Bola teplá letná noc v roku 1938. V malej rakúskej dedinke zobudil a vystrašil Franza Jägerstättera veľmi živý sen. Videl v ňom „žiarivý vlak krúžiaci a prechádzajúci cez hory“ a mužov, ženy i deti, ktoré sa ponáhľali, aby v ňom dostali miesto. Potom zrazu počul hlas, ktorý varoval: „Tento vlak ide do pekla.“ Franzova hrôza z tohto sna nikdy neopadla. Keď uvažoval o jeho význame, pochopil, že vlak je symbolom nacizmu. Ako sa ukázalo, jeho postoj sa stal pre neho nebezpečným a znepokojoval aj ľudí v jeho okolí. A kladie znepokojujúce otázky aj nám. Bol Franz Jägerstätter len rojko, človek, ktorého môžeme vypustiť z hlavy? Alebo to bol vizionár a jeho život má význam pre dnešných kresťanov?
Franz Jägerstätter sa narodil v roku 1907 v hornorakúskej dedinke St. Radegund. Jeho život sa začal dosť všedne. Nedostal veľké vzdelanie, ale bol sčítaný. Zdá sa, že mal aj búrlivú stránku a stal sa otcom nemanželského dieťaťa. Napokon sa usadil a viedol pokojný sedliacky život. Jeho farár vo farskej kronike uviedol, že „v mladosti bol ako všetci ostatní“. Ale potom „v roku 1934 zvážnel“. Mladý sedliak sa zrazu obrátil, čo upevnilo jeho vieru a viedlo ho k tomu, že pravidelne čítal Bibliu. Zmenil svoje správanie. Susedia, ktorým sa nepáčila jeho mladícka vzdorovitosť, ho teraz kritizovali za verejnú zbožnosť. „Prekračuje medze,“ mysleli si niektorí, keď ho videli, ako každý deň chodí na svätú omšu, v poli kľačí a modlí sa ruženec a pri práci si spieva nábožné piesne.
Franz sa v roku 1936 oženil s rovnako zbožnou Franziskou Schwaningerovou. O niekoľko rokov mali tri dcérky. Tento manželský pár bol nesmierne šťastný. „Naše manželstvo bolo jedným z najšťastnejších v našej farnosti - mnohí ľudia nám závideli,“ napísala Franziska. Zbožný manžel Franz bol tiež láskavým otcom. Nebolo to typické pre mužov v jeho dobe, keď často chodil po meste a vozil svoje dcérky v kočíku. Vzostup národného socializmu v susednom Nemecku prevrátil tento šťastný život naruby. 11. marca 1938 prekročili vojenské oddiely Adolfa Hitlera hranice a anektovali Rakúsko. O mesiac neskôr šli Rakúšania k voľbám a takmer jednohlasne anexiu schválili. V dedine St. Radegund Jägerstätter ako jediný hlasoval NIE. Veľmi mu bolo ľúto, že jeho spolubratia katolíci - vrátane väčšiny rakúskeho duchovenstva - nedbali na varovania prorockých hlasov, akým bol aj biskup Johannes Gfollner z Linzu. Gfollner bol medzi prvými, ktorí odmietli „rasové lži“ a „nacionalistické náboženstvo“ Ríše, a povedal, že nie je možné byť dobrým katolíkom a zároveň nacistom.
Franz sa rozhodol nespolupracovať s novým režimom a odmietol peniaze, ktoré mohol dostať prostredníctvom nacistického programu, ktorý pomáhal rodinám. Ťažkosti boli preňho prijateľnejšie než to, čo považoval za hriech. V roku 1940 dokonca nastúpil na vojenskú službu namiesto toho, aby požiadal straníckych funkcionárov o výnimku. Zlá nacizmu mu naháňali ešte väčšiu hrôzu - napríklad nacistická politika eutanázie pre postihnutých ľudí. Verejne vyhlásil, že nikdy nebude slúžiť nacistom. Susedia, priatelia, duchovní i rodina znervózneli. Napriek tomu, že Jägerstätterov politický nesúhlas mal korene v náboženskom presvedčení, všetci vedeli, že trestom za takéto „buričské myšlienky“ je smrť. Kňazi i biskupi, u ktorých hľadal radu, mu pripomínali jeho povinnosti voči rodine. Franz odporoval: „Neverím, že muž môže urážať Boha len preto, lebo má manželku a deti.“ Iní mu pripomínali jeho povinnosti voči štátu a zdôrazňovali zodpovednosť poslúchať zákonnú vládu. Hovorili, že za rozhodnutia sú zodpovední vládni predstavitelia a nie obyčajní občania.
Franz aj tieto argumenty odmietol. Zdalo sa, že so svojím svedomím bol v spoločnosti osamotený. Ľudia v Jägerstätterovom okolí krútili hlavami. Bol medzi nimi zradca? Náboženský fanatik? Preskočilo mu? Kňazi, ktorí mu radili, aby sa rozhodol inak, nevideli žiadny znak nevyváženosti. Hovorili, že tento muž je horlivý, ale rozumný. A čo Franziska? Pre rodinu sa aj ona dlho usilovala odhovoriť svojho manžela, aby neriskoval život. Keď mu však dohovárali príbuzní a priatelia, bola preňho pevnou oporou. „Keby som nestála pri ňom, nemal by nikoho,“ vysvetľovala neskôr. Jej obeta zjednotila manželov ešte viac než kedykoľvek predtým. Jägerstätter nebol totálny pacifista. Vzal by do ruky zbraň so svojimi spoluobčanmi, keby bojovali proti nacistom. Keď ho však vo februári 1943 opäť povolali do vojenskej služby, jeho svedomie mu to nedovolilo. Veril, že vojna, do ktorej ho povolali, je nespravodlivá. Spomenul si na svoj živý sen o nacizme.
Pripomínal sám sebe a radil iným: „Vyskočte z vlaku, hoci vás to bude stáť život.“ „Sú kresťania múdrejší než sám Kristus? Naozaj si niekto myslí, že toto hromadné krviprelievanie môže zachrániť európske kresťanstvo pred porážkou - alebo ho priviesť k novému rozkvetu? Vari vyšiel náš dobrý Spasiteľ, ktorého by sme vždy mali napodobňovať, so svojimi apoštolmi proti pohanom, ako to nemeckí kresťania robia dnes?“ Franz si vybral „cestu do Jeruzalema“. Najprv išiel na vlakovú stanicu, odkiaľ cestoval do náborového strediska. S ťažkosťami, podobne ako Ježiš v Getsemanskej záhrade, sa musel rozlúčiť so svojou rodinou. Keď odchádzal, opakovane objal Franzisku. Plný emócií dokonca nastúpil na vlak opačným smerom. Neskôr jej napísal a v liste vylial svoje srdce: „Najdrahšia manželka, chcem sa ti opäť celým srdcom poďakovať za lásku a vernosť i obetu za mňa i celú rodinu. A za všetky obety, ktoré ešte pre mňa urobíš...“
Franz sa na druhý deň hlásil u jednotky, do ktorej ho povolali, a vyhlásil, že v nej nebude slúžiť. Okamžite ho uväznili. Mnohé jeho listy Francizke počas piatich mesiacov väzenia sú dojímavé - sú plné hlbokých myšlienok o politike a Písme, sú plné láskavých slov, ktorými sa človek pred smrťou rozpráva s manželkou a deťmi. Povzbudzoval ich, aby sa stali „hrdinami viery“ a „báli sa Boha viac než človeka“. Žiadal Boha, aby mu dal znamenie, či by bol nejaký iný postup lepší. „Aj Kristus sa modlil na Olivovej hore, aby mu nebeský Otec odňal kalich od úst - ale nikdy nesmieme zabúdať na túto časť jeho modlitby: ‚Pane, nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.‘“ Jägerstätter pevne veril, že Ježišových učeníkov by mali poznať podľa lásky, a aj vo väzení myslel na iných. Láska je „oblek“, „uniforma Ježišových učeníkov“, napísal. Malé, láskyplné skutky boli jeho spôsob života. V jednom liste žiadal o kvietok plesnivca pre spoluväzňa, ktorý ho chcel poslať ako dar svojej milovanej. Keď ďalší spoluväzeň trpel od hladu, Franz sa s ním podelil o svoj kúsok chleba - „šálka kávy mi stačí“.
Koniec prišiel náhle po krátkom súdnom procese. 8. augusta 1943 Franza Jägerstättera popravili. Popoludní o 16:00 cítila Franziska „intenzívne osobné spoločenstvo“ s manželom, ktoré bolo také silné, že si ho zaznamenala do svojho denníka. Oveľa neskôr zistila, že manžel zomrel práve v tej chvíli. Mal 37 rokov. Franziska ešte žije. P. John Dear, ktorý sa s ňou rozprával v roku 1997, napísal, že má „žiarivé oči Matky Terézie... s nákazlivou radosťou a láskavosťou. Správa sa pokorne, je trochu hanblivá.“ 26. októbra 2007 zažila Franziska ako 94-ročná obrovskú radosť, keď bola svedkom slávneho záveru príbehu svojho manžela. Bola spolu so štyrmi Franzovými dcérami v Linzi, aby videli, ako prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál José Saraiva Martíns blahorečí ich milovaného manžela a otca. Keď Franziske podali zlatý relikviár, v ktorom boli kúsky kosti jej manžela, plakala. A keď sa sklonila, aby pobozkala urnu, povedala: „Teraz patrí nám všetkým.“Svedectvo Franza Jägerstättera by nás malo znepokojiť. Bol mučeníkom svedomia. Aj my v našej spoločnosti stojíme pred mnohými problémami svedomia a spravodlivosti. Musíme sa pýtať: „Sú vlaky, z ktorých aj my máme vyskočiť?“
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám, keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: ‚Dávajte teda, čo je cisárovo; cisárovi, a čo je Božie, Bohu‘ (Mt 22, 21). ‚Boha treba viac poslúchať ako ľudí‘ (Sk 5, 29)“ (2242). Rozvíjanie „správneho svedomia“ si vyžaduje modlitbu a úsilie (pozri KKC 1783 - 1785). A občianska neposlušnosť, hoci ju Cirkev podporuje, si vyžaduje odvahu. Nájdeme odvahu vyjadriť sa proti zlám ekonomickej nerovnosti, rasovej nespravodlivosti, potratu, eutanázie, trestu smrti, morálne pochybných vojen a hromadenia jadrových zbraní? Vizionárske slová Franza Jägerstättera sú jasné: „Slová učia, ale osobný príklad ukazuje ich význam... Ľudia chcú vidieť kresťanov, ktorí zaujali stanovisko v súčasnom svete; kresťanov, ktorí žijú uprostred tmy s jasným názorom a presvedčením.“