Bernadeta Soubirousová

Celebrity! 

Ako veľmi sme si zvykli na „veľkých“ na televíznych obrazovkách či v bulvárnych časopisoch. Slepo sa riadime ich činmi a sotva si všímame „malých“, čo skutočne hýbu dejinami i osudmi ľudí..., ak kráčajú po stopách Syna človeka a vedia s ním trpieť. Prevrátený zmysel skutočnosti a nesprávny postoj k životu sme nadobudli z narušeného obrazu samého seba, človeka, sveta a Boha. S Eli-zabeth Lukasovou, žiačkou Viktora Frankla, logoterapeutkou a exis¬tenciálnou analytičkou objavujeme tri typy skresleného obrazu, ktorý človek o sebe môže mať. Prvým je negatívny seba obraz. Taký si obyčajne vytvára neurotik tým, že trpí na nedostatok sebavedomia ako dôsledok nepriaznivých vplyvov života a prevrátených hodnôt. Druhým je nerealistický obraz o sebe, vyskytujúci sa pri psychóze a schizofrénii. Vyvíja sa dlhotrvajúcimi narušenými medziľudskými vzťahmi. Tretím pomýleným typom obrazu seba je úzkostlivosť. Prejavuje sa pri neuróze a trpí ním mnoho jedincov. Úrodnou pôdou úzkosti je nedostatok pocitu bezpečia, najmä v detstve.

Dve jablká z detstva ...

Ako malé dieťa som raz pribehla z dvora domov, celá rozpálená od behania a šantenia na slobode. Stará mama, možno preto, aby som sa hneď nenapila studenej vody, mi dala vybrať z dvoch jabĺk. Jedno bolo krásne červené, druhé trocha menšie a fľakaté, zostalo pre mladšiu sestru. Keď som zahryzla do svojho jablka, bolo celé zhnité, nedalo sa zjesť. Naopak, to druhé bolo zdravé. Dodnes si s vďakou pripomínam poučenie, čo vyplynulo z tejto situácie a čo moja stará mama vyjadrila takto: „Nie vonkajšok je dôležitý, ale vnútorná krása. Snaž sa o ňu po celý život.“

Nepatrné francúzske dievča ...

Bernadeta Soubirousová, nepatrné francúzske dievča, nemala na výber. A predsa sa jej život stal svetlom a radosťou pre svet. Jej životopis je dnes známy celému svetu. Narodila sa 7. januára 1844 v Lurdoch, zomrela 35-ročná 16. apríla 1879. Keď rodičia, chudobní mlynári, prišli o mlyn, v krajnej biede sa presťahovali do niekdajšieho väzenia. Bernadeta bola naozaj veľmi jednoduchým dievčaťom. A predsa práve ju Panna Mária osobitne vyznačila. Zjavila sa jej ako krásna Pani 11. februára 1858 a žiadala od nej, aby jej pri Massabielskej jaskyni dala postaviť kaplnku. O desať dní nato tam vytryskol prameň, z ktorého dodnes vyteká blahodarná voda. Pius XI. vyhlásil Bernadetu za svätú 8. decembra 1933. Odvtedy sa Lurdy stali jedným z najvyhľadávanejších pútnických miest na svete.

Nezodpovedala bežným očakávaniam ...

„Nesľubujem ti, že budeš šťastná v tomto živote,“ povedala malej pastierke krásna Pani. Nič netušiaca dievčina až postupne pochopila tajomstvo svojej strastiplnej cesty k sláve v Bohu. Prvý kameň pod nohy jej podhodil vlastný farár. Ustavične ju podozrieval, že klame a že si vymýšľa. Lenže on tiež potreboval argumenty. O pravosti zjavení sa presvedčil až vtedy, keď Bernadeta oznámila meno Panej - „Nepoškvrnené počatie“. Toto si predsa dievča nemohlo vymyslieť, ani sa to v tom zabudnutom kraji od nikoho dozvedieť. Ďalšie utrpenie Bernadetu čakalo, keď jej komisia biskupov pred oči kládla nekonečné množstvo otázok a pochybností. Pochopiteľne, biskupi sú pastiermi Božieho ľudu a nemôžu, ba nesmú prijímať len tak bez overenia súkromné zjavenia. Až po zvážení uznali nadprirodzený pôvod udalostí. No najhoršie to bolo v kláštore. Bernadeta nezodpovedala predstavám ani očakávaniam svojich spolusestier. „Panna Mária sa predsa má zjavovať len svätým! A toto že by mala byť Katarína zo Sieny?“ V očiach predstavenej bola len malým, hlúpym a na nič súcim dievčaťom. Nedovolila jej teda zložiť sľuby. V prehnaných obavách z jej pýchy ju verejne pokorovala a opovrhovala ňou. Až blížiaca sa smrť Bernadety ju donútila prijať jej rehoľné sľuby.

Vyvolená a zároveň odstrčená ...

Pre mladú sestru to muselo byť ťažké. Sama o tom referuje: „Môj príbeh je prostý. Panna Mária si mnou poslúžila, potom ma odstrčila do kúta. To je teraz moje miesto, tam som šťastná a tam aj zostanem.“ V tejto slabosti, bezradnosti, opustenosti a nepochopení sa prejavovala sila, ktorá ňou hýbala a tajomným spôsobom ju upevňovala. Sila svetla z pravdy. Nemohla sa mýliť. V najväčšej hĺbke svojho srdca vedela, „komu uverila“, a bič vonkajších úderov pokorne a ochotne znášala. Bolesť premieňala na balzam odpustenia a pomazania pre tých, ktorí neveria a blúdia v tmách. Nič iné totiž nerobil ani bičovaný Kristus. Lesk pravdy býva zahalený do plášťa skrytosti a nerád sa odhaľuje „múdrym“ tohto sveta. Lebo oni pravdu nehľadajú, nazdávajú sa, že ju majú.

Zaujímajú tým krajne nebezpečný, farizejský postoj - spokojnosť so sebou samým. „Nekradol som, nezbíjal, nezabíjal, dane odvádzam, do kostola pravidelne chodievam. Nestačí to, Bože? Veď všetky svoje povinnosti si poctivo plním, dlžoby splácam. Nič ti nedlhujem. Je na tebe, aby si mi dal, čo mi patrí. Daj mi podiel môjho dedičstva.“  Ako inak než nedobrovoľným prechodom cez oheň a vodu možno argumentovať vyvolenie človeka Bohom? A treba vôbec argumentovať? Pravdepodobne áno, no o to sa stará sám Boh. Jemu záleží na tom, aby sa o tej, ktorú si vyvolil, dozvedela celá krajina, ba celý svet. Neváha ju teda podrobovať rozličným skúškam. Sama svoje vyvolenie spozná iba tá, ktorej sa to týka, no „krajina“ sa o tom dozvie na základe vonkajších znakov.

Pravý a falošný prorok ...

Dejiny a súčasnosť nás dostatočne poučujú o tom, že vyvolenie si možno aj namýšľať, aj umelo privodiť. To je jeden z najnebezpečnejších klamov (úskokov zlého ducha) a sebaklamov. Existujú dva druhy kritérií na meranie pravosti vyvolenia Bohom. Prvý skúma pravosť zameranú na rozšírenie vonkajších hraníc, druhý na upevnenie vnútorných.

Kritérium vernosti a vytrvalosti ...

Prvý druh kritérií skúma vernosť a vytrvalosť vyvoleného v skúškach a utrpeniach, ktoré prichádzajú zvonka, druhý skúma pokoru a ochotu poslúchať a podriadiť sa v skúškach a utrpeniach, ktoré prichádzajú zvnútra. Vytrvalosť a vernosť sa stávajú znakom pre vonkajšieho prenasledovateľa, pokora a poslušnosť pre vnútorného oponenta. Tak sa neraz stáva, že i ten najzúrivejší prenasledovateľ zrazu pochopí znak a nečakane prijíma jeho posolstvo. Vidíme príklad toľkých súčasných kresťanov, ktorí sú prenasledovaní a často mučení až na smrť, no nevnímame dostatočne skutočný dosah ich utrpenia. Uverili v Krista a živému Kristovi. On im vlieva nesmiernu istotu večného života (s pochopením, že tento život je ničím v porovnaní s tým, ktorý očakávame) a odvahu vystaviť svoj pozemský život riziku smrti. Oslobodzuje ich od negatívneho, nerealistického i úzkostlivého pohľadu na seba (E. Lukasová), na človeka, na svet a na Boha. Odmeňuje ich priezračnosťou očistených očí, aby videli krásu a veľkosť svojho vyvolenia, chápali význam svojich postojov a ochutnávali ovocie svojho utrpenia. Preto sú prenasledovaní kresťania i dnes zvláštnym darom Najvyššieho a jednou z chariziem šírenia viery vo svete.

Škola pokory a poslušnosti ...

Pokora a poslušnosť, ochota podriadiť sa, sú ešte nepochopiteľnejšie pre tento svet ako vytrvalosť a vernosť. Dokonca pre svoju pasivitu sú málo príťažlivé, niekedy až odpudzujúce. Vzbudzujú dojem, že sú prejavom ľudskej slabosti, zbabelosti a neopodstatnenej ústupčivosti. Opak je však pravda. Takmer na dennom poriadku vidíme, ako sa pre nedostatok pokory lámu putá manželstiev, rodín a spoločenstiev, ako sa rozpadávajú dôležité diela, zaniká podnikanie i tvorivosť, klátia sa cirkevné spoločenstvá a náboženské vyznania. Pokora je vlastnosťou silných, poslušnosť čnosťou svätých. Pokora a poslušnosť sú stmeľujúcim tkanivom Cirkvi, cestou k zjednoteniu s Otcom i bratmi, ktorú nám ukázal sám Kristus. Kristus bol poslušný, poslušný až na smrť. Poslušnosťou navždy spečatil svoju patričnosť k Bohu, naveky sa stal Ženíchom nevesty - Cirkvi. Primkol sa k nej a s ňou k Otcovi a navždy v ňom zotrváva. Bohom vyvolený jedinec sa poslušnosti nevzpiera, aj keby mu bola veľmi ťažká. Jeho úprimná a pravá pokora sa odvážne ponára do pravdy a vidí skutočnosť očami Boha. Má z toho radosť a pripravuje sa na totálne konečné Otcovo objatie. Stáva sa overeným a plnohodnotným členom spoločenstva svätých.

Nepriazeň a nepochopenie Božích vecí ...

Veľkosť sv. Bernadety nespočíva v tom, že mala 18 zjavení krásnej Panej, ale že pochopila naliehavosť Božej veci. Napriek nepriazni okolia - Cirkev vyčkávala a štát všemožne prekážal -, napriek nepochopeniu najbližších sa ticho podrobila testu vernosti a vytrvalosti a veľkodušne naplnila kritériá pokory a poslušnosti. Boh v nej rozpoznal črty svojho milovaného Syna a odmenil ju prekypujúcou čašou, z ktorej aj my už vyše 150 rokov čerpáme. Aké obdivuhodné je, že Božie cesty nie sú našimi cestami, Božie myšlienky nie sú našimi myšlienkami!