Autor: sr. Dagmar Kráľová, FMA
Zdroj: © Katolícke noviny, č. 8/2021 | katolícky týždenník na Slovensku
Datum napsání:
28.02.2021
Poznávame svätého Jozefa v biblických faktoch
Sväté písmo inšpiratívne približuje svätého Jozefa ako ženícha Panny Márie a ochrancu jej Syna Ježiša. Hoci vykresľuje biblickú postavu svätca v ohraničenom rozmere, predsa dáva dostatočne zrozumiteľnú i faktografickú výpoveď o ňom a jeho živote. Kdesi na povale sa možno aj u vás našla nepríliš vkusná socha a povedali ste si, že ako pamiatku po predkoch ju dáte zreštaurovať. Keď ste si po ňu prišli, bola na nepoznanie. Skúsený majster oživil jej pôvodnú tvár. Aj keď stratila farebnosť, pri pozornejšom pohľade z nej vyžarovalo čosi nadzemské.
Rôznorodosť prameňov
Obľúbeným zdrojom poznatkov o svätom Jozefovi sú apokryfy, čiže staroveké náboženské spisy, ktoré však neboli Cirkvou prijaté do kánonu Svätého písma. Ako prejav pradávnej ľudovej zbožnosti vznikali meditáciou nad sporými informáciami okolo Ježišovho pozemského života v túžbe dokresliť fakty, ktoré sa nezachovali. Hoci v rámci tradície môžu byť v apokryfoch ukryté aj perly, nemožno sa o ne opierať. Slúžia ako viac-menej vydarený obraz, namaľovaný pred mnohými stáročiami.
Iní svoju predstavu o sv. Jozefovi čerpajú zo súkromných zjavení, ktoré sú akýmisi barličkami v zblížení sa s ním. Ak chceme duchovne spevnieť, je lepšie ich po čase odložiť. Našťastie nám ostávajú evanjeliá, ako najspoľahlivejší prameň poznania. Z nich sv. Jozefa spomína Matúšovo a Lukášovo evanjelium, Jánovo iba pri Ježišovom pôvode. Údaje o Ježišovom detstve z pera evanjelistov vznikali minimálne s polstoročným časovým odstupom ako dodatočná snaha o rekonštrukciu udalostí. Samozrejme, bez možností, aké máme dnes. Aj evanjelisti vyskladali udalosti z Ježišovho detstva zo sporých informácií, ku ktorým sa dostali. No nerobili to na vlastnú päsť, ale vnútri kánonu Písma. Čiže v kontexte Starého zákona a najmä s hlbokým teologickým zámerom.
Okrem toho v protiklade s apokryfmi pri evanjeliách máme istotu o asistencii Ducha Svätého. Napriek úsiliu evanjelistov máme o Ježišovom detstve, o Márii a najmä o Jozefovi len ostrovčeky svetla. Navyše z kontextu evanjelií je zrejmé, že v Ježišovej dospelosti sv. Jozef už nepatril medzi živých. I tak, dôverujúc Božej prozreteľnosti, môžeme byť spokojní, že máme o ňom údaje, ktoré potrebujeme vedieť. Ak si chceme svojpomocne, s patričnou námahou zreštaurovať impozantný originál svätého Jozefa, je tu ešte jedna pomoc. Na dokreslenie pozadia jeho života možno použiť aj údaje dejinného výskumu či archeológie. A to sa už Božia veľkodušnosť snúbi s ďalšou ľudskou námahou.
Jakub mal syna Jozefa
Otcovskú líniu Ježišovho pôvodu pred verejnosťou prináša Matúšovo evanjelium, napísané pre kresťanov pochádzajúcich zo židovstva. V ňom sa píše, že Jozefovým otcom bol Jakub, syn Matana, kým evanjelista Lukáš uvádza, že otcom Jozefa je Heli, ktorý bol synom Matata (porov. Mt 1, 16; Lk 3, 23). Zámerom evanjelistov však nebolo podať historicky presný opis Ježišovej genealógie, ktorá sa ani vtedy nedala jednoznačne zrekonštruovať. Evanjelisti mali pri písaní svoj teologický zámer.
Matúš chcel objasniť Ježišov pôvod cez postavu Jozefa, pochádzajúceho z Dávidovho domu. Manželstvo s Máriou a jeho prijatie Ježiša ho mali urobiť legálnym otcom dieťaťa, a tak umožniť Ježišovo začlenenie do genealogickej línie kráľa Dávida. Ukázal tým, že Ježiš je naozaj Dávidovým potomkom, zatiaľ čo Lukáš to isté naznačil cez Máriu, ako Jozefovu snúbenicu. Podľa Matúšovej poznámky (porov. Mt 2, 11) Jozef zrejme podobne ako Dávid v Betleheme aj žil.
Zasnúbená s Jozefom
Je nám známe, že u Židov bolo zasnúbenie právoplatnou manželskou zmluvou. Uzatváralo sa po dosiahnutí pohlavnej zrelosti snúbenice ako podmienke manželskej plodnosti. No aj vtedy sa vedelo, že každá žena potrebuje čas na ustálenie svojej ranej dospelosti. V starozákonnej židovskej kultúre bol manželský život upriamený v prvom rade na plodenie detí. Ani Jozefov postoj nemohol byť výnimkou. Čakacia doba na dokonanie manželstva v dĺžke roka mohla, samozrejme, súvisieť aj s prípravou príbytku pre novú rodinu (porov. Lk 1, 27). Boh však nečakane vstúpil do plánov Jozefa i Márie. Svojím áno Bohu sa Mária ocitla v požehnanom stave, ktorý si podľa evanjeliovej správy Jozef nevedel vysvetliť. To len potvrdzuje jeho bezúhonnosť. Spôsob počatia Ježiša bol stvoriteľský a nie sexuálny.
Duch Svätý, v hebrejskom chápaní ako Boží dych života, vyjadruje u Matúša Božiu moc dávajúcu život. Prvé osvetlenie, že Mária počala z Ducha Svätého, evanjelium uvádza pre čitateľa, nie Jozefa (porov. Mt 1, 18). Ak si Jozef celkom prirodzene myslel, že Máriino tehotenstvo je ľudského pôvodu, neumenšuje to jeho veľkosť. Podľa Mojžišovho zákona bolo treba preveriť pôvod jej tehotenstva, či bolo výsledkom cudzoložstva alebo násilia.
Bol človek spravodlivý
Pojem spravodlivosti je v Písme na najvyššej priečke a okrem Boha ho udeľuje len málokomu. U ľudí sa pod spravodlivosťou chápal život podľa Božieho zákona ako najvyššej normy svätosti. Pre Matúša je spravodlivosť jedným z kľúčových pojmov a pri Jozefovi na ňom evanjelista priam nástojí, lebo ho uvádza uprostred kritickej situácie (porov. Mt 1, 19). Niektorí teológovia tvrdia, že Jozefova spravodlivosť vyplýva z toho, že Máriu chcel prepustiť z úcty a bázne pred Božím zásahom, o ktorom už vedel. Že sa cítil nehodný života s Máriou a jej dieťaťom. V tom prípade by sa musela o nadpozemskom počatí podeliť s Jozefom samotná Mária, k čomu u Matúša neexistujú žiadne indície a nepriame len v prepojení s Lukášovým evanjeliom. Iným názorom je, že ako spravodlivý muž musel byť Jozef oddaný zákonu, a preto nemohol nechať Máriinu situáciu len tak.
Legálne mal právo, ba povinnosť ju postaviť pred súd, aby odstránil zlo zo svojho stredu (porov. Dt 22, 21). Dodajme, že v tom období nebolo obzvlášť živým očakávanie príchodu Mesiáša. Navyše štyri starozákonné ženy uvedené v Ježišovom rodokmeni akoby pripravovali na zdanlivo škandalózny príchod potomstva aj u tej piatej, čiže u Panny Márie. Ak by platilo, že Jozef chcel Máriu prepustiť z bázne, malo by sa Matúšovo svedectvo prekladať: a preto ju nechcel vystaviť potupe (porov. Mt 1, 19).
Ak však jeho spravodlivosť chápeme ako snahu žiť podľa Božieho zákona, treba podľa väčšiny biblistov originálne znenie interpretovať v zmysle: ale nechcel ju vystaviť potupe. Boh v tejto kritickej situácii, ktorú spôsobil, nezasiahol hneď. Ani spravodlivý Jozef nedostal okamžité svetlo. Možno preto, aby nám dosvedčil Jozefovu rukolapnú spravodlivosť? Vskutku, Máriin snúbenec sa neunáhľuje ani nekoná urazene či formálne podľa predpisu, ale premýšľa. Na Jozefovi možno prečítať nádhernú vlastnosť zrelého muža, ktorou je zľutovanie. istota svedomia a poctivosť pred Pánovým zákonom sa u neho snúbia s jemnocitom. Nechce manifestovať svoju spravodlivosť na úkor Márie ani urobiť z jej situácie verejné divadlo. Nehovoriac o treste, ktorý zákon určoval za cudzoložstvo.
Ako o tom uvažoval
Badáme, že mlčanlivý, opatrný Jozef je na pohľad pasívny, no vnútorne veľmi činný. Rozhodol sa Máriu prepustiť potajomky. Nie v tom zmysle, aby sa o tom nikto nedozvedel, lebo fakticky to ani nešlo uskutočniť. Chcel sa s Máriou rozísť bez formálneho vyšetrovania, čo sa jej prihodilo. Jozef sa v rozrušení nad celou vecou zrejme nedostal až k otázke, ako Máriu tento jeho postup uchráni pred ďalšou hanbou. V skutočnosti jediná záchrana pre ňu a jej dieťa bude v prijatí. A cestu k tomu musel pripraviť Boh. Jozef sa ocitol na hranici. Čím je človek jemnejší, tým býva jeho vnútorné utrpenie intenzívnejšie.
Na tmu a bolesť oboch snúbencov sa akoby nemohol dívať už ani Boh. Vstupuje do diania prostredníctvom anjela, ktorý tu znamená jeho samotného, aby Jozefovi zjavil Ježišovu identitu (porov. Mt 1, 20). Boh nepoužíva mimoriadne zásahy často. Na Jozefa sa obracia vo sne, čo by mohlo znamenať, že šetrnejším spôsobom ako priamo. A je len logické, že mu nebude oznamovať niečo, čo by Jozef už vedel, napríklad od Márie, ako tvrdia niektorí.
Naopak, podľa Biblie anjel Jozefovi oznamuje informáciu, ktorú nutne potrebuje vedieť. Preto ho i povzbudzuje, aby sa nebál kvôli nedodržaniu zákona. V evanjeliu sa u Jozefa kontakt s Pánom cez sen bude opakovať ešte trikrát. Nejde pritom o apokalyptické vízie prorokov, ktoré treba následne vyložiť. Matúš skôr naráža na sny patriarchov: na Jakuba, no najmä na jeho syna Jozefa od Ráchel, ako na prvého biblického snára. I ten napriek prenasledovaniu z rôznych strán si počínal spravodlivo.
Urobil, ako mu prikázal Pánov anjel
Jozef zachytí Pánovo slovo, prijme Máriu a poskytne jej svoju ochranu. V židovstve platilo, že kto dá dieťaťu meno, je pred verejnosťou jeho otcom. V evanjeliu nenachádzame najmenší náznak Jozefovej neochoty či námietok voči inštrukciám, ktoré dostával zhora. Podobne na slovo poslúchne Božiu výzvu na útek do Egypta, na návrat či na usadenie v Galilei (porov. Mt 1, 24; Lk 2, 4-33). Tento obraz tichej a dôstojnej podriadenosti Jozefa Bohu dopĺňa i Lukáš, ktorý hovorí o tom, ako verne šiel s Máriou do Betlehema či obetovať Dieťa do chrámu. Alebo ako každoročne putovali z Nazareta do Jeruzalema. Zrejme poslušnosť Božiemu hlasu mu pomáhala v tme a ťažkostiach, ktorých bolo viac než dosť.
Ale nepoznal ju, kým neporodila
Spojka kým v hebrejskej vete a semitskom myslení nepoukazuje nutne na zmenu situácie po ukončení činnosti alebo obdobia. A v prípade Ježišovho narodenia to kontext len potvrdzuje. Matúšovi išlo o to, aby čitateľ nemal pochybnosti o Ježišovom panenskom počatí bez podielu Jozefa na ňom. Nechcel však zároveň riešiť následné panenstvo Márie po Ježišovom narodení (porov. Mt 1, 25). K tejto otázke môžeme dodať, že aj napriek prehreškom v staroveku existoval veľký rešpekt mužov k ženám, ktoré patrili inému. A Jozefova spravodlivosť túto skutočnosť iba podčiarkuje.
Najmä ak tým „iným“ bol sám Boh. Zmienka, že sv. Jozef bol tesárom (porov. Mt 13, 55), je bodkou evanjelistu Matúša o ňom. Ako bezzemok, v Nazarete sprvu ako prišelec, zrejme nemal ani dom (porov. Mt 2, 23). Remeselníci na vidieku boli na najnižšej spoločenskej priečke. Po nich nasledovali už len žobráci. Dreva bolo málo, aj preto byť tesárom v praxi znamenalo byť stavebným robotníkom. Archeológia vykazuje, že v období Ježišovho detstva bol Nazaret vypálený z pomsty za vzbúrencov, ktorí nechceli platiť dane.
Nechceli, lebo nemali z čoho. Dane bolo treba odvádzať nielen Herodesovi na neďalekú stavbu prepychového mesta Seforis, ale i kňazom v Jeruzaleme, cisárovi do Ríma a ešte uživiť prítomné rímske vojská. Stačilo trochu sucha a chudobe neostalo nič iné ako hladovať. A tu môžeme dať bodku za životom spravodlivého Jozefa i my. S veľkou pravdepodobnosťou sa predčasne „zodral“, aby Dieťa s jeho matkou uživil. Možno sa aj z nášho života dajú odstrániť dáke nánosy a priblížiť sa k spravodlivosti. Kiež nám pritom pomôže sám sv. Jozef, majster praktického i duchovného života. S prehĺbenou skúsenosťou s ním - vďaka Písmu - sa budeme môcť s väčším zážitkom zadívať aj na teologické, spirituálne či umelecké ilustrácie o jeho živote.
