Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | Generálna audiencia
Datum napsání:
03.02.2010
Dominik Guzmán ¦ 1170-1221 ¦ kňaz, zakladateľ Rádu kazateľov
sviatok: 8. august
sviatok: 8. august
I keď toto menovanie mohlo preňho znamenať istú prestíž v Cirkvi a v spoločnosti, nepokladal ho za osobné privilégium, ani za začiatok vynikajúcej cirkevnej kariéry, ale za službu, ktorú chcel konať s odovzdanosťou a pokorou. Nie je pokušenie kariéry a moci práve tým pokušením, voči ktorému nie sú imúnni ani tí, ktorí majú viesť a riadiť Cirkev? Pred mesiacom som počas vysviacky niekoľkých biskupov pripomenul: „Nehľadáme moc, prestíž, uznanie. Vieme, ako záležitosti občianskej spoločnosti a neraz aj Cirkvi trpia kvôli tomu, že tí, ktorým bola zverená zodpovednosť, pracujú sami pre seba a nie pre spoločenstvo.“ (Homília z 12. septembra 2009).
Diego, biskup z Osmy, opravdivý a starostlivý pastier, si čoskoro všimol duchovné kvality Dominika a rozhodol sa vziať ho za svojho spolupracovníka. Spoločne cestovali na sever Európy, kde plnili diplomatické poslania, ktoré im zveril kastílsky kráľ. Na cestách si Dominik uvedomil dve veľké výzvy, ktoré stáli pred Cirkvou tých čias: existenciu národov, ktoré ešte neboli evanjelizované - najmä na severných hraniciach európskeho kontinentu - a náboženský rozkol, ktorý oslaboval kresťanský život na juhu Francúzska, kde činnosť niektorých heretických skupín spôsobovala nepokoje a vzďaľovanie sa od právd viery. Misionárska činnosť u tých, ktorí ešte nepoznali svetlo evanjelia a dielo novej evanjelizácie kresťanských spoločenstiev sa tak stali apoštolskými cieľmi, ktoré sa Dominik rozhodol nasledovať.
Pápež, ktorého biskup Diego a Dominik prišli prosiť o radu, požiadal Dominika, aby sa venoval kázaniu albigéncom, skupine heretikov, ktorí hlásali dualistický koncept sveta, teda že existujú dvaja rovnako mocní stvoritelia: Dobro a Zlo. Táto skupina opovrhovala matériou ako vecou, ktorá pochádza zo zlého princípu a odmietala tiež manželstvo, ba dokonca popierala aj Kristovo vtelenie a sviatosti, v ktorých sa nás Pán „dotýka“ prostredníctvom matérie - a napokon neprijímala ani telesné vzkriesenie.
Albigénci si veľmi ctili chudobný a prísny život - v tomto zmysle boli príkladní - a kritizovali bohatstvo kléru svojich čias. Dominik prijal s nadšením zverenú úlohu a uskutočňoval ju práve prostredníctvom príkladu svojho chudobného a prísneho života, hlásaním evanjelia a verejnými debatami. Úlohe hlásania Dobrej zvesti zasvätil celý svoj život. Jeho duchovní synovia neskôr uskutočnili aj ďalšie Dominikove sny: misiu ad gentes, teda u tých, ktorí ešte nepoznali Ježiša a misiu u tých, čo žili v mestách, predovšetkým v tých univerzitných, kde sa nové intelektuálne tendencie stávali výzvou pre vzdelaných veriacich.
Tento veľký svätec nám pripomína, že v srdci Cirkvi musí vždy horieť misijný oheň, ktorý nás neustále povzbudzuje uskutočňovať prvotné ohlasovanie evanjelia, a tam, kde je to nutné, robiť aj novú evanjelizáciu. Práve Kristus je tým vzácnym darom, ktorý ľudia všetkých čias a všetkých miest na zemi majú právo poznať a milovať. Je potešiteľné vidieť aj v Cirkvi dnešných dní mnohých pastierov a laických veriacich, členov starých rehoľných rádov i nových cirkevných hnutí - ktorí žijú svoj život s týmto najvyšším ideálom: ohlasovať a vydávať svedectvo o evanjeliu!
K Dominikovi Guzmánovi sa neskôr pripojili mnohí ďalší, ktorých priťahovali rovnaké túžby. Takto postupne - od prvého založenia v Tolose - vznikol Rád kazateľov. Dominik v plnej poslušnosti pápežom tej doby - Inoncentovi III. a Honóriovi III. - použil staroveké rehoľné predpisy svätého Augustína a prispôsobil ich potrebám apoštolského života, ktoré vyžadovali, aby sa on i jeho bratia premiestňovali z jednej oblasti do druhej a potom sa mohli vrátiť do svojich kláštorov, miest štúdia, modlitby a spoločného života. Osobitným spôsobom Dominik zdôrazňoval dve hodnoty, ktoré pokladal za celkom nevyhnutné pre evanjelizačnú misiu: spoločný život v chudobe a štúdium. Dominik a jeho Bratia kazatelia sa prezentovali ako žobráci, teda bez veľkých majetkov a pozemkov, o ktoré by sa bolo treba starať.
Tento prvok im umožňoval venovať sa viac štúdiu a hlásaniu na rôznych miestach a bol konkrétnym svedectvom pre ľudí. Vnútorný systém riadenia kláštorov a celej dominikánskej provincie bol štruktúrovaný na spôsob kapitúl, ktoré si volili svojich predstavených a tých potom potvrdzovali vyšší predstavení; bola to organizácia, ktorá dávala do popredia bratský život a spoluzodpovednosť všetkých členov spoločenstva a vyžadovala pevné osobné presvedčenie.
Tento systém sa zrodil práve preto, že dominikáni, ako hlásatelia Božej pravdy, museli byť vzorom toho, čo hovorili. Pravda študovaná a zdieľaná v láske s bratmi je najhlbším základom radosti. Blahoslavený Giordano zo Saska hovorí o svätom Dominikovi: „Prijímal každého človeka do veľkého náručia lásky, a keďže všetkých miloval, všetci milovali jeho. Za zákon si zvolil tešiť sa s tešiacimi a plakať s plačúcimi“. (Libellus de principiis Ordinis Praedicatorum autore Iordano de Saxonia, ed. H.C. Scheeben, /Monumenta Historica Sancti Patris Nostri Dominici, Romae 1935/). Na druhom mieste Dominik - a to bolo odvážne gesto - chcel, aby jeho nasledovníci získali dobrú teologickú formáciu: neváhal ich preto posielať na univerzity svojich čias, aj keď mnohí cirkevní pastieri sa na tieto kultúrne inštitúcie pozerali skôr s nedôverou.
Pravidlá Rádu kazateľov prikladajú veľkú dôležitosť štúdiu ako príprave na apoštolát. Dominik chcel, aby sa mu jeho bratia venovali naplno, s náležitou snaživosťou a zbožnosťou; malo to byť štúdium založené na duchu každého teologického poznania, teda na Svätom písme, berúc do úvahy otázky kladené rozumom. Kultúrny rozvoj núti všetkých, ktorí sa na rozličných úrovniach venujú službe Slova, aby boli náležite pripravení.
Pripomínam preto každému, pastierom i laikom, aby rozvíjali túto „kultúrnu dimenziu“ viery, aby krása kresťanskej pravdy mohla byť lepšie chápaná a viera skutočne posilňovaná, udržiavaná, a aj chránená. V tomto Roku kňazov pozývam seminaristov a kňazov, aby si ctili duchovnú hodnotu štúdia. Kvalita kňazskej služby závisí aj od nadšenia, s ktorým sa kňaz venuje štúdiu zjavených právd. Dominik, ktorý chcel založiť rehoľný rád kazateľov-teológov, nám pripomína, že teológia má duchovný aj pastorálny rozmer, že obohacuje ducha i život. Kňazi, zasvätené osoby, i všetci veriaci, môžu nájsť hlbokú „vnútornú radosť“ v kontemplovaní krásy pravdy, ktorá pochádza od Boha, pravdy vždy aktuálnej a stále živej. Motto Bratov kazateľov - contemplata aliis tradere - nám pomáha odhaliť pastoračný zápal pre kontemplatívne štúdium pravdy, vychádzajúci z potreby komunikovať druhým ovocie vlastnej kontemplácie. Keď Dominik v roku 1221 zomrel v Bologni, v meste, ktoré si ho zvolilo za patróna, jeho dielo už dosahovalo veľké úspechy. Rád kazateľov sa s podporou Svätej stolice rozšíril do mnohých krajín Európy a stal sa požehnaním pre celú Cirkev.
Dominik bol vyhlásený za svätého v roku 1234 a práve svojou svätosťou nám ukazuje dva prostriedky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby apoštolské dielo dosiahlo úspech. Je to predovšetkým oddanosť Panne Márii, ktorú vždy s nehou rozvíjal a ktorú zanechal ako vzácne dedičstvo svojim duchovným synom, ktorí mali v cirkevných dejinách veľkú zásluhu na šírení modlitby ruženca, modlitby tak vzácnej kresťanskému ľudu a tak bohatej na evanjeliové hodnoty: je to opravdivá škola viery a zbožnosti. Na druhom mieste Dominik, ktorý sa staral o viaceré ženské kláštory vo Francúzsku a v Ríme, neochvejne veril v silu modlitby za úspech apoštolskej práce. Len v nebi pochopíme ako modlitba klauzúrnych sestier účinne sprevádzala apoštolské diela! Každej z nich chcem vyjadriť svoju vrúcnu vďaku. A sestry, život svätého Dominika Guzmána nech nás všetkých povzbudí k tomu, aby sme boli horliví v modlitbách, odvážni v prežívaní viery a hlboko zamilovaní do Ježiša Krista. Na jeho príhovor prosme Boha, aby vždy obohacoval Cirkev skutočnými hlásateľmi evanjelia.
