Autor: P. Ronald Ramson, CM
Zdroj: © Slovo medzi nami » ročník 7, č. 2/2006 | smn.sk
Datum napsání:
10.02.2006
Frederik Ozanam » 1813-1853 « dar seba samého
Roku 1831 Frederik Ozanam odišiel z domu v Lyone študovať na Sorbonnskú univerzitu do Paríža. Mal osemnásť rokov, bol mimoriadne inteligentný, ochotný pracovať a hlboko veriaci. Za desať rokov získal doktorát z práva a literatúry a stal sa jedným z najchýrnejších mysliteľov a spisovateľov vtedajších čias. Avšak blahoslaveného Frederika Ozanama si dnes nepripomíname iba pre jeho akademické úspechy. Jeho odkaz, ktorý pretrváva do dnešných dní, pramení z konkrétneho rozhodnutia, ktoré spolu so šiestimi priateľmi urobil v istý aprílový večer roku 1833: Musíme robiť to, čo sa najväčšmi páči Bohu. Musíme robiť to, čo robil náš Pán Ježiš Kristus, keď ohlasoval evanjelium. Poďme k chudobným. To bol začiatok Spolku svätého Vincenta de Paul, združenia laikov, ktorí slúžia tým, čo sa ocitli v núdzi. Je to ich odpoveď na Ježišovu výzvu milovať Boha a blížnych. Dnes sú členovia Spolku - ktorí pochádzajú zo všetkých kontinentov, kultúr, štátov a rás - živým svedectvom Frederikovej vízie „obklopiť svet sieťou dobročinnosti a lásky k blížnemu“.
Vášnivá láska
Frederik Ozanam sa narodil 23. apríla 1813 zbožným rodičom, ktorí dali svojim deťom pôsobivý príklad viery a oddanej služby blížnym. Jeho otec Jean Antoine François Ozanam bol lekárom a takmer tretinu pacientov, ktorí k nemu prišli, vybavil bez platenia; po ošetrení pacientov si kľakol k ich posteliam a modlil sa za ich uzdravenie. Frederikova matka Mária viedla združenie žien Nočné strážkyne, ktoré v nočných hodinách poskytovalo opatrovateľské služby chudobným. Keď Frederik vyrastal, sám potreboval ich oddanú opateru a modlitby, veď ako sedemročný takmer zomrel na týfus. Jeho zázračné uzdravenie pripisovali rodičia príhovoru svätého Jána Františka Regisa, francúzskeho jezuitu, ktorého obdivovali pre jeho oddanú službu chudobným. Aj keď Frederikovo zdravie už bolo podlomené na celý život, kládol si vysoké ciele a húževnato sa usiloval rozvíjať svoje dary a schopnosti. Ako trinásťročný začal písať prózu a poéziu v latinčine a francúzštine. Sedemnásťročný plynulo hovoril po latinsky a grécky a rád sa rozprával s otcom po latinsky. Neskôr sa naučil po nemecky, hebrejsky, anglicky a sanskrit.
Služobník pravdy
Ako šestnásťročný začal Frederik štúdium filozofie, ktoré ho uvrhlo do temného a bolestného životného obdobia. „Pýtal som sa sám seba, prečo verím,“ povedal neskôr priateľovi. Chcel veriť, preto čítal všetky knihy, ktoré by mu mohli dať odpovede na jeho pochybnosti. „No nič mi neprinášalo vnútorný pokoj. Dokázal som veriť mesiac, dva... A hneď sa v mojej mysli vynorili námietky a opäť som pochyboval.“ Toto dlhoročné obdobie krízy sa neskončilo, až kým Frederik doslovne nepadol na kolená. Pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou Frederik prosil Boha o milosť, aby mu ukázal pravdu, a sľúbil mu, že celý život zasvätí pravde. Zrazu sa všetky jeho pochybnosti rozplynuli ako nejaká hmla, keď ju rozfúka silný vietor. Naplnili ho pokoj a radosť. Rozhovory s profesorom filozofie pátrom Jozefom Noirotom mu potom pomohli získať v otázkach viery intelektuálnu jasnosť. „Od toho času som veril vierou, ktorá stála na skale.“
Svoju službu pravde začal uskutočňovať tým, že ohlasoval svoju vieru všade, kam prišiel. Ak si uvedomíme, aký antikatolícky a antiklerikálny duch v tej dobe vládol, bol to odvážny začiatok. Frederik na Sorbonne počul a vnímal útoky intelektuálov, ktorým pôsobilo radosť pohŕdať a vysmievať sa študentom, ktorí praktizovali svoju vieru. Reagoval na to tak, že založil klub, kde mohli veriaci aj neveriaci spoločne diskutovať o rôznych otázkach. Zároveň presvedčil arcibiskupa, aby pozval pátra Henriho Lacordaira, dynamického a skvelého dominikána, aby prednášal o evanjeliách. Jeho prednášky boli nesmierne populárne, konali sa v katedrále Notre Dame; na každej z nich sa zúčastnilo okolo päťtisíc študentov a intelektuálov. Keď Frederik získal tituly a stal sa profesorom literatúry, v posluchárňach univerzity mohla zažiariť aj jeho genialita. O jeho hodinách sa rozprávalo po celej Sorbonne. Jeho brilantne prepracované a podávané prednášky, originálnosť jeho myšlienok a ortodoxná viera priťahovali na jeho prednášky nespočetné množstvo ľudí. Pre niektorých študentov to boli skúsenosti, ktoré zmenili ich život. Istý študent napísal: „Predtým, ako som vás počul, neveril som. V čom mnohé kázne zlyhali, vy ste napravili v rámci jednej prednášky - spôsobili ste, že som uveril kresťanstvu.“
Chudobným!
Jedného dňa istý kolega obvinil Frederika a jeho priateľov, že nerobia nič pre to, aby zmiernili utrpenie chudobných alebo aby bojovali za spravodlivosť. „Vy ste hrdí na svoju katolícku vieru, ale kde sú skutky, ktoré by boli jej dôkazom?“ Frederik vo svojom srdci vedel, že ten človek má pravdu. „Je nevyhnutné robiť jedno,“ povedal neskôr priateľom, „skutky milosrdenstva. Požehnanie chudobných je Božím požehnaním.“ Rozhodli sa, že sa stretnú o týždeň a uvidia, čo sa dá robiť. Toto stretnutie sa uskutočnilo na Frederikove dvadsiate narodeniny 23. apríla 1833 - tento deň sa pokladá za deň vzniku Spolku svätého Vincenta de Paul.
Frederik a jeho priatelia - mladí intelektuáli zo strednej vrstvy - potrebovali pomoc v tom, ako reagovať na potreby Paríža. Toto vedenie im poskytla sestra Rosalie Renduová, členka Charity svätého Vincenta de Paul, ktorá pracovala v najhorších špinavých mestských štvrtiach. Stala sa radcom skupiny, učila ich, ako slúžiť znevýhodneným sociálnym skupinám s láskou a úctou, bez odsudzovania. Vďaka výnimočnému príkladu učenia Vincenta de Paul sa sestra Rosalie zaslúžila o to, že skupina sa zasvätila tomuto svätému a vybrala si ho ako patróna svojho poslania.
„Som tu, aby som vám slúžil.“
Základným kameňom ich služby boli od začiatku návštevy chudobných. Nezabúdali, že aj Ježiš vysielal svojich učeníkov po dvoch, a preto aj oni chodili do domácností vo dvojiciach. Osobne a priateľsky zisťovali a reagovali na materiálne potreby týchto ľudí, ako napríklad jedlo, bývanie, oblečenie a drevo na kúrenie. Vyučovali, pomáhali ľuďom nájsť si prácu a starali sa o chorých a umierajúcich. Pri tom všetkom im z mysle neschádzal citát z Evanjelia svätého Matúša 25, 40: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ V tých časoch nebol Paríž oslnivým veľkomestom a nepriťahoval toľkých návštevníkov ako dnes. Rovnako ako ostatné mestské centrá bol poznačený priemyselnou revolúciou, a tak bol špinavý, pochmúrny a preľudnený. Kým bohatí bohatli, chudobní žili z ruky do úst v špinavých, preplnených štvrtiach, ktoré zobrazil Victor Hugo vo svojom románe Bedári. V mestských fabrikách pracovali muži, ženy a deti dlhé hodiny v neľudských podmienkach za nespravodlivo nízke mzdy.
Frederik sa postupne dobre oboznámil s touto neutešenou situáciou – špinou, potkanmi, splaškami na uliciach. Bez ohľadu na to, v akých podmienkach títo ľudia žili, Frederik im preukazoval maximálnu úctu a láskyplnosť. „Som tu, aby som vám slúžil,“ hovorieval, keď vchádzal do ich domov. Bez náznaku blahosklonnosti urobil im všetko, čo potrebovali. A potom si renomovaný učenec sadol, trávil čas s týmito nevzdelanými ľuďmi a rozprávali sa o ich starostiach a o tom, čo ich zaujímalo. Tento proces mal však dve stránky - nášho evanjelizátora aj evanjelizoval. Raz, keď sa Ozanam prihováral členom Spolku vo Florencii, povedal, že keď mal ísť na návštevu k chudobným, často vnútorne bojoval s obavou o vlastné zdravie. No potom, „keď som stál tvárou tvár toľkým, ktorí žili v hroznej chudobe a mali omnoho viac dôvodov na sťažnosti, zahanbil som sa za svoju ustarostenosť a omnoho lepšie som znášal vlastné trápenia“.
Láska na prvý pohľad
Frederik sa nevenoval iba akademickej kariére a charitatívnej činnosti, ale uvažoval aj o svojom povolaní. Rozmýšľal o kňazstve, ale napokon usúdil, že je povolaný slúžiť Bohu a Cirkvi ako laik. Jeho dlhoročný priateľ, kňaz Jozef Noirot, s ním súhlasil. Potajme sa snažil sprostredkovať stretnutie Frederika a mladej ženy Amélie Soulacroixovej. O dva roky neskôr Frederik žasol nad tým, že „máme sa tisíckrát radšej ako v deň, keď sme sa stretli!“ Dvanásťkrát do roka, dvadsiaty tretí deň mesiaca, dával Amélii kvety, aby si tak pripomenul ich výročie. A po celý život obaja nosili so sebou pozlátený medailónik, ktorý si vymenili na zásnuby a v ktorom boli vložené kučery ich vlasov. Ozanamovo šťastie dosiahlo vrchol roku 1845, keď Amélia po dvoch potratoch porodila ich prvú dcérku Máriu. „Naplnilo ma nové požehnanie,“ napísal Frederik priateľom, „pravdepodobne najväčšia radosť, akú môže človek na tomto svete zakúsiť! Som otcom!“ Frederik bral úlohu otca veľmi vážne, vnímal ju ako povolanie k väčšej svätosti v živote: „Aká trúfalosť učiť dieťa niečomu, čo som sám nevyskúšal!? Či mohol Boh nájsť nežnejší spôsob, ako ma viesť, vychovávať a usmerňovať moje nohy na cestu, ktorá vedie do neba?“
Dar seba samého
Frederik raz uisťoval istého člena Spolku, že keď sa muž ožení, vzrastie aj jeho oduševnenie slúžiť chudobným: „Láska má v sebe niečo nadprirodzené, dáva sa bez toho, aby sa zmenšovala, delí sa o seba bezo zvyšku, rozmnožuje sa a je prítomná na mnohých miestach naraz.“ Samozrejme išlo o Frederikovu skúsenosť. Počas celých dvadsiatich rokov manželstva bol oddaným manželom a otcom a verným služobníkom chudobných. Roku 1848 pomohol založiť katolícky denník, ktorý propagoval sociálnu spravodlivosť. Postupne, ako sa Spolok neuveriteľnou rýchlosťou rozrastal, neoficiálne prevzal jeho vedenie. Do roku 1853 mal Spolok len v Paríži dvetisíc členov a rozšíril sa aj za hranice Francúzska, šíril sa po celej Európe, a dokonca aj po Severnej Amerike a na Blízkom východe.
Frederik sa usiloval vnímať potreby vo svojom okolí a reagovať na ne, ale po štyridsiatke bol už vyčerpaný, chronicky chorý a v bolestiach nakoniec zomrel - pravdepodobne na chorobu obličiek, ktorú spôsobila tuberkulóza. Modlil sa, aby ho utrpenie očistilo: „Dúfam, že môj kríž bude rovnaký, na akom umieral kajúci lotor.“ Ako plynuli dni a týždne, Frederik uvažoval o veľkom tajomstve, ktoré pred ním stálo. Rozjímal o Božej svätosti a vlastnej hriešnosti a v jeho duši rástol pokoj. Keď prijal sviatosť pomazania chorých, kňaz ho povzbudil, aby dôveroval Božej dobrote. Frederik na to reagoval: „Prečo by som sa ho mal báť? Aj ja ho milujem.“
Posledné roky bolo pre Frederika najväčšou útechou Sväté písmo. Každý deň čítal Bibliu a podčiarkoval si v nej verše, ktoré prehovárali do jeho srdca, zvlášť úryvky zo žalmov. Toto cvičenie mu prinášalo taký pokoj, že sa rozhodol podeliť sa oň aj s inými, ktorí trpeli na tele. S pomocou svojho „anjela - sprievodcu“, ktorým bola Amélia, pripravil knihu textov zo Svätého písma, ktoré mu najväčšmi pomohli. „Ak by mali byť tieto riadky posledné, ktoré vo svojom živote napíšem,“ povedal Pánovi, „nech sa stanú oslavou tvojej dobroty!“ Frederikova Biblia chorých, ktorú vydali po jeho smrti 8. septembra 1853, bola posledným skutkom jeho činorodej služby. Frederik Ozanam - otec rodiny, učenec a služobník chudobných - priniesol dokonalý dar seba samého. A svojou službou, ako to povedal pápež Ján Pavol II., stal sa darom: „Ďakujme Bohu za dar, ktorý dal Cirkvi v osobe Frederika Ozanama.“ A teraz je na nás, aby sme každý svojím spôsobom nasledovali príklad úplného darovania seba v láske k Bohu a blížnym.
Roku 1831 Frederik Ozanam odišiel z domu v Lyone študovať na Sorbonnskú univerzitu do Paríža. Mal osemnásť rokov, bol mimoriadne inteligentný, ochotný pracovať a hlboko veriaci. Za desať rokov získal doktorát z práva a literatúry a stal sa jedným z najchýrnejších mysliteľov a spisovateľov vtedajších čias. Avšak blahoslaveného Frederika Ozanama si dnes nepripomíname iba pre jeho akademické úspechy. Jeho odkaz, ktorý pretrváva do dnešných dní, pramení z konkrétneho rozhodnutia, ktoré spolu so šiestimi priateľmi urobil v istý aprílový večer roku 1833: Musíme robiť to, čo sa najväčšmi páči Bohu. Musíme robiť to, čo robil náš Pán Ježiš Kristus, keď ohlasoval evanjelium. Poďme k chudobným. To bol začiatok Spolku svätého Vincenta de Paul, združenia laikov, ktorí slúžia tým, čo sa ocitli v núdzi. Je to ich odpoveď na Ježišovu výzvu milovať Boha a blížnych. Dnes sú členovia Spolku - ktorí pochádzajú zo všetkých kontinentov, kultúr, štátov a rás - živým svedectvom Frederikovej vízie „obklopiť svet sieťou dobročinnosti a lásky k blížnemu“.
Vášnivá láska
Frederik Ozanam sa narodil 23. apríla 1813 zbožným rodičom, ktorí dali svojim deťom pôsobivý príklad viery a oddanej služby blížnym. Jeho otec Jean Antoine François Ozanam bol lekárom a takmer tretinu pacientov, ktorí k nemu prišli, vybavil bez platenia; po ošetrení pacientov si kľakol k ich posteliam a modlil sa za ich uzdravenie. Frederikova matka Mária viedla združenie žien Nočné strážkyne, ktoré v nočných hodinách poskytovalo opatrovateľské služby chudobným. Keď Frederik vyrastal, sám potreboval ich oddanú opateru a modlitby, veď ako sedemročný takmer zomrel na týfus. Jeho zázračné uzdravenie pripisovali rodičia príhovoru svätého Jána Františka Regisa, francúzskeho jezuitu, ktorého obdivovali pre jeho oddanú službu chudobným. Aj keď Frederikovo zdravie už bolo podlomené na celý život, kládol si vysoké ciele a húževnato sa usiloval rozvíjať svoje dary a schopnosti. Ako trinásťročný začal písať prózu a poéziu v latinčine a francúzštine. Sedemnásťročný plynulo hovoril po latinsky a grécky a rád sa rozprával s otcom po latinsky. Neskôr sa naučil po nemecky, hebrejsky, anglicky a sanskrit.
Služobník pravdy
Ako šestnásťročný začal Frederik štúdium filozofie, ktoré ho uvrhlo do temného a bolestného životného obdobia. „Pýtal som sa sám seba, prečo verím,“ povedal neskôr priateľovi. Chcel veriť, preto čítal všetky knihy, ktoré by mu mohli dať odpovede na jeho pochybnosti. „No nič mi neprinášalo vnútorný pokoj. Dokázal som veriť mesiac, dva... A hneď sa v mojej mysli vynorili námietky a opäť som pochyboval.“ Toto dlhoročné obdobie krízy sa neskončilo, až kým Frederik doslovne nepadol na kolená. Pred Najsvätejšou oltárnou sviatosťou Frederik prosil Boha o milosť, aby mu ukázal pravdu, a sľúbil mu, že celý život zasvätí pravde. Zrazu sa všetky jeho pochybnosti rozplynuli ako nejaká hmla, keď ju rozfúka silný vietor. Naplnili ho pokoj a radosť. Rozhovory s profesorom filozofie pátrom Jozefom Noirotom mu potom pomohli získať v otázkach viery intelektuálnu jasnosť. „Od toho času som veril vierou, ktorá stála na skale.“
Svoju službu pravde začal uskutočňovať tým, že ohlasoval svoju vieru všade, kam prišiel. Ak si uvedomíme, aký antikatolícky a antiklerikálny duch v tej dobe vládol, bol to odvážny začiatok. Frederik na Sorbonne počul a vnímal útoky intelektuálov, ktorým pôsobilo radosť pohŕdať a vysmievať sa študentom, ktorí praktizovali svoju vieru. Reagoval na to tak, že založil klub, kde mohli veriaci aj neveriaci spoločne diskutovať o rôznych otázkach. Zároveň presvedčil arcibiskupa, aby pozval pátra Henriho Lacordaira, dynamického a skvelého dominikána, aby prednášal o evanjeliách. Jeho prednášky boli nesmierne populárne, konali sa v katedrále Notre Dame; na každej z nich sa zúčastnilo okolo päťtisíc študentov a intelektuálov. Keď Frederik získal tituly a stal sa profesorom literatúry, v posluchárňach univerzity mohla zažiariť aj jeho genialita. O jeho hodinách sa rozprávalo po celej Sorbonne. Jeho brilantne prepracované a podávané prednášky, originálnosť jeho myšlienok a ortodoxná viera priťahovali na jeho prednášky nespočetné množstvo ľudí. Pre niektorých študentov to boli skúsenosti, ktoré zmenili ich život. Istý študent napísal: „Predtým, ako som vás počul, neveril som. V čom mnohé kázne zlyhali, vy ste napravili v rámci jednej prednášky - spôsobili ste, že som uveril kresťanstvu.“
Chudobným!
Jedného dňa istý kolega obvinil Frederika a jeho priateľov, že nerobia nič pre to, aby zmiernili utrpenie chudobných alebo aby bojovali za spravodlivosť. „Vy ste hrdí na svoju katolícku vieru, ale kde sú skutky, ktoré by boli jej dôkazom?“ Frederik vo svojom srdci vedel, že ten človek má pravdu. „Je nevyhnutné robiť jedno,“ povedal neskôr priateľom, „skutky milosrdenstva. Požehnanie chudobných je Božím požehnaním.“ Rozhodli sa, že sa stretnú o týždeň a uvidia, čo sa dá robiť. Toto stretnutie sa uskutočnilo na Frederikove dvadsiate narodeniny 23. apríla 1833 - tento deň sa pokladá za deň vzniku Spolku svätého Vincenta de Paul.
Frederik a jeho priatelia - mladí intelektuáli zo strednej vrstvy - potrebovali pomoc v tom, ako reagovať na potreby Paríža. Toto vedenie im poskytla sestra Rosalie Renduová, členka Charity svätého Vincenta de Paul, ktorá pracovala v najhorších špinavých mestských štvrtiach. Stala sa radcom skupiny, učila ich, ako slúžiť znevýhodneným sociálnym skupinám s láskou a úctou, bez odsudzovania. Vďaka výnimočnému príkladu učenia Vincenta de Paul sa sestra Rosalie zaslúžila o to, že skupina sa zasvätila tomuto svätému a vybrala si ho ako patróna svojho poslania.
„Som tu, aby som vám slúžil.“
Základným kameňom ich služby boli od začiatku návštevy chudobných. Nezabúdali, že aj Ježiš vysielal svojich učeníkov po dvoch, a preto aj oni chodili do domácností vo dvojiciach. Osobne a priateľsky zisťovali a reagovali na materiálne potreby týchto ľudí, ako napríklad jedlo, bývanie, oblečenie a drevo na kúrenie. Vyučovali, pomáhali ľuďom nájsť si prácu a starali sa o chorých a umierajúcich. Pri tom všetkom im z mysle neschádzal citát z Evanjelia svätého Matúša 25, 40: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ V tých časoch nebol Paríž oslnivým veľkomestom a nepriťahoval toľkých návštevníkov ako dnes. Rovnako ako ostatné mestské centrá bol poznačený priemyselnou revolúciou, a tak bol špinavý, pochmúrny a preľudnený. Kým bohatí bohatli, chudobní žili z ruky do úst v špinavých, preplnených štvrtiach, ktoré zobrazil Victor Hugo vo svojom románe Bedári. V mestských fabrikách pracovali muži, ženy a deti dlhé hodiny v neľudských podmienkach za nespravodlivo nízke mzdy.
Frederik sa postupne dobre oboznámil s touto neutešenou situáciou – špinou, potkanmi, splaškami na uliciach. Bez ohľadu na to, v akých podmienkach títo ľudia žili, Frederik im preukazoval maximálnu úctu a láskyplnosť. „Som tu, aby som vám slúžil,“ hovorieval, keď vchádzal do ich domov. Bez náznaku blahosklonnosti urobil im všetko, čo potrebovali. A potom si renomovaný učenec sadol, trávil čas s týmito nevzdelanými ľuďmi a rozprávali sa o ich starostiach a o tom, čo ich zaujímalo. Tento proces mal však dve stránky - nášho evanjelizátora aj evanjelizoval. Raz, keď sa Ozanam prihováral členom Spolku vo Florencii, povedal, že keď mal ísť na návštevu k chudobným, často vnútorne bojoval s obavou o vlastné zdravie. No potom, „keď som stál tvárou tvár toľkým, ktorí žili v hroznej chudobe a mali omnoho viac dôvodov na sťažnosti, zahanbil som sa za svoju ustarostenosť a omnoho lepšie som znášal vlastné trápenia“.
Láska na prvý pohľad
Frederik sa nevenoval iba akademickej kariére a charitatívnej činnosti, ale uvažoval aj o svojom povolaní. Rozmýšľal o kňazstve, ale napokon usúdil, že je povolaný slúžiť Bohu a Cirkvi ako laik. Jeho dlhoročný priateľ, kňaz Jozef Noirot, s ním súhlasil. Potajme sa snažil sprostredkovať stretnutie Frederika a mladej ženy Amélie Soulacroixovej. O dva roky neskôr Frederik žasol nad tým, že „máme sa tisíckrát radšej ako v deň, keď sme sa stretli!“ Dvanásťkrát do roka, dvadsiaty tretí deň mesiaca, dával Amélii kvety, aby si tak pripomenul ich výročie. A po celý život obaja nosili so sebou pozlátený medailónik, ktorý si vymenili na zásnuby a v ktorom boli vložené kučery ich vlasov. Ozanamovo šťastie dosiahlo vrchol roku 1845, keď Amélia po dvoch potratoch porodila ich prvú dcérku Máriu. „Naplnilo ma nové požehnanie,“ napísal Frederik priateľom, „pravdepodobne najväčšia radosť, akú môže človek na tomto svete zakúsiť! Som otcom!“ Frederik bral úlohu otca veľmi vážne, vnímal ju ako povolanie k väčšej svätosti v živote: „Aká trúfalosť učiť dieťa niečomu, čo som sám nevyskúšal!? Či mohol Boh nájsť nežnejší spôsob, ako ma viesť, vychovávať a usmerňovať moje nohy na cestu, ktorá vedie do neba?“
Dar seba samého
Frederik raz uisťoval istého člena Spolku, že keď sa muž ožení, vzrastie aj jeho oduševnenie slúžiť chudobným: „Láska má v sebe niečo nadprirodzené, dáva sa bez toho, aby sa zmenšovala, delí sa o seba bezo zvyšku, rozmnožuje sa a je prítomná na mnohých miestach naraz.“ Samozrejme išlo o Frederikovu skúsenosť. Počas celých dvadsiatich rokov manželstva bol oddaným manželom a otcom a verným služobníkom chudobných. Roku 1848 pomohol založiť katolícky denník, ktorý propagoval sociálnu spravodlivosť. Postupne, ako sa Spolok neuveriteľnou rýchlosťou rozrastal, neoficiálne prevzal jeho vedenie. Do roku 1853 mal Spolok len v Paríži dvetisíc členov a rozšíril sa aj za hranice Francúzska, šíril sa po celej Európe, a dokonca aj po Severnej Amerike a na Blízkom východe.
Frederik sa usiloval vnímať potreby vo svojom okolí a reagovať na ne, ale po štyridsiatke bol už vyčerpaný, chronicky chorý a v bolestiach nakoniec zomrel - pravdepodobne na chorobu obličiek, ktorú spôsobila tuberkulóza. Modlil sa, aby ho utrpenie očistilo: „Dúfam, že môj kríž bude rovnaký, na akom umieral kajúci lotor.“ Ako plynuli dni a týždne, Frederik uvažoval o veľkom tajomstve, ktoré pred ním stálo. Rozjímal o Božej svätosti a vlastnej hriešnosti a v jeho duši rástol pokoj. Keď prijal sviatosť pomazania chorých, kňaz ho povzbudil, aby dôveroval Božej dobrote. Frederik na to reagoval: „Prečo by som sa ho mal báť? Aj ja ho milujem.“
Posledné roky bolo pre Frederika najväčšou útechou Sväté písmo. Každý deň čítal Bibliu a podčiarkoval si v nej verše, ktoré prehovárali do jeho srdca, zvlášť úryvky zo žalmov. Toto cvičenie mu prinášalo taký pokoj, že sa rozhodol podeliť sa oň aj s inými, ktorí trpeli na tele. S pomocou svojho „anjela - sprievodcu“, ktorým bola Amélia, pripravil knihu textov zo Svätého písma, ktoré mu najväčšmi pomohli. „Ak by mali byť tieto riadky posledné, ktoré vo svojom živote napíšem,“ povedal Pánovi, „nech sa stanú oslavou tvojej dobroty!“ Frederikova Biblia chorých, ktorú vydali po jeho smrti 8. septembra 1853, bola posledným skutkom jeho činorodej služby. Frederik Ozanam - otec rodiny, učenec a služobník chudobných - priniesol dokonalý dar seba samého. A svojou službou, ako to povedal pápež Ján Pavol II., stal sa darom: „Ďakujme Bohu za dar, ktorý dal Cirkvi v osobe Frederika Ozanama.“ A teraz je na nás, aby sme každý svojím spôsobom nasledovali príklad úplného darovania seba v láske k Bohu a blížnym.
