pápež a učiteľ Cirkvi
Narodil sa v Ríme okolo roku 540 v bohatej patricijskej rodine z rodu Aniciovcov, ktorá sa vyznačovala nielen urodzenou krvou, ale aj priľnutím ku kresťanskej viere a svojimi službami Svätej stolici. Z tejto rodiny vzišli dvaja pápeži: Félix III. (483 - 492), Gregorov praprastarý otec, a Agapitus (535-536). Dom, v ktorom Gregor vyrastal, sa týčil na Clivus Scauri, bol obkolesený veľkolepými budovami svedčiacimi o veľkosti antického Ríma a duchovnej sile kresťanstva. K vznešeným kresťanským ideálom ho inšpiroval príklad rodičov Giordana a Silvie - obaja sú uctievaní ako svätí - a dvoch krstných tiet Emiliány a Tarsilie, ktoré vo vlastnom dome žili ako zasvätené panny na spoločnej ceste modlitby a askézy.
Gregor čoskoro nastúpil na úradnícku kariéru, čím nasledoval svojho otca, a v roku 572 dosiahol jej vrchol, keď sa stal prefektom mesta Rím. Táto úloha, ktorú komplikovali smutné časy, mu umožnila angažovať sa v širokej škále rôznych administratívnych problémov, čo mu bolo poučením pri budúcich úlohách. Z tých čias mu zostal najmä hlboký zmysel pre poriadok a disciplínu: keď sa stal pápežom, radil biskupom, aby si pri spravovaní cirkevných záležitostí brali príklad z usilovnosti občianskych predstaviteľov a z ich rešpektu k zákonom. Tento život ho však nemohol uspokojiť, tak sa po krátkom čase rozhodol opustiť všetky občianske posty, aby sa utiahol domov a začal viesť mníšsky život, pričom rodinný dom premenil na kláštor sv. Andreja na Celiu.
Toto obdobie mníšskeho života v nepretržitom dialógu s Pánom a v načúvaní jeho slovu v ňom zanechalo trvalú nostalgiu, ktorá sa opakovane objavovala v jeho homíliách. Uprostred pastoračných starostí viackrát spomína toto obdobie vo svojich spisoch ako šťastný čas odovzdania sa Bohu, ponorenia sa do modlitby, čas pokojného zahĺbenia sa do štúdia. Nadobudol tým hlboké poznanie Svätého písma a cirkevných otcov, ktoré potom zúžitkoval vo svojich dielach. Gregorov pobyt v ústraní klauzuly však netrval dlho. Cenné skúsenosti nadobudnuté pri spravovaní občianskych záležitostí v období riešenia ťažkých úloh, kontakty s Byzantíncami, ktoré mal v tom čase, a všeobecná úcta, ktorú si získal, to všetko viedlo k tomu, že ho pápež Pelagius ustanovil diakonom. Vyslal ho do Konštantínopolu ako svojho vyslanca - dnes by sme povedali „apoštolského nuncia“ -, aby tam pomohol zdolať posledné dozvuky monofyzitského sporu, no predovšetkým, aby získal podporu cisára v úsilí o zabránenie prenikania Longobardov.
Pobyt v Konštantínopole, kde so skupinou mníchov viedol mníšsky život, bol pre Gregora veľmi dôležitý. Počas neho totiž nadobudol priamu skúsenosť s byzantským svetom a oboznámil sa s problémom Longobardov, ktorý potom v rokoch jeho pontifikátu vystavil jeho schopnosti a sily ťažkej skúške. Po niekoľkých rokoch ho pápež povolal späť do Ríma a urobil ho svojím sekretárom. Boli to ťažké roky: ustavičné dažde, rozvodňujúce sa rieky a hlad trápili mnohé oblasti Itálie i samotný Rím. Nakoniec prepukol aj mor, ktorý si vyžiadal mnoho obetí, bol medzi nimi i pápež Pelagius II. Klérus, ľud a senát jednomyseľne zvolili za jeho nástupcu na Petrovom stolci práve Gregora. Pokúšal sa odporovať, dokonca chcel aj utiecť, nedalo sa však nič robiť: napokon sa musel podvoliť. Písal sa rok 590. To, čo sa stalo, nový pápež prijal ako Božiu vôľu a hneď sa húževnato pustil do práce. Od počiatku preukazoval veľmi jasnozrivý pohľad na skutočnosť, s ktorou musel zápasiť, nesmiernu pracovitosť pri riešení cirkevných i civilných záležitostí, trvalú vyrovnanosť pri neraz odvážnych rozhodnutiach, ktoré pred neho úrad staval.
Z obdobia jeho pontifikátu sa zachovala rozsiahla dokumentácia vďaka Registru obsahujúcemu jeho listy (okolo 800), ktoré odrážajú komplikované problémy, čo každodenne zasypávali jeho stôl. Boli to otázky od biskupov, opátov, klerikov, ale aj občianskych autorít rôznych stpňovov a hodností. Medzi problémami, ktoré v tom čase sužovali Itáliu a Rím, bol jeden zvlášť závažný tak pre civilný, ako aj cirkevný sektor, a to problém Longobardov. Pápež venoval tejto otázke všetky svoje sily, aby dosiahol skutočne zmierlivé riešenie. Na rozdiel od byzantského cisára, ktorý vychádzal z predpokladu, že Longobardi sú len barbari a lúpežníci, ktorých treba rozprášiť a vyhladiť, sv. Gregor hľadel na týchto ľudí očami dobrého pastiera, usilujúceho sa ohlasovať im slovo spásy a nadviazať s nimi bratské vzťahy v očakávaní budúceho mieru, založeného na vzájomnom rešpekte a na pokojnom spolužití medzi obyvateľmi Itálie, cisárstva a Longobardmi. Usiloval sa o obrátenie mladých národov a o nové občianske usporiadanie v Európe - španielski Vizigóti, Frankovia, Sasi, imigranti v Británii a Longobardi boli privilegovanými adresátmi jeho evanjelizačnej misie. Včera sme slávili liturgickú pamiatku sv. Augustína z Canterbury, ktorý stál na čele skupiny mníchov poverených Gregorom, aby išli do Británie evanjelizovať Anglicko.
Aby dosiahol skutočný mier v Ríme a Itálii, pápež ako pravý mierotvorca vytrvalo rokoval s longobardským kráľom Agilufom. Tieto rozhovory viedli k prímeriu, ktoré trvalo takmer tri roky (598 - 601), po ňom sa v roku 603 podarilo uzavrieť stabilnejší mier. Tento pozitívny výsledok sa pápežovi podarilo dosiahnuť aj vďaka vzťahom, ktoré medzitým nadviazal s kráľovnou Teodolindou, bavorskou kňažnou, ktorá na rozdiel od hláv iných germánskych národov bola hlboko veriacou katolíčkou. Zachovalo sa viacero listov pápeža Gregora tejto kráľovnej, v ktorých vyjadruje svoju úctu a priateľstvo k nej. Teodolinde sa podarilo postupne priviesť kráľa ku katolicizmu, a to pripravilo cestu k mieru. Pápež sa postaral o to, aby jej doručili relikvie pre Baziliku sv. Jána Krstiteľa, ktorú dala postaviť v Monze, a nezabudol jej tiež zaslať svoje blahoželania a cenné dary pre katedrálu v Monze pri príležitosti narodenia a krstu jej syna Adaloarda. Príbeh tejto kráľovnej je pekným svedectvom dôležitosti žien v dejinách Cirkvi.
Ciele, o ktoré sa Gregor usiloval, boli v zásade tri: zastaviť expanziu Longobardov do Itálie; vyslobodiť kráľovnú Teodolindu spod vplyvu schizmatikov a posilniť katolícku vieru; sprostredkovať dohodu medzi Longobardmi a Byzantíncami, ktorá by zaručila na polostrove mier a zároveň umožnila evanjelizačné pôsobenie medzi samotnými Longobardmi. V tejto zložitej záležitosti sledoval teda dvojaký zámer: na diplomaticko-politickej úrovni podporovať dohody a ohlasovaním šíriť medzi národmi pravú vieru. Popri prevažne duchovnej a pastoračnej činnosti bol pápež Gregor tiež aktívnym protagonistom rôznorodých sociálnych aktivít. Z výnosov zo značného majetku, ktorý mala rímska stolica v Itálii a zvlášť na Sicílii, kupoval a distribuoval obilie, podporoval núdznych, pomáhal kňazom, mníchom a mníškam žijúcim v chudobe, platil výkupné za tých, ktorí upadli do zajatia Longobardov, zabezpečoval prímerie a bezpečnosť. Okrem toho tak v Ríme, ako aj v ďalších častiach Itálie vytvoril pozoruhodné dielo administratívnej reorganizácie. Vydal presné inštrukcie, ako sa majú využívať majetky Cirkvi na jej živobytie a evanjelizačné dielo vo svete. Treba ich spravovať precízne a podľa zákonov spravodlivosti a milosrdenstva. Žiadal ochranu roľníkov pred zneužívaním zo strany správcov cirkevnej pôdy, ich rýchle odškodnenie v prípade že boli podvedení, aby nečestný zisk nepošpinil tvár Kristovej nevesty.
Túto intenzívnu činnosť vykonával Gregor napriek chatrnému zdraviu, ktoré ho často donútilo zostať dlhé dni na lôžku. Pôsty, ktoré praktizoval v rokoch mníšskeho života, mu spôsobili vážne poškodenie tráviaceho traktu. Okrem toho mal taký slabý hlas, že často musel diakonovi zveriť čítanie svojich homílií, aby ich veriaci v rímskych bazilikách mohli počuť. Robil to preto, aby vo sviatočných dňoch mohol celebrovať missarum sollemnia, teda slávnostnú svätú omšu, a tak sa osobne stretol s Božím ľudom, ktorý si ho veľmi obľúbil, lebo v ňom videl spoľahlivú a bezpečnú oporu. Nie náhodou mu bol čoskoro priznaný titul consul Dei. Aj napriek ťažkým podmienkam, v ktorých pôsobil, si Gregor svätosťou života a plnou ľudskosťou dokázal získať dôveru veriacich. Dosiahol tak pre svoju dobu i pre budúcnosť skutočne veľkolepé výsledky. Bol to človek ponorený v Bohu - v hĺbke jeho duše bola vždy živá túžba po Bohu, a práve preto bol ustavične nablízku blížnym a potrebám ľudí svojej doby. V katastrofálnych, ba zúfalých časoch dokázal vytvárať pokoj a rozsievať nádej. Tento Boží muž ukazuje, kde sú pravé zdroje pokoja a odkiaľ prichádza pravá nádej. Aj pre nás sa tak stáva radcom.