Zdroj: © Slovo medzi nami » ročník 8, č. 5/2007 | smn.sk
Datum napsání:
10.06.2007
František z Paoly » 1416-1507 « pustovník, zakladateľ rádu. Patrón pustovníkov, trpiacich, námorníkovm, proti moru.
František sa narodil 27. marca 1416 v juhotalianskom mestečku Paola chudobným, skromným a zbožným rodičom Jakubovi Martolillovi a Vienne z Fuskalda. Na svet však prišiel s vážnou očnou chorobou. Preto ho rodičia v modlitbe zverili svätému Františkovi z Assisi a sľúbili, že ak sa syn uzdraví, na rok ho pošlú do františkánskeho kláštora. František sa skutočne zázračne uzdravil a roku 1429, keď mal 13 rokov, rodičia ho odprevadili do konventu S. Marco Argentano, kde potom rok žil a pracoval s bratmi františkánmi. Tí si zbožného a pracovitého chlapca veľmi obľúbili a chceli, aby zostal s nimi. On však povedal, že to nie je Božia vôľa, a po roku odišiel s rodičmi. Potom sa spolu vydali na púť do Ríma a do Assisi. V Lorete mladý František odovzdal svoj život Pánovi sľubom čistoty. Cestou sa stretával s rôznymi pustovníkmi. Ich spôsob života sa mu veľmi páčil a cítil, že Boh ho volá práve k takémuto spôsobu života.
Preto keď sa vracali domov do Paoly, ostal v lese za mestom a tam začal žiť ako pustovník. Venoval sa modlitbe, rozjímaniu, obrábal pôdu, rozprával sa s ľuďmi, ktorí k nemu prichádzali. K sebe bol náročný a prísny, Pánovmu volaniu citlivo verný a postupoval stále od dobrého k lepšiemu. Aby sa však mohol ešte viac a nerušene venovať modlitbe, odišiel ďalej od mesta do kopcov do istej jaskyne. Celé roky takto žil v samote a skrytosti a usiloval sa o úplné obrátenie svojho srdca k Bohu. Pôvodne nechcel založiť nejaký rád ani reformovať Cirkev, nikdy a na nikoho neupozorňoval a nikoho nekritizoval, chcel jednoducho žiť s Pánom a pre neho. Okolo roku 1435 sa však k nemu začali pridávať prví spoločníci, spísali prvé pravidlá života a stavali prvé konventy v Paole, potom v Paterne, Spezzane a na ďalších miestach Kalábrie.
V jednom zjavení mu svätý archanjel Michal odovzdal znak CHARITAS, a tak sa zrodili pustovníci svätého Františka. Roku 1470 bolo jeho pustovnícke hnutie schválené na úrovni diecézy a roku 1474 ho potvrdil pápež Sixtus IV. Už dlho bola známa Františkova svätosť a zázraky, ktoré robil. Putovali za ním veľké zástupy ľudí z celej Kalábrie. Všetkých prijímal s láskou a slúžil im, uzdravoval všetkých chorých, chromých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych, dával dobré rady. Na svojom plášti preplával cez more na Sicíliu, aby tam v Milazze postavil konvent, znamením kríža zastavil padajúce balvany, bez ujmy na zdraví opravil rozpálenú pec na vápno, pri modlitbe sa vznášal nad zemou a jeho cela žiarila jasom.
Bez strachu sa zastával chudobných ľudí pred bezcitnými panovníkmi a vyberačmi daní, zázračne sýtil hladných robotníkov, celé dni pracoval spoločne s ostatnými na stavbách konventov, ohlasoval evanjelium, čítal v ľudských srdciach a všetci od neho odchádzali spokojní s pevným rozhodnutím polepšiť sa. Len jedno im František s láskou kládol na srdce: „Vyčisti najprv svoj dom, to jest svedomie, a ži ako dobrý kresťan.“ Často bral do rúk žeravé uhlie a tak dokazoval, že „pre toho, kto miluje Boha, nič nie je nemožné“. Sám na sebe ukazoval s veľkou láskou a pokorou cestu obrátenia, premeny života a pravého pokánia. Bol nablízku každému, od nikoho sa neodvracal, nikým nepohŕdal, pokladal sa za služobníka všetkých, pre všetkých mal čas, a preto ho radi volali „dobrý otec“.
Roku 1483 ho pápež Sixtus IV. poslal do Francúzska na dvor kráľa Ľudovíta XI. do zámku v Tours, aby mu vyprosil telesné uzdravenie. František mu však vyprosil niečo dôležitejšie, totiž zdravie duše - zmierenie s Bohom, s ľuďmi a kresťanskú smrť. Aj na kráľovskom dvore žil verne svojím kajúcim životom v pustovni vo veľkej záhrade alebo v skromnej cele spolu so svojimi bratmi. Do Talianska sa už vrátiť nemohol a jeho rád sa tak rozšíril do ďalších krajín - Francúzska, Španielska, Nemecka a aj do Čiech. Tento Boží muž, ktorý jedával raz denne kúsok chleba alebo zeleniny, spával na zemi a chodil bosý, ktorý celé noci strávil na modlitbách, neúnavne staval kostoly a kláštory, venoval sa veľkým zástupom ľudí a bol radcom pápežov i kráľov, zomrel v Tours na Veľký piatok 2. apríla 1507 vo veku 91 rokov.
Jeho rád schválili pápeži Alexander VI. a Július II. ako Rád najmenších bratov svätého Františka z Paoly (Ordo Minimorum) s vlastným znakom CHARITAS (Božia láska). Svätý František celkom štyri razy prepracoval svoju regulu - pravidlá života pre svoju rehoľnú rodinu. Posledná verzia bola schválená roku 1506 a bol v nej definitívne zakotvený sľub trvalého pôstneho života (pôst od mäsa a alkoholu, vajec a mliečnych výrobkov). Tohto svätca Cirkev prorocky označila ako „svetlo na osvietenie kajúcnikov“. Roku 1519 ho pápež Lev X. svätorečil, Pius XII. ho ustanovil za patróna talianskych námorníkov, Ján XXIII. za patróna Kalábrie. Roku 1562 jeho telo spálili kalvíni a zachovalo sa len niekoľko úlomkov kostí, ktoré sú teraz v ráde cennými ostatkami. Úcta k nemu sa rýchlo rozšírila a vzývali ho ako „svätca lásky, ohňa a zázrakov“. Kiež nás všetkých sprevádza jeho láskyplné napomenutie: „Pre lásku Božiu, niečo so sebou robte“ - s istotou, že „tomu, kto miluje Boha, je všetko možné“.
František sa narodil 27. marca 1416 v juhotalianskom mestečku Paola chudobným, skromným a zbožným rodičom Jakubovi Martolillovi a Vienne z Fuskalda. Na svet však prišiel s vážnou očnou chorobou. Preto ho rodičia v modlitbe zverili svätému Františkovi z Assisi a sľúbili, že ak sa syn uzdraví, na rok ho pošlú do františkánskeho kláštora. František sa skutočne zázračne uzdravil a roku 1429, keď mal 13 rokov, rodičia ho odprevadili do konventu S. Marco Argentano, kde potom rok žil a pracoval s bratmi františkánmi. Tí si zbožného a pracovitého chlapca veľmi obľúbili a chceli, aby zostal s nimi. On však povedal, že to nie je Božia vôľa, a po roku odišiel s rodičmi. Potom sa spolu vydali na púť do Ríma a do Assisi. V Lorete mladý František odovzdal svoj život Pánovi sľubom čistoty. Cestou sa stretával s rôznymi pustovníkmi. Ich spôsob života sa mu veľmi páčil a cítil, že Boh ho volá práve k takémuto spôsobu života.
Preto keď sa vracali domov do Paoly, ostal v lese za mestom a tam začal žiť ako pustovník. Venoval sa modlitbe, rozjímaniu, obrábal pôdu, rozprával sa s ľuďmi, ktorí k nemu prichádzali. K sebe bol náročný a prísny, Pánovmu volaniu citlivo verný a postupoval stále od dobrého k lepšiemu. Aby sa však mohol ešte viac a nerušene venovať modlitbe, odišiel ďalej od mesta do kopcov do istej jaskyne. Celé roky takto žil v samote a skrytosti a usiloval sa o úplné obrátenie svojho srdca k Bohu. Pôvodne nechcel založiť nejaký rád ani reformovať Cirkev, nikdy a na nikoho neupozorňoval a nikoho nekritizoval, chcel jednoducho žiť s Pánom a pre neho. Okolo roku 1435 sa však k nemu začali pridávať prví spoločníci, spísali prvé pravidlá života a stavali prvé konventy v Paole, potom v Paterne, Spezzane a na ďalších miestach Kalábrie.
V jednom zjavení mu svätý archanjel Michal odovzdal znak CHARITAS, a tak sa zrodili pustovníci svätého Františka. Roku 1470 bolo jeho pustovnícke hnutie schválené na úrovni diecézy a roku 1474 ho potvrdil pápež Sixtus IV. Už dlho bola známa Františkova svätosť a zázraky, ktoré robil. Putovali za ním veľké zástupy ľudí z celej Kalábrie. Všetkých prijímal s láskou a slúžil im, uzdravoval všetkých chorých, chromých, vyháňal zlých duchov, kriesil mŕtvych, dával dobré rady. Na svojom plášti preplával cez more na Sicíliu, aby tam v Milazze postavil konvent, znamením kríža zastavil padajúce balvany, bez ujmy na zdraví opravil rozpálenú pec na vápno, pri modlitbe sa vznášal nad zemou a jeho cela žiarila jasom.
Bez strachu sa zastával chudobných ľudí pred bezcitnými panovníkmi a vyberačmi daní, zázračne sýtil hladných robotníkov, celé dni pracoval spoločne s ostatnými na stavbách konventov, ohlasoval evanjelium, čítal v ľudských srdciach a všetci od neho odchádzali spokojní s pevným rozhodnutím polepšiť sa. Len jedno im František s láskou kládol na srdce: „Vyčisti najprv svoj dom, to jest svedomie, a ži ako dobrý kresťan.“ Často bral do rúk žeravé uhlie a tak dokazoval, že „pre toho, kto miluje Boha, nič nie je nemožné“. Sám na sebe ukazoval s veľkou láskou a pokorou cestu obrátenia, premeny života a pravého pokánia. Bol nablízku každému, od nikoho sa neodvracal, nikým nepohŕdal, pokladal sa za služobníka všetkých, pre všetkých mal čas, a preto ho radi volali „dobrý otec“.
Roku 1483 ho pápež Sixtus IV. poslal do Francúzska na dvor kráľa Ľudovíta XI. do zámku v Tours, aby mu vyprosil telesné uzdravenie. František mu však vyprosil niečo dôležitejšie, totiž zdravie duše - zmierenie s Bohom, s ľuďmi a kresťanskú smrť. Aj na kráľovskom dvore žil verne svojím kajúcim životom v pustovni vo veľkej záhrade alebo v skromnej cele spolu so svojimi bratmi. Do Talianska sa už vrátiť nemohol a jeho rád sa tak rozšíril do ďalších krajín - Francúzska, Španielska, Nemecka a aj do Čiech. Tento Boží muž, ktorý jedával raz denne kúsok chleba alebo zeleniny, spával na zemi a chodil bosý, ktorý celé noci strávil na modlitbách, neúnavne staval kostoly a kláštory, venoval sa veľkým zástupom ľudí a bol radcom pápežov i kráľov, zomrel v Tours na Veľký piatok 2. apríla 1507 vo veku 91 rokov.
Jeho rád schválili pápeži Alexander VI. a Július II. ako Rád najmenších bratov svätého Františka z Paoly (Ordo Minimorum) s vlastným znakom CHARITAS (Božia láska). Svätý František celkom štyri razy prepracoval svoju regulu - pravidlá života pre svoju rehoľnú rodinu. Posledná verzia bola schválená roku 1506 a bol v nej definitívne zakotvený sľub trvalého pôstneho života (pôst od mäsa a alkoholu, vajec a mliečnych výrobkov). Tohto svätca Cirkev prorocky označila ako „svetlo na osvietenie kajúcnikov“. Roku 1519 ho pápež Lev X. svätorečil, Pius XII. ho ustanovil za patróna talianskych námorníkov, Ján XXIII. za patróna Kalábrie. Roku 1562 jeho telo spálili kalvíni a zachovalo sa len niekoľko úlomkov kostí, ktoré sú teraz v ráde cennými ostatkami. Úcta k nemu sa rýchlo rozšírila a vzývali ho ako „svätca lásky, ohňa a zázrakov“. Kiež nás všetkých sprevádza jeho láskyplné napomenutie: „Pre lásku Božiu, niečo so sebou robte“ - s istotou, že „tomu, kto miluje Boha, je všetko možné“.
