Bernard z Clairvaux ▪ učiteľ Cirkvi

Dnes by som chcel hovoriť o sv. Bernardovi z Clairvaux, nazývanom „posledným z cirkevných otcov“, pretože v 12. storočí znovu oživil a predstavil veľkú teológiu otcov.O jeho detstve nevieme podrobnosti, vieme však, že sa narodil v roku 1090 vo Fontaines vo Francúzsku, v početnej a pomerne zámožnej rodine. Ako mladík začal študovať takzvané slobodné umenia - zvlášť gramatiku, rétoriku a dialektiku - v škole kanonikov pri Kostole Saint-Vorles v Châtillon-sur-Seine a pomaly v ňom dozrievalo rozhodnutie oddať sa rehoľnému životu. Ako približne dvadsaťročný vstúpil do novozaloženého rádu v Cîteaux, ktorý bol vzhľadom na vtedajšie staršie a ctihodnejšie kláštory sviežejší, no zároveň prísnejší v dodržiavaní evanjeliových rád. O niekoľko rokov neskôr, v roku 1115, sv. Štefan Harding, tretí opát v Cîteaux, poslal Bernarda, aby založil kláštor v Clairvaux.

Tam mohol mladý opát (vtedy mal len 25 rokov) vycibriť svoju predstavu kláštorného života a postarať sa o to, aby sa uskutočnila v praxi. Pri pohľade na disciplínu v iných kláštoroch Bernard rozhodne trval na tom, že treba viesť striedmy a umiernený život tak v jedle, ako aj v obliekaní a mníšskych príbytkoch, a odporúčal podporovať chudobných a starať sa o nich. Zatiaľ sa komunita v Clairvaux rozrastala a pribúdali aj ďalšie kláštory (fundácie). V tých rokoch, pred rokom 1130, viedol Bernard rozsiahlu korešpondenciu s mnohými významnými osobnosťami, ale aj s ľuďmi zo skromnejších sociálnych pomerov. K mnohým listom z tohto obdobia treba pripočítať i početné homílie (sermoni), sentencie a traktáty. Do tohto obodbia spadá aj veľké priateľstvo Bernarda s Viliamom, opátom zo Saint-Thierry, a s Viliamom zo Champeaux, ktorí patrili medzi najvýznamnejšie postavy 12. storočia.

Po roku 1130 sa Bernard začal zaoberať viacerými vážnymi záležitosťami Svätej stolice a Cirkvi. Preto musel čoraz častejšie odchádzať zo svojho kláštora a často aj za hranice Francúzska. Založil tiež niekoľko ženských kláštorov a viedol živú korešpondenciu s Petrom Ctihodným, opátom z Cluny, o ktorom som hovoril minulú stredu. Napísal polemické spisy predovšetkým proti Abelardovi, veľkému mysliteľovi, ktorý začal novým spôsobom rozvíjať teológiu, keď do budovania teologického myslenia zaviedol dialekticko-filozofickú metódu. Ďalším frontom, na ktorom Bernard bojoval, bola heréza katarov, ktorí pohŕdali hmotou a ľudským telom, v dôsledku čoho znevažovali samotného Stvoriteľa. Za svoju povinnosť považoval aj obraňovať Židov a odsudzoval čoraz väčšmi sa rozširujúce útoky antisemitizmu. Pre túto posledne spomínanú črtu Bernardovej apoštolskej činnosti mu o niekoľko desaťročí neskôr vzdal nadšený hold bonský rabín Ephraim. V tomto období svätý opát napísal svoje najznámejšie diela, ako sú slávne Homílie na Pieseň piesní. V posledných rokoch života - zomrel v roku 1153 - musel Bernard svoje cesty obmedziť, no neprerušil ich úplne.

Ušetrený čas využil na to, aby definitívne prezrel súbor listov, homílií a traktátov. Za zmienku stojí dosť výnimočná kniha, ktorú ukončil práve v tomto období, v roku 1145, keď jeho žiak Bernard Pignatelli bol zvolený za pápeža pod menom Eugen III. Pri tejto príležitosti Bernard ako jeho duchovný otec napísal pre svojho duchovného syna traktát De consideratione, ktorý obsahuje ponaučenia, ako byť dobrým pápežom. V tejto knihe, ktorá je užitočným čítaním pre pápežov každej doby, Bernard nehovorí len o tom, ako byť dobrým pápežom, ale prináša aj hlbokú víziu tajomstva Cirkvi a tajomstva Krista, ktorá nakoniec prechádza do kontemplácie tajomstva trojjediného Boha: „Malo by sa pokračovať v hľadaní tohto Boha, ktorý ešte stále nie je dostatočne hľadaný,“ píše svätý opát, „no možno ho bude lepšie hľadať a ľahšie nájsť prostredníctvom modlitby ako diskusiou. Preto tu ukončíme knihu, ale nie hľadanie“ (XIV, 32: PL 182, 808), aby sme boli na ceste k Bohu.

Rád by som sa teraz pristavil aspoň pri dvoch ústredných aspektoch Bernardovej bohatej náuky: týkajú sa Ježiša Krista a najsvätejšej Márie, jeho Matky. Bernardov záujem o vnútornú a živú účasť kresťana na Božej láske v Ježišovi Kristovi nevnáša do vedeckého statusu teológie nové zameranie. Opát z Clairvaux však veľmi rozhodujúcim spôsobom vykresľuje teológa v jeho kontemplatívnom a mystickom rozmere. Iba Ježiš - tvrdí Bernard v prostredí zložitých dialektických zdôvodňovaní svojej doby - je „medom v ústach, piesňou pre ucho, radosťou v srdci (mel in ore, in aure melos, in corde iubilum)“. Práve odtiaľ pochádza meno, ktoré mu prisúdila tradícia, doctor mellifluus (medom pretekajúci učiteľ). Jeho chvála Ježiša Krista vskutku „tečie ako med“. Vo vysiľujúcich bojoch medzi nominalistami a realistami - dvoma filozofickými prúdmi vtedajšej doby - opát z Clairvaux ustavične opakuje, že iba jedno meno je dôležité: Ježiš Nazaretský.

„Každý pokrm pre dušu je vyschnutý,“ vyznáva, „ak nie je zvlažený týmto olejom; je bez chuti, ak nie je ochutený touto soľou. To, čo som napísal, nemá pre mňa žiadnu chuť, ak som tam neprečítal Ježiš.“ A dodáva: „Keď diskutuješ alebo hovoríš, nemá to pre mňa žiadnu chuť, ak som tam nepočul zaznieť Ježišovo meno“ (Sermones in Cantica canticorum XV, 6: PL 183, 847). Pre Bernarda totiž opravdivé poznanie Boha spočíva v osobnej, hlbokej skúsenosti s Ježišom Kristom a jeho láskou. A toto, drahí bratia a sestry, platí pre každého kresťana. Viera je predovšetkým osobným, vnútorným stretnutím s Ježišom, je zakúšaním jeho blízkosti, jeho priateľstva, jeho lásky, iba tak možno ho čoraz lepšie spoznávať, milovať a nasledovať. Kiež sa to stane skutočnosťou pre každého z nás!

V ďalšej slávnej homílii na nedeľu v oktáve Nanebovzatia svätý opát nadšenými slovami opisuje intímnu účasť Márie na spásnej obete jej Syna. „Ó, svätá Matka - volá - tvoju dušu skutočne prenikol meč! (...) Násilie bolesti preniklo tvoju dušu natoľko, že ťa oprávnene môžeme nazývať mučenicou, pretože u teba účasť na Synovom utrpení omnoho prevýšila intenzitu fyzických bolestí pri mučeníctve“ (14: PL 183, 437 - 438). Bernard nepochybuje o tom, že „per Mariam ad Iesum“ - prostredníctvom Márie sme vedení k Ježišovi. Na základe tradičnej mariológie jasne potvrdzuje Máriinu podriadenosť Ježišovi. Jadro homílie však poukazuje aj na privilegované miesto Svätej Panny v diele spásy, v dôsledku veľmi špeciálnej účasti Matky (compassio) na Synovej obete. Nie bezdôvodne jeden a pol storočia po Bernardovej smrti Dante Alighieri v poslednom speve Božskej komédie vkladá do úst „medom tečúcemu učiteľovi“ majestátnu modlitbu k Márii: „Panenská Matka, dcéra svojho Syna, pokornejšia a vznešenejšia, než je stvorenie, pevný cieľ večnej rady...“ (Raj 33, v. 1n.).

Tieto úvahy, charakteristické pre toho, kto je zamilovaný do Ježiša a Márie ako sv. Bernard, dodnes spásonosne provokujú nielen teológov, ale všetkých veriacich. Niekedy sa usilujeme vyriešiť základné otázky o Bohu, človeku a o svete iba pomocou svojho rozumu. Svätý Bernard, pevne zakotvený v Biblii a cirkevných otcoch, nám však pripomína, že bez hlbokej viery v Boha, živenej modlitbou a kontempláciou, vnútorným spojením s Pánom, riskujeme, že naše úvahy o božských tajomstvách sa stanú prázdnym intelektuálnym cvičením a stratia svoju dôveryhodnosť. Teológia nás odkazuje na „vedu svätých“, na ich intuitívne poznanie tajomstiev živého Boha, na ich múdrosť, dar Ducha Svätého, ako na oporný bod teologického myslenia. Spolu s Bernardom z Clairvaux musíme aj my uznať, že človek Boha lepšie hľadá a ľahšie nachádza „prostredníctvom modlitby než cez diskusiu“.

Veď napokon tým najpravdivejším vzorom teológa a každého evanjelizátora je stále apoštol Ján, ktorý si svoju hlavu kladie na Učiteľovo srdce. Túto svoju úvahu o sv. Bernardovi by som chcel zakončiť vzývaním Panny Márie, ktoré nachádzame v jednej jeho krásnej homílii. „V nebezpečenstvách, v úzkostiach, v neistotách,“ hovorí, „pomysli na Máriu, vzývaj Máriu. Ona nech nikdy neopúšťa tvoje pery, nech nikdy neodchádza z tvojho srdca. A aby si získal pomoc jej modlitby, nikdy nezabudni na príklad jej života. Ak ju budeš nasledovať, nemôžeš odbočiť z cesty. Ak ju budeš prosiť, nemôžeš stratiť nádej. Ak budeš na ňu myslieť, nemôžeš sa zmýliť. Ak ťa ona podopiera, nespadneš. Ak ťa ona chráni, nemusíš sa báť. Ak ťa ona vedie, neunavíš sa. Ak ti je naklonená, dosiahneš cieľ...“ (Hom. II super „Missus est“, 17: PL 183, 70-71).