Béda Ctihodný ▪ učiteľ Cirkvi

Svätec, ktorého si dnes priblížime, sa nazýva Béda a narodil sa v roku 672/673 v severovýchodnom Anglicku, presnejšie v Northumbrii. Sám rozpráva, že rodičia ho už vo veku sedem rokov zverili do výchovy opátovi neďalekého benediktínskeho kláštora: „V tomto kláštore,“ píše, „som odvtedy nepretržite žil, intenzívne študoval Sväté písmo, zachovával disciplínu reguly i každodennú povinnosť spievať v chráme a vždy bolo pre mňa potešením študovať, vyučovať alebo písať“ (Historia eccl. Anglorum, V, 24). Béda sa stal jedným z najvýznamnejších učencov raného stredoveku. Mal totiž prístup k mnohým cenným rukopisom, ktoré prinášali opáti jeho kláštora z častých ciest po kontinente či z Ríma. Vďaka vyučovaniu a povesti svojich spisov si získal priateľstvo mnohých významných osobností tej doby, ktoré ho povzbudzovali pokračovať v práci, lebo z nej mnohí mali prospech. Keď ochorel, neprestal pracovať a zachoval si aj vnútornú radosť, prejavujúcu sa modlitbou a spevom.

Svoje najdôležitejšie dielo Historia ecclesiastica gentis Anglorum (Cirkevné dejiny anglického národa) zakončil zvolaním: „Prosím ťa, dobrý Ježišu, ktorý si mi láskavo dovolil čerpať sladké slová tvojej múdrosti, dobrotivo daj, aby som jedného dňa došiel k tebe a navždy zotrval pred tvojou tvárou.“  Smrť ho zastihla 26. mája 735, v deň Nanebovstúpenia Pána. Trvalým zdrojom Bédovej teologickej reflexie bolo Sväté písmo. Po podrobnom kritickom štúdiu textu (dochoval sa monumentálny opis Vulgáty Codex Amiatinus, na ktorom pracoval) čítal Bibliu pomocou kristologického kľúča a komentoval ju. Spájal teda dve veci. Na jednej strane chcel počuť a pochopiť samotný text - počúval, čo presne text hovorí. Na druhej strane bol presvedčený, že kľúčom na pochopenie Svätého písma ako jediného Božieho slova je Kristus - s Kristom a v jeho svetle sa Starý i Nový zákon chápe ako „jedno“ Sväté písmo. Udalosti Starého i Nového zákona totiž spolu súvisia a všetky sú cestou ku Kristovi, hoci sú vyjadrené rôznymi znakmi a ustanoveniami (nazýva ich concordia sacramentorum).

Napríklad stánok zmluvy, ktorý Mojžiš postavil na púšti, a prvý i druhý Jeruzalemský chrám sú obrazmi Cirkvi, nového chrámu vybudovaného zo živých kameňov - Krista a apoštolov, stmelených láskou Ducha Svätého. A rovnako ako k budovaniu starozákonného chrámu prispeli pohanské národy, keď poskytli potrebný materiál a technické skúsenosti svojich majstrov, tak k budovaniu Cirkvi prispievajú apoštoli a učitelia pochádzajúci nielen zo starobylých židovských, gréckych a latinských kmeňov, ale aj z nových národov, medzi ktorými Béda s potešením menuje írskych Keltov a Anglosasov. Svätý Béda videl, ako vzrastá univerzálnosť Cirkvi, ktorá sa neobmedzuje len na určitú kultúru, ale zahŕňa všetky kultúry sveta, ktoré sa majú otvoriť Kristovi a v ňom nájsť svoj cieľ. Ďalšou obľúbenou Bédovou témou boli cirkevné dejiny. Najskôr sa zaujímal o obdobie opísané v Skutkoch apoštolov, potom sa zaoberal dejinami cirkevných otcov a koncilov. Béda bol presvedčený, že Duch Svätý neprestajne pôsobí v dejinách. V Chronica Maiora navrhuje datovanie „ab incarnatione Domini“, ktoré sa stalo základom univerzálneho kalendára (dovtedy sa totiž čas počítal od založenia mesta Rím). Béda za ústredný a vzťažný bod dejín považoval Kristovo narodenie.

Dal nám tak kalendár, ktorý vykladá dejiny, počnúc Pánovým vtelením. Béda zaznamenal prvých šesť ekumenických koncilov a ich priebeh, pričom verne podáva kristologickú, mariologickú a soteriologickú náuku a odmieta herézu monofyzitizmu a monoteletizmu, obrazoborectvo a novopelagianizmus. Nakoniec v prísne dokumentárnom a literárne bravúrnom štýle píše už spomínané Cirkevné dejiny anglického národa, vďaka ktorým sa stal známy ako „otec anglických dejín“. Béda rád zdôrazňoval tri charakteristické črty Cirkvi. Katolíckosť ako vernosť tradícii a súčasne otvorenosť dejinnému vývoju a tiež ako hľadanie jednoty v mnohosti, v rôznorodosti dejín a kultúr (na základe usmernení, ktoré dal pápež Gregor Veľký apoštolovi Anglicka Augustínovi z Canterbury). Apoštolskosť a rímskosť: v tomto ohľade považuje za prvoradé presvedčiť všetky írsko-keltské cirkvi a cirkvi Piktov, aby slávili Veľkú noc súčasne podľa rímskeho kalendára. Jeho Výpočet (Computo), ktorým vedecky stanovil presný termín slávenia Veľkej noci, a tým aj celého cyklu liturgického roka, sa stal textom, na ktorý sa odvoláva celá Katolícka cirkev.

Béda bol aj vynikajúcim učiteľom liturgickej teológie. V nedeľných a sviatočných homíliách vytvoril skutočnú mystagógiu. Veriacich viedol k tomu, aby radostne slávili tajomstvá viery a vo svojom živote ich dôsledne uskutočňovali v očakávaní, že ich plnosť sa zjaví pri Kristovom návrate, keď budeme s našimi oslávenými telami zaradení do obetného sprievodu na večnej božskej liturgii v nebi. Béda po vzore realistických katechéz Cyrila, Ambróza a Augustína učil, že sviatosti kresťanskej iniciácie robia z každého veriaceho „nielen kresťana, ale Krista“. Totiž zakaždým, keď duša veriaceho prijme a s láskou uchová Božie slovo, podobne ako Mária znovu počne a porodí Krista. A zakaždým, keď skupina novopokrstených prijme veľkonočné sviatosti, sa Cirkev „znovu rodí“, alebo, ešte výstižnejšie, stáva sa „Božou matkou“ a podieľa sa tak na „rodení“ Božích detí z Ducha Svätého. Vďaka svojmu teologickému štýlu, v ktorom spájal Bibliu, liturgiu a dejiny, zanechal Béda odkaz aktuálny pre rôzne „životné stavy“.

Vedcom (doctores ac doctrices) pripomína dve základné úlohy: skúmať zázraky Božieho slova a prezentovať ich vo forme príťažlivej pre veriacich; vykladať vieroučné pravdy, no vyhýbať sa heretickým komplikáciám a pridržiavať sa „katolíckej jednoduchosti“ v postoji maličkých a pokorných, ktorým sa Bohu zaľúbilo zjaviť tajomstvá Božieho kráľovstva. Pastieri majú zasa klásť na prvé miesto kázanie, no nielen slovné či prostredníctvom životopisov svätých, ale využívať naň aj ikony, procesie a púte. Béda im odporúča používať jazyk ľudu, ako to robí aj on sám, keď v miestnom jazyku vysvetľuje Otče náš a Verím v Boha a keď až do posledného dňa svojho života pokračuje v práci na komentári Jánovho evanjelia tiež v jazyku ľudu. Zasväteným osobám, ktoré sa venujú liturgii hodín, žijú v radosti bratského spoločenstva a napredujú v duchovnom živote prostredníctvom askézy a kontemplácie, Béda odporúča, aby sa venovali apoštolátu – nikto totiž nemá evanjelium len pre seba, ale musí ho vnímať aj ako dar pre iných - či už v spolupráci s biskupmi na pastoračných činnostiach rôzneho druhu v prospech mladých kresťanských komunít, alebo tým, že sa dajú k dispozícii na evanjelizačnú misiu medzi pohanmi, mimo vlastnej krajiny, ako „peregrini pro amore Dei“, teda pútnici z Božej lásky.

Z tejto perspektívy Béda predstavuje v komentári k Piesni piesní synagógu a Cirkev ako spolupracovníčky pri šírení Božieho slova. Ženích Kristus si želá usilovnú Cirkev, „stmavnutú od námah evanjelizácie“ - to je zjavná narážka na slová Piesne piesní (1, 5), kde nevesta hovorí: „Nigra sum sed formosa“ (Čierna som, no pekná) -, má obrábať ďalšie polia či vinice a uprostred nových národov vybudovať „nie provizórnu chatrč, ale trvalý príbytok“ tým, že začlení evanjelium do sociálnej siete a do kultúrnych inštitúcií. V tejto perspektíve vyzýva svätý doktor veriacich laikov, aby sa horlivo učili náboženstvo a napodobňovali tak „nenásytné zástupy z evanjelia, ktoré apoštolov nenechali ani najesť sa“. Učí ich, ako sa majú neprestajne modliť tým, „že budú v živote znovu uskutočňovať to, čo slávia v liturgii“ a svoju činnosť prinášať v spojení s Kristom ako duchovnú obetu. Rodičom vysvetľuje, že aj v ich skromnom domácom prostredí môžu vykonávať „kňazský úrad pastierov a vodcov“ a kresťansky vychovávať deti, a tiež hovorí, že pozná mnohých veriacich (mužov, ženy, v manželstve či slobodných), „ktorí majú bezúhonné správanie a ak by boli vhodne vedení, mohli by denne pristupovať k svätému prijímaniu“ (Epist. Ad Ecgberctum, vyd. Plummer, s. 419).

Povesť o svätosti a múdrosti, ktorej sa Béda tešil už za svojho života, mu získala titul Venerabilis - Ctihodný. Nazýva ho tak aj pápež Sergius I., keď v roku 701 píše jeho opátovi a žiada ho, aby dočasne poslal Bédu do Ríma na konzultácie o otázkach univerzálneho záujmu. Po jeho smrti sa jeho spisy rýchlo rozšírili tak v jeho vlasti, ako aj na európskom kontinente. Veľký misionár Nemecka biskup Bonifác (754) viackrát žiadal arcibiskupa z Yorku a opáta z Wearmouthu, aby dali prepísať niektoré Bédove diela a poslali mu ich, aby aj on a jeho druhovia mohli čerpať z duchovného svetla, ktoré z nich vyžaruje. O sto rokov neskôr Notkero Galbulo, opát zo San Galla (912), ktorý si uvedomil Bédov mimoriadny vplyv, prirovnal Bédu k novému slnku, ktoré Boh nechal vyjsť nie na Východe, ale na Západe, aby osvietilo svet. Bez ohľadu na toto rečnícke zveličenie, faktom zostáva, že Béda svojimi dielami účinne prispel k budovaniu kresťanskej Európy, v ktorej sa stmelili rôzne národy a kultúry, čím jej dali jednotný ráz, inšpirovaný kresťanskou vierou. Modlime sa za to, aby sa aj dnes našli osobnosti s takým vplyvom, ako mal Béda, a aby bola zachovaná jednota celého kontinentu. Modlime sa, aby sme my všetci boli ochotní znovu objavovať svoje spoločné korene a stať sa tak budovateľmi hlboko ľudskej a opravdivo kresťanskej Európy.