Zdroj: © RK farnosť sv. Gorazda Topoľčany | Dioecesis Nitriensis
preklad: P. Grzegorz Wach, OSPPE a Veronika Fedorová
Datum napsání:
21.01.2021
Eusébius Ostrihomský ¦ 1200-1270 ¦ kňaz a zakladateľ rádu pavlínov v Uhorsku.
sviatok: 20. január
V roku 1246 sa Eusébius zriekol všetkého svojho majetku a so súhlasom ostrihomského arcibiskupa odchádzal do okolitých kopcov žiť životom pustovníka v jaskyni.sviatok: 20. január
Blahoslavený Euzébius mal veľký podiel na vzniku rehole pavlínov. Narodil sa v Ostrihome okolo roku 1200 po Kr. v šľachtickej a veľmi dobrej kresťanskej rodine. Ostrihom bol vtedy významným mestom oproti iným mestám Panónie. Bol veľmi bohatý a rozsiahly. Euzébius od samej kolísky dával predpoveď budúcej vzácnosti svojej osobnosti. Ako mládenec vyškolený nad iných v humanistických náukách, zamiloval sa do samoty. Už vtedy jeho život naznačoval budúci život osamote. Považoval za vec nevhodnú, aby svoju mladosť venoval vtipom a zábavám. Držal sa slov: „Dobre je pre muža, keď dvíha jarmo vo svojej mladosti.“ Ktokoľvek sa pozrel na Euzébia tušil, že z chlapca bude veľký a svätý človek. Tento názor naňho sa nezmenil ani keď vstúpil do zrelého veku života. Euzébius si zachoval ľaliu nevinnosti a neskazenej bielosti uprostred tŕňov tohto sveta. Zostal takým aj naďalej, keď bol zaradený medzi kanonikov ostrihomského metropolitného kostola.
Nebolo to len vďaka jeho vznešenému pôvodu a vzdelaniu, ale aj vďaka jeho autentickej bohabojnosti. Bol známy svojou horlivosťou v umŕtvovaní, neplytvaní zbytočnými slovami, v pokore a plnení milosrdenstva. Okrem nepretržitej modlitby dbal o každodennú sv. omšu, spôsob získavania milosti Božej, ku ktorej smeroval celým srdcom. Voči chudobným vždy prejavoval takú štedrosť, že sa zdalo, akoby mal s nimi spoločný majetok. Bol presvedčený, že väčšie je šťastie toho, čo dáva, než toho, čo dostáva. Hoci skúpi ľudia by to povedali naopak. Preto k Euzébiovi, ktorý bol akoby azylom pre núdznych, často prichádzali pustovníci z pustovní, ktorí prosili o jedlo alebo o posilu v ťažkostiach. Prijímal ich srdečne vo vlastnom dome a veľmi láskavo sa s nimi zhováral. So záujmom sa vypytoval na ich pôvod, aký vedú život, prečo nosievajú taký neobyčajný druh odevu. Zaujímalo ho, odkiaľ sa berie taká veľká pokora v celom ich správaní.
Bol si istý, že nikto z ľudí na svete sa nemôže porovnávať s veľkosťou ich ducha. Boli to práve pustovníci, ktorí Euzébiovi priblížili pustovnícky život, poukázujúc na Egypt (s odvolaním sa na život sv. Pavla z Téb ako predchodcu takéhoto štýlu života, na sv. Antona ako interpreta tejto myšlienky, na Makara, Juliana, Hilariona a mnoho ďalších pokračovateľov pustovníckeho spôsobu života). Srdce Euzebia nemohlo ostať nevzrušené pri tých príbehoch, ktoré počul. Ostal úplne zapálený a odhodlaný pre takýto život. Napriek tomu, že si vypočul aj mnoho nesúhlasných názorov od iných ľudí, neustúpil ani o krok od svojho rozhodnutia. Keď už malo dôjsť k naplneniu jeho očakávania a on sám čakal len na súhlas od svojho arcipastiera, vtrhli do Uhorska v roku 1241 Tatári. Bola to asi polmiliónová armáda ukrutných bojovníkov, ktorá za sebou zanechávala iba spúšť a ruiny. Až keď ako-tak pominulo najhoršie obdobie bojov, nanovo sa obnovila Euzébiova túžba, a tak odovzdal do rúk metropolitu Ostrihomu svoju hodnosť kanonika a poprosil o uvoľnenie z funkcie. Arcibiskup vyhovel prosbe muža, ktorého svätosť už sám dávno dobre poznal. Udelil mu povolenie, ale i požehnanie na odchod na život v pustovni. Stalo sa tak v roku 1246. Euzébius rozdal celý svoj majetok chudobným a odišiel s niekoľkými známymi do samoty hory Pilis v ostrihomskom kraji neďaleko dediny Szanto blízko trojitej jaskyne, ktorú obývali kedysi iní pustovníci.
Najprv pustovníci okolo Euzébia bývali síce ako komunita, ale každý osamote v oddelených pustovniach po okolitých horách na území ostrihomskej diecézy. Stalo sa však, že raz sa Euzébius v neskorej nočnej hodine modlil a zjavili sa mu plamienky ohňa, ktoré sa rozbiehali po púšti. Ako to sledoval, uvažoval, čo asi znamenajú tie osamote sa vznášajúce plamienky bez zdroja ohniska. Tu sa zrazu plamienky začali spájať do jedného ohniska a svojím svetlom rozjasnili temnotu noci a púšte. Tak uprostred noci bol zrazu deň jasnejší ako na poludnie. Euzébius sa začal modliť k Bohu o vysvetlenie, čo za tajomstvo ukrýva toto videnie. I počul hlas zhora, že tie plamienky znázorňujú pustovníkov žijúcich osamote roztrúsených po pustovniach. V budúcnosti však prinesú väčšie duchovné ovocie, ak sa vzdajú života osamote a zhromaždia sa v jednu kláštornú spoločnosť. Pod vplyvom tohto hlasu zhora Euzébius za pomoci svojich spolu-pustovníkov postavil na hore Pilis skromný kostolík zasvätený sv. krížu približne okolo roku 1250. K tomuto kostolíku bol dobudovaný neveľký kláštor, ktorý o 4 roky neskôr bol obdarený lesmi, pozemkami a výnosmi darovanými uhorským kráľom Ladislavom.
V starých kronikách sa dočítame takéto slová: Nech sa nik nediví, že rehoľa pavlínov sa behom času stala obľúbenou na uhorskej zemi. Príčinou je i sám fakt, že Euzébius založil rehoľu na „svätom kríži“ a na takomto základe je vždy šťastlivý výsledok. Takto Euzébius začal organizovať prvú komunitu rehoľníkov - pustovníkov. Nanovo získal od svojho arcipastiera povolenie na slávenie sv. omší a začal na tomto mieste viesť pokorné modlitby k Najvyššiemu i sväté žalmy. Približne v tom istom čase sa Euzébius dopočul o bratovi Antonovi, ktorý zhromaždil v Patach podobných pustovníkov, a ten sa riadil regulou získanou biskupom Bartolomejom, pastierom diecézy Pecz - Päťkostolia. Euzébius chcel, aby jeho komunita dosiahla vyššiu charizmu, požiadal teda brata Antona o kópiu tejto reguly. Ten neotáľal s vyhovením jeho prosby a čo najrýchlejšie mu ju poslal. Od toho dňa vzniklo medzi oboma pustovníckymi komunitami priateľstvo, ktoré časom naberalo na sile. A tak vzniklo zjednotenie týchto dvoch komunít v roku 1250. Čas ukázal potrebu jedného predstaveného. Obe komunity si chceli udržať tento spôsob života, ale zároveň chceli ich komunite dať charakter rehole - budúceho Rádu sv. Pavla, I. pustovníka.
Tak dochádza k prvým voľbám a hlasovanie padlo na Euzébia, ktorý vynikal výrazne nad ostatnými spolubratmi v cnostiach a pokore. Euzébius sa však zdráhal prijať takéto postavenie a poukazoval na to, že by radšej prijal úrad podriadeného, pretože mal obavy, že nie je hodný zaujať takýto post. No na druhej strane sa bál protiviť sa vôli svojich spolubratov a prijal rolu predstaveného. Urobil to však s podmienkou, že sa bratia budú za neho modliť a poslušní jeho príkazom neutrpia duchovnú ujmu. V kronikách sa o ňom píše, že bol medzi nimi nie ako ten, čo sa vyníma predstavenstvom, ale ako najnižšie postavený a slúžil všetkým spolubratom. Známe bolo aj to, že celé spolužitie v komunite bolo jednoduché, nebolo tam medzi nimi žiadnych sporov vďaka poslušnosti, ktorej príklad si brali od svojho predstaveného, a skromnosť žiarila zo všetkých tvárí spolubratov.
Toto novovzniknuté spoločenstvo však zasiahla nemilá správa. Pápež Inocent III. vydal Lateránske dekréty, podľa ktorých bolo zakázané zakladať nové rehoľné spoločenstvá bez súhlasu Apoštolskej stolice. Euzébius dlho váhal, ako postupovať ďalej, ale nakoniec sa predsa len rozhodol vycestovať do Ríma, aby získal povolenie pre existenciu svojho rádu. Chápal, že pavlínsky rád nie je vlastne novou rehoľou. V skutočnosti vznikol ako prvý zo všetkých reholí. Založený bol predsa pred mnohými rokmi v Egypte a roztrúsený bol po celom svete. Nakoniec bol premenený do kláštorného života. S týmto rozhodnutím sa vybral na cestu za námestníkom Krista. Tiež chcel získať regulu sv. Augustína, nie ako svojho zakladateľa, lež ako starodávny spôsob formovania a premeny na kláštornú modlitebňu. Keď Euzébius dorazil do Ríma hlavou Cirkvi bol pápež Urban IV. Euzébius nešiel hneď so svojou žiadosťou za ním, ale priúčal sa diplomacii. Našťastie bol v tom čase v Ríme aj sv. Tomáš Akvinský, ktorý sa tešil veľkej obľube u pápeža. Tak Euzébius šiel najprv za ním a vyjavil mu svoj úmysel. Tomáš ho vrelo prijal a dodal Euzébiovi odvahu k činu. Poradil mu, ako prosiť o reguly sv. Augustína pre rád sv. Pavla, I. pustovníka, a prisľúbil mu u pápeža svoju protekciu.
Po tejto návšteve Euzébius následne kľačí pri nohách pápeža Urbana IV. a vysvetľuje mu dôvod svojej návštevy. Zásluhou sv. Tomáša sa pápež priklonil ku kladnému vyhoveniu Euzébiovej žiadosti. Pápež Urban schválil existenciu jeho rádu a poveril jej správou uhorského arcibiskupa Pavla - nepridelil mu ale reguly sv. Augustína, pretože ako rád nespĺňal ešte niektoré požadované kritériá. Rád sv. Pavla z vďačnosti za pomoc „akvinského lekára“ každoročne vzdáva špeciálnu úctu sv. Tomášovi Akvinskému v deň jeho smrti - 7. marca. Po návrate domov Euzébius viedol spoločenstvo ešte 20 rokov. Miestom jeho rezidencie bol Kláštor Sv. kríža v Pilis. Učinil tak na jednej strane zo sentimentu, ale aj preto, že to bolo miesto plodné na povolania do rehole. Odtiaľ vychádzali veľmi šľachetní „vojaci“ do boja proti „kniežatám temnoty“.
Na sklonku jeho života ho zachvátila choroba. Cítil blízkosť svojej smrti, preto sa utiahol do samoty. Až keď ho choroba zmohla úplne, dovolil, aby ho navštívili spolubratia. Vo chvíli smrti ich poslednýkrát odprosil a prihovoril sa im otcovským povzbudivým slovom. S menom Ježiša a Márie na perách, s milým výrazom na tvári a očami nasmerovanými k nebu vypustil dušu. Aj keď spolubratov zachvátil veľký žiaľ, navzájom sa povzbudzovali v myšlienke, že teraz majú v nebi orodovníka pred Bohom. Jeho ostatky pochovali pri kostole Sv. kríža 20. januára 1270. Hovorilo sa o mnohých zázrakoch na príhovor bl. Euzébia po jeho smrti, ale spolubratia naučení veľkej pokore a skromnosti nezapísali na pamiatku pre ďalšie pokolenia ani jedno z nich.
