Autor: P. Anton Adam | Dioecesis Neosoliensis
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 3/2025, s. 99-106 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2025
Datum napsání:
19.03.2025
Čnosť nádeje v kontexte dokumentov pápeža Františka
Aktivity človeka sú často plánované v istom časovom predstihu. Plánovanie prináša so sebou aj isté riziká, že nie všetko sa uskutoční, pretože skôr ako sa človek dostane k samotnej realizácii plánovaného projektu alebo akejkoľvek aktivity, nastanú okolnosti, ktoré sú prekážkou samotného naplnenia úlohy alebo poslania. Z tohto dôvodu človek v bežnom pracovnom nasadení pracuje s termínom nádej. Slovo nádej poukazuje na očakávanie jednotlivca alebo vymedzenej skupiny ľudí, ktorí v sebe nesú „nádej“ naplnenia plánovanej aktivity. Je to nádej, ktorá si vyžaduje odvahu. Nie je to iba ľudsky chápaná nádej, ale aj nádej vyjadrujúcu nadprirodzenú čnosť, o ktorej Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom života ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého.“ [1] Pápež František dodáva: „Tieto slová nám potvrdzujú, že nádej je odpoveďou, ktorá sa ponúka nášmu srdcu, keď sa v nás vynára bezvýhradná otázka: „Čo bude so mnou? Aký je cieľ cesty? Aký bude neodvratný sled udalostí sveta?“ [2] Pápež František 29. októbra 2019 hovoril o význame nádeje v kresťanskom živote počas rannej Eucharistie v Dome svätej Marty. Nádej prirovnal ku kotve hodenej na druhý breh, ktorá umožňuje chytiť sa pevne lana, ktoré poskytuje nádej istoty. Zároveň poznamenal, „že. nádej je ťažké pochopiť. Keď hovoríme o viere, máme namysli vieru v Boha, ktorý nás stvoril, v Ježiša, ktorý nás vykúpil a prijímanie konkrétnych článkov vo vyznaní viery. Ak hovoríme o láske, ide o .robenie dobra druhým, konanie mnohých skutkov milosrdnej lásky voči druhým1. Nádej je však ťažko pochopiteľná: je to .najpokornejšia z čností1, ktorú môžu vlastniť ,iba chudobní' oddelení od všetkého.“ [3]
Teologický význam termínu nádej zdôrazňuje očakávanie naplnenia túžby po večnom šťastí. V našom pozemskom živote sa sústreďujeme na dosiahnutie časného dobra, ktoré v konečnom dôsledku má byť v službe dobru večnému, čo je dané samotným zmyslom ľudského života v materiálnom svete. V tejto súvislosti poukazujeme na ďalší text Katechizmu Katolíckej cirkvi'. „Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti: rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti.“ [4]
V roku 2000 Katolícka cirkev slávila Veľké jubileum. V Liste Svätého Otca Františka J. E. Mons. Rinovi Fisichellovi k Jubileu 2025 čítame: „Svätý Ján Pavol II. po ňom veľmi túžil a želal si ho v nádeji, že všetci kresťania, ktorí, prekonajúc historické rozdelenia, budú môcť spoločne osláviť dvetisíc rokov od narodenia Ježiša Krista, Spasiteľa ľudstva.“ [5] Jubileum 2025, ktoré Cirkev slávi, je nápomocné pri vytváraní obnoveného znovuzrodenia, ktorého naliehavosť intenzívne pociťujeme. Je to dôvod, pre ktorý pápež František zvolil motto Pútnici nádeje. Kristov zástupca v službe Petra poukazuje a zároveň predstavuje nádej v konkrétnom smerovaní k zodpovednosti za náš pozemský dom. „S vedomím, že všetci sme pútnikmi na zemi, do ktorej nás Pán umiestnil, aby smejú obrábali a starali sa o ňu (porov. Gn 2,15), nezabúdajme na tejto ceste kontemplovať krásu stvorenia a starať sa o náš spoločný domov. Dúfam, že aj nadchádzajúci Jubilejný rok budeme sláviť a prežívať s týmto úmyslom." [6]
Nádej si vyžaduje odvahu. Pápež František v príhovore k členom diplomatického zboru v úvode roka 2020 povedal: „Excelencie, dámy a páni, nový rok sa otvára pred nami a ako plač práve narodeného dieťaťa nás pozýva k radosti a k prijatiu postoja nádeje. Chcel by som, aby toto slovo - nádej -, ktoré pre kresťanov predstavuje základnú čnosť, viedlo pohľad, s ktorým vstupujeme do času, čo nás čaká.“[7] Očakávanie v nádeji si však vyžaduje odvahu, ale aj realizmus. Nádej nie je o snívaní. Kresťanská čnosť nádeje je pevne zakorenená v Bohu, ktorý dáva prisľúbenia a ich naplnenie vyžaduje osobnú spoluprácu s dielom Božej lásky. Uvažujeme o nádeji, ktorá nikdy nesklame, lebo má meno „Zmŕtvychvstalý Kristus.“ [8]
Pápež František hovorí o prameni nádeje, ktorá je zjavná v samotnom misijnom poslaní každého z nás. V Apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium píše: „Ak si myslíme, že nič sa nedá zmeniť, pripomeňme si, že Ježiš Kristus zvíťazil nad hriechom i smrťou a oplýva mocou. Ježiš Kristus naozaj žije. V opačnom prípade „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15, 14). [...] Vzkriesený a oslávený Kristus je najhlbším prameňom našej nádeje a jeho pomoc nám určite nebude chýbať pri uskutočňovaní misie, ktorú nám zveril.“ [9]
Životná misia privádza k bezpečnej budúcnosti presahujúcej rozmer priestoru a času a predstavuje nový a svetlý horizont, poznanie ktorého nám dáva zmysel pre naše namáhanie. Ak by tomu tak nebolo, potom každá námaha by vyznievala do prázdna a javí sa ako márna. Svätý Pavol píše Solúnčanom: „Vy sa nemusíte zarmucovať ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1Sol 4, 13). Vzkriesenie Ježiša Krista, ktoré je predobrazom konečného cieľa v živote človeka, je centrálnym bodom Pavlovho ohlasovania: keby Kristus nevstal, všetko by bolo márne (porov. 1Kor 15,14). Nemať vieru vo vzkriesenie je pre apoštolov národov odmietnutie nádeje: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1Sol 4,13). Za vzor nám dáva praotca Abraháma, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rím 4,18). Kresťania sú povolaní k nádeji, ako hovorí svätý Pavol, keď pozýva k modlitbe za poznanie spásy: „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, dá Ducha múdrosti a zjavenia, aby ste ho poznali. Nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania, aké bohatstvo slávy je z jeho dedičstva vo svätých...“ (Ef 1,17-18; porov. Tit 1,2).
Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi hovorí: „Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako priaznivá skutočnosť, stáva sa znesiteľným aj život v prítomnosti.“ [10] Evanjelium nie je iba oznámením o poznaní vecí, ale samo svojím obsahom vytvára skutočnosti, ktoré aktívne vplývajú na zmenu života. Cnosť nádeje nie je z vlastnej iniciatívy človeka. Ak máme otvorené srdce a vnímavú myseľ pre budúcnosť, je to z dôvodu, že v Kristovi je nádej prameniaca z jeho výkupnej obety na kríži a zmŕtvychvstania.
„Vykúpenie, spása, nie je podľa kresťanskej viery len nejaký prostý fakt. Vykúpenie nám bolo darované v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, odôvodnená nádej. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti. Prítomnosti, ktorá je aj ťažkou súčasnosťou a možno ju prijímať a žiť, ak smeruje k cieľu a ak si týmto cieľom môžeme byť istí, ak je tento cieľ taký veľký, že stojí za námahy spojené s cestou k nemu.“ [11] Apoštol Pavol pripomína: „Ale, ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera... Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,14.20). V posolstve pápeža Františka na 38. svetový deň mládeže nachádzame nádej a jej prepojenie v slávení veľkonočného trojdnia: „V kresťanskej tradícii Veľkonočného trojdnia je Biela sobota dňom nádeje. Medzi Veľkým piatkom a Veľkonočnou nedeľou je akoby medzistupňom medzi zúfalstvom učeníkov a ich veľkonočnou radosťou. Je miestom, kde sa rodí nádej. [...] Tak to aj je: Boh sa na naše „zákutia smrti“ nielen súcitne pozerá, ani na nás nevolá z diaľky, ale vstupuje do našej skúsenosti s podsvetím ako svetlo, ktoré svieti do tmy a premáhajú (porov. Jn 1, 5).“ [12]
Boh neustále pôsobí vo svete a svojou láskou zahŕňa každého človeka. Pápež František poukazuje na skutočnosť, že aj keď je vo svete veľa problémov a človek sa ocitá v temných tieňoch dňa, je dôležité hovoriť o cestách nádeje, ktoré poskytujú priestor pre pozitívnu aktivitu človeka. V encyklike Fratelli tutti o bratstve a sociálnom priateľstve hovorí: „Izolácia a uzavretosť do seba alebo vlastných záujmov nie sú nikdy cestou nádeje a uskutočnenia obnovy; je ňou blízkosť, kultúra stretnutia. Izolácia: nie; blízkosť: áno. Kultúra konfliktu: nie; kultúra stretnutia: áno“.[13]
Konflikt prispieva k šíreniu pocitu frustrácie, izolácie aj beznádeje. Je dôležité upozorniť na skutočnosť, že v súčasnom svete sa zneužíva šírenie beznádeje za účelom cieleného ovládania či už jednotlivca, alebo väčšieho spoločenstva. Encyklika Fratelli tutti uvádza: „Najlepší spôsob na ovládanie a napredovanie bez limitov nie je rozsievať nedostatok nádeje a vyvolávať neustálu nedôveru, hoci zamaskovanú obranou niektorých hodnôt. Dnes sa v mnohých krajinách používa politický mechanizmus vyhrocovania, jatrenia a polarizovania. Rozličnými spôsobmi sa druhým odníma právo na existenciu a myslenie, a na tento účel sa používa stratégia výsmechu, podsúvania podozrení, zovretia.“ [14]
V konečnom dôsledku beznádej poskytuje priestor pre spochybňovanie pravdy a presadzovanie svojvôle silnejšieho. Mocní tohto sveta si uvedomujú vplyv beznádeje, no synovia svetla sú si vedomí sily nádeje, v ktorej sa rodí nový pohľad na zmysel ľudskej existencie, v ktorej sa nepracuje na ovládaní druhých, ale na vzájomnom rešpektovaní spoločnej cesty k plnosti životného poslania. Človek nemôže žiť uzavretý do vlastného pohodlia užívajúc si svoju súkromnú bublinu egoizmu, ktorý v konečnom dôsledku privádza k sebadeštrukcii, ktorá sa zviditelňuje ignoranciou každého a nezáujmom o osobné a spoločné dobro. Pápež Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate konštatuje: „Dejinám sa odníma kresťanská nádej, ktorá je inak mocným sociálnym zdrojom v službách integrálneho ľudského rozvoja, dosahovaného v slobode a spravodlivosti. Nádej povzbudzuje rozum a dáva mu silu orientovať vôľu.“ [15]
Nádej hovorí o realite zakorenenej v ľudskom bytí bez ohľadu na historické podmienky a okolnosti, v ktorých žijeme. Čnosť nádeje poskytuje pohľad optimizmu v rôznych životných situáciách, pretože učí človeka nespoliehať sa na svoje vlastné obmedzené sily a schopnosti, ale predstavuje vnútorný dynamizmus, ktorý je prejavom inšpirujúcej Božej dobroty. Pápež Benedikt XVI. poukazuje na skutočnosť, že „z Božej lásky všetko pochádza, z nej všetko nadobúda svoju formu a k nej všetko smeruje. Láska je najväčší dar, ktorý Boh daroval ľuďom, je jeho prisľúbením a našou nádejou.“[16] Stretnutie s Bohom v Ježišovi Kristovi je príležitosťou nechať sa viesť nádejou, ktorá nesklame. „Viera nie je útočiskom pre ľudí bez odvahy, ale rozletom života. Pomáha objaviť veľké povolanie na lásku a uisťuje, že tejto láske možno dôverovať, že stojí za to sa jej odovzdať.“ '[17]
Povolanie lásky je aj povolaním nádeje. Keď človek miluje svojho blížneho, dáva mu šancu pre novú nádej. Takýto postoj predstavuje nádej zajtrajška, ktorá sa rodí z bolesti dneška. Bolesť dneška predstavil pápež František počas homílie na 5. svetový deň chudobných takto: „Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze.“ [18] V tej istej homílii hovorí Svätý Otec aj o nádeji zajtrajška: „Nádej zajtrajška rozkvitá v bolesti dneška. Áno, Božia spása nie je iba prísľubom pre druhý svet, ale rastie už teraz vo vnútri našich zranených dejín - máme srdce, ktoré ochorelo, všetci, všetci, sú to zranené dejiny - [Božia spása] si razí cestu medzi utláčaním a nespravodlivosťou sveta.“ [19]
Ak človek nekráča cestou uzdravovania bolestí dneška, ťažko bude nachádzať nádej zajtrajška. Lebo „nádej, ktorá sa rodí z Evanjelia totiž nespočíva v pasívnom čakaní, že raz príde to zajtra, keď pôjdu veci lepšie: toto sa nedá; ale v uskutočnení prísľubu Božej spásy už dnes. Dnes, každý deň. Kresťanská nádej nie je totiž blažený optimizmus, ba takpovediac optimizmus nedospelosti, keď človek dúfa, že sa veci zmenia a medzičasom si ďalej ide svojím životom, ale každodenné budovanie konkrétnymi skutkami toho kráľovstva lásky, spravodlivosti a bratstva, ktoré zahájil Ježiš.“ [20]
Pápež vyzdvihuje význam nádeje, keď hovorí: „Nádej je nebojácna, dokáže hľadieť ponad osobné pohodlie, malé istoty a kompenzácie, ktoré zužujú horizont, aby sme sa otvorili pre veľké ideály, ktoré robia život krajším a dôstojnejším.“ [21] Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes zdôrazňuje nádej Kristových učeníkov: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ [22] Úprimné hľadanie Boha nám pomáha, aby sme sa navzájom chápali ako spoločníci na ceste. Cirkev súčasnej doby má vydávať svetu svedectvo „o viere, nádeji a láske k Pánovi a k tým, ktorých on so záľubou miluje. Cirkev je dom s otvorenými dverami, pretože je matka.“ [23]
Téma nádeje rezonuje aj v encyklike Laudato si', v ktorej uvažuje nad starostlivosťou o náš spoločný domov. Pápež František akceptuje skutočnosť, že Cirkev nie je povolaná a nemá dôvod definitívne sa vyjadrovať k mnohým konkrétnym otázkam dotýkajúcich sa problematiky vo svete, aj keď vnímame realitu, že „náš spoločný domov chátra.“ V tomto kontexte encyklika uvádza: „Nádej nás pozýva uznať, že vždy existuje východisko, že vždy môžeme zmeniť kurz a že vždy môžeme urobiť niečo pre riešenie problémov.“ [24] Človek nádeje kráča po tejto zemi so všetkým stvorením a hľadá Boha, ktorý je plnosťou ľudskej nádeje. Boh nám ponúkol veľkú lásku, ktorá nás môže pretvoriť na nových ľudí. Svätý Otec František hovorí, že sa „na nás obrátilo dobré Slovo a že ak prijmeme toto Slovo, ktorým je Ježiš Kristus, vtelené Slovo, Duch Svätý’ nás pretvorí, osvieti našu cestu do budúcnosti a dá v nás rásť krídlam nádeje, aby sme po nej kráčali s radosťou. Viera, nádej a láska tvoria v obdivuhodnom prieniku dynamizmus kresťanskej existencie, vedúci do plného spoločenstva s Bohom.“ [25]
Viera je neoddeliteľne spojená s nádejou, pretože aj keď náš pozemský príbytok zaniká, existuje večný príbytok v Ježišovi Kristovi, ako pripomína aj sv. apoštol Pavol: „Veď vieme, že keď sa tento stánok - náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi“ (2Kor 5,1). Liturgia Cirkvi povzbudzuje: „Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení, a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ [26]
Pápež František v tomto kontexte hovorí o jednote viery a nádeje: „V jednote s vierou a láskou nám nádej ukazuje istú budúcnosť, ktorá spadá do odlišnej perspektívy, než sú iluzórne ponuky idolov tohto sveta. Ona dáva nové podnety a novú silu do prežívania každodenného života. Nenechajme si ukradnúť nádej; nedovoľme, aby ju znehodnotili bezprostredné ponuky a riešenia, ktoré nám prekážajú na ceste.“ O dosiahnutí osobného spoločenstva s Bohom, hovorí pápež Benedikt XII. v konštitúcii Benedictus Deus (26.1.1336): „A po utrpení a smrti nášho Pána Ježiša Krista videli a vidia Božiu podstatu (duše spravodlivých) bezprostredným nazeraním a aj z tváre do tváre, bez sprostredkovania nejakého stvorenia, ktoré by pritom bolo predmetom videnia, ale božská podstata sa im ukazuje bez sprostredkovania nezahalené, jasne a otvorene. V tomto videní sú duše naplnené požívaním božskej podstaty. A týmto videním a týmto požívaním sú duše tých, čo už zomreli, skutočne šťastlivé vo vlastnení večného života a večného odpočinutia.“ [28]
Kardinál Ratzinger vo svojom komentári k predmetnej dogmatickej konštitúcii pápeža Benedikta XII. uvádza: ..Pápež tu hovorí, že duše zomrelých, v ktorých nebolo nič, čo by potrebovalo očistenie, v dobe po Kristovom utrpení, smrti a nanebovstúpení nemusia už zotrvávať v medzistave, ale „sú a budú v nebi... aj pred opätovným spojením so svojím telom a pred všeobecným súdom...“, takže pritom vidia Božiu podstatu bezprostredným nazeraním a aj z tváre do tváre, bez sprostredkovania nejakého stvorenia“ (DS 1000). [29]
Korelácia viery a nádeje je vyjadrená taktiež posynodálnej Apoštolskej exhortácii Christus vivit venovanej mladým a celému Božiemu ľudu. Ježiš je cesta a je potrebné s ním kráčať životom každodenných udalostí. „Viera v Ježiša vedie k nádeji, ktorá siaha ďalej, k istote spočívajúcej nielen na našich kvalitách a schopnostiach, ale na Božom slove, na pozvaní, ktoré prichádza od neho.“ [30] „Kresťanská nádej," píše svätý Peter, „je neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo" (1Pt 1.4). Pápež František počas slávenia vešpier v deň slávnosti Nanebovstúpenia Pána predniesol homíliu, v ktorej odzneli tieto slová: „Kresťanská nádej nás podopiera na životnej ceste, aj keď je kľukatá a únavná; otvára pred nami cesty budúcnosti, keď nás rezignácia a pesimizmus chcú držať v zajatí; umožňuje nám vidieť možné dobro, keď sa zdá, že zlo má navrch. Kresťanská nádej nám vlieva pokoj, keď srdce ťaží neúspech a hriech; umožňuje nám snívať o novej ľudskosti a dodáva nám odvahu pri budovaní bratského a pokojného sveta, keď sa zdá, že to nestojí za námahu. Toto je nádej, dar, ktorý nám Pán daroval v krste.“ [31]
Nádej poukazuje na očakávanie zmeny. Človek nádeje šije vedomý, že isté veci sa neudejú tak, ako by človek chcel, ale udejú sa podľa Božej voľby, ktorá vie všetko nasmerovať k dobru nielen v čase, ale aj pre večnosť. Pápež František pripomína zmysel nádeje, ktorá obsahuje istotu o živote po smrti. Nech sú posilnením slová nástupcu apoštola Petra, keď povzbudzuje k prijatiu každého človeka v duchu nádeje: „Autentické bytie osoby zažiari v celej sile dobra a krásy. To nám tiež umožňuje, aby sme uprostred trápení tohto sveta kontemplovali danú osobu nadprirodzeným pohľadom, vo svetle nádeje, a očakávali tú plnosť, ktorú jedného dňa získa v nebeskom kráľovstve - i keď zatiaľ nie je viditeľná.“ [32]
Nádej v teologickom kontexte akceptuje pozitívne elementy v prirodzených túžbach človeka a pozýva k dokonalosti života, ktorý presahuje rozmer prirodzenosti a povoláva k nadprirodzenej skutočnosti tak ako o tom hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána: „A počul som mohutný hlas od trónu hovoriť: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi! A bude medzi nimi prebývať; oni budú jeho ľudom a sám Boh - ich Boh - bude s nimi. Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“(Zjv 21, 3-5). Očakávanie plnosti je vlastné každému z nás. Človek je pútnik na ceste s Kristom. Aj keď sme ľudsky obmedzení vo svojich schopnostiach a konaní, nie sme žiadnym spôsobom limitovaní v nádeji, ktorá sa napĺňa v Ježišovi Kristovi. [33]
Potrebu nádeje pozná v sebe každý človek. V bule o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025 Nádej nezahanbuje Biskup Ríma píše: „V srdci každého človeka je ukrytá nádej ako túžba a očakávanie niečoho dobrého, hoci nevie, čo prinesie zajtrajšok. Nepredvídateľnosť budúcnosti však niekedy vyvoláva protichodné pocity: od dôvery k strachu, od pokoja k skľúčenosti, od istoty k pochybnostiam. Často sa stretávame so skľúčenými ľuďmi, ktorí hľadia do budúcnosti skepticky a pesimisticky, akoby im nič nemohlo ponúknuť šťastie. Nech je jubileum pre všetkých príležitosťou na oživenie nádeje.“ [34]
V katechézach o nerestiach a čnostiach sa pápež František zaoberal čnosťou nádeje a jej vzťahom k milosrdenstvu. Proti čnosti nádeje sa často prehrešujeme v našich zlých túžbach, ale aj v stavoch melanchólie, keď si myslíme, že všetko, čo sme túžili dosiahnuť, po čom sme túžili ako po šťastí, je nenávratne preč. „Prehrešujeme sa proti nádeji, keď sme skľúčení nad svojimi hriechmi a zabúdame, že Boh je milosrdný a väčší ako naše srdce. A nezabúdajme na to, bratia a sestry: Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa.“ [35]
Je známe, ako často Svätý Otec opakuje, aby nás povzbudil k pristupovaniu sviatosti zmierenia, že Boh sa nikdy neunaví svojím odpúšťaním. Človek pozná únavu, ktorá má rôzne príčiny. Človeku je blízka aj duchovná únava, keď sa v ňom objaví pocit istej pochybnosti, či má toto všetko zmysel, keď napriek snahám človek znovu upadá do hriechov. Je vhodné si uvedomiť, že sa previňujeme proti nádeji, keď sme skľúčení nad svojimi hriechmi a upadáme do malomyseľnosti. Každý z nás potrebuje čnosť nádeje práve tak, ako sa každý človek potrebuje cvičiť v trpezlivosti, ktorá je duchovnou sestrou nádeje. Trpezlivosť sa prejavuje ako schopnosť čakať. Preto aj naša nádej má byť trpezlivá - nie vo vzťahu k Bohu, ale k sebe samým, pretože nádej a trpezlivosť patria k sebe.
Pápež František v katechéze o nerestiach a čnostiach ponúka pohľad na čnosť nádeje, ktorá má byť vlastná každému z nás: „Nádej je čnosťou tých, ktorí majú mladé srdcia, a tu nezáleží na prežitých rokoch. Pretože existujú aj starí ľudia s očami plnými svetla, ktorí sú neustále priťahovaní k budúcnosti.“ V tejto súvislosti Kristov zástupca predstavuje dve postavy z Evanjelia: Simeona a Annu, ktorí sa nikdy neunavili čakať „a posledný úsek ich pozemskej cesty bol pre nich požehnaním, pretože sa stretli s Mesiášom, ktorého spoznali v Ježišovi, ktorého rodičia priniesli do chrámu.“ [36]
Možnosť prebudiť nádej v ľudských srdciach prostredníctvom kresťanského svedectva je preukázaná v náuke pápeža sv. Pavla VI., keď nám pripomenul: „Kresťan alebo skupina kresťanov sa snaží chápať druhých ľudí, v spoločnosti ktorých žije. Vľúdne s nimi zachádzajú, zaujímajú sa o ich život a osudy a usilujú sa spolu s nimi o všetko, čo je šľachetné a dobré. Okrem toho má z nich vyžarovať prostým a nevtieravým spôsobom ich viera v duchovné hodnoty, ktoré presahujú ostatné bežné hodnoty, a nádej v niečo, čo sa nevidí a čo si ľudia neodvažujú predstaviť.“ [37]
Nádej je čnosť, ktorá si vyžaduje stále oživenie v postojoch viery. Je to kresťanská čnosť živená našimi každodennými rozhodnutiami. Svätý Pavol pozýva nielen Rimanov, ale aj nás radovať sa v nádeji: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí“ (Rim 12, 12). Na tieto slová nadväzuje Svätý Otec František v jednom zo svojich príhovorov, keď povedal: „To si vyžaduje veľmi špecifické voľby v každodennom živote. Preto vás povzbudzujem, aby ste si vybrali životný štýl založený na nádeji. Uvediem príklad: na sociálnych sieťach sa zdá jednoduchšie zdieľať zlé správy ako správy prinášajúce nádej. Preto vám dávam konkrétny návrh: snažte sa každý deň zdieľať slovom nádeje. Staňte sa rozsievačmi nádeje v životoch svojich priateľov a ľudí okolo vás. Pretože skutočne, nádej je pokorná a je to cnosť, ktorá sa rozvíja - povedzme to takto - každý deň; [...] každý deň si musíme pripomínať, že máme zálohu, že je to Duch, ktorý v nás pôsobí v malých veciach.“ [38]
V závere štúdie o čnosti nádeje prijmime pozvanie aj duchovné povzbudenie pápeža Františka, ktoré odznelo v katechéze o nerestiach a čnostiach: „Bratia a sestry, napredujme a prosme o milosť mať nádej, nádej s trpezlivosťou. Vždy sa pozerajme na to konečné stretnutie, vždy sa pozerajme na to, že Pán je stále blízko nás, že nikdy, nikdy smrť nezvíťazí. Vykročme vpred a prosme Pána, aby nám dal túto veľkú cnosť nádeje sprevádzanej trpezlivosťou.“ [39]
-----
[1] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b.1817.
[2] FRANTIŠEK. Katechézy o nerestiach a cnostiach 8.5.2024
[3] FRANTIŠEK. Pre kresťana je nádej ako vzduch. Príhovor počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty, 29. októbra2019
[4] Katechizmus Katolíckej cirkvi, b. 1818.
[5] FRANTIŠEK. List J. E. Mons. Rinovi Fisichellovi k jubileu 2025, Rím 11.2.2022
[6] FRANTIŠEK. List J. E. Mons. Rinovi Fisichellovi k jubileu 2025.
[7] FRANTIŠEK. Príhovor k diplomatickému zboru 9. januára 2020
[8] Porov. FRANTIŠEK. Príhovor k účastníkom ďakovnej púte zo Slovenska
[9] FRANTIŠEK. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 275.
[10] BENEDIKT XVI. Encyklika Spe salvi, 2.
[11] BENEDIKT XVI. Encyklika Spe salvi, 1.
[12] FRANTIŠEK. Posolstvo Svätého Otca na 38. diecézny svetový deň mladých, 26.11.2023
[13] FRANTIŠEK. Encyklika Fratelli tutti, 30. Porov. Príhovor svetu kultúry, Cagliari - Taliansko (22. septembra 2013): L’Osservatore Romano, 23. - 24. septembra 2013, s. 7.
[14] FRANTIŠEK. Encyklika Fratelli tutti, 15.
[15] BENEDIKT XVI. Encyklika Caritas in veritate, 34.
[16] BENEDIKT XVI. Encyklika Caritas in veritate, 2.
[17] FRANTIŠEK. Encyklika Lumenfidei, 53.
[18] FRANTIŠEK. Vnášajme do sveta pohľad nádeje. Homília pápeža v 5.svetový deň chudobných, 14.11.2021
[19] FRANTIŠEK. Vnášajme do sveta pohľad nádeje. Homília pápeža v 5.svetový deň chudobných.
[20] FRANTIŠEK. Vnášajme do sveta pohľad nádeje. Homília pápeža v 5.svetový deň chudobných.
[21] FRANTIŠEK. Pozdrav mladým v kultúrnom centre Padre Félix Varela, Havana - Kuba (20. septembra 2015): ĽOsservatore Romano, 21. - 22. septembra 2015, s. 6.
[22] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL. Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 1.
[23] FRANTIŠEK. Prihovor katolíckemu spoločenstvu, Rakovski - Bulharsko (6. mája 2019): ĽOsservatore Romano, 8. mája 2019, s. 9.
[24] FRANTIŠEK. Laudato si', 61.
[25] FRANTIŠEK. Encyklika Lumen fidei, 7.
[26] Rímsky misál, prefácia O zosnulých I, (vyd. SÚSCM Typis Polyglottis Vaticanis 1980), s. 530.
[27] FRANTIŠEK. Encyklika Lumen fidei, 57.
[28] NEUNER, J., ROOS, H. Viera Cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria. Trnava: Dobrá kniha, 1995, bod 902-903.
[29] RATZINGER, J. Eschatológia. Trnava: Dobrá kniha, 2011, s. 122.
[30] FRANTIŠEK. Posynodálna apoštolská exhortácia Christus vivit, 141. Porov. Príhovor k mladým v Cagliari (22. septembra 2013): AAS 105 (2013), 904 - 905.
[31] FRANTIŠEK. Všetci potrebujeme nádej. Homília počas vešpier, 9.5.2024
[32] FRANTIŠEK. Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 117.
[33] Porov. FRANTIŠEK. Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia, 325.
[34] FRANTIŠEK. Bula Nádej nezahanbuje, 1.
[35] FRANTIŠEK. Katechézy o nerestiach a cnostiach 8.5.2024 (19): Nádej
[36] FRANTIŠEK. Katechézy o nerestiach a cnostiach 8.5.2024 (19): Nádej
[37] PAVOL VI. Apoštolská exhortácia Evanjelií nuntiandi, 21.
[38] FRANTIŠEK. Posolstvo Svätého Otca na 38. diecézny svetový deň mladých, 26.11.2023. Porov. Homilia poranna, 29 paždziernika 2019: ĽOsservatore Romano, wyd. polskie, n. 12 (418)/2019, s. 34.
[39] FRANTIŠEK. Katechézy o nerestiach a cnostiach 8.S.2024 (19): Nádej
