Sv. Jozef asi nemal zrkadlo, ale jeho Boh stále miloval. Citlivo a pohotovo urobil, čo sa od neho čakalo akoby si stále pripomínal: „Pozri, koho Boh miluje“. A neboli to len príjemné a aj podľa jeho predstavy následné úlohy, ale sv. Jozef si stále a trpezlivo pripomínal, že je ponorený do Božej lásky. V situácií, keď sa trápil ako prijať tehotenstvo svojej snúbenice; neschopnosť nájsť prístrešie pre snúbenicu, ktorá očakávala narodenie dieťaťa, narodenie dieťaťa v maštali, príchod pastierov, mudrcov a útek v nočnú hodinu do cudzej krajiny, postarať sa tam o všetko potrebné k životu, vrátiť sa do neistej situácie a všetko odznova začať v Nazarete... To pomyselné zrkadlo, že je v prítomnosti Božej muselo silne Jozefovi pomáhať.
Na kríž, krížik už nehľadíme s tým, aby nám on pripomínal: „Boh tak miloval svet“ alebo „Boh je láska“. Nejako si nepripomíname ani: „To za teba“ alebo „To pre mňa si sa Ježiš obetoval“ alebo „Ďakujem ti, Ježiš“. V tom zhone a častom náhlení prehliadame tieto výzvy kríža. A tak hoci nemáme na zrkadlách nápis: „Pozri, koho Boh miluje“, predsa by bolo namieste si to pripomínať. Sv. Jozef tiež nemal zrkadlo, ani kríž nevidel, ale žil v tomto pripomínaní „Pozri, koho Boh miluje“. Spravodlivosť je dať každému, čo mu patrí. Boh nás nesmierne miluje a všetko nám dáva. Je namieste to opätovať. Skúsme podľa sv. Jozefa ostať v Božej láske.
Sv. Jozef, zrkadlo spravodlivosti, daj, aby sme túto realitu osobne prežívali.
-----
[1] TICHÝ, RADEK. Slovo kněze na úvod. Zaří 2018. In http://files.centrumbutovice.webnode.cz/200000679-4a41d4b3b1/Zpravy_9-2018.pdf