Autor: Benedictus PP. XVI
Zdroj: © Statio Radiophonica Vaticana | Generálna audiencia
Datum napsání:
23.09.2012
Anzelm z Canterbury ¦ 1033-1109
Biskup a učiteľ Církvi
Biskup a učiteľ Církvi
Na pahorku Aventinum v Ríme sa nachádza benediktínske opátstvo sv. Anzelma. Je sídlom Inštitútu vyšších štúdií a tiež opáta prímasa konfederácie benediktínov a ako také je miestom, kde sa spája modlitba, štúdium a riadenie, teda práve tie tri činnosti, ktoré charakterizujú život svätca, ktorému je zasvätené: Anzelma z Aosty, ktorého 900. výročie smrti pripadá na tento rok. Mnohé podujatia organizované pri tejto príležitosti, najmä diecézou Aosta, poukazujú na záujem, ktorý tento stredoveký mysliteľ naďalej vzbudzuje. Je známy tiež pod menom Anzelm z Bec alebo z Canterbury, podľa miest, ku ktorým mal nejaký vzťah. Kto je táto osobnosť, s ktorou sa cítia osobitne späté tri od seba také vzdialené miesta a nachádzajúce sa v troch rozdielnych krajinách - Taliansku, Francúzsku a Anglicku?
Mních s intenzívnym duchovným životom, vynikajúci vychovávateľ mládeže, teológ s mimoriadnou špekulatívnou schopnosťou, muž múdreho riadenia a nepoddajný obranca libertas Ecclesiae - slobody Cirkvi. Anzelm je jednou z vynikajúcich postáv stredoveku, ktorá dokázala zladiť všetky svoje kvality vďaka hlbokej mystickej skúsenosti vždy usmerňujúcej jeho myslenie a konanie. Svätý Anzelm sa narodil v roku 1033 (alebo začiatkom roku 1034) v Aoste ako prvorodený v urodzenej rodine. Jeho otec bol drsný muž, ktorý sa oddával radostiam života a mrhaniu svojho majetku; jeho matka však bola ženou vybraných spôsobov a hlbokej zbožnosti (porov. Eadmero, Vita s. Anselmi, PL 159, col 49). Bola to práve ona, ktorá sa postarala o prvú ľudskú a náboženskú výchovu svojho syna a ktorá ho neskôr zverila benediktínom v prioráte v Aoste.
Anzelm, ktorý si - podľa správ jeho životopisca - ako dieťa predstavoval, že dobrý Boh býva medzi vysokými a zasneženými končiarmi Álp, mal jednej noci sen, že bol pozvaný do tohto nádherného kráľovského sídla samotným Bohom, ktorý sa s ním dlho prívetivo zhováral a nakoniec mu za pokrm ponúkol „bielučký chlieb“ (tamže, col 51). Tento sen v ňom zanechal presvedčenie, že je povolaný splniť vznešené poslanie. Keď mal Anzelm 15 rokov požiadal o prijatie do benediktínskej rehole, ale otec sa proti tomu postavil celou svojou autoritou a neustúpil ani vtedy, keď veľmi ťažko chorý syn v domnení, že sa blíži jeho smrť, prosil o rehoľné rúcho ako o poslednú útechu. Po uzdravení a predčasnej smrti matky prežil Anzelm obdobie morálneho úpadku: zanedbával štúdium, premohli ho pozemské vášne, a tak sa stal hluchým k Božiemu volaniu. Odišiel z domu a začal sa túlať po Francúzsku a hľadať nové zážitky. Po troch rokoch dorazil do Normandie a priťahovaný povesťou priora Lanfranca z Pávie navštívil benediktínsky kláštor v Bec. Bolo to pre neho osudové a pre zvyšok jeho života rozhodujúce stretnutie.
Pod vedením Lanfranca sa Anzelm so zápalom pustil do štúdia a onedlho sa stal nielen učiteľovým obľúbeným žiakom, ale aj jeho dôverníkom. Znovu sa v ňom rozhorelo jeho mníšske povolanie a po bedlivom zvážení vstúpil ako 27-ročný do mníšskeho rádu a bol vysvätený za kňaza. Askéza a štúdium mu otvorili nové obzory a umožnili mu znovu a ešte vo vyššom stupni nájsť familiárnu blízkosť s Bohom, ktorú mal v detstve. Keď sa v roku 1063 Lanfranco stal opátom v Caen, bol Anzelm po sotva troch rokoch mníšskeho života menovaný za priora kláštora v Bec a za učiteľa kláštornej školy, keďže sa prejavil ako jemnocitný vychovávateľ. Nemal rád autoritárske metódy. Mladých porovnával s rastlinkami, ktoré sa lepšie vyvíjajú, ak nie sú zatvorené v skleníku, a preto im dával „zdravú“ slobodu. Bol veľmi náročný na seba i na druhých v dodržiavaní mníšskej disciplíny, no namiesto prikazovania sa jej zachovávanie usiloval dosiahnuť presviedčaním.
Po smrti opáta Erluína, zakladateľa kláštora v Bec, bol Anzelm jednohlasne zvolený za jeho nástupcu: stalo sa tak vo februári 1079. Medzitým boli mnohí mnísi povolaní do Canterbury, aby priniesli bratom za Lamanšským prielivom obnovu prebiehajúcu na kontinente. Ich dielo bolo veľmi dobre prijaté, takže Lanfranco z Pávie, opát z Caen, sa stal novým arcibiskupom v Canterbury a požiadal Anzelma, aby istý čas strávil s ním, učil mníchov a pomáhal mu v zložitej situácii, v ktorej sa nachádzalo jeho cirkevné spoločenstvo po vpáde Normanov. Anzelmov pobyt sa ukázal ako veľmi plodný, získal si sympatie a úctu, takže po Lanfrancovej smrti bol zvolený za jeho nástupcu na arcibiskupskom stolci v Canterbury. Slávnostné biskupské svätenie prijal v decembri 1093. Anzelm sa ihneď pustil do energického boja za slobodu Cirkvi a odvážne zastával nezávislosť duchovnej moci od časnej. Bránil Cirkev pred nenáležitým zasahovaním politických autorít, predovšetkým kráľa Viliama Ryšavého a Henricha I., pričom mu bol povzbudením a oporou rímsky veľkňaz, ktorému Anzelm preukazoval vždy odvážnu a srdečnú priazeň. Táto vernosť ho v roku 1103 stála aj horké vyhnanie z jeho sídla v Canterbury. A iba keď sa v roku 1106 kráľ Henrich I. vzdal úmyslu udeľovať cirkevnú investitúru a vymáhať dane a konfiškovať majetky Cirkvi, mohol sa Anzelm vrátiť do Anglicka, kde ho slávnostne prijal klérus i ľud. Tak sa šťastne skončil dlhý boj, ktorý viedol zbraňami vytrvalosti, hrdosti a dobroty.
Tento svätý arcibiskup, ktorý všade, kam prišiel, vzbudzoval okolo seba toľký obdiv, sa posledné roky svojho života venoval predovšetkým morálnej formácii kňazov a intelektuálnemu skúmaniu teologických argumentov. Zomrel 21. apríla 1109 sprevádzaný slovami evanjelia, ktoré sa toho dňa čítalo počas svätej omše: „Vy ste vytrvali so mnou v mojich skúškach a ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve“ (Lk 22, 28-30). Sen o tajomnej hostine, ktorý mal ako dieťa hneď na začiatku svojej duchovnej cesty, sa tak naplnil. Ježiš, ktorý ho pozval, aby mal účasť na jeho hostine, prijal sv. Anzelma po jeho smrti do večného Otcovho kráľovstva.
„Prosím ťa, Bože, chcem ťa poznať a milovať, aby som sa mohol z teba tešiť. A ak v tomto živote nie som toho schopný v plnosti, aby som aspoň každým dňom napredoval, až kým to nedosiahnem v plnosti“ (Proslogion, kap. 14). Táto modlitba nám umožňuje pochopiť mystickú dušu tohto veľkého svätca stredoveku, zakladateľa scholastickej teológie, ktorému kresťanská tradícia dala titul „vznešený doktor“, lebo prechovával intenzívnu túžbu po hlbšom poznaní božských tajomstiev, i keď si plne uvedomoval, že cesta hľadania Boha sa nikdy neskončí, aspoň nie na tejto zemi. Cieľom jasnosti a logickej dôslednosti jeho myslenia bolo vždy „pozdvihnúť myseľ ku kontemplácii Boha“ (tamže, Proemium). Zreteľne vyhlasuje, že kto chce robiť teológiu, nemôže sa spoliehať len na vlastný rozum, ale musí zároveň kultivovať hlbokú skúsenosť viery.
Činnosť teológa sa podľa sv. Anzelma rozvíja v troch štádiách: viera - nezaslúžený Boží dar, ktorý treba prijať s pokorou; skúsenosť - ktorá spočíva vo vtelení Božieho slova do vlastnej každodennej existencie; a potom pravé poznanie - ktoré nikdy nie je ovocím sterilného rozvažovania, ale kontemplatívnej intuície. Preto pre zdravé teologické bádanie a pre každého, kto chce hlbšie poznať pravdy viery, sú aj dnes mimoriadne užitočné jeho preslávené slová: „Neusilujem sa, Pane, preniknúť tvoju hĺbku, lebo s ňou ani len zďaleka nemôžem porovnávať svoj rozum; ale túžim aspoň do istej miery porozumieť tvojej pravde, v ktorú verí a ktorú miluje moje srdce. Neusilujem sa porozumieť, aby som veril, ale verím, aby som porozumel“ (tamže, 1).
Láska k pravde a trvalý smäd po Bohu, ktorými bol poznačený celý život sv. Anzelma, nech sú pre každého kresťana podnetom, aby ustavične hľadal čoraz užšie zjednotenie s Kristom - Cestou, Pravdou a Životom. A okrem toho odvážna horlivosť, ktorou bolo poznačené jeho pastoračné pôsobenie a ktorá mu často priniesla nepochopenie, horkosť, ba dokonca vyhnanstvo, nech je pre pastierov, zasvätené osoby i všetkých veriacich povzbudením, aby milovali Kristovu Cirkev, modlili sa, pracovali a trpeli pre ňu, a aby ju nikdy neopustili a nezradili. Nech nám panenská Božia Matka, ku ktorej sv. Anzelm cítil nežnú synovskú úctu, vyprosí túto milosť. „Mária, teba chce moje srdce milovať,“ píše sv. Anzelm, „teba túži môj jazyk vrúcne chváliť.“
