Autor: Louise Perrotta
Zdroj: © Slovo medzi nami | ročník 6, č. 11/2005 | slovomedzinami.sk
Datum napsání:
11.11.2005
Alžbeta Anna Setonová ¦ 774-1821
Istého dňa okolo roku 1780 otvorila matka protestantského vierovyznania Bibliu kráľa Jakuba a prečítala svojej nevlastnej dcére 23. žalm: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba...“ Aj keď si tieto dve ženy neboli blízke a staršia z nich mala veľa starostí, tá chvíľa bola výnimočne dôležitá. Šarlota Bayleyová by bola prekvapená, keby vedela, že v šesťročnej Alžbete vznietila plamienok hlbokej lásky k Božiemu slovu. Dieťa žalm ihneď oslovil a stal sa na celý život jej obľúbeným žalmom. Z dievčatka vyrástla svätá Alžbeta Anna Setonová, prvá rodená Severoameričanka, ktorú Cirkev vyhlásila za svätú. A 23. žalm sa stal proroctvom jej života. Alžbeta skutočne prechádzala „tmavou dolinou“ (verš 4) a cesta ju zaviedla až k Pánovmu „stolu“ (verš 5).
Sama na svete
Alžbeta sa narodila v čase, keď sa zrodil nový národ: prišla na svet v New Yorku roku 1774, dva roky pred vyhlásením nezávislosti Spojených štátov. Keď mala tri roky, zomrela jej matka a o rok neskôr aj mladšia sestrička, len štyri mesiace potom, čo sa jej otec znovu oženil. Ich smrť naplnila malú Alžbetku clivotou. Keď sestrička ležala v truhle, Alžbetka sedela na schodíku, vzhliadla k oblohe a pomyslela si: „Kitty odišla do neba. Kiež by som mohla za mamou ísť aj ja.“ Alžbetkinu samotu nezahnala ani nevlastná matka, ktorá sa o ňu i o staršiu sestru oddane starala, no rýchlo ju zamestnali pôrody vlastných detí – šesť detí za osem rokov. Ani otec nevyplnil prázdnotu v jej vnútri. Aj keď mal rád svoju rodinu, najväčšou láskou Richarda Bayleyho bola medicína. Ako nadaný a nadšený lekár dlho pracoval a občas chodieval študovať do zahraničia. Ako prvý newyorský vládny zmocnenec pre verejné zdravie pracoval pre mnohých prisťahovalcov, ktorí prichádzali do mesta. No neprítomnosť doma ho nakoniec stála manželstvo. Šarlota sa s tým usilovala vyrovnať a Alžbeta so sestrou žili u otcových príbuzných. Sklamanie vyvrcholilo, keď Alžbeta prišla do puberty. Jej denníček hovorí o nepriateľstve a „sklamaní z rodiny“. Tajný záznam naznačuje, že bola na tom tak zle, až zvažovala, že skoncuje so životom.
Milované Písmo
Keďže otec na ňu nemal čas, obrátila sa Alžbeta k Bohu. Raz, keď mala štrnásť, pocítila obrovské ubezpečenie o jeho láske: „Myslela som si vtedy, že môj otec ma nemá rád. A Boh bol môj otec, celý môj svet. Modlila som sa, spievala oslavné piesne, plakala, smiala sa a hovorila si, ako mi môže pomôcť povzniesť sa nad všetok zármutok.“ Alžbeta sa každý deň rozprávala s Bohom a nachádzala ho v Písme. Biblia sa stala jej neodlučiteľnou spoločníčkou - jej prístavom, útechou a svetlom na ceste života. Znovu a znovu čítala knihy Písma; postavy, príbehy a jazyk sa čoskoro stali jej milými priateľmi. Študovala svoje „drahé Písmo“ a do notesov si zapisovala úryvky biblických výkladov. Osvojila si modlitby z Písma. Ako dokazujú dva zachované výtlačky Biblií, ktoré neskôr používala, Alžbeta čítala s perom v ruke. Podčiarkovala, dávala výkričníky, písala poznámky na okraj, pričom urobila aj množstvo atramentových škvŕn.
Jej čítanie a rozjímanie o Písme bolo živým rozhovorom. Vždy sa v ňom stretla „s mojím Otcom a Bohom, ktorý hlasom plným útechy napĺňa dušu nádejou“. Alžbeta pokračovala vo svojich každodenných modlitbách a čítaniach Písma aj po roku 1794, keď sa vydala za Viliama Setona. Pochádzal z významnej newyorskej rodiny, ktorá sa venovala námornému obchodu. Bolo to šťastné obdobie lásky, nového života a blahobytu. Setonovcom sa narodili tri dievčatká a dvaja chlapci. Mali krásny dom hneď vedľa Rooseveltovcov a Vanderbiltovcov a tancovali aj na bále na počesť Georga Washingtona. Alžbeta oboznamovala svoje deti s Bibliou, ba svojím nadšením sa jej podarilo strhnúť aj manžela, ktorý nebol veľmi nábožensky založený. Jej láska k Bohu a Písmu rástla aj pod vedením Johna Henryho Hobarta, nadaného protestantského pastora, ktorého kázne jej pripadali ako „predchuť neba“. A keď kazateľove výklady evanjelia zasiahli aj Viliama, ktorý vstúpil do cirkvi, Alžbeta bola priam vo vytržení.
V tmavej doline
Setonovci potrebovali vieru v Krista. Po otcovej smrti roku 1798 sa Viliam musel postarať o svojich sedem mladších súrodencov, ako aj o upadajúci rodinný obchod. Roku 1800 sa rodina ocitla na mizine, firma zbankrotovala a Setonovci prišli o dom. A navyše upadalo aj Viliamovo zdravie. V nádeji, že zdravšie podnebie zastaví jeho tuberkulózu, nechali manželia štyri deti u príbuzných a vydali sa s osemročnou Annou Máriou na plavbu do Talianska. Cieľom bolo prístavné mesto Livorno, kde bývali Viliamovi priatelia a obchodní partneri Filippo a Antonio Filicchiovci. No keďže v New Yorku vypukla epidémia žltej zimnice, Setonovci sa hneď po príchode do Talianska ocitli v karanténe. Podmienky, v ktorých žili - v ponurej budove s vlhkými stenami s chladnou dlaždicovou dlážkou, kde neustále ťahalo –, len urýchlili Viliamovu smrť. Alžbeta vo svojom žiali čerpala silu z Biblie a poznámok, ktoré si priniesla. Úplne prirodzene, bez toho, aby bola prehnane duchovná, dala rodinnému väzeniu nádych tridsaťdňových duchovných cvičení.
19. novembra 1803 - desať hodín večer: „Na lodných matracoch na chladnej dlážke spí môj Viliam s Annou... Oči ma tak pália od vetra, plaču a únavy, že ich musím privrieť a pozdvihnúť svoje srdce... Boh je s nami a ako v nás narastá utrpenie, rastie aj jeho útecha... Čo máme povedať? Toto je hodina zápasu. Pán nás podporuje a posilňuje.“ 29. novembra: „Po raňajkách som Viliamovi s potešením čítala Žalmy a 35. kapitolu z Izaiáša, až nás to rozradostilo... Spievala som, čítala som prisľúbenia Viliamovi, ktorý sa triasol pod prikrývkou, a cítila som, že Boh je s nami a že je nám všetkým. Horúčka stúpa, lôžko sa chveje už od jeho púheho dýchania - môj Boh, môj Otec!“ 1. decembra: „Keď počuje, ako z hĺbky duše opakujem žalmy víťazstva v Bohu a čítam Pavlovo vyznanie viery v Krista, často ožije jeho duch natoľko, že sa s nimi stotožní a všetko naše trápenie sa obráti na radosť.“ Aj napriek utrpeniu považovala Alžbeta tento mesiac intenzívnej modlitby a čítania Písma za „najvzácnejšie hodiny svojho života“. Určite premieňali aj Viliama, ktorého viera a láska k Písmu prekvitali. Niekoľko dní pred jeho smrťou 27. decembra 1803 Alžbeta napísala: „Veľmi často hovorí, že toto obdobie v jeho živote bude vždy požehnané, či už bude ďalej žiť, alebo zomrie. Jediné chvíle, ktoré nepremrhal.“
Nová skúška a nádej
Kým Alžbeta a Anna Mária nasledujúce mesiace čakali na spiatočnú plavbu do Ameriky, boli hosťami Fillicchiovcov, ktorí boli horliví katolíci. Smútiaca vdova našla útechu v návštevách a modlitbách v rôznych kostoloch. Jedného dňa Alžbeta počas bohoslužby pochopila katolícku vieru v Kristovu skutočnú prítomnosť na oltári. Toto zistenie bolo také nečakané a úžasné, že si pohrúžila tvár do dlaní a rozplakala sa. Alžbeta ako horlivá protestantka mala v hlbokej úcte symboliku chleba a vína. Dychtila po každej „sviatostnej nedeli“ vo svojej cirkvi, keď sa rozdávalo prijímanie ako pripomenutie a prísľub večného života. Aj keď ešte nebola pripravená veriť v skutočnú prítomnosť, myšlienka na ňu ju hlboko rozrušila. „Akí šťastní by sme boli, keby sme verili v to, čo veria tieto drahé duše,“ napísala svojej švagrinej, „že majú Boha vo sviatosti, prebýva v ich kostoloch a prinášajú ho ku chorým.“ A Boha oslovuje: „Aká šťastná by som bola, keby som ťa nachádzala v chráme tak ako oni. Koľko vecí by som ti povedala o svojom ubolenom srdci a o svojich hriechoch!“
Alžbetu postupne priťahovala Katolícka cirkev, no nenachádzala oporu v Písme, keď sa vrátila do New Yorku a rozhodovala sa, či má konvertovať. Študovala Výklad katolíckeho učenia plný odkazov na Písmo, ktorý jej dal Antonio Filicchi. Študovala aj sedemdesiatpäťstranový obranný spis pastora Hobarta. Úplne popletená Alžbeta zistila, že Písmo už nie je pre ňu zdrojom potešenia, ale strasti. „Každá strana, ktorú otváram, mätie moju úbohú dušu, padám na kolená a v slzách volám k Bohu, aby ma učil.“ Jediné, čo mohla, bolo modliť sa kajúcne žalmy a 119. žalm. Nakoniec vzala Ježiša za slovo. Nie úplne bez humoru si predstavila, ako s deťmi stojí pred ním v hodine posledného súdu; tam vysvetľuje svoje rozhodnutie stať sa katolíčkou ako odpoveď na jeho uistenie, že navždy ostane s Cirkvou, ktorú založil (Mt 28, 20). „A ak povie: ,Blázni, nemyslel som to tak‘... my povieme: ,To tvoje slovo nás zviedlo. Preto prosíme, ospravedlň svojich úbohých bláznov pre svoje vlastné slovo.‘ “ Keď 25 marca 1805 Alžbeta prvýkrát pristúpila k svätému prijímaniu, už sa viac necítila v pasci medzi Písmom a Cirkvou. Jasavými úvodnými veršami 68. žalmu privítala Ježiša vo svojom srdci: „Boh vstáva a jeho nepriatelia sa tratia.“ Bol to „triumf radosti a jasotu z príchodu osloboditeľa“. A António privítal Alžbetu v Cirkvi tým najvhodnejším darom - katolíckou Bibliou.
Dva stoly, jedna hostina
Alžbeta Setonová pokračovala - cez ďalšie tmavé doliny -, aby sa stala vychovávateľkou a neskôr zakladateľkou rehoľnej spoločnosti. Všetka jej činnosť vychádzala zo vzťahu s Pánom, živeného Písmom a Eucharistiou. 4. januára 1821 po poslednom vrúcnom prijímaní zomrela s Bibliou v rukách. Keď sa obzrieme späť, môžeme povedať, že Alžbetin život bol ako samotná omša - po liturgii slova nasledovala liturgia Eucharistie. Katechizmus hovorí, že „stôl pripravený pre nás v Eucharistii je totiž zároveň stolom Božieho slova i stolom Pánovho tela“ (1346). Alžbeta Setonová objavila najskôr jedno a potom druhé. To, ako si vážila oba stoly, nás povzbudzuje zakúšať oboje - Písmo aj Chlieb Života.
