Autor: P. Anton Adam | Dioecesis Neosoliensis
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 1/2025, s. 4-13 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2024
Datum napsání:
25.02.2025
Jubilejný rok v znamení milosrdnej Božej lásky
Katolícka cirkev vstúpila do obdobia slávenia riadneho jubilejného roka 2025. Stalo sa tak 24. decembra 2024, kedy sa otvorila svätá brána Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Následne pápež František v nedeľu 29. decembra 2024 otvoril svätú bránu svojej katedrály, Baziliky sv. Jána v Lateráne, ktorá 9. novembra v tom istom roku, oslávila 1700. výročie svojho posvätenia. Na liturgickú slávnosť Panny Márie Bohorodičky sa otvorila svätá brána pápežskej Baziliky Santa Maria Maggiore a napokon v nedeľu 5. januára bola otvorená aj svätá brána pápežskej Baziliky sv. Pavla za hradbami. Tieto posledné tri sväté brány sa zatvoria v nedeľu 28. decembra toho istého roku. Ako je uvedené v Bule o vyhlásení riadneho jubilea 2025, posledné tri sväté brány sa zatvoria v nedeľu 28. decembra 2025. V tento deň sa slávenie Svätého roka skončí aj vo všetkých partikulárnych cirkvách. K sláveniu riadneho jubilea roku 2025 je pozvaná celá univerzálna Cirkev. Z tohto dôvodu 29. decembra 2024 všetci diecézni biskupi aj na Slovensku slávili vo svojich katedrálach a konkatedrálach svätú Eucharistiu. Cirkev pozýva k putovaniu v znaku nádeje, ktorá osvetlená Božím slovom, spája veriacich. Pútnici nádeje sú nielen tí, ktorí počas slávenia Svätého roka prídu do Ríma, ale aj „tí, ktorí sa do mesta apoštolov Petra a Pavla nedostanú a budú ho sláviť v miestnych cirkvách. Nech sa to pre všetkých stane chvíľou živého a osobného stretnutia s Pánom Ježišom - .bránou' spásy (porov. Jn 10, 7. 9); stretnutie s tým, ktorého má Cirkev za úlohu ohlasovať vždy, všade a všetkým ako ,našu nádej' (1 Tim 1, 1).“[1] Apoštol Pavol dodáva kresťanskému spoločenstvu v Ríme odvahu v znamení nádeje a zdôrazňuje slová, ktorými pápež František začína Bulu o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025: „Spes non confundiť, „nádej nezahanbuje“ (Rim 5, 5). Riadne jubileum sa skončí zatvorením svätej brány pápežskej Baziliky sv. Petra vo Vatikáne 6. januára 2026, na sviatok Zjavenia Pána.
Situácia človeka súčasnej doby často privádza k neistote, straty dôvery či pokoja. Mnohí ľudia vnímajú svoj osobný stav vo vzťahu k svetu skepticky a pesimisticky. Pozvanie Petrovho nástupcu, pápeža Františka k oživeniu nádeje, nech nás robí otvorenými pre Božie slovo, ktoré posilňuje na ceste nového života v plnosti Božej dobroty. Svätý Pavol ponúka podnet k osobnému zamysleniu slovami, ktoré adresuje cirkevnému spoločenstvu v Ríme: „A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu. [...] A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,1-2.5). „Nádej sa totiž rodí z lásky a zakladá sa na láske, ktorá prúdi z Ježišovho srdca prebodnutého na kríži: ,Lebo, ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom.' (Rim 5, 10) A jeho život sa prejavuje v našom živote viery, ktorý sa začína krstom, rozvíja sa v poslušnosti voči Božej milosti, a preto je oživovaný nádejou, vždy obnovovaný a vďaka pôsobeniu Ducha Svätého neochvejný.“[2]
Kresťanská nádej nikdy neklame a nezahanbuje, pretože je založená a pevne zakotvená v istote trvalej Božej lásky tak, ako učí apoštol národov: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? [...] Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje. A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 35. 37-39). Je zrejmé, že sv. Pavol poukazuje na prítomnosť lásky, ktorá pramení v milosrdenstve Božieho Syna, ktorý nás miluje a nikdy sa nevzdáva svojho vzťahu k nám. „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna (Jn 3,16-18).
Pápež František hovorí aj o dôvodoch našej nádeje (porov. 1 Pt 3,15), ktorá je pevne zakotvená v našej viere. V bule Nádej nezahanbuje pripomína slová vyznania našej viery „Verím v život večný“ [3] , - v ktorých nachádza kresťanská nádej základnú oporu. Je to vlastne „teologálna čnosť, ktorou túžime [...] po večnom živote ako po svojom šťastí.“ [4] Druhý vatikánsky ekumenický koncil uvádza: „Bez Božieho základu a bez nádeje na večný život ľudská dôstojnosť trpí veľmi ťažkú ujmu - ako to dnes často vidno - a záhady života a smrti, viny a utrpenia zostávajú nevyriešené, takže ľudia nezriedka upadajú do zúfalstva.“ [5] Svätý Pavol nám odovzdáva „jadro“ našej nádeje takto: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1 Kor 15, 3-5).
Cesta nádeje je cestou lásky, ktorá zmieruje a odpúšťa. Cesta nádeje je aj cestou milosti, ktorú prijímame v znamení nádeje. Človek je pútnik, v ktorom vždy nanovo oživuje nádej vnútornej zmeny, ktorá privádza aj k vonkajšiemu prejavu. Putovať znamená hľadať nanovo to, čo sa vytratilo z nášho života, ale aj to, čo sa v priebehu rokov stalo rutinou, bez hlbšieho vnímania osobnej spirituality. Pápež František v Bule o vyhlásení riadneho jubilea 2025 predstavuje púť ako spôsob „znovuobjavenia hodnotv ticha, námahy, toho, čo je podstatné.“ [6] Je preto potrebné „občerstviť sa na ceste viery a napiť z prameňov nádeje, predovšetkým prijatím sviatosti zmierenia, ktorá je nenahraditeľným východiskom pre skutočnú cestu obrátenia.“ [7] Z tohto dôvodu je potrebné venovať primeranú pozornosť vysluhovania sviatosti zmierenia takým spôsobom, aby veriaci mali možnosť pristupovať k tejto sviatosti podľa svojich potrieb.
Vo sviatosti pokánia sme uistení o Božej láske, ktorou sme očistení od svojich hriechov. Žalmista ponúka slovo útechy: „Veď on ti odpúšťa všetky neprávosti, on lieči všetky tvoje neduhy, on vykupuje tvoj život zo záhuby, on ťa venčí milosrdenstvom a milosťou. [...] Milostivý a milosrdný j e Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. [...] Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť“ (Ž 103, 3-4. 8. 10-12). „Sviatosť zmierenia nie je len krásnou duchovnou príležitosťou, ale predstavuje rozhodujúci, zásadný a nevyhnutný krok na ceste viery každého človeka. V ňom dovoľujeme Pánovi, aby zničil naše hriechy, obnovil naše srdcia, pozdvihol nás a objal, aby nám dal poznať svoju nežnú a súcitnú tvár. Neexistuje totiž lepší spôsob, ako spoznať Boha, než sa s ním zmieriť (porov. 2 Kor 5, 20) a okúsiť jeho odpustenie.“[8]
Objavme krásu sviatosti zmierenia, ktorá ponúka vnútorné uzdravenie, vzrast v láske a vedomie, že Boh je vždy s nami. Odpustenie hriechov je nielen prejavom milosrdenstva, ale aj dielom Božej spravodlivosti. Boh žiada a čaká odpoveď človeka v prejavoch ľútosti a pokánia. Ježišova smrť na kríži je dôkazom toho, ako Božie milosrdenstvo a jeho spravodlivosť dotvárajú harmonickú jednotu (porov. Rím 3, 25). Milosrdenstvo Boha je prejavom jeho lásky a dobroty, no je aj prejavom jeho moci a vznešenosti. „Ale ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múdr 11, 23). V liturgii Cirkvi prednášame aj túto modlitbu: „Bože, ty svoju všemohúcnosť prejavuješ najviac tým, že sa zmilúvaš a odpúšťaš.“ [9] Milosrdenstvo voči človeku je prejavom Božej dobroty a dobročinnosti, lebo On je dokonalý absolútnou plnosťou ontologickej dobroty. Boh je milosrdný a preukazuje priazeň odpustenia každému, kto otvára svoje srdce pre jeho lásku.
Svätý Otec František pripomína mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, ktorý vyhlásil 13. marca 2015 s cieľom zjaviť ľuďom Božiu „tvár milosrdenstva“[10] , aby sa s ňou mohli stretnúť a zažiť skúsenosť lásky, ktorá odpúšťa, pretože nekonečne miluje. Božie milosrdenstvo je ústredným posolstvom evanjelia pre každého človeka. „Teraz nastal čas slávenia ďalšieho jubilea, v ktorom sa opäť otvorí svätá brána, aby ponúkla živú skúsenosť Božej lásky, ktorá v srdci vzbudzuje pevnú nádej na spásu v Kristovi.“ [11]
Božia milosť predchádza, ale aj sprevádza ľud, ktorý kráča vo viere a je činný v láske a vytrvalý v nádeji (porov. 1 Sol 1, 3). Pápež František konkretizuje znamenia nádee, ktorým je mier pre svet, ktorý sa opäť ocitol v tragédii vojny. Znamením nádeje je aj oživenie túžby odovzdávať život, čo si vyžaduje riešenie mnohých ekonomických, mravných a sociálnych problémov. Spojencom nádeje nech je radosť zo života „pretože ľudská bytosť, stvorená na Boží obraz a podobu (porov. Gn 1, 26), sa nemôže uspokojiť len s prežívaním alebo živorením, nemôže sa prispôsobiť prítomnosti tak, že sa uspokojí len s materiálnymi vecami. To ľudí uzatvára do individualizmu a rozožiera nádej, vyvoláva smútok, ktorý sa uhniezdi v ich srdciach a urobí ich trpkými a netrpezlivými.“[12] Jubilejný rok má otvoriť srdcia všetkých nás, aby sme sa stali znamením nádeje pre mnohých bratov a sestry, ktorí prežívajú v ťažkých podmienkach.
Je evidentné, že pre pápeža Františka prežívanie jubilejného roka nie je iba o osobnom posväcovaní v znamení nádeje, aleje vyjadrením túžby, aby každý jeden z nás bol konkrétnym znakom nádeje pre svojho blížneho. V pápežskej bule Nádej nezahanbuje nachádzame konkrétne impulzy pre takýto spôsob konania, ktorý je špecifikovaný vo vzťahu k väzňom; k chorým, či už sa nachádzajú doma alebo v nemocnici; k mladej generácii; k migrantom, vyhnancom, utečencom aj vysídlencom; k starým ľudom a k chudobným. [13] V tejto súvislosti pápež František ako „pútnik nádeje“ prejavil svoju blízkosť k väzneným ľuďom tým, že 26. decembra 2024 na sviatok sv. Štefana otvoril Svätú bránu vo väznici v rímskej časti Rebibbia. Toto gesto je konkrétnym znakom ohlasovania nádeje. Pápež František predstavil tento zámer ešte pred samotným otvorením riadneho jubilea roku 2025: „Aby som väzňom ponúkol konkrétne znamenie blízkosti, sám chcem otvoriť svätú bránu vo väzení, aby sa pre nich stala symbolom, ktorý im umožní hľadieť do budúcnosti s nádejou a obnoveným životným záväzkom.“ [14]
S Božím milosrdenstvom sa spája teologická náuka o odpustkoch. Aj keď vo Svätom písme táto náuka nie je obsiahnutá explicitne, predsa len nachádzame isté implicitné vyjadrenie o odpustení a zmierení, ktoré sa spája s potrebou zadosťučinenia. Náuka o odpustkoch je obsahovo prepojená s náukou o sviatosti zmierenia, s ktorou úzko súvisí. Ježiš Kristus apoštolom odovzdal moc odpúšťať hriechy. Táto služba sa uskutočňuje v živote Cirkvi vysluhovaním sviatosti zmierenia. Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní prišiel medzi svojich učeníkov do večeradla a pozdravil ich: „Pokoj vám!“ A ďalej pokračoval slovami: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 21-23).
Vo sviatosti zmierenia hriešnik prijíma odpustenie vyznaných hriechov, za ktoré úprimne ľutuje. V plnosti prijímanej milosrdnej lásky hriešnik obsiahne odpustenie hriechov, stáva sa ospravodliveným pred Božou tvárou a začína život lásky a milosti. Sväté písmo zdôrazňuje milosrdenstvo Boha v najvyššom stupni vzhľadom na účinky ospravodlivenia, čo nie je prejavom „citu“ ale spravodlivosti a dobroty. „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne“ (Ž 102, 8). Taktiež pripomína slová: „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž 144, 9). [15] Božie milosrdenstvo sa preukazuje aj pri vtelení Božieho Syna, s cieľom uskutočnenia vykúpenia celého ľudstva. Vykúpenie je vnútorne slobodný skutok Božej lásky a Božieho milosrdenstva (libertas contradictionis). Ak je už vyzdvihnutie človeka do stavu nadprirodzeného poriadku slobodným darom Božej lásky, potom tým skôr je ním obnovenie nadprirodzeného spoločenstva s Bohom, porušeného ťažkým hriechom. Apoštol svätý Pavol začína List Efezanom chválospevom na Božiu milosť, ktorá sa tak veľkolepo prejavuje pri vykúpení skrze Ježiša Krista. Vykúpenie označuje ako „tajomstvo svojej vôle podľa svojho dobrotivého rozhodnutia“ (Ef l, 9).
Apoštol Pavol píše: „Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom pred Bohom a odčinil hriechy ľudu“ (Hebr 2,17). Evanjelisti, predovšetkým Lukáš, verne zobrazujú milosrdenstvo Bohočloveka voči každej ľudskej biede, predovšetkým vo vzťahu k hriešnikom. Milosrdenstvo a spravodlivosť sú v Bohu podivuhodne navzájom zosúladené. Žalmista hovorí: „Všetky cesty Pánove sú milosrdenstvo a vernosť (misericordia et veritas) pre tých, čo zachovávajú jeho zmluvu a jeho príkazy“ (Ž 24,10).
Pri sviatosti zmierenia kajúcnik obsiahne nielen odpustenie samotných hriechov, ale aj odpustenie večných trestov za spáchané hriechy [keď hovoríme o ťažkých hriechoch] ; avšak vo sviatosti zmierenia kajúcnik neobsiahne odpustenie dočasných trestov za hriechy, ktoré je potrebné ešte odčiniť. Odpustenia časných trestov za spáchané hriechy možno získať formou odpustkov, ktoré sa udeľujú pre Kristove zásluhy z duchovnej pokladnice Cirkvi. „Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, [16] ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy. Cirkev tým chce kresťanovi nielen prísť na pomoc, ale ho chce aj povzbudiť, aby konal skutky nábožnosti, pokánia a lásky.“ [17] Pravda konkretizovaná v náuke o odpustkoch je v priamej súvislosti s Ježišovým slovom, ktoré povedal milovanému učeníkovi Petrovi: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Cirkev stanovuje podmienky za ktorých j e možné odpustky získať. V priebehu storočí sledujeme istý vývin tak v samotnej teologickej doktríne, ako aj náboženskej praxi. Svätý pápež Pavol VI. vydal 1.1.1967 apoštolskú konštitúciu Indulgentiarum doctrina, ktorá predstavuje náuku Katolíckej cirkvi o možnosti získavania a udeľovania odpustkov. Príležitosti pre získanie odpustkov sú uvedené v Enchiridion Indulgentiarum z 29. 6.1968.
Odpustky sú Božím darom, ktorým sa človeku, resp. duši v očistci odpúšťajú dočasné tresty za hriechy, ktoré sú už odpustené čo do viny. Kódex kánonického práva o odpustkoch učí: „Odpustky sú odpustením časného trestu pred Bohom za hriechy vzhľadom na vinu už zotretú, ktoré vhodne disponovaný veriaci za istých a určených podmienok dosahuje pomocou Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia s autoritou spravuje a udeľuje poklad zadosťučinení Krista a svätých.“
V mimosviatostnom odpustení časných trestov za hriechy v odpustkoch Cirkev ponúka Božej spravodlivosti náhradné zadosťučinenie - spočívajúc v nekonečnom zadosťučinení Krista a v hojnom zadosťučinení svätých. Tieto satisfakcie v prípade svätých presahovali mieru ich vlastných osobných hriechov a spolu s nadmierou Kristových zásluh tvoria pokladnicu zásluh Cirkvi alebo pokladnicu zadosťučinenia (thesaurus Ecclesiae). Cirkev pri uplatňovaní svojej autority má dispozičné právo nad týmto duchovným pokladom, aj keď nie v prísne právnom zmysle formálneho dispozičného práva, pretože nejde o vecné hodnoty, ale ide o hodnoty morálne, ktoré sú neodlučiteľné od osoby Ježiša Krista a svätých. Pri udeľovaní odpustkov sa Cirkev prosebnou modlitbou obracia na Božie milosrdenstvo, aby pre nadmieru zadosťučinenia Krista a svätých udelil odpustenie neodpykaných časných trestov za hriechy tým členom Kristovho mystického tela, ktorí spĺňajú predpísané podmienky. Pretože tu prosí Boha sama Cirkev - mystické Kristovo Telo, je možné s morálnou istotou počítať s vypočutím tejto prosby. [19]
Učenie o existencii thesaurus Ecclesiae a o moci Cirkvi nad ňou rozvinuli scholastickí teológovia na začiatku 13. storočia (Hugo zo Saint Cher) [20] a prvýkrát ho oficiálne navrhol pápež Klement VI. v jubilejnej bule „Unigenitus Dei Filius“ (1343) [21] a neskôr pápež Lev X. v dekréte o odpustkoch „Cum postquam“ (9.11.1518). Táto náuka však nebola striktne definovaná nebola (D 550 a nasl. 740a.) Vychádza z náuky o zástupnom zadosťučinení Krista a o spoločenstve svätých.
Súčasná forma odpustkov sa začína vyvíjať už v 11. storočí. Vznikla z mimosviatostných odpustkov raného stredoveku, v ktorých pápež, biskupi a kňazi, často odvolávajúc sa na moc zväzovania a rozväzovania, ktorá bola na nich prenesená, prosili o Božie milosrdenstvo pre jednotlivé osoby alebo pre veriacich všeobecne, s cieľom odpustiť im hriechy. Keď sa v 11. storočí odpustenie hriechov, v ktoré ľudia dúfali, že im Boh udelí, začalo pripisovať pokániu uloženému Cirkvou, rozhrešenie sa začalo považovať za odpustok. V kresťanskom staroveku Cirkev vykonávala v trochu inej forme právomoc udeľovať odpustky. Ako odpoveď na príhovorné prosby mučeníkov, Cirkev - najmä severoafrická v 3. storočí (sv. Cyprián), udeľovala jednotlivým kajúcnikom v konkrétnych prípadoch čiastočné odpustenie uložených kajúcnych trestov. Ľudia s dôverou očakávali, že Boh im na príhovor a pre zásluhy mučeníkov odpustí zvyšok trestov za hriechy. V ranom stredoveku sa pod vplyvom germánskych právnych názorov objavili odpustky (penitenciárne rozhrešenie), ktorými sa prísne tresty vynesené pri spovedi, menili na ľahšie náhradné kajúce skutky (almužny, púte). Bezprostredným predstupňom odpustkov boli absolúcie, obvyklé od raného stredoveku, ktoré spočiatku boli iba príhovormi, avšak neskôr čoraz viac nadobúdali charakter autoritatívneho odpustenia.
Náuka Katolíckej cirkvi rozlišuje odpustky úplné a čiastočné - podľa toho, do akej miery sa odpúšťajú časné tresty. „Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho, či od časného trestu, ktorý treba vykonať za hriechy, oslobodzujú čiastočne alebo úplne.“ [22] Odpustenie časných trestov môže získať každý, kto je pokrstený a splní potrebné podmienky pre seba alebo ich obetuje za zomrelých. Považujeme za primerané upozorniť na skutočnosť, že pri získaní čiastočných odpustkov nie je možné stanovovať počet dní, ani iný časový údaj, ktorý by mal navodzovať myšlienku, o koľko sa umenšil časný trest duše, ktorá čaká na úplné očistenie. Majme na pamäti; o čo je väčší ľudský skutok, ktorý zasluhuje Božiu odmenu, o toľko je aj plnšie odpustenie časného trestu. Podmienky, ktoré je potrebné splniť za účelom získania úplných odpustkov, môžeme zhrnúť do nasledovných bodov:
a/ Potrebné je vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu - dokonca aj k všednému (ľahkému). Ak chýba táto dispozícia, je možné získať iba čiastočné odpustenie.
b/ Pre získanie úplných odpustkov je nevyhnutný stav milosti posväcujúcej. Za týmto účelom je potrebné buď vzbudiť si úprimnú ľútosť alebo pristúpiť k sviatosti zmierenia [podľa vnútornej dispozície prijímateľa]. Kristova Cirkev nás však povzbudzuje, aby sme pristúpili k sviatosti zmierenia a vykonali si dobrú svätú spoveď. Aj z tohto dôvodu pápež František hovorí o potrebe zvýšenej pozornosti pre vysluhovanie sviatosti zmierenia v priebehu slávenia Jubilejného roka 2025, aby veriacim bola poskytnutá možnosť pristúpiť k tejto sviatosti podľa ich duchovných potrieb.
c/ Pre získanie úplných odpustkov sa vyžaduje aj pristúpenie k svätému prijímaniu.
d/ Podmienkou pre získanie úplných odpustkov je aj modlitba na úmysel Svätého Otca [Otčenáš, Zdravas, Sláva...]. V tomto kontexte je vhodné podotknúť, že to nie je modlitba za samotného pápeža, ale ide o úmysly, za ktoré pápež prosí každý deň. Tieto úmysly sa zvyčajne aj zverejňujú na každý mesiac.
e/Vykonanie skutku, ktorý sa spája so získaním odpustkov [zvyčajne takýto skutok je predpísaný a jasne formulovaný].
Pristúpenie k sviatosti zmierenia má byť motivované túžbou po dosiahnutí stavu milosti posväcujúcej. Takýto stav je determinujúci - ak človek nemá ťažké hriechy, nie je nevyhnutné, aby pristúpil k svätej spovedi. To však neznamená, že nevenuje patričnú pozornosť svojmu duchovnému stavu. Konštatovanie, že získanie odpustkov je možné iba za predpokladu vnútornej dispozície, je nespochybniteľné.
Cirkev nás povzbudzuje k obetovaniu a získavaniu odpustkov pre duše v očistci (za zomrelých), pričom nie je nevyhnutné, aby nám zosnulí boli osobne známi a nie je potrebné ani nikoho konkrétne menovať - je postačujúce obetovať odpustky pre zomrelú osobu, ktorá túto duchovnú pomoc potrebuje. Odpustky úplné ako aj čiastočné nie je možné obetovať za druhých živých - iba za seba. Náuka formulovaná v Katechizme Katolíckej cirkvi, zdôrazňuje: „Učenie o odpustkoch a ich prax v Cirkvi sú tesne spojené s účinkami sviatosti pokánia.“[23] Kódex kánonického práva výslovným spôsobom uvádza, kto môže získať odpustky.
Kán. 996 - § 1. Aby bol niekto schopný získať odpustky, musí byť pokrstený, neexkomunikovaný, v stave milosti aspoň pri ukončení predpísaných úkonov.
§ 2. Aby ich však schopný subjekt získal, musí mať aspoň úmysel dosiahnuť ich a uložené úkony splniť v stanovenom čase a nariadeným spôsobom podľa znenia udelenia.
Možnosť získať odpustky pre duše zomrelých sa spája s praxou modlitby za zosnulých. Kódex kánonického práva uvádza: „Každý veriaci môže tak čiastočné, ako aj úplné odpustky získať buď pre seba, alebo venovať zomrelým na spôsob prosebnej modlitby.“[24] Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,[25] o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil... zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2 Mach 12, 46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých[26] a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, [27] odpustky a kajúcne skutky. „Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?... Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“ [28] Pretože zosnulí veriaci, ktorí sa očisťujú, sú členmi toho istého spoločenstva svätých a prináležia k cirkvi trpiacej, môžeme im pomáhať takým spôsobom, že pre nich získavame odpustky, [29] aby boli oslobodení od časných trestov, ktoré si zaslúžili za spáchané hriechy. [30] Cirkev nemá jurisdikciu nad mŕtvymi v očistci, preto sa na nich odpustky nemôžu vzťahovať priamo prostredníctvom rozhrešenia, ale len nepriamo prostredníctvom príhovoru (per modum suffragii), z tohto dôvodu je ich pôsobenie neisté. Možnosť odpustkov je v tomto prípade daná na základe spoločenstva svätých.
Pápež Pavol VI. povzbudzuje k úvahe nad veľkosťou Božieho milosrdenstva, z ktorého vyplýva prax udeľovania odpustkov. Tieto duchovné dobrá majú veľký význam pre osobný náboženský život veriacich, ale aj pre celé kresťanské spoločenstvo. Človek si uvedomuje, že vlastnými prostriedkami a silami nie je schopný zadosťučiniť za to, čo je prekážkou na ceste obsiahnutia plného spoločenstva s Bohom. Pokora spásy privádza hriešnika, človeka viery k poznaniu, že je potrebné prijať z pokladu duchovných darov, z ktorých Cirkev udeľuje na základe moci kľúčov. Osobný život viery nie je iba vyjadrením vlastnej duchovnej iniciatívy, ale predstavuje duchovné dobro a prináša ovocie odpúšťajúcej lásky pre iných, keď sa usiluje o získanie odpustkov nielen pre seba, ale najmä za duše v očistci. Týmto spôsobom sa najplnšie uskutočňuje pravda spoločenstva svätých.
Výkon odpustkovej moci nevyplýva z moci svätenia, ale z jurisdikcie. Pápež ako nositeľ najvyššej jurisdikčnej moci nad celou Cirkvou má absolútnu, teda neobmedzenú právomoc udeľovať odpustky. Kódex kánonického práva stanovuje: „Okrem najvyššej autority Cirkvi môžu odpustky udeľovať len tí, ktorým túto moc priznáva právo alebo im ju udelil Rímsky veľkňaz.“ [31] „Žiadna autorita nižšia než Rímsky veľkňaz nemôže iným zveriť moc udeľovať odpustky, ak jej to Apoštolská stolica výslovne nedovolila.“ [32]
Spôsob a podmienky pre udeľovanie odpustkov ako aj možnosti ich získania bližšie špecifikuje dekrét Apoštolskej penitenciárie z 13. mája 2024, ktorý nesie titul: „Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené Bulou o vyhlásení mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva 2015, kde pápež František zdôraznil, „že odpustky nadobudli v tomto kontexte .mimoriadny význam“ [33] , lebo Božie milosrdenstvo ,berie na seba podobu odpustkov, ktoré Otec prostredníctvom Kristovej nevesty ponúka hriešnikovi, ktorému už bolo odpustené a oslobodzuje ho od každej stopy následkov hriechu.“[34] Podobne aj dnes Svätý Otec vyhlasuje, že dar odpustkov „nám umožňuje objaviť, aké neobmedzené je Božie milosrdenstvo. Nie je to náhoda, že v staroveku bol pojem .misericordia (milosrdenstvo) zameniteľný s pojmom ,indulgentia“ (odpustenie) práve preto, že má vyjadrovať plnosť Božieho odpustenia, ktoré nepozná hranice.“ [35]
Apoštolská penitenciária uvádza: „Počas riadneho jubilea roku 2025 zostávajú v plat¬nosti všetky ostatné udelenia odpustkov. Všetci skutočne kajúci veriaci, ktorí úplne vylúčia akúkoľvek náklonnosť k hriechu (porov. Enchiridion Indulgentiarum, IV. vyd., norma 20, § 1), a poháňaní duchom lásky, ktorí sa v priebehu Svätého roka, očistení sviatosťou pokánia a posilnení svätým prijímaním, pomodlia na úmysel Najvyššie¬ho veľkňaza, môžu získať z pokladu Cirkvi úplné odpustky, odpustenie a prepáčenie svojich hriechov, ktoré môžu aplikovať aj pre duše v očistci na spôsob príhovoru.“ [36]
Apoštolská penitenciária uvádza a bližšie špecifikuje spôsob a možnosti získania odpustkov, keď si veriaci vykonajú zbožnú púť:
a/ na ktorékoľvek jubilejné posvätné miesto
b/ do Ríma
c/ do Svätej zeme
d/ do iných cirkevných miest
Citovaný dekrét Apoštolskej penitenciárie pri každej z vyššie uvedených púti uvádza aj konkrétne podmienky, ktoré je potrebné splniť.
Odpustky je možné získať aj zbožnou návštevou posvätných miest: „Podobne môžu veriaci získať jubilejné odpustky, ak jednotlivo alebo v skupine zbožne navštívia niektoré z jubilejných miest a tam primeraný čas zotrvajú v eucharistickej adorácii a rozjímaní, ktoré zakončia modlitbou Otče náš. Vyznaním viery v akejkoľvek legitímnej forme a invokáciami k Panne Márii, Božej Matke, aby v tomto Svätom roku všetci mohli „zakúsiť blízkosť najláskavejšej z matiek, ktorá nikdy neopúšťa svoje deti.“ [37]
Pri príležitosti Jubilejného roka bude možné navštíviť okrem vyššie uvedených významných pútnických miest aj tieto ďalšie posvätné miesta za rovnakých podmienok. Dokument konkretizuje posvätné miesta v Ríme, ako aj na iných miestach vo svete.
Odpustky z príležitosti slávenia jubilea roku 2025 je možné získať aj v skutkoch milosrdenstva a pokánia, ktoré predmetný vatikánsky dokument rovnako upresňuje.
Na tomto mieste považujeme za vhodné citovať text, ktorý hovorí o možnosti získať úplné odpustky dvakrát v ten istý deň: „Napriek norme, že úplné odpustky možno získať iba raz za deň (Enchiridion Indulgentiarum, IV. vyd., norma 18, § 1), veriaci, ktorí vykonali skutok lásky v prospech duší v očistci, ak v ten istý deň druhý raz legitímne pristúpia k sviatosti prijímania, môžu získať úplné odpustky dvakrát v ten istý deň, pričom tie sa vzťahujú len na zosnulých (t. j. [prijímanie] pri eucharistickom slávení; porov. kán. 917 a Pápežská komisia pre autentický výklad CIC, Responsa ad dubia 1, 11. júla 1984). Prostredníctvom tejto dvojitej obety sa uskutočňuje chvályhodné praktizovanie nadprirodzenej lásky ako puta, ktoré spája veriacich, ktorí ešte putujú na zemi, v mystickom Kristovom tele spolu s tými, ktorí už svoju cestu zavŕšili, na základe toho, že „jubilejné odpustky sú v sile tejto modlitby osobitným spôsobom určené tým, ktorí nás predišli, aby sa im dostalo plnej milosti.“ (Spes non confundit, 22). [38]
Pápež František povzbudzuje ku skutkom telesného a duchovného milosrdenstva. [39] Súčasťou duchovných iniciatív smerujúcich k naplneniu podmienok pre získanie odpustkov počas slávenia jubilea 2025 nech je pokánie, ku ktorému má smerovať nielen osobná iniciatíva jednotlivých veriacich, ale aj otvorenosť a dispozícia spovedníkov pre vysluhovania sviatosti zmierenia. Dokument Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené pápežom Františkom prináša jasnú a zrozumiteľnú informáciu pre každého, kto chce vstúpiť do dialógu lásky milosrdného Boha. Dekrét Apoštolskej penitenciárie končí výzvou: Penitenicária napokon naliehavo vyzýva biskupov, aby ako nositelia trojitej úlohy (munus) učiť, riadiť a posväcovať dbali na jasné vysvetlenie ustanovení a zásad, ktoré sa tu predkladajú na posväcovanie veriacich, pričom treba osobitne zohľadniť okolnosti miesta, kultúry a tradície. Katechéza prispôsobená sociálno-kultúrnym osobitostiam každého národa bude môcť účinne ponúkať evanjelium a celok kresťanského posolstva, a hlbšie zakoreniť v srdciach túžbu po tomto jedinečnom dare, získanom prostredníctvom Cirkvi.“ [40]
Anton Adam
-----
[1] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 1. Bula o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025 [online] [cit.5.11.2024], Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/francesco/sk/bulls/documents/20240509_spes-non-confundit_bolla-giubileo2025.html
[2] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 3. Bula o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025.
[3] apoštolské vyznanie viery: H. DENZINGER - A. SCHÓNMETZER, Enchiridion Symbolorum definitionum et declarationum de rébus fidei et morum, 30
[4] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1817.
[5] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 21.
[6] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 5. Bula o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025.
[7] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 5. Bula o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025.
[8] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 23.
[9] XXVI. nedeľa per annum.
[10] Porov. FRANTIŠEK. Misericordiae vultus, bula, ktorou sa vyhlasuje mimoriadny Svätý rok milosrdenstva, 11. apríl 2015.
[11] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 6.
[12] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 9. Bula o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025.
[13] Porov. FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 10-15.
[14] TKKBS. Pápež František pri príležitosti Jubilea otvorí Svätú bránu v rímskej väznici [online] [cit.30.10.2024].
[15] Porov. Ž 117,1-4; 135; Múd 11, 24n; Lk 6, 36; 2 Kor 1,6 Ef 2,4.
[16] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 981.
[17] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1478. Porov. PAVOL VI, apoštolská konštitúcia Indulgentiarum doctrina, 8; Tridentský koncil: DS 1835).
[18] Kódex kanonického práva, kán. 992.
[19] Porov. OTT, L. Základy katolíckej dogmatiky, s.435 [online] [cit.8.11.2024], Dostupné na internete: E:/l._ott_zaklady katolickej_dogmatiky_web.pdf
[20] Hugo zo Saint Cher (* cca 1200 -119. marec 1263) bol stredoveký filozof, žiak Rolanda z Cremony, dominikánsky kardinál. Bol predstaviteľ metafyzického aristotelizmu. Na Parížskej univerzite študoval filozofiu, teológiu a právnu vedu.
[21] Pápež Klement VI. vyhlásil bulu Unigenitus Dei filius („Jednorodený Syn Boží“) 27. januára 1343. V tejto bule sa určil rok 1350 ako rok jubilejný a stanovila sa tradícia jubilejných rokov, ktoré sa mali konať každých päťdesiat rokov. Pápež Klement VI. dogmaticky definoval existenciu nekonečnej pokladnice zásluh v Katolíckej cirkvi. Aj na základe tejto buly pápež Lev X. v bule Exsurge Domine zavrhol tvrdenia Martina Luthera z téz 56-58, že „poklady Cirkvi, z ktorých pápež udeľuje odpustky, nie sú zásluhy Krista a svätých“.
[22] Kódex kanonického práva, kán. 993.
[23] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1471.
[24] Kódex kanonického práva, kán. 994.
[25] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 958.
[26] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1371.
[27] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1479.
[28] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1032.
[29] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1032.
[30] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1479.
[31] Kódex kanonického práva, kán. 995 - §1.
[32] Kódex kanonického práva, kán. 995 - §2.
[33] FRANTIŠEK. Bula Misericordiae vultus, 22.
[34] FRANTIŠEK. BulaMisericordiae vultus, 22.
[35] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 23.
[36] Apoštolská penitenciária: Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené pápežom Františkom [online] [cit.8.11.2024].
[37] FRANTIŠEK. Nádej nezahanbuje, 24. Porov. Apoštolská penitenciária: Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené pápežom Františkom.
[38] Apoštolská penitenciária: Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené pápežom Františkom.
[39] Porov. FRANTIŠEK. Bula Misericordiae vultus, 15.
[40] Apoštolská penitenciária: Normy o udeľovaní odpustkov počas riadneho jubilea roku 2025 vyhlásené pápežom Františkom.
