Autor: P. Ľubomír Krett | Dioecesis Scepusiensis
Zdroj: Kapitula | Diecézny časopis spišského biskupstva | č. 3/2016, s. 8-9
Datum napsání:
15.03.2016
Faustína Kowalská » 1905-1938 « rehoľníčka, mystička
Helena Kowalská sa narodila 25. augusta 1905 v roľníckej rodine v Glogowci (pri Łodzi) ako tretie z desiatich detí. Dva dni po narodení bola pokrstená vo farskom kostole sv. Kazimíra v Swinicach Warckich (Wroclawská diecéza). Dali jej meno Helena. Keď mala sedem rokov, tak po prvýkrát počula v duši hlas, ktorý ju volal k dokonalému životu. V roku 1914 prijala 1. sväté prijímanie a až o tri roky neskôr nastúpila do základnej školy. Napriek dobrým výsledkom sa učila len tri roky, potom musela štúdium zanechať, aby pomáhala matke pri domácich prácach. Vo svojich šestnástich rokoch opustila rodný dom, aby službou v zámožných rodinách v Aleksandrowe, Łodzi i Ostrowsku, zarobila na vlastné živobytie a tiež pomohla rodičom. Počas celej doby veľmi túžila po rehoľnom živote, ale rodičom o svojich plánoch povedala až v roku 1922. Otec však s tým nesúhlasil, čo ospravedlňoval nedostatkom peňazí potrebných na výbavu do kláštora.
V júli 1924, keď bola Helena spolu s priateľkami na zábave v parku pri lodžskej katedrále, Pán Ježiš k nej prehovoril a prikázal jej okamžite ísť do Varšavy a vstúpiť do kláštora. Helena sa rozhodla nevracať sa domov, ale postaviť rodičov pred hotovú vec. O tomto pláne povedala len sestre, s ktorou bola a prvým vlakom išla do Varšavy. Tu sa na ďalší deň prihlásila do Kongregácie Sestier Matky Božieho milosrdenstva na Žitnej ulici. Musela však ešte rok pracovať vo Varšave, aby si našetrila peniaze na skromnú výbavu. 1. augusta 1925 bola prijatá do Kongregácie. Postulát absolvovala vo Varšave a noviciát v Krakove, kde počas obliečky spolu s habitom dostala meno Mária Faustína. Od marca 1926 Boh skúšal sestru Faustínu veľkými vnútornými ťažkosťami; veľa si ich vytrpela až do konca noviciátu. Na Veľký piatok v roku 1927 ubolenú dušu novicky zalialo teplo Božej Lásky. Zabudla na vlastné bolesti, keď spoznala ako veľmi pre ňu trpel Ježiš.
30. apríla 1928 zložila prvé rehoľné sľuby, ďalej s pokorou a radosťou pracovala v rôznych rehoľných domoch, okrem iného v Krakove, Płocku i Wilne, kde plnila rôzne úlohy. Vždy bola v úplnom zjednotení s Bohom. Jej bohatý vnútorný život bol podporovaný cez videnia a zjavenia. V reholi prežila 13 rokov. 22. februára 1931 po prvýkrát uvidela Pána Ježiša Milosrdného. Vtedy dostala príkaz, aby namaľovala taký obraz, ako sa jej zjavila postava Spasiteľa, a aby ho verejne vystavila v kostole. Napriek výraznému zhoršeniu zdravotného stavu bolo jej dovolené zložiť večné sľuby 30. apríla 1933. Neskôr bola preložená do rehoľného domu v Wilnie. Na začiatku roku 1934 sa obrátila s prosbou na umelca-maliara Eugénia Kazimierského, aby podľa jej indícií namaľoval obraz Božieho milosrdenstva. Keď v júni uvidela konečné dielo, plakala, že Kristus nie je taký pekný, ako Ho videla.
Vďaka nepoddajnému úsiliu kňaza Michala Sopočka, duchovného vodcu sestry Faustíny, bol obraz vystavený po prvýkrát v čase trojdnia (tridua) predchádzajúceho slávnosť ukončenia Jubilea vykúpenia sveta v dňoch 26. - 28. apríla 1935. Bol umiestnený vysoko v okne Ostrej Brány a bol vidieť už zďaleka. Táto slávnosť sa prelínala s prvou nedeľou po Veľkej noci, tzv. pilotná nedeľa, ktorá, ako tvrdila sestra Faustína, mala byť prežívaná na Kristovu žiadosť ako sviatok Božieho milosrdenstva. Kňaz Michal Sopočko počas toho predniesol kázeň o Božom milosrdenstve. V roku 1936 sa zdravotný stav sestry Faustíny výrazne zhoršil, potvrdila sa u nej tuberkulóza v pokročilom štádiu. Od marca tohto roku do decembra 1937 sa liečila v nemocnici v krakovskom Prądniku Białym. Veľa sa v tom čase modlila, navštevovala chorých a umierajúcich zahŕňala zvláštnou modlitbovou pomocou. Po návrate z nemocnice na istý čas plnila úlohu vrátničky. Veľmi sa starala o to, aby žiaden chudobný neodišiel bez aj najmenšej podpory od kláštornej brány. Veľmi pozitívne vplývala na chovanky kláštora, dávala im príklad nábožnosti a horlivosti a súčasne veľkej lásky.
Kristus učinil sestru Faustínu zodpovednou za šírenie kultu Jeho milosrdenstva. Dal jej tiež pokyn na písanie Denníčka zasväteného tomuto poslaniu, odriekanie novény, korunky a iných modlitieb k Božiemu milosrdenstvu. Každý deň o 15.00 hodine si Faustína uctievala Jeho umieranie na kríži. Predpovedala tiež, že ňou šírená forma kultu Božieho milosrdenstva bude zakázaná cirkevnými úradmi. Vďaka sestre Faustíne bol kult Božieho milosrdenstva obnovený a prehĺbený. Od nej tiež pochádza päť foriem jeho úcty: obraz milosrdného Ježiša (s nápisom „Ježišu, dôverujem Ti“), korunka k Božiemu milosrdenstvu, Hodina milosrdenstva (15.00 hodina, v ktorej Ježiš zomrel na kríži), litánie a tiež sviatok Božieho milosrdenstva na 2. veľkonočnú nedeľu.
V apríli 1938 došlo k rýchlemu zhoršeniu zdravotného stavu sestry Faustíny. Kňaz Michal Sopočko jej v nemocnici udelil sviatosť pomazania chorých, videl ju tam v extáze. Po dlhých utrpeniach, ktoré znášala veľmi trpezlivo, zomrela vo veku 33 rokov 5. októbra 1938. Jej telo pochovali na rehoľnom cintoríne v Krakove - Łagiewnikoch. V roku 1966 počas zhromažďovania informácií v procese beatifikácie sestry Faustíny, boli jej telesné pozostatky prenesené do kaplnky Sestier Matky Božej milosrdenstva v Krakove - Łagiewnikoch. Sestra Faustína bola beatifikovaná 18. apríla 1993 a za svätú vyhlásená 30. apríla 2000. Slávnosť kanonizácie pripadla na 2. veľkonočnú nedeľu, ktorú vtedy sv. Ján Pavol II. ustanovil sviatkom Božieho milosrdenstva. Relikvie sestry Faustíny sú uložené v Krakove - Łagiewnikoch, kde sa nachádza Sanktuárium Božieho milosrdenstva navštevované stovkami tisícov veriacich z okolia i z celého sveta. Dvakrát ho navštívil aj sv. Ján Pavol II., po prvýkrát v roku 1997 a druhý raz 17. augusta 2002, aby konsekroval novovybudovanú svätyňu v Krakove - Lagiewnikoch a zveril celý svet Božiemu milosrdenstvu.
Helena Kowalská sa narodila 25. augusta 1905 v roľníckej rodine v Glogowci (pri Łodzi) ako tretie z desiatich detí. Dva dni po narodení bola pokrstená vo farskom kostole sv. Kazimíra v Swinicach Warckich (Wroclawská diecéza). Dali jej meno Helena. Keď mala sedem rokov, tak po prvýkrát počula v duši hlas, ktorý ju volal k dokonalému životu. V roku 1914 prijala 1. sväté prijímanie a až o tri roky neskôr nastúpila do základnej školy. Napriek dobrým výsledkom sa učila len tri roky, potom musela štúdium zanechať, aby pomáhala matke pri domácich prácach. Vo svojich šestnástich rokoch opustila rodný dom, aby službou v zámožných rodinách v Aleksandrowe, Łodzi i Ostrowsku, zarobila na vlastné živobytie a tiež pomohla rodičom. Počas celej doby veľmi túžila po rehoľnom živote, ale rodičom o svojich plánoch povedala až v roku 1922. Otec však s tým nesúhlasil, čo ospravedlňoval nedostatkom peňazí potrebných na výbavu do kláštora.
V júli 1924, keď bola Helena spolu s priateľkami na zábave v parku pri lodžskej katedrále, Pán Ježiš k nej prehovoril a prikázal jej okamžite ísť do Varšavy a vstúpiť do kláštora. Helena sa rozhodla nevracať sa domov, ale postaviť rodičov pred hotovú vec. O tomto pláne povedala len sestre, s ktorou bola a prvým vlakom išla do Varšavy. Tu sa na ďalší deň prihlásila do Kongregácie Sestier Matky Božieho milosrdenstva na Žitnej ulici. Musela však ešte rok pracovať vo Varšave, aby si našetrila peniaze na skromnú výbavu. 1. augusta 1925 bola prijatá do Kongregácie. Postulát absolvovala vo Varšave a noviciát v Krakove, kde počas obliečky spolu s habitom dostala meno Mária Faustína. Od marca 1926 Boh skúšal sestru Faustínu veľkými vnútornými ťažkosťami; veľa si ich vytrpela až do konca noviciátu. Na Veľký piatok v roku 1927 ubolenú dušu novicky zalialo teplo Božej Lásky. Zabudla na vlastné bolesti, keď spoznala ako veľmi pre ňu trpel Ježiš.
30. apríla 1928 zložila prvé rehoľné sľuby, ďalej s pokorou a radosťou pracovala v rôznych rehoľných domoch, okrem iného v Krakove, Płocku i Wilne, kde plnila rôzne úlohy. Vždy bola v úplnom zjednotení s Bohom. Jej bohatý vnútorný život bol podporovaný cez videnia a zjavenia. V reholi prežila 13 rokov. 22. februára 1931 po prvýkrát uvidela Pána Ježiša Milosrdného. Vtedy dostala príkaz, aby namaľovala taký obraz, ako sa jej zjavila postava Spasiteľa, a aby ho verejne vystavila v kostole. Napriek výraznému zhoršeniu zdravotného stavu bolo jej dovolené zložiť večné sľuby 30. apríla 1933. Neskôr bola preložená do rehoľného domu v Wilnie. Na začiatku roku 1934 sa obrátila s prosbou na umelca-maliara Eugénia Kazimierského, aby podľa jej indícií namaľoval obraz Božieho milosrdenstva. Keď v júni uvidela konečné dielo, plakala, že Kristus nie je taký pekný, ako Ho videla.
Vďaka nepoddajnému úsiliu kňaza Michala Sopočka, duchovného vodcu sestry Faustíny, bol obraz vystavený po prvýkrát v čase trojdnia (tridua) predchádzajúceho slávnosť ukončenia Jubilea vykúpenia sveta v dňoch 26. - 28. apríla 1935. Bol umiestnený vysoko v okne Ostrej Brány a bol vidieť už zďaleka. Táto slávnosť sa prelínala s prvou nedeľou po Veľkej noci, tzv. pilotná nedeľa, ktorá, ako tvrdila sestra Faustína, mala byť prežívaná na Kristovu žiadosť ako sviatok Božieho milosrdenstva. Kňaz Michal Sopočko počas toho predniesol kázeň o Božom milosrdenstve. V roku 1936 sa zdravotný stav sestry Faustíny výrazne zhoršil, potvrdila sa u nej tuberkulóza v pokročilom štádiu. Od marca tohto roku do decembra 1937 sa liečila v nemocnici v krakovskom Prądniku Białym. Veľa sa v tom čase modlila, navštevovala chorých a umierajúcich zahŕňala zvláštnou modlitbovou pomocou. Po návrate z nemocnice na istý čas plnila úlohu vrátničky. Veľmi sa starala o to, aby žiaden chudobný neodišiel bez aj najmenšej podpory od kláštornej brány. Veľmi pozitívne vplývala na chovanky kláštora, dávala im príklad nábožnosti a horlivosti a súčasne veľkej lásky.
Kristus učinil sestru Faustínu zodpovednou za šírenie kultu Jeho milosrdenstva. Dal jej tiež pokyn na písanie Denníčka zasväteného tomuto poslaniu, odriekanie novény, korunky a iných modlitieb k Božiemu milosrdenstvu. Každý deň o 15.00 hodine si Faustína uctievala Jeho umieranie na kríži. Predpovedala tiež, že ňou šírená forma kultu Božieho milosrdenstva bude zakázaná cirkevnými úradmi. Vďaka sestre Faustíne bol kult Božieho milosrdenstva obnovený a prehĺbený. Od nej tiež pochádza päť foriem jeho úcty: obraz milosrdného Ježiša (s nápisom „Ježišu, dôverujem Ti“), korunka k Božiemu milosrdenstvu, Hodina milosrdenstva (15.00 hodina, v ktorej Ježiš zomrel na kríži), litánie a tiež sviatok Božieho milosrdenstva na 2. veľkonočnú nedeľu.
V apríli 1938 došlo k rýchlemu zhoršeniu zdravotného stavu sestry Faustíny. Kňaz Michal Sopočko jej v nemocnici udelil sviatosť pomazania chorých, videl ju tam v extáze. Po dlhých utrpeniach, ktoré znášala veľmi trpezlivo, zomrela vo veku 33 rokov 5. októbra 1938. Jej telo pochovali na rehoľnom cintoríne v Krakove - Łagiewnikoch. V roku 1966 počas zhromažďovania informácií v procese beatifikácie sestry Faustíny, boli jej telesné pozostatky prenesené do kaplnky Sestier Matky Božej milosrdenstva v Krakove - Łagiewnikoch. Sestra Faustína bola beatifikovaná 18. apríla 1993 a za svätú vyhlásená 30. apríla 2000. Slávnosť kanonizácie pripadla na 2. veľkonočnú nedeľu, ktorú vtedy sv. Ján Pavol II. ustanovil sviatkom Božieho milosrdenstva. Relikvie sestry Faustíny sú uložené v Krakove - Łagiewnikoch, kde sa nachádza Sanktuárium Božieho milosrdenstva navštevované stovkami tisícov veriacich z okolia i z celého sveta. Dvakrát ho navštívil aj sv. Ján Pavol II., po prvýkrát v roku 1997 a druhý raz 17. augusta 2002, aby konsekroval novovybudovanú svätyňu v Krakove - Lagiewnikoch a zveril celý svet Božiemu milosrdenstvu.
