Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | Generálna audiencia
Datum napsání:
08.10.2009
Ján Leonardi ¦ 1541-1609
kňaz, zakladateľ Rádu rehoľných klerikov
kňaz, zakladateľ Rádu rehoľných klerikov
Ján Leonardi sa narodil v roku 1541 v Diecime v provincii Lucca. Ako posledný zo siedmich bratov prežíval dospievanie v rytmoch viery, v kruhu zdravej a pracovitej rodiny, v častom kontakte s obchodom s koreninami a liekmi vo svojom rodnom kraji. Keď mal 17 rokov, otec ho zapísal na riadny drogistický kurz v meste Lucca, aby sa z neho v budúcnosti stal lekárnik, teda drogista, ako sa vtedy zvyklo vravieť. Temer desať rokov bol mladý Ján Leonardi pozorným a usilovným účastníkom tohto kurzu, no keď podľa zákonov vtedajšej starobylej republiky Lucca dosiahol oficiálne osvedčenie, ktoré ho oprávňovalo otvoriť si vlastnú lekáreň, začal rozmýšľať nad tým, či nenadišla chvíľa na uskutočnenie plánu, ktorý odjakživa nosil v srdci. Po bedlivej úvahe sa rozhodol, že sa dá na kňazskú dráhu. A tak zanechal obchod s liekmi a po dosiahnutí príslušného teologického vzdelania bol vysvätený za kňaza. Primičnú svätú omšu slúžil na sviatok Zjavenia Pána v roku 1572.
Záľuba v lekárnictve ho však neopustila, lebo cítil, že profesia lekárnika mu pomôže naplno rozvinúť jeho povolanie, totiž odovzdávať ľuďom prostredníctvom svätého života „Boží liek“, ktorým je ukrižovaný a vzkriesený Ježiš Kristus, „miera všetkých vecí“. Vedený presvedčením, že tento liek potrebujú všetci ľudia viac ako čokoľvek iné, sa Ján Leonardi usiloval o to, aby sa osobné stretnutie s Ježišom Kristom stalo základným motívom jeho vlastného života. „Treba znovu začať u Krista,“ opakoval rád a často. Ježišovo prvenstvo pred všetkým ostatným sa pre neho stalo konkrétnym kritériom posudzovania i konania a hlavným hýbateľom jeho kňazskej činnosti, ktorú vykonával v období rozsiahleho a šíriaceho sa hnutia duchovnej obnovy v Cirkvi, a to vďaka rozkvetu nových rehoľných inštitútov a žiarivému svedectvu svätcov, akými boli Karol Boromejský, Filip Neri, Ignác z Loyoly, Jozef Kalazanský, Kamil Lellis či Alojz Gonzaga.
So zápalom sa venoval apoštolátu medzi mladými prostredníctvom Spoločnosti kresťanského učenia, kde zhromaždil okolo seba skupinu mladých ľudí. S nimi 1. septembra 1574 založil Kongregáciu reformovaných kňazov Preblahoslavenej Panny, ktorá sa neskôr premenovala na Rád rehoľných klerikov Matky Božej. Svojim učeníkom odporúčal, aby „mali pred očami mysle iba česť, službu a slávu Ježiša Krista ukrižovaného“, a ako dobrý lekárnik, zvyknutý odmeriavať dávky podľa presného receptu, dodával: „O trochu viac dvíhajte svoje srdcia k Bohu a ním merajte všetky veci.“ Vedený apoštolskou horlivosťou poslal v máji 1605 práve zvolenému pápežovi Pavlovi V. memorandum, v ktorom navrhoval kritériá opravdivej obnovy v Cirkvi.
Upozorňoval, že je „nutné, aby tí, čo túžia po reforme ľudských mravov, hľadali zvlášť a v prvom rade Božiu slávu“, a dodal, že majú žiariť „integritou života a vynikajúcimi mravmi, lebo takto skôr pritiahnu nenásilne k reforme ako z donútenia“. Okrem toho poznamenal, „že kto chce vykonať skutočnú náboženskú a morálnu reformu, musí predovšetkým ako dobrý lekár pozorne stanoviť diagnózu chorôb, ktoré sužujú Cirkev, aby bol schopný predpísať na každú z nich ten najvhodnejší liek“. A podotkol, že „obnova Cirkvi sa musí uskutočňovať tak na úrovni predstaviteľov, ako aj na úrovni ich podriadených, hore i dolu. Musí sa začínať od toho, kto rozkazuje, a rozšíriť sa na jeho podriadených“. Preto kým pápeža povzbudzoval do „univerzálnej reformy Cirkvi“, zároveň sa zaoberal aj kresťanskou výchovou ľudu, osobitne detí, aby „už od prvých rokov“ boli vychovávané „v čistote kresťanskej viery a vo svätých mravoch“.
Drahí bratia a sestry, žiarivá postava tohto svätca vyzýva predovšetkým kňazov, no aj všetkých kresťanov, aby neprestajne smerovali „k najvyššej miere kresťanského života“, ktorou je svätosť, pravdaže, každý podľa svojho stavu. Totiž iba z vernosti Kristovi môže vzísť opravdivá cirkevná obnova. V tých rokoch kultúrneho a spoločenského prechodu -medzi 16. a 17. storočím - sa začali objavovať predpoklady budúcej, teda tejto súčasnej kultúry, charakterizovanej nepatričným oddelením viery a rozumu, ktorého jedným z negatívnych následkov bolo odsunutie Boha na okraj, s ilúziou možnej úplnej autonómie človeka, ktorý sa rozhodne žiť „akoby Boha nebolo“. Ide o krízu moderného myslenia, na ktorú som už viackrát poukázal a ktorá často ústi do rôznych foriem relativizmu.
Ján Leonardi tušil, aký je pravý liek na tieto duchovné zlá a zhrnul to do slov: „Predovšetkým Kristus.“ Kristus uprostred srdca, dejín a vesmíru. Krista - tvrdil rozhodne - ľudstvo nesmierne potrebuje, pretože on je našou „mierou“. Neexistuje oblasť, ktorej by sa nemohol dotknúť svojou silou, neexistuje choroba, na ktorú by nebol liekom, neexistuje problém, ktorý by v ňom nemal riešenie. „Alebo Kristus, alebo nič!“ To je jeho recept na každý druh duchovnej i spoločenskej reformy. Je ešte jeden aspekt spirituality Jána Leonardiho, ktorý by som chcel zdôrazniť. Pri viacerých príležitostiach pripomínal, že živé stretnutie s Kristom sa uskutočňuje v jeho Cirkvi - svätej, no krehkej, zakorenenej v dejinách, v ich často temnom priebehu, kde pšenica i kúkoľ rastú spolu (porov. Mt 13, 30) -, ktorá vždy ostáva sviatosťou spásy.
Keďže si jasne uvedomoval, že Cirkev je Božím poľom (porov. Mt 13, 24), nepohoršoval sa nad jej ľudskými slabosťami. Odporoval kúkoľu tým, že si zvolil byť dobrým zrnom: rozhodol sa milovať Krista v Cirkvi a prispievať k tomu, aby bola čoraz viac znamením, ktoré ho vyžaruje. Veľmi realisticky videl Cirkev a jej ľudskú krehkosť, ale aj to, že je „Božím poľom“, Božím nástrojom na spásu ľudstva. No nielen to. Z lásky ku Kristovi neúnavne pracoval na očiste Cirkvi, aby ju urobil krajšou a svätejšou. Pochopil, že každú reformu treba robiť vnútri Cirkvi a nikdy nie proti Cirkvi. V tomto bol sv. Ján Leonardi skutočne mimoriadny a jeho príklad je stále aktuálny. Každá reforma sa, pravdaže, týka štruktúr, no na prvom mieste sa musí vštepiť do sŕdc veriacich. Iba svätí muži a ženy, ktorí sa nechajú viesť Božím Duchom a sú pripravení uskutočňovať radikálne a odvážne rozhodnutia vo svetle evanjelia, obnovujú Cirkev a prispievajú tak rozhodujúcou mierou k budovaniu lepšieho sveta.
Drahí bratia a sestry, život sv. Jána Leonardiho ustavične osvecovala žiara Ježišovej „Svätej tváre“, ktorá sa uchováva a uctieva v katedrálnom kostole v meste Lucca, a ktorá sa stala výrečným symbolom a neodškriepiteľnou syntézou viery, ktorá Jána Leonardiho oživovala. Podobne ako apoštola Pavla aj jeho si Kristus získal. Svojim učeníkom ukazoval a nám všetkým naďalej ukazuje kristocentrický ideál, pre ktorý „sa treba obnažiť zo všetkých vlastných záujmov a zamerať sa len na službu Bohu“, majúc „pred očami mysle len česť, službu a slávu Ježiša Krista ukrižovaného“. Okrem Kristovej tváre sv. Ján Leonardi upieral zrak aj na materskú tvár Panny Márie. Tá, ktorú si vybral za patrónku svojho rádu, bola pre neho učiteľkou, sestrou, matkou, ktorej ustavičnú ochranu pociťoval. Príklad a príhovor tohto „príťažlivého Božieho muža“ nech sú zvlášť v tomto Roku kňazov výzvou a povzbudením pre kňazov i pre všetkých veriacich, aby žili nadšene a horlivo svoje povolanie."
