Zdroj: © Spoločnosť Božieho Slova | verbisti.sk
Datum napsání:
29.01.2021
Gregor Bolesław Frąckowiak ¦ 1911-1943
Brat Gregor Boleslav Frackoviak sa narodil 18. júla 1911 v Lawčiciach (Łowęcice) neďaleko Jarocina. Jeho rodičia, Andrej a Žofia rod. Plončáková mali neveľké hospodárstvo. Rodina bola početná - deväť synov a tri dcéry (dve z nich v detstve zomreli). Boleslav bol ôsmym dieťaťom. Pokrstený bol vo farskom kostole v Cerkvici. Do základnej školy chodil vo Wojciechove, ale nechcel sa učiť po nemecky. V poľskej škole sa však učil dobre.Domácim prácam sa veľmi nevenoval, z čoho rodičia nemali veľkú radosť. Najradšej sa zaoberal prípravou rôznych pobožností pre deti. A tak v rámci detskej zábavy s veľkou vážnosťou slúžil sv. omše, kázal, modlil sa, rozdával sv. prijímanie. Ako miništrant bol skutočne vzorný a bol pravou rukou pána farára, najmä po prvom sv. prijímaní. Každý mesiac sa spovedal a pristupoval k sv. prijímaniu. Ešte ako malý chlapec robil z hliny krížiky, sošky svätých, vypaľoval ich a potom rozdával. Jeho otec mal vo zvyku v nedele a vo sviatky pýtať sa synov na obsah kázne. Bolka sa nepýtal, lebo ten chcel obyčajne hneď povedať celú kázeň. Po vyučovaní ochotne nakúkal do blízkeho Bručkova, kde Wanda Kočorowská viedla sirotinec.
Keď v roku 1927 prišli do Bručkova misionári verbisti, rodičia ho na radu pána farára Pocztu, prihlásili do malého misijného seminára. Tu sa však kvôli starším chovancom učilo zrýchleným tempom, a keďže i základná škola z ktorej Bolek prišiel, mala pomerne nízku úroveň, odporúčali mu, aby realizoval svoje povolanie ako rehoľný brat. Bol prijatý do Górnej Grupy pod Grudziáncom, kde mali verbisti postulát i noviciát pre bratov. Po ročnom postuláte dostal 8. septembra 1930 rehoľné rúcho i nové meno: Gregor. Bol najhorlivejším novicom a po dvoch rokoch zložil prvé rehoľné sľuby. V tlačiarni sa zaučil do kníhviazačstva a potom sa už stal kníhviazačom pre celý seminár. Pracoval veľmi svedomito. Niektorých chovancov zasvätil do umenia opravovania knižiek, obrazov… Bol stále usmiaty a veľmi činný. Pomáhal v sakristii a pri zdobení oltárov, v kuchyni i na vrátnici, kde sa s veľkou pozornosťou staral o chudobných. Občas hovorieval, že to predsa prichádza sám Kristus, preto mu treba s láskou slúžiť. Z tohto obdobia sa zachovali jeho poznámkové zošity s modlitbami a vyznačenými duchovnými praktikami (cvičeniami) pod titulom “Každodenné duchovné cvičenia” a “Duchovné cvičenia”. Sú to prepísané modlitby iných, ale aj jeho vlastné, najmä modlitby k Nepoškvrnenej a k sv. Jozefovi.
V praktikách rehoľného života bol najsvedomitejší v odriekaní tzv. štvrťhodinovej modlitby. Začiatok tejto modlitby “O, môj Bože, verím v teba” v jeho ústach dýchal skutočne vierou. Svojou zdvorilosťou, ktorá bola veľmi prirodzená, si získal úctu všetkých obyvateľov domu, najmä misijných žiakov. Radi k nemu chodili, aby sa niečo naučili. S radosťou čakal na zloženie večných rehoľných sľubov, lebo ako hovoril, už bude spoločnosti a jej ideálom patriť nielen srdcom, ale aj na papieri. Večné sľuby zložil 8. septembra 1938. Pred skladaním večných sľubov ho magister noviciátu páter Ján Giczel vyhlásil za vzorného rehoľníka.
Začiatok vojny brat Gregor prežíval ako všetci iní. Bol veľmi pokojný a sústredený viac, ako inokedy. Potešoval sa vedomím, že všetko je v rukách Božích. V tomto presvedčení upevňoval seba i druhých, a to aj vtedy, keď v deň odpustu na sviatok Krista Kráľa gestapo zriadilo v kláštore koncentračný tábor pre duchovenstvo z okolia. Bratom väčšinou dovolili z kláštora odísť, on však zostal, aby pomáhal internovaným kňazom a pátrom. Vo februári, keď vyviezli všetkých kňazov, musel aj on opustiť Górnu Grupu. Ubytoval sa u svojho brata v Poznani bez možnosti prihlásiť sa na trvalý pobyt. A zakrátko musel mesto opustiť. Vtedy odišiel do rodnej dediny - Lowiecic. Tu začal potichu pracovať. Po dohode s pátrom Giczelom, verbistom, ktorý bol vtedy farárom v neďalekom Rusku, a s tichým dovolením miestneho farára, učil deti dvakrát v týždni katechizmus a pripravoval ich na prvé sv. prijímanie. Navštevoval tiež starších a chorých ľudí a rozprával im o Bohu a o Panne Márii. Keď 7. októbra 1941 gestapo zatklo pátra Giczela a odviezlo ho do koncentračného tábora, celá ťarcha zodpovednosti za Najsvätejšiu sviatosť, ktorú gestapáci vysypali z kalicha a nechali na stole, padla na brata Gregora. Býval vtedy v byte organistu, kam s najväčšou úctou preniesol Najsvätejšiu sviatosť. Zišlo sa tu niekoľko ľudí a do večera, ba i celú noc adorovali, klaňali sa Pánu Ježišovi. Ráno brat Gregor rozdal veriacim sv. prijímanie. Časť odložil a potom roznášal chorým a starším farníkom. Pokrstil tiež niekoľko detí. Ľudia si spomínajú, že to robil zbožne a s úctou.
Mučeníctvo
Akýmsi spôsobom sa v Jarocine dozvedeli, že brat Gregor je kníhviazačom. Ihneď dostal rozkaz pracovať v tlačiarni. Aby duchovne podporil Poliakov, začal vydávať tajný časopis “Pre teba, Poľsko”. Keď gestapo odhalilo túto činnosť, hneď začalo zatváranie. Brat Gregor vtedy už asi rok nesprostredkovával tento časopis. P. Kiszka píše o bratovi Gregorovi toto: Náš brat Gregor Franckowiak bol deň pred svojím uväznením u mňa v Broniszowiciach. Mohol zmiznúť, ale pýtal sa ma, či by sa mohol obetovať za tých, čo boli v Jarocine „pre letáky“ uväznení - hoci už rok nemal s týmito letákmi nič do činenia.
Povedal som mu, že ak sa cíti dosť silný, bude to veľký heroický čin. A tak po sv. spovedi a sv. prijímaní odišiel. Na druhý deň bol vo väzení, z ktorého boli niektorí väzni prepustení, lebo on im poradil, aby svoje obvinenia hodili naňho a mohli byť oslobodení. Z väzenia v Jarocine bol okamžite prevezený do Pevnosti VII v Poznani. Jeho brat píše: Zaniesol som mu balík, on tiež poslal balík prostredníctvom stráže (v ňom rozbité hodinky, potrhaný ruženec, dotrhaná blúza s prischnutou krvou, roztrhaná košeľa, dokrvavená…). Dva razy som mu zaniesol balík, tretí raz ho už nemal kto prijať - odišiel. Brat si zapamätal ešte aj iné Gregorove slová: „Myslím, že ujo Vincent je doma. Nech sa dobre drží, lebo ja som vzal celú vinu na seba. Keď zahyniem, som iba sám, a on má ženu a deti.“ Brat Gregor nikoho neprezradil a vďaka tomu zachránil svojho brata aj iných. Prezradil iba priezviská dvoch osôb, o ktorých vedel, že sa sami priznali.
Trasa jeho mučeníckej cesty viedla cez Jarocin, Srodu a Pevnosť VII do konca roka. Ostatnou stanicou bolo Drezdno. Spoluväzni (Valent a Anton Kaczmarek) sa pamätajú, ako sa brat Gregor každý deň predmodlieval ruženec, litánie a iné modlitby. Zo začiatku Nemci s ním zaobchádzali ako s inými. Keď však našli v jeho čiapke zašitú veľkú medailu a zistili, že je duchovný, trýznili ho špeciálnym spôsobom. Nebránil sa, bol pokojný a veľmi trpezlivý. V Dome Žolnierza (dom vojaka) v Poznani ho mučili spôsobom „na kobylku“, bili ho po stehnách, katovali… Pýtali sa ho najmä na časopis, a keď nič nepriznal, nemilosrdne ho bili, naviac ešte za to, že bol duchovný. V Drezdne bol odsúdený na trest smrti. Bol sťatý 5. mája 1943. Niekoľko hodín pred smrťou napísal list svojim príbuzným tohto znenia:
„Posledný raz na tomto márnom svete a v tomto slzavom údolí vám píšem, moji drahí, tento list. Keď ho dostanete, už nebudem na tomto svete, pretože dnes, v stredu, t. j. 5. mája 1943 o 6,15 večer budem sťatý. Pomodlite sa za mňa: Odpočinutie večné daj mu, Pane. O päť hodín bude už moje telo studené, ale to nič, neplačte, radšej sa modlite za moju dušu a za duše našich milých. Prostredníctvom Vás pozdravujem pátra a všetkých mojich príbuzných. Neviem, či máte aj matke povedať, že som odsúdený na smrť, alebo, že som zomrel. Urobte, ako uznáte za dobré. Mám čisté svedomie, preto vám píšem. Všetkých vás pozdravujem a čakám na vás u Pána Boha. Pozdravujem všetkých bratov v Bruczkove a všetkých mojich známych. Nech vás Pán Boh žehná. Buďte dobrými katolíkmi. Prosím vás, odpustite mi všetko. Ľúto mi je starej milovanej matky. Buďte s Bohom, do videnia v nebi, čo nech nám dá Boh. Moje reverendy odovzdajte po vojne do Bruczkova.” Starí pátri a bratia si pamätajú dodnes brata Gregora ako veľkého človeka - verbistu, ktorý vlastnil najväčšiu lásku, lebo obetoval svoj život za iných.
