Dcéra Kristovho umučenia ... Kristova nevesta ... Obeť lásky.
Stigmatizovaná mystička takmer nevychádzala zo svojho domova. Preto je označovaná aj ako „svätá proti samote“. Táto stigmatizovaná dievčina zomrela vo veku dvadsaťpäť rokov a väčšinu svojho života strávila ukrytá za múrmi svojho domova. Práve preto by sme si v dňoch lockdownu a izolácie mohli pripomenúť jej životný príbeh.
Prvé roky v rodine
Gemma Galgani sa narodila 12. marca 1878 v malom mestečku Camigliano, neďaleko Luccy v Toskánsku. V susednom Francúzsku, v mestečku Alencon, žila už päť rokov budúca učiteľka Cirkvi - svätá Terézia z Lisieux. Gemma prežila v Lucce celý svoj krátky život. Jej rodičia, Enrico a Aurelia, mali celkovo osem detí a Gemma z nich bola prostredná. Už dvojročnú ju rodičia umiestnili do polointernátnej školy pre deti z lepších rodín, kde získala základy vzdelania. Zvyk chodievať každé ráno na svätú omšu získala od svojej matky, ktorá s ňou od detstva viedla duchovné rozhovory o viere, nebi či utrpení.
Prvý mystický zážitok mala Gemma po slávnosti birmovania. V tom čase prijatie tejto sviatosti predchádzalo prvému svätému prijímaniu. Gemma v srdci počula hlas, ktorý sa jej pýtal, či mu dá svoju mamu. V tom čase totiž Aurelia už dlhšie trpela na tuberkulózu. Gemma odpovedala, že len vtedy, ak môže ísť s ňou. Hlas jej odvetil, že nateraz musí zostať s otcom, ale že do neba príde neskôr. Po matkinej smrti, ktorá malú Gemmu hlboko zasiahla, sa v nej prehĺbila mariánska úcta. Prijala Máriu za svoju druhú matku. V štúdiu pokračovala na škole, ktorú viedli rehoľné sestry sv. Zity. V tom čase požiadala o dišpenz, aby mohla skôr pristúpiť k svätému prijímaniu. Mala vtedy len deväť rokov, čo sa v tom čase považovalo za nízky vek. Na svoje veľké prosby a naliehanie však dostala vytúžené povolenie.
O dni svojho prvého svätého prijímania neskôr povedala: „Nedá sa povedať, čo sa odohralo medzi Ježišom a mnou. Dal sa mi tak mocne pocítiť v mojej duši. V tej chvíli som pochopila, že nebeské rozkoše nie sú ako tie pozemské. Chcela som, aby sa moje spojenie s Bohom nikdy neprerušilo.“ Od tohto momentu sa Gemma rozhodla, že sa stane svätou. Hoci bola povahou skôr temperamentná a impulzívna, postupne sa naučila dokonale ovládať. Ktosi o nej povedal, že bola tichá, pretože sa vždy premohla. Taktiež bola miestami až priveľmi priama a úprimná. Nevyhovovali jej formality ani pretvárka. Ku každému, s kým sa stretla, nech bol akéhokoľvek postavenia, sa správala rovnako nenútene a zdvorilo. V nasledujúcich rokoch Gemmu zasiahla ďalšia strata. Bola ňou smrť jej brata Gina, ktorý študoval v seminári a taktiež ochorel na tuberkulózu. Gemma sa oňho v chorobe intenzívne starala a podlomilo sa tak aj jej zdravie. Fyzicky aj psychicky otrasená zanechala na odporúčanie lekára školu a utiahla do ústrania. Mala vtedy 16 rokov.
Život v skrytosti
Hlavnou náplňou dňa sa pre Gemmu stali domáce práce a starostlivosť o mladších súrodencov. Rozvinula sa v nej aj hlboká potreba pomáhať núdznym a charite. Zakaždým, keď vyšla z domu, stretla niekoho, kto potreboval pomoc. Spočiatku prosila otca o peniaze, neskôr prišla na rad aj múka či chlieb. Po čase jej už nedovolili z domu nič odniesť a Gemma sa rozhodla, že radšej nebude vôbec vychádzať. Stretnutia s núdznymi, ktorým nemohla pomôcť, jej totiž lámali srdce. Rodina sa voči tomuto jej rozhodnutiu vzoprela. Otec nástojil na tom, aby Gemma chodievala aspoň na zdravotné prechádzky. Keď ju však raz na ceste domov prenasledoval istý dôstojník, otec napokon ustúpil a ona mohla uskutočniť svoj zámer. Nasledujúce roky vychádzala z domu len kvôli návšteve kostola, prípadne na najnutnejšie nákupy. Zatvorená medzi štyrmi stenami a zahltená domácimi prácami však dosiahla najvyššie stupne čností sprevádzané mnohými mystickými zážitkami.
Bolo to koncom roka 1895, keď Gemma od príbuzných prijala do daru nejaké zlaté šperky. Keď si ich prvýkrát dala na seba, uvidela svojho anjela strážneho, ako jej s vážnym hlasom povedal: „Vzácnymi ozdobami, ktoré zdobia nevestu Ukrižovaného Kráľa, nemôže byť nič iné ako tŕne a kríž.“ Stretnutia s anjelom strážnym sa pre Gemmu neskôr stali bežnou záležitosťou. Anjel ju často vo fyzickej podobe odprevádzal domov, keď mala ísť sama tmavou ulicou, či nosieval listy jej duchovnému otcovi, keď nemala peniaze na známky. Rodina Galganiovcov sa však topila v problémoch. Gemmin otec Enrico bol veľmi dôverčivý a ľahkovážny človek, čo ho časom priviedlo až k finančnému bankrotu. Všetok jeho majetok bol zhabaný a veľká rodina upadla do biedy. Onedlho ochorel na rakovinu hrtana a vo veku 57 rokov zomrel. Deti zostali sirotami bez akéhokoľvek zaopatrenia. V tom čase mala Gemma 19 rokov.
Rodiny sa ujali otcove sestry a Gemma sa presťahovala k svojej tete do Camaiore. V tejto novej domácnosti takmer zabudla na svoje predchádzajúce predsavzatie k svätosti. Pre jej vek, ako aj výnimočnú krásu, ktorú si všimli všetci naokolo, sa začalo uvažovať o jej vydaji. Nápadníkov, ktorí sa uchádzali o jej ruku, bolo mnoho, ale Gemma všetkých odmietala. Zložila totiž súkromný sľub čistoty a panenstva. V tom čase do jej života vstúpila vážna choroba a pomohla jej vymaniť sa z tohto prostredia. Gemma na tie chvíle spomína takto: „Z ničoho nič som začala chodiť zhrbená a objavila sa aj bolesť v obličkách. Isté obdobie som to znášala, ale keďže sa môj stav zhoršoval, požiadala som tetu, aby mi dovolila vrátiť sa späť do Luccy.“ Po návrate do spustnutého domu po otcovi sa k bolestiam pridružilo infekčné ochorenie mozgu, ktoré spôsobilo hluchotu. Na hlave sa jej vytvorili bolestivé vredy, vypadali jej vlasy a ochrnula na obe nohy. Lekári konštatovali, že ide o nevyliečiteľné ochorenie chrbtice a nariadili jej nosiť oceľový korzet.
Táto záhadná choroba trvala viac ako rok a zdalo sa, že 21-ročná Gemma už leží na smrteľnej posteli. Lekári jej nedávali šancu, ale rozhodli sa ešte pre poslednú operáciu. Okrem toho jej pravidelne vypaľovali rany pozdĺž chrbtice. Ona pritom odmietala akékoľvek zmiernenie bolestí a všetky operácie podstupovala pri plnom vedomí. Lekári sa nakoniec vzdali snahy a 2. februára 1899 Gemma prijala viatikum. V tom čase jej známa odporučila novénu k svätej Margite Márii Alacoque. Gemma sa ju domodlila presne na prvý piatok v mesiaci. Dala si zavolať svojho spovedníka a skoro ráno prijala sväté prijímanie. Hovorí: „Ó, aké šťastné chvíle som prežila s Ježišom! Pýtal sa ma: ,Chceš sa uzdraviť?‘ Pre hlboké dojatie som však nedokázala odpovedať. Len srdcom som odvetila: ,Ježiš, ako len ty chceš.‘ A milosť bola udelená. Bola som uzdravená.“
Správy o jej náhlom a úplnom uzdravení sa rýchlo rozniesli po celom kraji. Gemminou veľkou túžbou sa po uzdravení stal vstup do kláštora. Zapáčila sa jej Kongregácia sestier Navštívenia, ktorá bola spájaná práve so svätou Máriou Margitou Alacoque. Vstup do noviciátu jej však zamietli. Mons. Ghilardi, ktorý o tom rozhodoval, Gemmu nepoznal a pochyboval o jej úplnom a zázračnom uzdravení. Gemma sa neskôr pokúšala aj o vstup k saleziánkam, ale tiež bezúspešne.
Utrpenie z lásky
8. júna 1899, deň pred sviatkom Najsvätejšieho srdca Ježišovho, Gemma počas modlitby vo svojej izbe upadla do extázy. V tej chvíli jej bol udelený dar stigiem. Tie sa jej zjavovali každý týždeň vo štvrtok večer a mala ich až do piatku popoludnia. Gemma sa s tým dlho nikomu nezverila, pretože sa hanbila a netušila, čo tento jej stav znamená. Ani doma nenašla v tom čase viac pochopenia. Po meste sa o nej už od zázračného uzdravenia šírili rôzne lži a klebety, takže aj jej domáci o nej začali pochybovať. Situácia sa vyhrotila, keď sa jej vlastná teta vyhrážala bitkou, ak jej neprezradí, odkiaľ sa berie všetka tá krv. Často ju pozorovali cez kľúčové dierky a pozývali rôznych ľudí, aby sa na ňu chodili pozerať, keď bola v extáze.
Záchranu našla Gemma v rodine Cecilie Gianniniovej, ktorá tiež žila v Lucce. Tá prijala Gemmu do svojho domu ako vlastnú dcéru. V septembri 1900 už u nej bývala nastálo. V tom čase sa zoznámila aj so svojím duchovným vodcom, ktorého predtým videla vo sne. Bol ním pasionista otec Germano. Keďže sa väčšinu času zdržiaval v Ríme, ich komunikácia prebiehala najmä formou listov. Gemmin príbeh sa v mnohom podobá na život jej veľkého obdivovateľa, svätého pátra Pia. Aj Gemma mala možnosť zažívať konkrétne a osobné útoky Zlého. Prežívala tiež duchovnú vyprahnutosť, neistotu a pocity nehodnosti či nevďačnosti. Vo svojich modlitbách často prosila za obrátenie či uzdravenie rôznych ľudí a obetovala za nich roky vlastného života.
V meste Lucca sa v tom čase začalo premýšľať o založení kláštora pasionistiek. Gemma v tom videla Božiu vôľu a dúfala, že sa jej konečne vyplní sen o vstupe do rehole. Pre rôzne finančné a organizačné ťažkosti sa však stavba kláštora stále odkladala. Gemme bolo vo videní oznámené, aby zabudla na vstup do rehole a začala sa pripravovať na odchod do večného života. Predtým však ešte musela prejsť poslednou krížovou cestou utrpenia. Na Turíce roku 1902 opäť upadla do extázy a následne ťažko ochorela. Svoju chorobu vnímala ako obetu za mnohé hriechy a svätokrádeže. Dva mesiace nemohla takmer vôbec nič zjesť a lekári nedokázali zistiť príčinu tohto stavu. Neskôr sa k jej ťažkostiam pridala aj teplota, búšenie srdca a chrlenie krvi.
Otec Germano pri tej príležitosti pricestoval z Ríma, aby ju vyspovedal. Pre neodkladné povinnosti sa však nemohol zdržať dlhšie. Vtedy ho Gemma videla naposledy. Jej údelom bolo zomierať opustená. Zo strachu, aby svojím ochorením niekoho nenakazila, ju na príkaz lekárov oddelili aj od rodiny Gianniniovcov. Po štyroch mesiacoch však Gemmina teta prenajala susedný byt, kam pacientku preniesli. Aj napriek tomu sa jej posledné dni niesli v úplnej duchovnej vyprahnutosti, opustenosti a neustálych útokoch Zlého. Gemma po mesiacoch ťažkej choroby a duchovných zápasov umiera presne na Bielu sobotu 11. apríla 1903 vo veku dvadsaťpäť rokov.
Jej telo v nasledujúci deň odniesli na cintorín a vložili do drevenej rakvy. Na hrob umiestnili nápis: Gemma Galgani, najnevinnejšia panna z Luccy, ktorá v dvadsiatom piatom roku, strávená skôr Božou Láskou ako prudkosťou choroby, odletela do rúk svojho Nebeského Ženícha, na Bielu sobotu 11. apríla 1903. Pokoj ti, sladká duša, v spoločnosti anjelov. Dňa 4. septembra 1923 boli jej pozostatky prenesené do novopostaveného pasionistického kláštora v Lucce, ktorého založenie Gemma predpovedala. Je tam s ňou pochovaný aj otec Germano, jej duchovný vodca, a Mons. Volpi, jej spovedník.
Odkaz pre súčasnosť
Gemma sa dostala do širšieho povedomia vďaka knihe, ktorú o nej napísal jej duchovný vodca. Prvé vydanie vyšlo v roku 1907 a rýchlo sa vypredalo. Za dva roky vyšlo až šesť vydaní a otcovi Germanovi chodilo mnoho listov, okrem iného aj od pápeža, kardinálov, biskupov, kňazov či laikov. Gemmu vyhlásil za blahoslavenú pápež Pius XI. 14. mája 1933 a 2. mája roku 1940 ju pápež Pius XII. vyhlásil za svätú. Stalo sa tak len 37 rokov po jej smrti. Stala sa patrónkou sirôt, lekárnikov a všetkých, ktorí bojujú s pokušením. Okrem toho je považovaná za zvláštnu spoločníčku osamelých a opustených a niekedy sa nazýva aj „svätá proti samote“.
Napriek svojmu výnimočnému životu zostáva svätá Gemma stále ukrytá v tieni svojej známejšej rovesníčky, svätej Terezky. Možno je práve dnes vhodný čas objaviť tajomstvo svätosti jej života, ktorý žila podobne ako my vo svete, vnútri svojho domova uprostred každodenných prác. V čase všeobecnej únavy a často aj osamelosti či smútku zo zatvorených chrámov nám táto svätá proti samote môže byť príkladom toho, že aj v takýchto podmienkach je možné pestovať lásku a dosiahnuť tak svätosť.