Biskup a učiteľ Cirkvi
Tento pravý predstaviteľ kresťanskej tradície bol už niekoľko rokov po smrti oslavovaný ako ‚stĺp Cirkvi‛, ako ho nazval veľký teológ a konštantínopolský biskup Gregor Naziánsky (Discorsi 21, 26), a vždy bol považovaný za vzor pravovernosti tak na Východe, ako aj na Západe. Nie náhodou teda Gian Lorenzo Bernini umiestnil jeho sochu medzi štyroch svätých učiteľov východnej a západnej Cirkvi - po boku Ambróza, Jána Zlatoústeho a Augustína -, ktorí v nádhernej apside vatikánskej baziliky obkolesujú katedru sv. Petra“. Atanáz bol bezpochyby jedným z najdôležitejších a najváženejších otcov prvotnej Cirkvi. Bol však predovšetkým nadšeným teológom vtelenia Logosu, Božieho Slova. Práve z tohto dôvodu sa Atanáz stal aj najvýznamnejším a najhorlivejším protivníkom ariánskej herézy, ktorá podrývala vieru v Krista tým, že spochybňovala jeho božstvo. Ako konštatoval Benedikt XVI., tento blud je rozličným spôsobom živý aj dnes.
Atanáz sa narodil pravdepodobne okolo roku 300 v Alexandrii, a skôr než sa stal diakonom a tajomníkom biskupa egyptskej metropoly Alexandra, dostal dobré vzdelanie. Ako blízky spolupracovník svojho biskupa sa mladý klerik zúčastnil spolu s ním na Nicejskom koncile, ktorý bol prvý ekumenického (všeobecného) charakteru a zvolal ho cisár Konštantín v máji 325 v záujme zabezpečenia cirkevnej jednoty. Nicejskí konciloví otcovia tak mohli čeliť rozličným otázkam a najmä ťažkému problému, ktorý vzišiel niekoľko rokov predtým z kázní alexandrijského kňaza Aria.“ Na Ariove kázne odpovedali biskupi zhromaždení v Nicei ustanovením vyznania viery, ktoré bolo neskôr doplnené na Carihradskom koncile a dodnes ostalo v tradícii rozličných kresťanských denominácií aj v liturgii ako Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V tomto základnom texte vyjadrujúcom vieru nerozdelenej Cirkvi sa objavuje grécky termín homooúsios, v latinčine consubstantialis, čo znamená, že Syn je jednej podstaty s Otcom. Podčiarkuje sa tým jeho plné božstvo, čo ariáni odmietali.
Keď Alexander zomrel, stal sa Atanáz v roku 328 jeho nástupcom ako biskup Alexandrie a rýchlo prejavil rozhodný odmietavý postoj ku každému kompromisu s ariánskymi náukami odsúdenými Nicejským koncilom. Jeho húževnatá - a miestami aj veľmi tvrdá - neústupčivosť voči tým, ktorí sa stavali proti jeho zvoleniu za biskupa, a najmä proti odporcom Nicejského vierovyznania, mu priniesla nezmieriteľné nepriateľstvo ariánov a ich priaznivcov. Tí sa napriek úspechu Nicejského koncilu krátko po ňom vrátili na scénu a ovládli ju. Arius bol dokonca rehabilitovaný a jeho stúpenci z politických dôvodov získali podporu samotného cisára Konštantína, neskôr aj jeho syna Konstantia II., ktorý ho nahradil na tróne.Ariánska kríza, ktorá sa už zdala prekonaná v Nicei, tak pretrvávala aj v ďalších desaťročiach a priniesla Cirkvi ťažké časy a bolestné rozdelenia. Biskup Atanáz musel v rokoch 336 - 366 až päťkrát opustiť svoje mesto a v exile strávil spolu 17 rokov. Počas viacnásobnej nútenej neprítomnosti v Alexandrii však dostal príležitosť upevňovať a šíriť na Západe - najprv v Trevíri a potom v Ríme - nicejskú vieru a tiež mníške ideály.
Tie čerpal od veľkého egyptského pustovníka Antona, ktorého životný štýl mu bol vždy blízky. Keď sa konečne znova ujal svojej biskupskej úlohy na alexandrijskom stolci, venoval sa najmä náboženskému zmiereniu a reorganizácii kresťanských spoločenstiev. Zomrel v roku 373, 2. mája, keď slávime jeho liturgickú spomienku.Najznámejším doktrinálnym dielom svätého alexandrijského biskupa je traktát O vtelení Slova, božského Logosu, ktoré sa stalo telom, ako sme my, pre našu spásu. V tomto diele nájdeme výrok sv. Atanáza, ktorý sa oprávnene stal slávnym: Božie Slovo ‚sa stalo človekom, aby sme sa my stali Bohom; stal sa viditeľným v tele, aby sme mali ideu o neviditeľnom Otcovi, a on sám znášal násilie ľudí, aby sme my zdedili neporušiteľnosť‛ (54, 3). Svojím zmŕtvychvstaním Pán totiž nechal zmiznúť smrť, akoby bola „slamou v ohni“ (8, 4). (...) Atanáz je napokon aj autorom meditatívnych textov nad žalmami, neskôr veľmi rozšírených, a najmä diela, ktoré predstavuje ‚bestseller‛ starovekej kresťanskej literatúry: Život Antona, teda životopis svätého mnícha Antona. Atanáz ho napísal krátko po smrti tohto svätca, keď bol ako biskup vyhnaný z Alexandrie a žil medzi mníchmi v egyptskej púšti.
Atanáz bol takým blízkym priateľom Antona, že mu tento veľký mních ako dedičstvo po sebe zanechal jednu z dvoch ovčích koží a tiež plášť, ktorý mu alexandrijský biskup kedysi sám daroval. Príkladný životopis tejto postavy, vzácnej kresťanskej tradícii, sa stal rýchlo veľmi známym, bol takmer ihneď dvakrát preložený do latinského jazyka a potom do rôznych východných jazykov, a veľmi sa zaslúžil o rozšírenie mníšstva na Východe i Západe. Nie náhodou je čítanie tohto textu v Trevíri ústredným bodom dojímavého rozprávania o obrátení dvoch úradníkov ríše, ktoré sv. Augustín vo svojich Vyznaniach (VIII, 6, 15) opisuje ako impulz na svoje vlastné obrátenie.Sám Atanáz pritom jasne ukázal, že si bol vedomý vplyvu, ktorý príkladná postava Antona mohla mať na kresťanský ľud, keď v závere tohto diela napísal: ,Kiež by bol všade známy, všetkými obdivovaný, aj tými, ktorí ho nevideli; to je znamenie jeho cnosti a jeho duše, ktorá bola Božou priateľkou.
Veď Anton sa nestal známym pre písomnosti, pre svetskú múdrosť alebo pre nejakú schopnosť, ale len svojou zbožnosťou. A nikto nemôže poprieť, že je to Boží dar. Ak by nebol poznal Boha tak, ako sa on sám dáva poznať tým, ktorí mu patria, a ako sa dal poznať Antonovi už od začiatku - hovorilo by sa v Španielsku a Gálii, v Ríme a Afrike o tomto človeku, ktorý žil v ústraní medzi horami? Takýchto ľudí - hoci pôsobia nenápadne a chcú zostať skrytí - Pán ukáže všetkým ako lampu, lebo mnohí z tých, čo o nich počujú hovoriť, poznajú, že je možné žiť podľa prikázaní, a získavajú odvahu nastúpiť na cestu cností´ (Život Antona 93, 5-6). Áno, bratia a sestry! Máme toľko dôvodov na vďačnosť za sv. Atanáza! Jeho život, podobne ako život sv. Antona a nespočetných iných svätých, nám ukazuje, že ‚kto kráča k Bohu, nevzďaľuje sa od ľudí, naopak, stáva sa im skutočne blízkym‛ (Deus caritas est, 42).“