Autor: P. Jozef Luscoň, SDB
Datum napsání:
02.05.2021
Svätý Jozef, chlap, čo poznal mozole
Svätý Jozef sa na prvý pohľad zdá tajomným mužom. Veľa nehovorí, ale koná a hovoria za neho jeho činy. Vie, čo sú mozole. Áno, i preto ho Pius XII. v roku 1955 vyhlásil za patróna robotníkov. V Cirkvi ho slávime prvého mája, na Sviatok práce. Meno Jozef je židovského pôvodu a znamená Boh pridá. A svätému Jozefovi Boh ozaj pridal: najkrajšiu manželku všetkých čias a božské Dieťa. Jozef sa narodil v Betleheme a býval v Nazarete. Povolaním bol tesár. Za manželku si zobral Pannu Máriu a celý čas jej bol oporou. Jozefov osobnostný profil zhrnieme do slov: Išlo o všestrannú rozvinutú a charizmatickú osobnosť. Pracovitosť bola jeho ozdobou. A ako Panna Mária je vyvolená medzi ženami, tak svätý Jozef je vyvolený medzi mužmi. A bol aj najblaženejší muž na svete. Prečo? Lebo bol Bohom vyvolený na mimoriadnu úlohu, mal za manželku najvznešenejšiu a najdobrotivejšiu ženu na svete a vychovával Božieho Syna.
Bol svätý Jozef schopný práce?
Bludy umierajú pomaly. Ale umierajú. Takže dnes objavujeme pravý obraz svätého Jozefa. V úvahe o svätom Jozefovi, robotníkovi, si musíme položiť zaujímavú otázku: Bol vôbec schopný práce? Prečo sa tak pýtame? Nuž, na mnohých obrázkoch sa predstavuje ako starec. A starci bývajú v dôchodku, kde sa pracovať nemusí ani nevládze. Takže? U prvých kresťanov nebolo pochýb, že Jozef bol v čase, keď si bral Máriu za manželku, mladý muž. Svedčí o tom aj jeho najstaršie zobrazenie z katakomb. Zmena pohľadu na Jozefov vek nastala vo 4. storočí. Vtedy, keď bludári začali pochybovať o panenstve Panny Márie. Aby sa odstránilo podozrenie, tí druhí to prešvihli a z Jozefa urobili starca. Ba zdá sa, že na niektorých zobrazeniach sa od únavy a staroby skoro trasie. Proti stareckému profilu Jozefa sa vynárajú rázne protiargumenty: Takého by si mladučká Panna Mária za manžela istotne nevybrala.
Naopak, musel to byť veľmi zaujímavý a atraktívny muž, keď i takej vzácnej deve „padol do oka“. Písmo tiež hovorí, že utekali do Egypta - a ako by tam starec utekal? O paličke? Jozef v Egypte pracuje a po návrate do vlasti sa opäť zamestnal ako tesár a stará sa o rodinu. To by starec nezvládol. A dodajme, že devy sa v tom čase vydávali okolo šestnástich rokov. Takže Panna Mária by mala 16 a on 80 rokov? Nie, nie. Jozef bol len o niekoľko rokov starší, možno mal vtedy niečo vyše 20 rokov. Bol to mladý, múdry, pracovitý muž, plný sily.
Čo znamenalo byť tesárom?
„Veru, ťažko je ľahko žiť,“ hovorí anonym. Majster tesár v tom čase vedel postaviť dom. Bol teda staviteľom domov. A k tomu treba zvládnuť rôzne remeslá. Z toho vyplýva, že Jozef bol praktický človek, remeselník. Svätý Ambróz poznamenal, že sa nemáme čo diviť, že si Ježiš vybral za otca remeselníka, lebo aj nebeský Otec vytvoril všetky veci. A tak je tiež remeselník. Ježiš si nevybral za otca filozofického intelektuála, zákonníka či farizeja, ale remeselníka. Mal na to dôvod.
Remeselník je ponorený do reality, má kontakt so životom i zdravé vízie. A Jozef musel mať rád toto povolanie, pretože ho naučil vykonávať aj Ježiša. Učil ho zručnosti, cieľavedomosti, sústredenosti, výdrži i radosti z práce. Je to opakom toho, čo robia mnohí rodičia dnes. Vychovávajú deti bez záväzkov, zodpovednosti, učia ich žiť si len tak, v akejsi virtuálnej realite, bez kontaktu s reálnym životom. Rodičia by mali vedieť základy životnej múdrosti: Cez túto prácu ide do môjho dieťaťa to a to dobro. Veru, robota je ako hobľovačka, ktorá vyrovnáva dosku a z hrboľatej robí umelecké dielo. Z človeka by toto mala urobiť práca. Mala by mu odstrániť povahové hrbole a urobiť z neho charakter, aby neplatilo, že do roboty bol ako lev. Zareval a ľahol.
Práca ako trest i požehnanie
„V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme“ (Gn 3, 19). Práca je trest, ktorý dostalo ľudstvo po prvom hriechu, ale je aj požehnanie, ktoré človeka rozvíja. Ako? Práca je činnosť, do ktorej sa zapája rozum, vôľa a kiežby aj láska. A keďže naša duša sa najviac pripodobňuje Bohu práve rozumom a slobodnou vôľou, tak sa prácou rozvíjame do krásy a kriesime v sebe Boží obraz.
Svätý Jozef, hoci mal kráľovský pôvod, predsa pracoval. Posväcoval sa skrze prácu, rozvíjal stvoriteľské dielo, pomáhal uskutočniť Boží plán v dejinách. Na Jozefovi Boh ukázal, že si ctí každú prácu. Jeho spiritualita je vzorom pre mužov - Jozef až tak veľa nehovorí, ale pracuje. I muži v Cirkvi dnes radšej pracujú, než spievajú dlhé náboženské pesničky. Múdro to poznamenal starší kňaz: „Ak chceš mať chlapov v kostole, vymysli im prácu na ňom.“
Výchova prácou
Pri podávaní ruky chlapcom som v dlani zacítil mozoľnatú chlapčenskú ruku. To sa mi už roky nestalo, preto som prekvapený skríkol: „Ty máš mozole!“ Okolostojaci mladíci začudovane reagovali: „On má mozole? Čo je to? Choroba? Je to chytľavé?“ A ja som s úžasom pozeral, čo v živote ešte neskúsili. Dnes sa veľa hovorí o identite človeka a ako ju získať. Národy majú rôzne iniciačné slávnosti na uvedenie chlapcov do dospelosti. U nás sa iniciácia, ako aj pravá identita chlapa dosahovala najmä prácou.
Keď si vedel narúbať drevo, obriadiť statok, viesť konský záprah, keď si zvládol pluh, bol si hrdý, že to vieš a pripodobňuješ sa chlapom. Získaval si identitu i vážnosť v societe. A dnes? Identitu si mladí vytvárajú na základe lajkov, ktoré získali za príspevok na internete alebo za zvládnutie nejakej počítačovej hry. Ale to je nesmierne nestále, bez životných skúseností. Preto je tu nebezpečenstvo, že ich ďalší život sa „zacyklí“ a nadobudne rozmer trojtaktného motora: nasávanie, výbuch, výfuk.
Liečba prácou
„Bol by to zážitok vidieť, ako sa Jozef s Ježišom zvŕtajú v dielni a robia nábytok,“ poznamenal John Rycek. Tvorivá práca rozbíja spomínaný konzumný stereotyp: „nasávanie, výbuch, výfuk“, čiže „konzum, výkon, leňošenie“. Dáva do pohybu myseľ, posilňuje vôľu, prebúdza zdravé emócie, prináša radosť z tvorby a práce. Tak sa kryštalizuje správny charakter človeka. Preto je práca pri výchove nezastupiteľná. Ale nielen to. Práca lieči. Telesne i duševne. Pri práci sa dá zabudnúť na problémy, sústredenosť od osobných ťažkostí sa presúva smerom k dielu. Dôkazom toho je aj liečba drogovo či inak závislých ľudí. Po vyhnaní opiátov z ich tela nastáva terapia prácou.
Prácou sa získavajú čnosti
Pýtal som sa riaditeľky školy: „Kto dnes učí chlapcov byť otcami a dievčatá matkami?“ Odpoveď bola neistá: „Hádam rodičia.“ To isté som sa spýtal rodičov: „Kto dnes učí chlapcov byť otcami a dievčatá matkami?“ Odpoveď znela: „Hádam škola.“ Nuž a potom sa nečudujme, že to s rodinami vyzerá tak, ako vyzerá. Asi by bolo dobré sadnúť si a povedať: Dnešný otec, matka potrebuje tieto čnosti a tieto pracovné návyky. A svedomite sa pustiť do výchovy ratolestí. Rozdeliť si, čo sa dá zvládnuť v škole, čo v rodine.
Čo vy na to? Máte pracovný výchovný plán pre svoje ratolesti? Práca je veľmi dôležitá aj pre získanie čností. O čo ide? Čnosť je dobrý návyk. Dosahuje sa opakovaním. Najprv to nejde, potom sa to raz podarí, opäť nie. Po čase to už ide ľahšie, až nakoniec to človek hravo zvládne. Ale k tomu treba námahu, prácu na sebe. Ba v každej práci treba mať čnosti ako múdrosť, vôľu, miernosť, spravodlivosť, vieru, nádej i lásku. Ba láska sa dá aj uložiť. Ako? Kde? Prácou, do hmoty. A vznikne trebárs darček.
Rozvinutie talentov
Mladíci, ktorým práca nevoňala, hútali: „Keby človek mal tri ruky, lepšie by sa mu pracovalo. Jednou by vec držal a dvoma ju zatĺkal.“ Začul to majster a povedal: „Nie, je to v poriadku. Dve ruky máme preto, aby sme poprosili iného o pomoc. A tak vytvárali vzťahy.“ Práca je dôležitá aj pre rozvinutie talentov. Čo je to? To, čo sa človekovi akosi ľahšie robí. Boh každému „nasial“ talenty do jeho prirodzenosti. No treba ich rozvíjať, pracovať na nich. Na základe týchto darov treba rozvinúť prípravu na zamestnanie.
Ba talenty treba využiť aj na osobné povolanie; naplnenie toho, k čomu každého povoláva Boh. Tak sa mladí nebudú báť života a budú pripravení na službu. A v tom je Jozef veľkým príkladom. On nebol ustráchaný voči životu. Netriasol sa pred Herodesom ani pred púšťou či robotou. Vedel poslúžiť a Mária sa o neho mohla vždy oprieť. Talenty a čnosti vložil do skvelého životného postoja: Nebáť sa námahy. Obetovať sa za rodinu a priateľov.
Vedieť sláviť a tešiť sa
Revolucionári počas Francúzskej revolúcie zmenili sedemdňový pracovný týždeň na desaťdňový. Ale museli od toho odstúpiť. Lebo aj voly im začali zdochýnať. Človek je od Boha nastavený tak, aby šesť dní pracoval a siedmy oddychoval i žasol nad tým, čo pre nás urobil Boh. K tomu patrí vďaka, že mu prácu požehnal. To ďakovanie je vlastne modlitba, to „híkanie“ nad dielom svojich a najmä Božích rúk je extáza.
A tak sme prišli k základným „stavom“, ktoré človeka držia v zdraví: práca, modlitba a extáza. Ale ak je namiesto práce lenivosť, ak si extázu nahradí bezbrehým konzumom, drogami, alkoholom, opiátmi rôzneho druhu a modlitbu úplne vynechá, nastáva problém. Preto je dôležitá harmónia medzi týmito zložkami. Treba vedieť pracovať, ale aj sláviť. Tešiť sa z vykonanej práce i ďakovať za dobrá, ktoré sme dosiahli. V životnom rytme Jozefa bola práca, ale aj spoločné slávenie úspechov z práce. To dáva chuť žiť!
Keď sa človek rozvinie do krásy
„Jeden je z práce bohatý, iný hrbatý. Svätý Jozef je prácou rozvinutý do krásy,“ vyjadril sa Joseph Consul. Svätý Jozef elegantne obchádza nefunkčné polemiky a s chuťou sa púšťa do práce. Je to statočný chlap, ktorý uveril v neuveriteľné veci. Je to čestný pracant. Mal živé spojenie s Bohom a bez dlhých rečí s ním spolupracoval. Aj Ježišovi odovzdal dobrý vzťah k práci. A ten nás informuje, že aj nebeský Otec pracuje. Na inom mieste Boh tvrdí, že robí všetko nové a že bude nové nebo a nová zem. Svätý Jozef sa do tejto vízie zapojil. Klobúk dole, svätý Jozef. Patrí ti naša úcta a vďaka. Teraz je rad na nás. Je náš čas zapojiť sa do Božieho diela. Preto, svätý Jozef, patrón robotníkov, buď nám na pomoci.
