Datum napsání:
02.03.2011
František Saleský ¦ 1567-1622 ¦ biskup, učiteľ Cirkvi
sviatok: 24. január
„Dieu est le Dieu du coeur humain (Boh je Bohom ľudského srdca)“ (Traktát o Božej láske, I, XV): v týchto zdanlivo jednoduchých slovách nachádzame odraz veľkého majstra spirituality - o ktorom by som vám dnes chcel povedať - svätého Františka Saleského, biskupa a učiteľa Cirkvi. Narodil sa v roku 1567 v pohraničnom regióne Francúzska, bol synom Signore di Boisy, starej a vznešenej rodiny Savojska. Žil na prelome dvoch storočí - šestnásteho a sedemnásteho - a zhrnul v sebe to najlepšie z učenia a kultúrnych úspechov storočia, ktoré končilo, zladiac dedičstvo humanizmu s orientáciou smerom k Absolútnu, ktorú nachádzame v mystických prúdoch. Jeho formácia bola veľmi dôkladná, v Paríži absolvoval vyššie štúdia, venoval sa tiež teológii. sviatok: 24. január
Na Univerzite v Padove vyštudoval právo - ako si želal jeho otec - a to brilantnými výsledkami, získal doktorát utroque iure, teda v kánonickom i civilnom práve. V jeho harmonickej mladosti - premýšľajúc o myšlienkach svätého Augustína a svätého Tomáša Akvinského - nastala u neho hlboká kríza, ktorá ho viedla k pochybnostiam o vlastnej večnej spáse a k myšlienkam o Božom predurčení, prežívajúc skutočnú duchovnú drámu z hlavných teologických otázok svojej doby.
Intenzívne sa modlil, ale pochybnosti ho tak veľmi mučili, že niekoľko týždňov takmer úplne nejedol a nespal. Na vrchole skúšky šiel do dominikánskeho kostola v Paríži, otvoril svoje srdce a takto sa modlil: „Nech sa stane čokoľvek Pane, ty, ktorý držíš všetko vo svojich rukách a tvoje cesty sú spravodlivosť a pravda; čokoľvek, čo si pre mňa určil...; ty, ktorý si vždy spravodlivý sudca a milosrdný Otec, ja ťa budem milovať, Pane... budem ťa milovať tu, môj Bože, a vždy budem dúfať v tvoje milosrdenstvo a vždy ťa budem chváliť... ó, Pane Ježišu, ty budeš vždy moja nádej a moja spása v krajine žijúcich“ (I Proc. Canon., vol I, art. 4). A
ko dvadsaťročný František nachádza pokoj v podstatnej a oslobodzujúcej skutočnosti Božej lásky: milovať ho bez žiadania niečoho na oplátku a dôverovať v Božiu lásku; nepýtať sa, že čo urobí Boh so mnou: jednoducho ho milovať nezávisle od toho, čo mi dá a čo nie. Tak nachádza pokoj a otázka o predurčení - o ktorej sa v tej dobe veľa diskutovalo - bola pre neho vyriešená, pretože už ďalej nehľadal to, čo môže získať od Boha; jednoducho ho miloval a úplne sa odovzdal jeho dobrote. A toto bude tajomstvom jeho života, ktoré sa ukáže v jeho hlavnom diele: Traktát o Božej láske.
Prekonajúc otcov odpor František nasledoval Pánovo volanie a 18. decembra 1593 bol vysvätený za kňaza. V 1602 sa stal biskupom Ženevy, v čase, keď toto mesto bolo pevnosťou kalvinizmu, a tak jeho biskupské sídlo bolo „v exile“ v meste Annecy. Ako pastier chudobnej a problémovej diecézy v hornatom kraji, ktorý bol známy tvrdosťou i krásou, píše: „Stretol som ho (Boha) plného nehy a sladkosti uprostred našich vysokých a drsných hôr, v ktorých ho milovalo mnoho jednoduchých duší a uctievalo v pravde a úprimnosti; a srnčia zver a kamzíky pobehovali sem a tam medzi desivými ľadmi a ohlasovali jeho chválu“ (List Matke de Chantal, október 1606). Napriek tomu vplyv jeho života a
učenia na vtedajšiu Európu - i v celých ďalších storočiach - bol nesmierny.
Bol apoštolom, kazateľom, spisovateľom, mužom činu i modlitby; snažil sa o realizáciu myšlienok Tridentského koncilu; zapojil sa do kontroverzie i dialógu s protestantmi zakúsiac - okrem nevyhnutnej teologickej konfrontácie - účinnosť osobného vzťahu a lásky; bol poverený diplomatickými úlohami v Európe a úlohami sprostredkovania a zmierenia spoločnosti. No predovšetkým sv. František Saleský bol pastierom duší: stretnutie s jednou mladou ženou, paňou z Charmoisy, ho inšpirovalo k napísaniu jednej z najčítanejších kníh moderných čias, Návod na nábožný život; z jeho hlbokého duchovného priateľstva s výnimočnou osobnosťou - sv. Janou Františkou de Chantal - sa zrodí nová rehoľná rodina, Rád Navštívenia Panny Márie, charakterizovaný - ako chcel svätec - úplným zasvätením sa Bohu, prežívaným v jednoduchosti a pokore v mimoriadne dobrom vykonávaní obyčajných vecí: „Chcem, aby moje Dcéry - píše - nemali žiaden iný ideál než oslavovať nášho Pána svojou pokorou“ (List Mons. De Marquemond, jún 1615). Zomiera v roku 1622 ako päťdesiatpäťročný, poznačený tvrdosťou čias a apoštolskou námahou.
Život sv. Františka Saleského bol pomerne krátky, ale prežitý veľmi intenzívne. Z postavy tohto svätca vyžaruje vzácny dojem plnosti, preukázaný v pokoji jeho intelektuálnej činnosti, ale aj v bohatstve jeho citov, v „sladkosti“ jeho učenia, ktoré malo veľký vplyv na kresťanské svedomie. Zo slova „ľudskosť“ v ňom možno nájsť rôzne odtiene, ktoré - dnes ako vtedy - tento termín môže mať: vzdelanosť a ohľaduplnosť, sloboda a neha, ušľachtilosť a solidarita. Vo svojom výzore si zachoval čosi z majestátnosti kraja, v ktorom žil zachovajúc si aj jednoduchosť a prirodzenosť.
Staré slová a obrazy, v ktorých sa vyjadroval znejú nečakane aj v ušiach dnešného človeka, znejú ako rodná a známa reč. Filotei, fiktívnej príjemkyni jeho diela s názvom Návod na nábožný život (1607), František Saleský adresuje pozvanie, ktoré sa v tom čase zdalo revolučné. Je to pozvanie patriť úplne Bohu, žijúc vo svete a plniac úlohy svojho postavenia. „Mojím zámerom je učiť tých, čo žijú v mestách a v manželstve...“ (Úvod k Návodu na nábožný život). V dokumente, ktorým ho pápež Lev XIII. viac ako o dve storočia neskôr vyhlásil za Učiteľa Cirkvi bude zdôraznené toto rozšírenie povolania k dokonalosti a svätosti na všetkých. Píše sa v ňom: „Pravá zbožnosť preniká až k trónom kráľov, do stanov kapitánov armád, do súdnych siení, do úradov, do obchodov a dokonca aj do príbytkov jednoduchých pastierov...“ (Dives in misericordia, 16. novembra 1877). Rodí sa tak výzva k laikom k zasväteniu časných vecí a k posväteniu každodennosti, ktoré bude neskôr tak veľmi zdôrazňovať Druhý vatikánsky koncil a súčasná spiritualita.
Ukazuje sa ideál zmierenej ľudskosti v súlade medzi konaním vo svete a modlitbou, medzi svetským postavením a hľadaním dokonalosti, s pomocou Božej milosti, ktorá preniká našu ľudskosť a - bez toho, aby ju zničila - ju očisťuje a pozdvihuje k Božím výšinám. Teotimovi, dospelému kresťanovi, duchovne zrelému, ktorému adresuje o niekoľko rokov neskôr svoje dielo Traktát o Božej láske (1616), Sv. František Saleský ponúka komplexnejšie učenie.
To predpokladá na začiatku jasnú víziu ľudského bytia, čiže antropológiu: „myseľ“ človeka, či dokonca „rozumná duša“ je akoby harmonickým dielom, chrámom rozdeleným do niekoľkých častí okolo centra, ktoré on nazýva - spolu s veľkými mystikmi - „vrchol“, „špička“ ducha alebo „základ“ duše. To je bod, v ktorom rozum po prekonaní všetkých svojich stupňov „zavrie oči“ a poznanie sa zjednotí s láskou (porov. Tamtiež, Kniha I, kap. XII). To, že láska vo svojej teologálnej a Božej dimenzii sa stáva dôvodom existencie všetkých vecí, na vzostupnej stupnici, ktorá nepozná žiadne praskliny, či priepasti, sv. František Saleský zhrnul v jednej slávnej vete: „Človek je vrcholom vesmíru; duch je vrcholom človeka, láska je vrcholom ducha a Božia láska je vrcholom lásky“ (Tamtiež, Kniha X., kap. I).
V období intenzívneho mystického rozkvetu, Traktát o Božej láske je skutočnou Summou a zároveň fascinujúcim literárnym dielom. Jeho opis cesty k Bohu začína od uznania „prirodzenej náklonnosti“ (Tamtiež, Kniha I., kap. XVI), vpísanej do srdca človeka, aby miloval Boha - hoci ako hriešnik - nad všetky veci. Podľa vzoru Svätého písma sv. František Saleský hovorí o jednote medzi Bohom a človekom rozvinúc celú sériu obrazov o osobnom vzťahu. Jeho Boh je otec a pán, ženích a priateľ, má charakteristiky matky a živiteľky, je slnkom, ktorého dokonca aj noc je mysterióznym zjavením. Taký Boh priťahuje k sebe človeka putami lásky a teda skutočnej slobody: „Pretože láska nemá sluhov ani otrokov, ale všetko kladie do svojej poslušnosti so silou takou príjemnou, že nič nie je také silné ako láska a nič nie je tak veľmi milovaniahodné ako jej sila“ (Tamtiež, Kniha I., kap. VI).
V tomto svätcovom diele nachádzame hlboké rozjímanie o ľudskej vôli a opis jej napredovania a zomierania pre život (porov. Tamtiež, Kniha IX., kap. XIII). V úplnom odovzdaní sa nielen Božej vôli, ale aj tomu, čo sa Jemu páči, Jeho „bon plaisir“ Jeho odobreniu (porov. Tamtiež, Kniha IX., kap. I). Na vrchole jednoty s Bohom okrem kontemplatívnych extáz nachádzame konkrétnu lásku, ktorá je pozorná k potrebám blížnych a ktorú on nazýva „extáza života a skutkov“ (Tamtiež, Kniha VII., kap. VI).
Je zjavné, čítajúc Traktát o Božej láske a ešte viac listy duchovného vedenia a priateľstva, ako veľmi poznal ľudské srdce sv. František Saleský. Sv. Jane de Chantal píše: „Hľa, toto je regula našej poslušnosti, preto ju píšem veľkými písmenami: KONAŤ VŠETKO PRE LÁSKU A NIE Z DONÚTENIA - MILOVAŤ VIAC POLUŠNOSŤ, NEŽ SA BÁŤ NEPOSLUŠNOSTI. Zanechávam vám ducha slobody, nie toho, ktorý vylučuje poslušnosť, pretože toto je sloboda pre svet; ale ducha slobody, ktorý vylučuje násilie, strach a škrupule“ (List zo 14. októbra 1604).
Nie náhodou na počiatku mnohých ciest pedagogiky a spirituality našich čias nachádzame stopy práve tohto učiteľa, bez ktorého by neboli ani takí svätí, ako sv. Ján Bosco, či učiteľka „malej cesty“ sv. Terézia z Lisieux. V časoch, ako sú dnešné, ktoré vyzdvihujú slobodu, hoci s násilím a nepokojom, nemôže nám uniknúť aktuálnosť tohto veľkého majstra spirituality a pokoja, ktorý zanecháva svojim učeníkom „ducha slobody“, tej skutočnej, ako vrchol fascinujúceho učenia o láske. Sv. František Saleský je príkladným svedkom kresťanského humanizmu; svojím rodinným štýlom, obrazmi, ktoré hraničia s poéziou, pripomína nám, že človek nosí hlboko vo svojom vnútri nostalgiu po Bohu a že iba v ňom nachádza skutočnú radosť a svoje plné realizovanie sa.
