kňazskej osobnosti bolo vytrvalé spovedanie. V praktizovaní sviatosti pokánia totiž spoznával zmysel a prirodzené naplnenie kňazského apoštolátu v poslušnosti Kristovmu povereniu: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané" (Jn 20, 23).
Svätý Ján M. Vianney sa preslávil ako vynikajúci a neúnavný spovedník a duchovný učiteľ. Prechádzal „jediným vnútorným pohybom od oltára k spovednici", kde trávil veľkú časť dňa, a usiloval sa všetkými prostriedkami - kázaním i presvedčivou radou - odhaliť svojim farníkom význam a krásu sviatostného pokánia. Poukazoval naň ako na najvnútornejšiu požiadavku Kristovej eucharistickej prítomnosti (porov. List kňazom k vyhláseniu Roka kňazov). Pastoračné metódy sv. Jána M. Vianneya by sa mohli zdať nie veľmi vhodné pre súčasné spoločenské a kultúrne podmienky. Ako by ho v natoľko zmenenom svete mohol kňaz dnes napodobňovať? No ak aj je pravda, že časy sa zmenili a mnohé charizmy sú typické pre jeho osobu, predsa je tu spôsob života a hlboká túžba, ktoré sú všetci povolaní pestovať. Dobré je uvedomiť si, že to, čo urobilo farára z Arsu svätým, bola jeho pokorná vernosť poslaniu, ku ktorému ho Boh povolal. Bolo to jeho trvalé dôveryplné oddanie sa do rúk Božej prozreteľnosti. Dokázal sa dotknúť ľudských sŕdc nie silou vlastných ľudských čností, ani tým, že by sa výlučne spoliehal na - hoci chvályhodné - úsilie vlastnej vôle.
Získaval duše, aj tie najtvrdohlavejšie, tak, že im odovzdával to, čo vnútorne prežíval, teda svoje priateľstvo s Kristom. Bol „zamilovaný" do Krista a skutočné tajomstvo jeho pastoračného úspechu bola láska, ktorú cítil k ohlasovanému, slávenému a prežívanému eucharistickému tajomstvu, ktoré sa stalo láskou ku Kristovmu stádu, ku kresťanom a všetkým ľuďom, ktorí hľadajú Boha. Jeho svedectvo nám pripomína, drahí bratia a sestry, že pre každého pokrsteného, a o to viac pre kňaza, Eucharistia „nie je jednoducho udalosťou dvoch protagonistov, dialógom medzi Bohom a mnou. Eucharistické spoločenstvo smeruje k úplnej premene vlastného života. Svojou silou otvára dokorán celé ľudské ja a vytvára nové my" (Joseph Ratzinger, La Comu-nione nella Chiesa, s. 80). Nechceme však postavu sv. Jána M. Vianneya redukovať len na príklad nábožnej duchovnosti 19. storočia, čo ako obdivuhodný. Naopak, nutne treba pochopiť prorockú silu, ktorou je poznačená jeho ľudská a kňazská osobnosť.
V porevolučnom Francúzsku, ktoré prežívalo istý druh „diktatúry racionalizmu", zameraného na odstránenie samotnej prítomnosti kňazov a Cirkvi v spoločnosti, zažíval najskôr - v rokoch mladosti - heroickú ilegalitu, keď v noci chodieval dlhé kilometre, aby sa zúčastnil na svätej omši. Neskôr - ako kňaz - sa vyznačoval tým, že svojou jedinečnou a plodnou pastoračnou tvorivosťou ukázal, že racionalizmus, ktorý vtedy vládol, v skutočnosti ani zďaleka nedokáže uspokojiť autentické potreby človeka, a teda v konečnom dôsledku sa podľa neho nedalo žiť. Ani 150 rokov po smrti svätého farára z Arsu nie sú niektoré aktuálne spoločenské výzvy menej naliehavé, ba možno sú ešte komplexnejšie. Ak v jeho dobe bola „diktatúra racionalizmu", v súčasnosti pozorujeme v mnohých prostrediach istý druh „diktatúry relativizmu". Obe sú však živnou pôdou pre neadekvátne odpovede na oprávnenú požiadavku človeka naplno využívať svoj rozum ako rozlišovací a konštitutívny prvok vlastnej identity. Racionalizmus bol neprimeraný, lebo si neuvedomoval ľudské hranice a túžil povýšiť čistý rozum na mieru všetkých vecí, premeniac ho na božstvo.
Súčasný relativizmus umŕtvuje rozum, lebo de facto tvrdí, že ľudská bytosť nemôže mimo pozitívnej vedeckej oblasti nič poznať s istotou. Dnes však - práve tak ako vtedy - človek „žobrajúci o zmysel a naplnenie" neprestáva hľadať vyčerpávajúce odpovede na základné otázky, ktoré si ustavične kladie. Tento „smäd po pravde", ktorý drieme v srdci každého človeka, mali na mysli otcovia Druhého vatikánskeho koncilu, keď hovorili o tom, že od kňazov „ako vychovávateľov vo viere" sa očakáva, že budú utvárať „opravdivé kresťanské spoločenstvo", schopné „pripravovať cestu ku Kristovi všetkým ľuďom" a uplatňovať „pravé materstvo", pričom ukazuje alebo uľahčuje „cestu ku Kristovi a k jeho Cirkvi tým, ktorí ešte neveria, a veriacich zasa povzbudzuje, pripravuje a posilňuje do duchovného boja" (porov. Presbyterorum ordinis, 6). Učenie, ktoré v tejto veci stále ponúka svätý farár z Arsu, hovorí, že kňaz má takéto pastoračné úsilie založiť na vnútornom osobnom spojení s Kristom, ktoré treba pestovať a v ktorom treba každý deň rásť. Iba tak sa totiž môže dotknúť ľudských sŕdc a otvoriť ich milosrdnej Pánovej láske. Iba tak dokáže zasiať nadšenie a duchovnú vitalitu v komunitách, ktoré mu Pán zverí.