História jubilejných rokov ⋅ Miroslav Dancák

Pápež František v liste Pútnici nádeje z 11. februára 2022 píše: „Už sa blížime k horizontu prvých dvadsiatich piatich rokov 21. storočia a sme povolaní zhostiť sa prípravy, ktorá umožní kresťanskému ľudu osláviť Svätý rok v celom jeho duchovnom rozmere.“ Cirkev bude sláviť v roku 2025 Svätý rok, ktorý sa zaradí medzi pravidelné alebo tzv. riadne jubilejné roky. Spolu sa pozrime na to, odkedy sa jubileum slávi.

Slovo jubileum (jubilejný rok) pochádza z hebrejského slova jōbel. V Biblii označuje zvuk baranieho rohu šofaru, ktorý je znamením začiatku niektorých židovských sviatkov ako Deň zmierenia - Jom kipur alebo židovský Nový rok - Roš ha-šana. Jobel úzko súvisí so zvukom, ktorý bol v dávnych časoch signálom, ktorý hovoril: „V tejto chvíli sa začína jubilejný rok.“ S Jobelom súvisia dva aspekty. Prvým je oslobodenie otrokov a druhým zrušenie vlastníctva pôdy. Jubileum znamenalo anulovať úplne všetko, vrátiť sa k svojmu pôvodnému vlastníctvu. Jubilejný rok slúžil na to, aby sa veci nanovo usporiadali a všetci začali odznova s rovnakými možnosťami. Sviatok sa oslavuje každý rok, ale zvláštny význam nadobúda vtedy, keď sa zhoduje so začiatkom jubilejného roka. Zvyčajne pripadal na každých päťdesiat rokov.

Prvá myšlienka na túto tému sa nachádza v Biblii: v päťdesiatom roku sa má sláviť jubileum ako ďalší rok po cykle siedmich plných sabatických rokov, ktoré pripadajú na každých sedem rokov (porov. Lv 25, 8-13). Hoci ho nebolo ľahké dosiahnuť, ponúkal sa ako príležitosť na obnovenie správneho vzťahu s Bohom, medzi ľuďmi a s celým stvorením; zahŕňal odčinenie hriechov, návrat k vlastníctvu a odpočinok pre celú zem.

Evanjelium podľa svätého Lukáša, citujúc proroka Izaiáša, opisuje Ježišovo poslanie takto: „Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal a poslal ma, aby som priniesol chudobným radostnú zvesť, aby som väzňom zvestoval slobodu a slepým zrak, aby som prepustil utláčaných na slobodu, aby som ohlasoval rok milosti od Pána.“ (Lk 4, 18-19; porov. Iz 61, 1-2) Tieto Ježišove slová sa stali aj skutkami oslobodenia a obrátenia v každodenných stretnutiach s ním a vo vzťahoch.

Prvý jubilejný rok vyhlásil pápež Bonifác VIII. 22. februára 1300, keď veriaci po ukončení križiackych výprav prišli do Chrámu sv. Petra, kde sa modlili, spievali a požiadali Svätého Otca o plnomocné odpustky. Trval do 24. decembra toho istého roka a pápež chcel, aby sa jubilejný rok zvolával každých sto rokov. Aby pútnici mohli získať plnomocné odpustky, mali navštíviť hroby svätých apoštolov Petra a Pavla a uctiť si relikviu Veronikinej šatky s odtlačkom Ježišovej tváre. Toto obdobie sa však postupne skracovalo, najprv na päťdesiat rokov (ako v Starom zákone), potom na tridsaťtri rokov a od roku 1475 sa jubilejný rok začal konať každých dvadsaťpäť rokov, aby každá generácia mohla zažiť jubileum aspoň raz.

V 20. storočí sa k bežným svätým rokom pridali aj mimoriadne jubileá: v rokoch 1933 a 1983, zvolané pri príležitosti 1900. a 1950. výročia vykúpenia. Ďalší mimoriadny Svätý rok, Jubileum milosrdenstva, sa začal 8. decembra 2015 a trval do 20. novembra 2016. Doteraz sa v Cirkvi slávilo 26 riadnych a 83 mimoriadnych jubilejných rokov.

Od roku 1423 je oficiálny začiatok osláv sprevádzaný obradom otvorenia svätej brány v predsieni jubilejných kostolov v Ríme. Sú to štyri pápežské baziliky: Bazilika sv. Petra, Bazilika sv. Pavla, Bazilika sv. Jána, Bazilika Panny Márie Väčšej. Každá z týchto bazilík má osobitný vstup - bránu, ktorá je v období medzi jubilejnými rokmi zvnútra baziliky zakrytá múrom, ktorý je postavený po ukončení predchádzajúceho roka a zbúraný pred otvorením ďalšieho takéhoto roka. Táto brána bola postavená na príkaz pápeža Pia XII. a prvýkrát bola otvorená 24. decembra 1949, čím sa začal Jubilejný rok 1950. Otvoreniu brány predchádzalo symbolické trojnásobné udretie kladivom.

Naposledy sa pravidelné jubileum slávilo v roku 2000 ako Veľké jubileum pri príležitosti druhého tisícročia Kristovho príchodu na svet.

Slávenie jubilejných rokov bolo spojené s rozličnými prejavmi dobovej spirituality (zástup 120 000 bičujúcich sa kajúcnikov v jubilejnom roku 1350), s vynikajúcou duchovnou atmosférou (jubilejný rok 1450 za pápeža Mikuláša V.), so špeciálnymi liturgickými úkonmi (v jubilejnom roku 1500 za pápeža Alexandra VI., keď pápež troma údermi kladivka otvoril svätú bránu a kolenačky ňou prešiel so sviecou). Pápež Alexander VI. prvýkrát pomenoval jubilejný rok svätým rokom. Klement VII. vymenil sviečku za kríž. Ján Pavol II. prešiel svätou bránou s knihou evanjelia v rukách.

Po prvom jubileu v roku 1300 stanovil Bonifác VIII. cyklus jubilejných osláv každých sto rokov. Pápež Bonifác v bule s názvom Antiquorum habet zdôraznil, že Rimania, ktorí počas roka tridsaťkrát navštívia baziliky Petra a Pavla, dostanú plnomocné odpustky, a pútnikom, ktorí prídu do Ríma, bude stačiť pätnásť návštev spomenutých bazilík. Po petícii Rimanov adresovanej pápežovi Klementovi VI. bolo toto obdobie skrátené na päťdesiat rokov. Pápež vyhlásil jubilejný rok na rok 1350. Napriek morovej pohrome a katastrofálnemu zemetraseniu, ktoré postihlo Rím v roku 1349, sa do mesta na oslavy zišlo viac ako jeden a pol milióna pútnikov. V roku 1389 chcel Urban VI. na pripomenutie počtu rokov Kristovho života zaviesť jubilejný cyklus každých tridsaťtri rokov a v roku 1390 vyhlásil jubileum, ktoré, žiaľ, pre svoju smrť nemohol sláviť a ktorému nakoniec predsedal nový pápež Bonifác IX. Napriek tomu v
roku 1400, po vopred stanovených päťdesiatich rokoch, Bonifác IX. potvrdil darovanie vína pútnikom, ktorí v tom čase prišli do Ríma. V roku 1425 pápež Martin V. prvýkrát otvoril sväté dvere v Bazilike svätého Jána Lateránskeho. Posledný, kto slávil jubileum každých päťdesiat rokov, bol pápež Mikuláš V. v roku 1450, potom za Pavla II. sa obdobie medzi jubileami skrátilo na dvadsaťpäť rokov a v roku 1475 slávil nový svätý rok Sixtus IV. Odvtedy sa bežné jubileá konali nepretržite.

Počas jubilea v roku 1600 dal Klement VIII. dobrý príklad tým, že počas Veľkého týždňa spovedal, po kolenách vystupoval na sväté schody, pri stole obsluhoval pútnikov, denne jedol s dvanástimi chudobnými, a kardináli sa vzdali nosenia purpurového rúcha na znak pokánia. Mnohí sa pohli, aby pomohli pápežovej jubilejnej kampani, napríklad rímski židia dali pútnikom doručiť päťsto posteľných prikrývok. V roku 1700 prvýkrát v histórii svätú bránu otvoril jeden pápež a zatvoril ju druhý. Napoleonské vojny zabránili sláveniu jubileí v rokoch 1800 a 1850. Slávenie jubilejného roka bez tradičného obradu bolo obnovené v roku 1875 po pripojení Ríma k Talianskemu kráľovstvu.

V novšom období pápež Pavol VI. v roku 1975 rozhodol, že svätý rok bude venovaný zmiereniu. Oznámil to bulou Apostolorum Limina z 23. mája 1974. Budhistickí mnísi sa zúčastnili aj na otvorení svätých dverí na vigíliu 1974. Išlo o prvé jubileum vysielané do celého sveta, počas ktorého sa spolu s byzantskou Cirkvou oslavoval koniec exkomunikácie za účasti alexandrijského patriarchu Melitona. Ján Pavol II. v novembri 1998 bulou Incarnationis Mysterium vyhlásil Veľké jubileum 2000. Urobil symbolické gestá, s ktorými všeobecne prijímaná, zaužívaná prax osláv nepočítala, vrátane prosby o odpustenie za hriechy spáchané v dejinách a mučeníctvo kresťanov zabitých v 20. storočí, a povzbudil k dialógu medzi Katolíckou cirkvou, islamom a judaizmom. V apríli 2015 sa za pápeža Františka „dvere milosrdenstva“ po prvýkrát otvorili v katedrálach sveta, vo svätyniach, nemocniciach a väzniciach. Pri tejto príležitosti pápež ustanovil misionárov milosrdenstva.

Jubilejný rok je pozvánka pre všetkých ľudí, ktorých Cirkev vyzýva, aby vykonali niečo na svoju nápravu. Je to milostivý čas, v ktorom Cirkev ponúka z bohatstva svojich milostí.