Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 5/2021, s. 199-206 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
15.05.2021
Svätý Jozef aj prácou oslavoval Boha ¦ 1
Jednou z výrečných charakteristík svätého Jozefa je, že bol tesárom z Nazareta a teda pracoval s drevom, ako to dosvedčuje tradícia aj spomienka v textoch evanjelia. Evanjelium uvádza jedine to, že bol tesárom, Dávidovým synom a snúbencom Panny Márie (porov. Mt 1, 18-20). To je spomenuté v evanjeliu sv. Matúša, kde Ježišovi rodáci vidiac ho a počúvajúc jeho učenie, ktoré predniesol v synagóge, reagujú známym: „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). Je tu použitý grécky termín „tekton“. Evanjelista svätý Lukáš v paralelnom texte hovorí: „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4, 22). Tieto texty potvrdzujú, že Jozef bol tesárom z Nazareta a patril do strednej ka-tegórie vtedajšej spoločnosti. Toto zaradenie mu umožňovalo vykonávanie remesla. V egyptských dokumentoch z Jozefovho obdobia sa píše o viacerých remeslách a zvlášť je spomenuté remeslo tesára. Vo vtedajšej spoločnosti vyvoleného národa bolo remeslo právom, ale i povinnosťou. Pracujúcemu človekovi prinášalo existenčné dobro - zdroj obživy. Tým, že pretváral kameň, drevo na konkrétne predmety, však nielen zarábal, ale táto činnosť zároveň stvárňovala samotného človeka. Práca vlastných rúk bola pre Izraelitov posvätná, ako to spomínajú aj rabíni: „Ten, kto si zarába na život vďaka vlastnej práci, je väčší ako ten, ktorý sa uzatvára nečinne vo vlastnej nábožnosti.
Remeselník sa nemusí hanbiť ani pred tým najväčším učencom.“ Toľko môžeme čítať v múdrostiach vtedajších rabínov. Nie je zriedkavé, že aj vtedajší učitelia zákona - rabíni, vykonávali niektoré remeslo, ktoré im napomáhalo, aby mali z čoho žiť. Napríklad veľký rabín Hillel bol nájomným robotníkom. O svätom Pavlovi zo Svätého písma vieme, že bol výrobcom stanov (porov. Sk 18, 3). Dokonca veľký učiteľ Šamai vykonával remeslo tesára a aj týmto sa živil. Remeselníci boli poväčšine vlastníkmi svojich dielní a nevykonávali prácu ako nájomníci v cudzích domoch a teda patrili do strednej vrstvy. Sv. Jozef ako dobrý Izraelita pracoval v dielni tesárskej, stolárskej a je vysoko pravdepodobné, že aj jeho predkovia pracovali v tomto remesle a tak zachovajúc rodovú vernosť remeslu, odovzdával praktiky tesárčiny a stolárčiny aj Ježišovi. Evanjeliá iba raz potvrdzujú, že Jozef bol tesárom, spomenutým termínom „tekton“. Tento termín nie je úzko špecifikovaný na remeslo tesára v ponímaní, v akom ho používame v dnešnej dobe.
Bol tesárom v širšom slova zmysle a to sa vzťahovalo na všetkých tých, ktorí pracovali s drevom. Napríklad aj na tých, ktorí na rozkaz Herodesa pracovali na renovácii svätyne v Jeruzaleme. Medzi množstvom remeselníkov, ktorí boli zaangažovaní na tomto diele, boli rovnako aj tesári. Jozef Flávius uvádza, že keď sa skončili tieto práce, okolo 18 tisíc robotníkov prišlo o prácu. Termín „tekton“ označoval remeselníkov, ktorí vykonávali nielen tesárske, ale aj murárske, kováčske a ďalšie činnosti, teda rôzne remeslá. Niektorí sa domnievali, že na prácach pri obnove jeruzalemského chrámu pracoval aj svätý Jozef, čo je však dosť málo pravdepodobné, kvôli vzdialenosti Nazareta od Jeruzalema. Skôr prevláda presvedčenie, že pracoval pri budovaní mesta Seforis, ktoré sa stavalo na počesť rímskeho cisára a neskôr bolo prebudované počas vlády Herodesa Antipasa. Od Nazareta bolo vzdialené asi šesť kilometrov. Plnilo funkciu styčného cisárskeho mesta až do času, keď sa takýmto cisárskym mestom stalo mesto Tiberias na brehu Genezaretského jazera asi v rokoch 18-22.
Ak chceme špecifikovať pracovné zameranie sv. Jozefa, tak rozhodne pracoval s drevom a iste vyrábal všetky potrebné dôležité produkty v oblasti stavebníctva, pri vyrábaní nábytku, nástrojov potrebných pri práci na poli, pri všetkom tom, kde bol potrebný výrobok z dreva. Treba si však uvedomiť aj to, že žil v malom Nazarete, kde podľa niektorých údajov vo vtedajšom čase žilo okolo 50 rodín. Teda bol iste jediným takýmto remeselníkom, a preto ho každý poznal a zároveň aj potreboval jeho odbornú pomoc pri prácach súvisiacich s drevom alebo mu zadával zákazky na jednotlivé produkty z dreva. Zvesť o Jozefovi a jeho práci sa mohla niesť do širokého okolia. Ale v zmysle biblickom, sa pochopiteľne, príklad jeho práce stával vzorom pre ďalších remeselníkov, predovšetkým tesárov a stolárov. (1)
Tým, že Jozef mal v Cirkvi patričný stupeň úcty, stával sa postupne aj patrónom tesárskych a stolárskych cechov. V roku 1620 napríklad Rímske tesárske bratstvo vybudovalo na Fórum Romanům doteraz existujúci Kostol sv. Jozefa tesára. Pre toto bratstvo otec Jerónimo Gracián napísal dielo s názvom Jozefína. V preklade je to traktát o sv. Jozefovi. Tento bosý karmelitán, blízky spolupracovník sv. Terézie Avilskej mal veľký vplyv na propagáciu úcty k svätému Jozefovi. Vo svojej práci venoval jednu časť svätému Jozefovi práve ako tesárovi a chválil jeho prácu. Vychvaľoval jeho zručnosť a predstavil ho ako najvynikajúcejšieho umelca práce s drevom. Svätá Terézia Avilská, ako vieme z jej života, bola veľkou ctiteľkou svätého Jozefa a zvlášť mu odovzdávala všetky starosti a problémy, ktoré súviseli s budovaním či obnovou jednotlivých kláštorov. Dá sa povedať, že v každom jednom kláštore bol obraz alebo socha sv. Jozefa. Tak by sme mohli hovoriť aj o ďalších svätcoch, ale v zmysle nášho pohľadu na sv. Jozefa ako robotníka, značnú pozornosť mu venovali aj niektorí pápeži. Tento aspekt osobnosti sv. Jozefa robotníka, remeselníka predložil ľuďom už pápež Lev XIII. v encyklike Quamquam Pluries (15.8.1889), keď mu venoval značnú časť svojej reflexie.
Cirkev však postupným vývojom chcela mať stanovený aj deň, ktorý by bol venovaný spomienke sv. Jozefa robotníka a bol by tiež „zasväteným“ dňom ľudskej práce. Bol to pápež Pius XII., ktorý v roku 1950 ustanovil 1. máj - svetovo slávený ako Sviatok práce, pracujúcich - za deň spomienky sv. Jozefa robotníka. Toto slávenie zaviedol s úmyslom, aby všetci uznali dôstojnosť ľudskej práce, lebo ona má dávať inšpiráciu pre spoločenský život aj v rámci stanovených práv, opierajúcich sa o spravodlivé rešpektovanie práv a záväzkov. Pokorný robotník z Nazareta nielenže stelesňuje pred Bohom a pred Cirkvou dôstojnosť pracujúceho robotníka, ale neustále, ako starostlivý spoločník, bdie aj nad vami a vašimi rodinami. Samozrejme, pozornosť upriamovaná na svätého robotníka, nemôže obísť ani dorastajúceho Ježiša v Jozefovej tesárskej dielni, najmä keď - ľudovo povedané - sa „prestal motať“ okolo svojej mamy Márie a začal si väčšmi všímať prácu svojho domnelého otca. Je viacero obrazov, výjavov, ktoré zachytávajú Ježišov vstup do Jozefovej tesárskej dielne, kde postupne berie do rúk pílku, dláto, meter... Jedna zo starých rytín predstavuje pracujúceho Jozefa dlho do noci. Môžeme tu vidieť aj malého Ježiša ako stojí pri ňom a drží mu zapálenú lampu. A ako to veľakrát býva práve pri práci otca a syna, aj tu Jozef jednoduchými úkonmi postupne vťahoval, „zasväcoval“ Ježiša do tajomstva práce tesára.
Dá sa predpokladať, že Ježiš si pri tvorbe niektorých výrobkov túto skúsenosť zapísal hlbšie do svojho vnútra. Mohli by sme uviesť príklad, keď pravdepodobne videl Jozefa - alebo možno už aj spolupracoval s ním - keď tvoril jarmo pre ťažný dobytok. Neskôr sám Ježiš povie: „Vezmite na seba moje jarmo...“ (Mt 11, 29). Jeho predstava o jarme bola už celkom reálna. Ježiš nekonal v Jozefovej dielni nič bez jeho súhlasu. Samozrejme, sú viaceré legendy hovoriace o tom, aký bol Ježiš pri práci odprvoti značne šikovný a ničomu sa nepotreboval priúčať. Ale vezmime do úvahy jeho ľudský vývoj ako celkom prirodzený. Aj on bol podriadený učeniu, výuke a dozrievaniu v zručnosti. Iste sa neraz pýtal Jozefa: „ako to mám urobiť?“ Usilovnou, trpezlivou prácou dosiahol v práci a zručnosti taký pokrok, že napokon Jozef videl, že Ježiš už nepotrebuje učiteľa a sám dokáže robiť veľmi pekné veci aj bez jeho vedenia, ba, ktovie, či nie aj oveľa krajšie.
Keď hovoríme o Ježišovom podiele na práci a pracovnom výkone, hovoríme aj o širšom zábere termínu „tekton“ - remeselníka, manuálne pracujúceho človeka. V rámci vtedajšej situácie v Nazarete, kde žilo asi 50 rodín, iste nebolo veľa zákaziek. Je pravdepodobné, že Jozef s Máriou a potom dorastajúcim Ježišom mali aj nejakého oslíka, na ktorom možno doručovali zhotovené výrobky. Iste mohli mať nejaký kúsok zeme, políčka, na ktorom pestovali základné plodiny pre kuchyňu. Ježiš mohol zblízka sledovať aj prácu na poliach, vidieť sejbu, žatvu, zber úrody. Tieto skúsenosti neskôr sám vkladal do príkladov a podobenstiev vo svojich kázňach. Iste neraz zašli s Jozefom aj na breh Tiberiatského jazera, aby tam pomáhali rybárom, možno pri zbíjaní drevených debničiek, ktoré potrebovali v závere rybolovu na prepravu rýb. Určite sa nestránil ani inej práce, pretože zákaziek, kde využíval svoj um a zručnosť tesára, iste nebolo veľa a bolo treba uživiť rodinu. Takéto prepojenie vzájomnosti medzi jednotlivými remeslami, medzi jednotlivými ľuďmi v širokom okolí bolo čímsi celkom normálnym. Preto je vysoko pravdepodobné, že aj širší termín „tekton“ nešpecifikoval Jozefa len ako tesára a remeselníka, ale ako muža práce, ktorý pravdepodobne bol značne zručný aj v iných remeslách, čo na vtedajší čas v danom regióne bolo zrejme celkom normálne. Veď ešte pred niekoľkými desiatkami rokov takíto muži viacerých remesiel boli aj u nás.
Ak chceme hodnotiť naše prvotné myšlienky o práci svätého Jozefa - robotníka, tesára, stolára - veľakrát vychádzame z predstáv o živote a práci v Jozefovej dobe a z určitých predpokladov, pretože nikde nemáme zachytený opis jeho práce. Aleje celkom logické, a teda prípustné, že to, čo bolo uvedené, sa v mnohom zhoduje s pravdou, pretože v jednoduchosti vtedajšieho prostredia činnosť, ktorú sv. Jozef vykonával veľmi svědomitě, mohla byť presne taká, ako bola opísaná. A dorastajúci Ježiš mohol pri Jozefovi dozrievať na opravdivého majstra, rovnako zručného, čestného, pracovitého, ako bol sv. Jozef. Mohol vnímať aj to, že dobre vykonaná práca je aj modlitbou. Je oslavou Boha v jeho stvorení, je pokračovaním diela, ktoré Stvoriteľ začal a človeka pozval, aby pokračoval v začatom diele na dotváraní tvárnosti tejto zeme a aby aj človek mohol mať radosť z práce a podieľať sa na všetkom, čo Boh začal pri stvorení sveta. Sv. Jozef vedený Duchom Svätým rozumel, že práca nie je ťarchou pre život človeka, ale že hoci nesie so sebou neraz veľkú námahu, je aj prostriedkom posväcovania sa, aj „príležitosťou" určitého „osvietenia“, ktoré človek môže získavať pri hľadaní nových ciest, spôsobov, pri tvorbe ďalších, nových vecí, produktov.
Aj sv. Jozef dobre poznal prvú knihu Svätého písma - Genezis, kde je zachytený opis stvorenia človeka, ktorému Boh zveril starostlivosť nad rajom v Edene. Prvý človek mal svojou prácou, svojou láskou, šľachetnosťou s radosťou pokračovať v diele Boha. Mal najskôr obdivovať dokonalosť Božieho stvorenia, všetkého toho, čo vzišlo z Božích rúk a sám pokračovať v začatej práci. Jozef poznajúc práve toto pozvanie človeka - aby si podmanil zem, nie ju vydrancoval - s plným zápalom, entuziazmom a obdarený talentami snažil sa vytvárať také diela, ktoré by boli hodné nielen uznaného majstrovstva, ale boli by aj oslavou Boha. Teda Jozef sa v značnej miere identifikoval so svojou prácou. A aj keď ešte pojem samotnej evanjelizácie nebol známy a rozšírený, rozhodne svojou prácou mohol oslovovať aj tých, pre ktorých pracoval, ku ktorým prichádzal, aby im aj cez prácu svojich rúk prinášal oslavu Boha. Jozefova dielňa bola jeho „chrámom“ a stolársky pracovný stôl akoby „oltárom“, na ktorom prinášal obetu svojho povolania, ku ktorému ho povolal sám Boh.
Určite si potreboval a dokázal dobre organizovať čas tak, aby v rámci denného programu nechýbala modlitba, práca, starostlivosť o Ježiša, Máriu a ďalšie potrebné spôsoby zabezpečenia rodiny... Jednoducho, svojím životom, aj múdrym rozvrhnutím času potvrdzoval, že na všetko je čas, ako čítame v Knihe Kazateľ. Je čas na prácu, je čas na radosť, je čas na smútok... (porov. Kaz 3, 1-8). Jozef žil podľa štýlu tohto denného programu, ktorý určila Božia múdrosť. Tak sa snažil všetko dávať do náležitého súladu, aby jeho život i práca boli oslavou Boha a jeho myšlienky aby smerovali k Ježišovi a Márii. Toto prvotné zhodnotenie doteraz vyslovených myšlienok o Jozefovi a jeho práci, o jeho remesle oveľa lepšie vystihuje Svätý Otec František v apoštolskom liste Patríš corde z 8. decembra 2020, keď celý šiesty bod venuje téme „Pracujúci otec“: „Ďalšia charakteristická stránka sv. Jozefa, ktorá sa vyzdvihovala už od čias prvej sociálnej encykliky Rerum novarum Leva XIII., bol jeho vzťah k práci. Jozef bol tesár, ktorý poctivo pracoval, aby zaistil živobytie pre svoju rodinu. Od neho sa Ježiš učil, čo znamená jesť ovocie svojej práce a akú hodnotu, dôstojnosť a radosť to prináša.
V tejto našej dobe, v ktorej sa práca znova stáva naliehavou sociálnou témou a nezamestnanosť niekedy dosahuje nebývalých rozmerov aj v tých štátoch, ktoré sa desaťročia tešili prosperite, je nevyhnutné, aby sme si znovu uvedomili a pochopili význam dôstojnej práce, ktorej príkladným patrónom je sv. Jozef. Práca znamená účasť na samotnom diele spásy; je príležitosťou na urýchlenie príchodu Božieho kráľovstva, na rozvinutie vlastných talentov a schopností, ktoré dávame do služby spoločnosti a bratského spoločenstva. Práca sa stáva príležitosťou nielen na vlastnú sebarealizáciu, ale predovšetkým na realizáciu primárnej bunky spoločnosti, ktorou je rodina. Rodina bez zamestnania je viac vystavená ťažkostiam, napätiam, zlomom a dokonca zúfalému pokušeniu rozchodu. Ako môžeme hovoriť o ľudskej dôstojnosti bez zasadzovania sa o to, aby mal každý možnosť dôstojného živobytia? Pracujúci človek, nech má akékoľvek zamestnanie, spolupracuje so samotným Bohom a stáva sa istým spôsobom tvorcom sveta, ktorý ho obklopuje.
Kríza našich čias, ktorá je ekonomickou, sociálnou, kultúrnou a duchovnou krízou, môže byť pre všetkých výzvou, aby znovu odhalili hodnotu, význam a nutnosť práce, aby nastal nový „normálny život spoločnosti“, z ktorého nikto nebude vylúčený. Práca sv. Jozefa nám pripomína, že sám Boh, ktorý sa stal človekom, nepohŕdal prácou. Nezamestnanosť, ktorá postihuje mnohých bratov a sestry a v poslednom čase v dôsledku pandémie Covidu-19 stúpa, musí byť upozornením, aby sme prehodnotili naše priority. Prosme sv. Jozefa, robotníka, aby sme našli spôsob, ako vyjadriť svoje pevné presvedčenie, že nijaký mladý, nijaký človek, nijaká rodina nesmie byť bez práce“ (Patris corde čl. 6) Citovanému textu 6. článku z apoštolského listu Svätého Otca Františka Patris corde predchádza celkom jednoduchá veta z úvodu. Svätý Otec má na mysli svätého Jozefa, o ktorom vieme, že „bol jednoduchým tesárom“. Krátka, ale plne výstižná veta. Tieto slová apoštolského listu prišli 8. decembra 2020. Ak sa určitým premostením vrátime k začiatku pontifikátu Svätého Otca Františka, môžeme si pripomenúť, ako vyzdvihol tohto svätca práve ako robotníka, remeselníka na generálnej audiencii 1. mája 2013, teda krátko po svojom nástupe (marec 2013) do úradu pápeža.
Už v prvom roku svojho pontifikátu v deň spomienky svätého Jozefa robotníka sa venoval tomuto svätcovi a slovám, ktoré predniesol na generálnej audiencii, predchádzali tiež nádherné slová, ktoré povedal pri rannej svätej omši v dome svätej Marty. Pri generálnej audiencii poukázal na prácu ako takú, ktorá má slúžiť človekovi a nie človek práci, práca je tu pre človeka. Keď upriamuje pozornosť na Ježiša, ktorý vstupuje do ľudskej rodiny, Svätý Otec František zdôrazňuje: „súčasťou Svätej rodiny je však aj Jozef, jeho zákonitý otec, ktorý sa o Ježiša stará a učí ho aj svojej práci“. Teda Ježiš vstupuje do rodiny, vyrastá v rodine, učí sa od Jozefa remeslu v nazaretskej dielni a prežíva s ním všetko, čo bežný človek - prácu, námahu, spokojnosť, ale aj ťažkosti. To všetko dáva ako odpoveď na úžasnú výzvu Boha Stvoriteľa, ktorý človeka pozval k dotváraniu tejto zeme. Ale nie aby ju drancoval, ale aby ju chránil, zveľaďoval (porov. Gn 1, 28-2,15). Práca alebo pozvanie k práci je pozvaním k dôstojnosti, k niečomu veľmi ušľachtilému, čo potom človeka „pomazáva“, ako doslovne hovorí Svätý Otec alebo ho posväcuje.
Samozrejme, že je tu príležitosť, povinnosť postarať sa o vlastné živobytie, o rodinu, ale aj možnosť prispievať k dobru spoločnosti, k dobru národa. A mnohé ťažkosti, ktoré sú vo svete a súvisia s prácou, sú žiaľ znova a znova opakujúcimi sa ťažkosťami - keď mnohí nemajú prácu. Prečo? Ako hovorí Svätý Otec, často kvôli prehnanému ekonomickému vnímaniu spoločnosti, ktorá sa egoisticky ženie len za ziskom a nedbá na kritériá sociálnej spravodlivosti. Určité ťažkosti vždy boli a budú. Aj sám sv. Jozef prežíval náročné okamihy svojej práce, svojej služby. Ale zároveň prežíval blízkosť Boha, ktorý ho neopúšťal. A práve z tohto vychádza Svätý Otec, keď povzbudzuje mládež - chlapcov a dievčatá, aby brali vážne svoje študijné i pracovné povinnosti, aby neváhali pomáhať druhým, lebo tak sa buduje aj priateľstvo, ktoré neskôr pomáha v spoločnej práci, v dotváraní tvárnosti tejto zeme. Svätý Otec okrem toho vyzýva mládež aj k tomu, aby sa nebála ani obety a zbavila sa strachu, aby sa držala nádeje, lebo na horizonte je vždy svetlo. Varuje pred otrockou prácou, v ktorej osoba slúži práci namiesto toho, aby práca bola službou pre dôstojnosť osoby.
Svätý Otec sa nebojí dotknúť aj ticha, určitého „silencia“, ukazujúc na Jozefa robotníka, keď sa on aj Panna Mária venovali svojim pracovným záležitostiam aj v tichu. V takom tichu, aké je potrebné pre upriamenie pozornosti na spoločný cieľ - na Ježiša a zachovávali vo svojom srdci jednak udalosti, ktoré sa ho týkali, ale aj všetky slová ktoré počúvali od Božského dieťaťa, ktoré im bolo zverené do opatery. Náležitú pozornosť treba venovať aj spomenutej homílii z rannej svätej omše v dome svätej Marty, na ktorej sa zúčastnili hostia z centra pomoci „Most“, ktoré sa stará o neplnoleté matky a otcov. Svätý Otec znova - jemu vlastným spôsobom - poukázal na tesárovho syna Ježiša a na Jozefa robotníka, od ktorého sa Ježiš učil pracovať a mohli by sme doplniť - aj zarábať na chlieb. Opakujúc slová Svätého Otca Františka, znova - práca má svoju dôstojnosť. Táto téma je veľmi, veľmi dôležitá. Bolesťou je, že nie všetci môžu pracovať a ak spoločnosť nevytvára podmienky na to, aby ľudia mali prácu, taká spoločnosť je chorá, je nespravodlivá a ide proti samému Bohu. Lebo Boh chcel pozvaním na dotváraní tejto zeme, aby naša dôstojnosť vychádzala z práce. Moc, peniaze, kultúra, tie nám dôstojnosť nemôžu dať.
Dôstojnosť dáva práca, v ktorej sa človek realizuje. Varuje aj pred nespravodlivou mzdou. Odvoláva sa na ĽOsservatore Romano, denník Svätej stolice, v ktorom čítal o Bangladéši, kde robotník dostane mesačnú mzdu 38 EUR a z toho má vyžiť. To je otrocká práca! Tak sa potom u najatých robotníkov stráca vedomie dôstojnosti pracujúceho. Veď tovar alebo výrobok je hodnotený viac ako samotný človek. Pápež vo svojom príhovore citoval rabína, ktorý rozprával príbeh o Babylonskej veži. Keď pri stavbe veže náhodne spadla jedna tehla, nastal veľký problém a bol z toho škandál: „Pozri, čo si urobil!“ Keď však náhodou padol z veže nejaký robotník, bolo to v poriadku: „Nech odpočíva v pokoji“. Tehla bola dôležitejšia ako človek. Aj keď tento príbeh povedal rabín v stredoveku, neznamená to, že stratil platnosť v súčasnosti. Preto Svätý Otec vyzýva k opätovnému nájdeniu dôstojnosti človeka v jeho práci. Ale aj dôstojnosť práce, ktorá zušľachťuje človeka, nás nenecháva na pokoji. Ak Biblia hovorí, ako sa Boh pýta: „Kain, kde je tvoj brat?“ (porov. Gn 4, 9), dnes počujeme ten istý hlas, ktorý sa nás pýta: „Kde je tvoj brat, ktorý nemá prácu?
Kde je tvoj brat, ktorý vykonáva otrockú prácu?“ Je treba modliť sa za všetkých, ktorí sú vystavení takýmto nespravodlivým praktikám. Slová Svätého Otca vypovedané na začiatku jeho pontifikátu, teraz rozšírené o apoštolský list Patris corde, sú slovami, ktoré viackrát zopakoval a zvýrazňujú náuku Katolíckej cirkvi o práci, o človekovi práce. A nie bezdôvodne je ako patrón dôstojnej práce dávaný do popredia práve sv. Jozef robotník. Tým, že Svätý Otec chcel akoby poukázať na určité duchovno, priam duchovnosť práce, ponúka človekovi aj pohľad na prácu, ktorá nemá výsostne fyzický charakter a ktorá neprináša len produkty pásovej výroby alebo remeselníckeho diela. Chváli všetkých, ktorí strasú zo seba lenivosť, len aby zachytili pozvanie na dotváraní tejto zeme. Ale netreba zanedbať pozornosť upriamenú aj na prácu zasvätených osôb - rehoľníkov a rehoľníčok, aj kontemplatívnych, ktorí sú v kláštoroch. V očiach mnohých sa ich činnosť môže javiť ako zbytočná. Ale práve ich zotrvávanie na modlitbách, pôstoch a obetách vyprosuje celému svetu - bez ohľadu na rasu, náboženstvo, lokalitu - hojné Božie požehnanie. Nesmierne dôležité je, aby sme pamätali na to, že nemožno podceňovať ani obetu chorých, nevládnych a tiež tých, ktorí za seba nenesú plnú zodpovednosť. Sú to predovšetkým chorí a starí, ktorí veľakrát silou modlitby a dobrým slovom dokážu znova vniesť do tohto sveta nové svetlo, nové povzbudenie, ale aj vyprosiť hojné Božie požehnanie, na ktoré tiež treba pamätať.
Ak sme hovorili aj o dôstojnosti práce a robotníka, ale aj o otrockej práci, nemožno nespomenúť dejinné vyzdvihovanie robotníckej triedy, ktorá mala byť nositeľkou nových ideí a vlády v jednotlivých krajinách. A pritom vieme, že za robotnícku triedu sa skrývali mnohí jednotlivci alebo skupiny alebo aj idey, ktoré ich samé napokon gniavili. Falošná predstava ich vedúcej úlohy im zaslepovala oči, hoci, samozrejme, na mnohých miestach táto falošná predstava bola pretláčaná násilím, terorom a ďalšími prejavmi zla. Ak teda hodnotíme prácu ako takú a má byť tou činnosťou, ktorá zdobí človeka, nikdy nemôže byť na prvom mieste motiváciou iba zisk, aj keď dnešná doba často rozpráva o karierizme, o zisku. Tak sa vytráca - práve aj Svätým Otcom Františkom - zdôrazňovaná potreba obety spolupráce, záujmu o iného človeka, aj o toho, ktorý prácu nemá, o diela, ktoré sú konané z lásky, o diela, ktoré nie sú náležíte ohodnotené a predsa sú vykonávané. Svätý Otec povzbudil aj študentov a mládež, aby sa neľakali obiet, aby sa zbavovali strachu, teda aby konali čestne, poctivo, obetavo, vytrvalo. V týchto slovách je zahrnuté, aby nehľadali nejaké ľahké a rýchle riešenia.
Ani Jozef nehľadal ľahké a rýchle riešenia, ale svedomitou a vytrvalou prácou dorábal svoj každodenný chlieb. Možno je to určitý návrat aj k tradíciám. Ak budem hovoriť aj za seba, v tradíciách, v ktorých som bol vychovaný ja alebo mnohí ďalší, ktorí čítajú, alebo počúvajú tieto myšlienky, spomínam si, ako sme boli postupne vedení k určitým povinnostiam v rámci rodiny. Koľkou múdrosťou boli obdarení rodičia, keď nás viedli k pracovným návykom, aby sa to v našom živote stávalo čímsi samozrejmým. Takto sa postupne, primerane a prirodzene „nabaľovali“ tieto návyky a s nimi súvisiace povinnosti, aby sme boli pripravení pre život. Možno tu uplatniť klasické a veľmi dôležité: „Nielen dávať ryby, ale aj naučiť chytať ryby“. Toto pomáhalo stavať ľudí do života pevne na obidve nohy. Popri múdrosti o „chytaní rýb“, aj podľa hesla: „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“, lebo ako mladí, iste by sme sa boli radšej venovali nejakej zábave alebo športu, ako práci, ktorú nám v tej-ktorej chvíli určili rodičia, a tak nám „zorganizovali“ čas. Ale dnes im za túto múdrosť veľmi ďakujeme. Tam sme sa učili aj zriekaniu, obetavosti, trpezlivosti aj vytrvalosti. Všetkému, čo je potrebné pre život. Každá práca má teda svoju dôstojnosť, čo veľmi šikovne vyjadrila obdivuhodná africká svätica sv. Jozefína Bakhita, dlhý čas žijúca v otroctve. Keď sa jej patriarcha Benátok pýtal, čo ona robí, dala mu jednoduchú odpoveď: „Vaša eminencia, robím to isté, čo aj vy“. Táto odpoveď kardinála v značnej miere prekvapila. Vidiac jeho rozpaky dodala: „Áno, robím to isté, čo aj vy. Lebo milujem Boha svojou prácou“. Iste veľmi krásne a veľmi múdre vyjadrenie.
Životný príklad sv. Jozefa teda povzbudzuje k nasledovaniu čností, ktoré ho charakterizovali. Pohľad na sv. Jozefa ako robotníka, remeselníka jednak oslovuje človeka práce, ale zároveň aj posúva do popredia každú úvahu o práci - o práci ako takej. O práci, ktorá je pozvaním zo strany Boha, aby sa človek sám podieľal na dotváraní tejto zeme, ale aj o práci, ktorá zabezpečuje potrebné prostriedky pre dôstojný život. No rovnako aj o práci, ako o službe a obetách v prospech iných ľudí, čo nie vždy spoločnosť náležité hodnotí. Sv. Jozef je príkladom aj v tomto smere. Boh ho pozval, aby v jeho pláne zohral nesmierne dôležitú úlohu. No v očiach sveta Jozefova úloha bola často úplne nepovšimnutá. Nech je sv. Jozef patrónom i týchto - všetkých nepovšimnutých a nedocenených a pritom tak veľmi dôležitých ľudí v Božom pláne, ale aj v živote spoločnosti. Ako príklad možno uviesť časté nedocenenie materinskej lásky a obety v porovnaní s pozornosťou venovanou niektorým modelkám, herečkám, političkám a pod. Vyznelo by to veľmi idealisticky, keby sme pre každú milujúcu a obetavú mamu žiadali rovnaký honorár, aký dostávajú niektoré umelkyne, športovkyne, političky? Veď byť mamou je povolanie na 24 hodín denne a prakticky do konca života.
A asi je veľmi málo spomenúť si na mamu ako takú a na materstvo len na MDŽ, kde vyzdvihnutie ženy - matky sa už ani veľmi nespomína alebo len na Deň matiek, kde materstvo vďaka Bohu spomínané je. Milujúce a obetavé mamy reprezentujú všetkých takto konajúcich, ku ktorým by sme mohli pripočítať misionárov, dobrovoľníkov a mnohých ďalších konajúcich nezištne, lebo im je blízky životný štýl sv. Jozefa a Panny Márie. Za patróna si sv. Jozefa asi nevyberú alebo vnútorne ho neprijmú tí, ktorých každý krok bude prerátaný na zisk. Často ani nemusí ísť o veľké sumy. Práve v čase pandémie corona vírusu ako aj v iných hraničných situáciách sa ukázalo množstvo nádherných príkladov nezištnosti ľudskej blízkosti, služby obety, u niektorých až po obetu vlastného života. Boli by sme radi, ak by sme mohli svedčiť, že opačných postojov nebolo. Často sa všetko začína v detstve, ako to bolo aj u Ježiša, ktorý mohol „odkukávať“ Jozefovo správanie a neskôr tak aj sám konal. Takto to vlastne robí každé dieťa. Rodičovský príklad šľachetnosti bude aj ono samo napodobňovať, bude ho praktizovať. Preto treba na to neustále pamätať, ako to spomína v závere svojho príhovoru z 1. mája 2013 Svätý Otec František na generálnej audiencii. Vyzdvihujúc sv. Jozefa robotníka pamätá zároveň na potrebu rozvíjania duchovného rozmeru v živote každého jedného človeka. Preto pre mesiac máj, keď upriamuje pozornosť na prácu, na sv. Jozefa robotníka, nezabudne pripomenúť: „V tomto mesiaci máji by som chcel ešte znova pripomenúť dôležitosť a krásu modlitby svätého ruženca. Keď sa modlíme Zdravas Mária, uvádza nás to do kontemplácie Ježišových tajomstiev. Bolo by veľmi pekné, keby sa najmä v tomto mesiaci v každej rodine medzi priateľmi, ale aj vo farnosti, modlil svätý ruženec či iná modlitba k Ježišovi a jeho panenskej Matke. Spoločná modlitba je vždy vzácnym okamihom, ktorý upevňuje rodinný život a priateľstvo. Naučme sa modliť viac v rodine a ako rodina. Poprosme svätého Jozefa a Pannu Máriu, aby nás naučili byť vernými každodenným povinnostiam, žiť vieru v každodenných skutkoch, dávať viac priestoru Pánovi a vedieť sa častejšie zastaviť a kontemplovať jeho tvár.“
(1) Podľa videní Kataríny Emmerichovej sa sv. Jozef narodil v Betleheme. Jeho rodičia bývali na mieste starého rodinného domu po Dávidovi. Jeho otec sa volal Jakub. Jozef bol tretí z jeho siedmich detí - chlapcov. On sa však málo ponášal na svojich bratov. Možno si to vysvetliť aj tým, že pochádzal od inej matky - vdovy, ženy Heliho, Esthi mladšej. Ďalej Katarína Emmerichová vo svojich videniach hovorí, že Jozef bol od prírody tichý a nenáročný. Bol veľmi nábožný. Preto, že mal inú matku, bratia ho prenasledovali. Uspokojil sa s tým, že sa utiahol na skryté miesto, aby tam mohol nerušene stráviť voľný čas v spojení s Bohom. Katarína Emmerichová hovorí, že bol veľmi šikovný a nadaný, preto jeho rodičia chceli, aby sa uchádzal o nejaké úradnícke miesto. Keď mal 18 rokov, práve pre uvedené pomery v-dome a nie celkom dobré zaobchádzanie, opúšťa rodný dom. Odišiel celkom nenápadne, začal pracovať u tesára Libonaha. Ani ako. učeň neprestával byť oddaný Pánu Bohu celým srdcom. K ľuďom bol veľmi milý. Pre jeho nestrojenosť ho mali všetci radi. Prácu mal vždy veľmi jednoduchú. Zámožní rodičia sa však údajne hanbili, že žije tak chudobne. Jozefa to neznepokojovalo, lebo nadovšetko miloval poníženosť. Opustil Libonaha, aby uspokojil rodičov a odišiel do Thanadhy, dnešné Thymanadh. Tam dostal zamestnanie pri zámožnom majstrovi, ktorý robil aj jemnejšie veci. Keď zomreli Jozefovi rodičia, bratia sa rozišli po krajine, rodičovský dom začali vlastniť iní ľudia a rodina začala upadať. Toľko zo svedectva videní Kataríny Emmerichovej.
Použitá literatúra a zdroje:
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
ŠECHNÝ, J.: Sv. Jozef v slovách Evanjelia. Prešov, 1993
