Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 7/2021, s. 328-335 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
14.11.2021
Panenské otcovstvo svätého Jozefa
Svätý Otec František v liste Patris corde nádherne opísal dynamický rozmer otcovstva sv. Jozefa. Otcovstvo v takomto chápaní je možné vztiahnuť na každé biologické otcovstvo, ale aj na každé duchovné otcovstvo. Avšak téma otcovstva sv. Jozefa je stále otvorená a nevyhnutne ešte vyžaduje samostatnú reflexiu. Môžeme vyjsť z evanjelia svätého Lukáša (2,48), kde je napísané: „...tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!" Tak sa javí, že sv. Lukáš akoby s hrdosťou opisuje Jozefa ako otca Ježiša Krista. V tomto opise svätý Lukáš postavil Jozefa na roveň Panne Márii, píšuc o nich, že Ježiš je ich syn. Je tu jasne napísané „jeho rodičia“ (Lk 2,43). Jeho rodičia ho hľadali. Evanjelista sv. Lukáš, keďže patril do blízkeho okruhu Panny Márie, azda lepšie ako ktokoľvek iný poznal fakty späté s narodením Ježiša Krista. Veľmi dobre vedel, že Jozef nebol biologickým otcom Mesiáša. Ale ako napísal španielsky jezuita František Suárez, žijúci na prelome 16. a 17. storočia, použitie tohto termínu, tohto označenia otca, muselo pochádzať zo zvláštneho Božieho vnuknutia.
Sv. Lukáš tento termín vložil do úst samotnej Panne Márii a to vo chvíli, keď spolu s Jozefom našli Ježiša v chráme. Mária sa vtedy obrátila na Ježiša slovami: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48). Mária sa nebála aj takto nahlas, priam verejne prisúdiť svojmu manželovi titul „otca“ Ježiša. Iste ho tak oslovovala aj v tichu rodinného krbu ich nazaretského domu. Ale čosi iného je nazaretská izbietka a čosi iné je verejné oslovenie Ježiša vzhľadom na jeho pozemského otca Jozefa, ktorý ním bol podľa vtedajšieho práva. V podstate je to preniknuté jasným svetlom tajomstva vtelenia. Mária cítila, že v tej zvláštnej chvíli nemohla ukrývať pred ľuďmi pravdu o tom, že Jozef fakticky mal právo, aby ho považovali za Ježišovho otca. V tejto chvíli prichádza potreba zastaviť sa na chvíľu nad tým, asi na akom základe je možné prisudzovať Jozefovi titul Ježišovho otca a odhaliť v tomto označení tajomstvo alebo samotný význam termínu slova „otec“.
Zvyčajne rozlišujeme dva druhy otcovstva. Prvým je otcovstvo biologické, zakladajúce sa na priamom počatí dieťaťa, ktoré prichádza na svet. Druhým je otcovstvo adoptívne, kedy muž prejaví vôľu právneho uznania dieťaťa za svoje - toho dieťaťa, ktoré bolo počaté iným mužom. Ale ani jedna ani druhá možnosť ani jedno, ani druhé označenie nevystihuje otcovstvo sv. Jozefa. V prípade biologického otcovstva by značilo príliš veľa a v prípade adoptívneho by znamenalo príliš málo. Historicky i teologicky je isté, že Jozef z biologického hľadiska nebol otcom Ježiša, ktorého ľudská prirodzenosť vlastne nemala otca. A predsa Jozefa možno volať, oslovovať Ježišovým otcom adoptívnym či tiež otcom domnelým, a to aj v zhode s výrazmi, ktoré sú vžité v liturgii slávnosti svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie: ktorý, „sa otcovsky staral o tvojho jednorodeného, Duchom Svätým počatého Syna, Ježiša Krista, nášho Pána.“ Tento aspekt zvykli spomínať aj pápeži v oficiálnych dokumentoch cirkvi. Teológovia sa čoraz viac prikláňajú k názoru, že zaužívaný výraz „domnelý otec“ alebo „ochranca“, sú značne minimalistické a nevyjadrujú celú pravdu. Dokonca tento titul ani neodhaľuje veľkú dôstojnosť, skôr poukazuje na otcovstvo v akomsi umeleckom zmysle - fiktívnom. Akoby išlo o nejaké zapožičané otcovstvo - akoby otcovstvo „na čas“ - nad cudzím dieťaťom. Avšak skutočnosť jednoznačne prevyšuje všetky tieto situácie.
Adopcia sa napríklad zakladá na tom, že ktosi si z lásky volí cudzie dieťa a uznáva ho za svoje. Ale Ježiš ani na chvíľu nebol pre Jozefa cudzím dieťaťom. Vo chvíli, keď sa Ježiš počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, jej dieťa náležalo tiež aj sv. Jozefovi. Preto, že ako muž a žena - zosobášení - stali sa pred Bohom jedným telom. A každé dobro, ktoré vzišlo od ich zasnúbenia, bolo už dobrom spoločným. Napriek tomu všetkému nie je vo svojej podstate celkom jednoduché jednoznačne vystihnúť aké bolo otcovstvo Jozefa, lebo v histórii ľudského rodu bolo naozaj niečím výnimočným, jedinečným, neopakovateľným a nedalo sa porovnať s ničím iným, taký precedens doposiaľ neexistoval. Zdá sa, akoby pre Jozefovo otcovstvo bolo potrebné hľadať nový termín, keďže doterajšie termíny túto podstatu plne nevystihujú. Nový termín, ktorý by v čo najväčšej miere vystihol rolu otcovstva svätého Jozefa. Pripomeňme si najskôr, že ľudský rodostrom Ježiša Krista, ktorý poznáme z evanjelia, je spätý s rodom sv. Jozefa. Práve toto je dôležité podčiarknuť. Neváhame v tejto chvíli použiť výraz, ktorý si už francúzsky teológ, spisovateľ a biskup Jacques-Beningde Bossuet vypožičal od svätého Jána Zlatoústeho: “Boh obdaril Jozefa všetkými privilégiami, aké prináležia otcovi, bez narušenia jeho panenstva.“
Inými slovami - Jozef nemal nijaký podiel na počatí Ježiša Krista. Ale jeho otcovstvo bolo plnoprávne so všetkými z toho vyplývajúcimi záväzkami, prislúchajúcimi hlave rodiny a tiež s titulom, ktorý jej zodpovedá čo možno v najplnšej miere a hodí sa na neho, ako na panenského Ježišovho otca. Mohli by sme v tejto chvíli spomenúť, že v dňoch od 1. do 9. augusta ešte v roku 1955, v oratóriu svätého Jozefa v Montreale, sa uskutočnil národný kongres, na ktorom zúčastnení navrhovali, dospeli k tomu, aby oproti tradičným vyjadreniam, aké sú „domnelý otec, ochranca“, neváhali nazvať Jozefa titulom „panenského otca“ a tento termín použil sám pápež sv. Pius X. v jednej z modlitieb, ktorá mu je pripisovaná aj ako autorovi. Takže už v roku 1955 sa dostáva na „svetlo Božie“ a možno aj viac do popredia titul „panenský otec Ježiša Krista“. Jozef naozaj mal právo volať sa Ježišovým otcom a to aj z titulu uzavretého manželstva s jeho matkou. Mária úplne v zhode aj podpisom manželskej zmluvy, sa plným právom pred Bohom stala požehnaním, stala sa radosťou pre Jozefa. K tomu zaväzovala právne uzavretá manželská zmluva. A teda všetko, čo sa od tejto chvíle mohlo udiať a udialo sa jej, nevylučujúc ani zázraky, prináležalo automaticky tiež Jozefovi - jej ženíchovi.
Mária mocou posvätného manželského úkonu uzavretia manželstva sa stala Jozefovou manželkou, patrila Jozefovi. Teda aj Ježiš, narodený z tela Márie, bol v rovnakom stupni aj synom Jozefa, ktorý mal právo volať sa otcom dieťaťa, ktoré bolo ovocím Máriinho lona. A ešte viac - zaujmúc miesto po boku Márie - Jozef bol nástrojom, ktorý Boh uznal za nutný, aby sa vtelenie mohlo dokonať v úplnej a zdravej rodine, v ktorej sa o dieťa stará otec a matka. Boh nechcel, aby jeho syn prišiel na svet v rodine, ktorej bude chýbať hlava, ktorej bude chýbať otec. Jozef teda nebol len nejakým trpným pasívnym nástrojom celej tejto situácie. Odohral veľmi aktívnu úlohu v tajomstve narodenia Ježiša Krista. Boh človek bol ovocím panenstva Márie.
Veď práve pre svoju čistotu sa Mária zapáčila Pánovi a Duch Svätý mohol v nej dokonať zázrak počatia. Ale je tu významná aj aktívna úloha, aktívny Jozefov podiel, ktorý rešpektoval panenstvo Panny Márie. Tým, že rešpektoval panenstvo Márie, zároveň pripravoval pôdu pre Ducha Svätého, ktorý mohol zostúpiť na Pannu Máriu, aby sa jeho mocou v nej počalo dieťa - Ježiš. Jozef zachoval nedotknuté panenstvo svojej manželky. Boh potreboval tohto veľkého, obdivuhodného človeka aj v pláne vtelenia. Mária a Jozef prijali spoločné rozhodnutie a sľúbili Bohu obetu vlastného panenstva. Ich obeta bola Bohom prijatá. Boh im na základe tejto ponúknutej obety odpovedal darom Syna, ktorý patril každému z nich v rovnakom stupni, lebo dieťa Ježiš bolo - ľudskému rozumu - tajomným ovocím ich panenského manželstva. Teda Jozef sa nepričinil biologickým spôsobom o počatie Ježiša, ale dieťa potrebovalo starostlivosť, opateru, potrebovalo základné potreby súvisiace s rastom, teda jesť, spať..., aby mohlo rásť.
Jednoduchý tesár Jozef, zarábajúci v pote tváre, vzal s láskou na seba úlohu prijatia Ježiša a zabezpečenia všetkého potrebného pre jeho rast, zdravý vývoj a napĺňanie jeho základných potrieb. Ježiš bude jesť chlieb, na ktorý Jozef zarobí vlastnými rukami. Takisto vďaka Jozefovi, jeho starostlivosti a vplyvu jeho múdrej výchovy sa Ježiš môže prirodzene a postupne vyvíjať v zdravého dospievajúceho muža, ktorý vo svojom čase roztiahne svoje silné ramená na kríži, aby vykúpil svet. Aj vďaka práci a živnosti, ktorú vykonával Jozefa zaslúžene zarobeným peniazom za ťažkú a náročnú prácu, Ježiš rástol, mocnel a v jeho žilách - prúdila presvätá krv, ktorá sa - keď príde čas - vyleje za nás do poslednej kvapky a táto jeho obeta sa bude sprítomňovať na našich oltároch počas slávenia svätých omší až do konca sveta. Jozef teda mal svojou starostlivosťou „so srdcom otca“ veľmi aktívny podiel aj pri tvorbe krvi Vykupiteľa. Mal teda plné právo nazývať Ježiša svojím synom a za svojho syna ho aj považovať.
Cirkevní otcovia bez váhania videli v Jozefovi tieň Boha Otca po boku Ježiša a toto vedomie veľmi výrazne vstúpilo do posvätnej tradície Cirkvi. Francúzsky mystik Ján Jakub Olier napísal, že svätý Jozef bol akoby sviatosťou, predvečného Otca. Pod závojom tajomstva Boh dokonal vtelenie slova v Márii. Ján Jakub Olier De Yerneuil, žijúci v 17. st. bol francúzskym kňazom, diecéznym farárom kostola svätého Sulpícia v Paríži, kde založil, vo Francúzsku prvý diecézny kňazský seminár. Bol tiež duchovným vodcom sv. Vincenta de Paul, autorom mnohých asketických diel, aj veľkým ctiteľom Matky Božej. Preto nečudo, že vo svojich úvahách nemohol nepamätať aj na postavu sv. Jozefa. Pokračujúc ďalej v úvahe o sv. Jozefovi si uvedomujeme, že pravý otec Ježiša, ktorý ho pred vekmi počal v jeho božskej prirodzenosti, zveril Jozefovi misiu starostlivosti Ježišovho bytia na zemi v zmysle „dôležitého“ zástupcu, ktorého Ježiš potreboval. Potreboval ho preto, lebo sa rozhodol prijať spôsob života na zemi v ľudskom tele - ako všetci ostatní ľudia.
Tak dal Boh Jozefovi podiel na nekonečne veľkej láske, ktorá ho viazala k jeho Synovi. Anjel povedal Jozefovi: „...dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1, 21), čo inými slovami možno vyjadriť: Otcom tohto dieťaťa je len Boh, ktorý ti napriek tomu prejavuje svoju dôveru a odovzdáva svoje práva. To ty mu budeš na zemi otcom. Budeš sa mu klaňať, bude sa mu klaňať tvoje opravdivé otcovské srdce a zároveň budeš preň autoritou, budeš ho opravdivo otcovsky spravovať a vychovávať. Keď sa Jozef díval na Ježiša, miloval ho tak ako by miloval svojho vlastného syna. A adoroval ho tak, ako človek adoruje Boha. Po celý čas mal pred svojim duchovným zrakom Boha, ktorý obdarúva svet svojou nekonečnou láskou k Synovi. To Jozefa mobilizovalo, aby ešte viac miloval Ježiša a ešte viac sa mu bezhranične oddával v otcovskej láske a službe. Jozef miloval Ježiša tak, akoby ho on sám splodil (ako vlastného). Zahŕňal ho láskou ako nepochopiteľný Boží dar, ktorý akoby „spadol z neba“, do samého stredu jeho poníženosti, jeho chudoby. Dával mu celkom a bez ohraničenia svoje vlastné sily, pomoc, čas, starostlivosť, ochranu... Neočakával od neho žiadnu inú odplatu, okrem milosti - čoraz viac prežívanej osobnej konsekrácie - premeny. Jeho láska bola lahodná a silná zároveň, bola horlivá, pokojná, horúca, plne upnutá na Ježiša. [1]
Predstavme si, ako Jozef brával malého Ježiša na ruky, ako ho kolísal a spieval mu, keď ho ukladal k spánku. Ako sa na neho usmieval, chodil s ním na prechádzku, robil pre neho hračky, ako sa s ním hral. Robil to tak, ako to robia iní dobrí otcovia. Ako ho s láskou túlil k sebe. A v tom pritúlení dieťaťa boli aj prejavy najhlbšej adorácie. Nechajme bokom apokryfy, v ktorých autori radi videli v Ježišovi neobvyklé dieťa, ktoré nemá nič spoločné s detstvom ostatných detí, ktoré akoby bolo oddelené od normálneho života. Vykresľujú Ježiša tak, akoby celé jeho detstvo bol len nejaký zázrak, bez prirodzených sprievodných znakov. V tom čase prichádzajúci bohočlovek na svet chcel byť ako všetky iné deti. Nevedel chodiť ako iné deti, nevedel rozprávať, pokiaľ neprišiel čas, v ktorom obvykle deti začínajú rozprávať. Jozef zahŕňajúc ho svojou starostlivosťou, zamýšľal sa nad „snom“ samotného Boha, ktorý „nezdriemne, ani nezaspí, lebo jeho srdce neustále bdie nad Izraelom“ (porov. Ž 121).
Isto ho zabolelo, keď videl Ježišove slzy, a možno aj niektoré kroky, pred ktorými Ježiša nestihol vystríhať. Podľa židovských obyčajov chlapec zostával v matkinej starostlivosti asi do piateho roku života. Potom čoraz viac času trávil s otcom, ktorý ho zároveň učil aj o Božích zákonoch a Mojžišových predpisoch. Jozef sa s veľkou radosťou ujal tejto otcovskej úlohy. Presviedčajúc sa, že jeho syn s vekom rástol v múdrosti, v láske k Bohu i ľuďom (porov. Lk 2, 52), na Jozefových perách sa často objavili ticho odriekavané slová šťastia adresované Bohu, v ktorých vzdával vďaky podľa Piesne piesní: „Môj milý je bielunký a rumenný, vyniká medzi desaťtisícim.
Jeho hlava je zlato, rýdze zlato, jeho kučery sťa riasy na datli, čierne jak havrany. Jeho oči sú sťa holúbätá nad bystrinami vôd, v mlieku sa kúpavajú a na brehu sedia. Jeho líca sťa hriadky balzamu, na ktorých pučia vonné byliny. Jeho pery sťa ľalie, z ktorých prvá myrha steká. Jeho ruky sťa váľky zo zlata, posiate drahokamami z Taršiša. Jeho hruď, to výtvor zo slonovej kosti, povykladaný zafírmi. Jeho nohy sťa mramorové stĺpy, čo stoja na podnožiach zo zlata. Postavou je sťa Libanon, nádherný ako cédre. Jeho ústa sú presladké a všetko na ňom je pôvabné. Taký je môj milý, taký je priateľ môj, dcéry jeruzalemské! Kam odišiel tvoj milý, ty, zo žien najkrajšia? Kade sa tvoj milý pobral, aby sme ti ho pomohli hľadať? Do svojej záhrady odišiel môj milý, k záhonom balzamu, kochať sa v prekrásnej záhrade a trhať ľalie. Môj milý je môj a ja som jeho, on, ktorý pasie medzi ľaliami“ (Pies 5, 10-6,3).
Po návšteve Márie v Ain Karim Jozef prežíval vo svojej duši značnú neistotu, pretože Mária bola v požehnanom stave, a veľmi dobre vedel, že on nie je otcom dieťaťa. Ale na druhej strane bol presvedčený ojej vernosti. A tak tento ľudsky vnímateľný rozpor, tento tlak neistoty, situácia, ktorú si nemohol vedieť vysvetliť, v ňom naďalej pôsobil ako ťaživý tieň. Čo mám teraz, v tejto chvíli urobiť?! Situácia, v ktorej sa on i Mária nachádzali, bola výnimočná. Keby sa susedia dozvedeli, že dieťa nie je opravdivým Jozefovým synom, Mária by sa mohla ocitnúť vo veľmi nebezpečnej situácii, pretože za manželskú neveru jej hrozilo ukameňovanie. Nikto by v tejto chvíli nedokázal bez problému a vnútorného trápenia prijať túto výnimočnú a doposiaľ v celej histórii ľudstva neopakovateľnú situáciu, ktorá sa neudiala doteraz ani neskôr, pretože Božie materstvo Panny Márie, mocou Ducha Svätého, bolo jedinečné a neopakovateľné. Čo však neznamenalo, keďže Jozef nemohol poznať všetky tieto informácie, žeby vo svojej duši neprežíval obavu, strach, neistotu. Pod vplyvom Božieho vnuknutia sv. Matúš zdôrazňuje panenské počatie Panny Márie: „...počala z Ducha Svätého.“ (Mt 1,18)
Teda Máriino panenské počatie činí Jozefa najhodnovernejším svedkom tejto udalosti. Je veľmi dobré, aj potrebné pripomenúť si práve tento opis zvestovania evanjelia, aby sme všetky tieto slová mohli lepšie pochopiť a hlbšie porozumieť: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako, by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18). V čase návštevy v dome Alžbety a Zachariáša, Jozef počul tie známe slová, zdôrazňujúce nadprirodzené materstvo Panny Márie: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1. 43). Odpoveďou Márie je nádherný hymnus - Magnificat (Lk 1. 47-55). ktorým zvelebuje Najvyššieho a jeho milosrdenstvo. Mária vie, čo sa udialo, ona si je istá a zároveň si uvedomuje, čím prechádza Jozef. Jozef stále prežíva vo svojom vnútri isté pochybnosti. V tejto chvíli cíti, ako veľmi značným spôsobom vstupuje do veľkého tajomstva, ktorého nie je hoden. Zvlášť, keď si dáva do súvislosti Alžbetine slová „matka môjho Pána“ a nádherný hymnus, ktorý vyspieva Panna Mária.
To, čo vie doteraz, neodstraňuje neistotu a neumenšuje ani neodsúva nabok to. čo stanovuje Mojžišov zákon, ktorý prikazuje mužovi zavrhnúť svoju ženu. keďže počala dieťa s niekým iným. Jozef napriek veľkej neistote, ktorú prežíval vo svojom vnútri bol úplne presvedčený o vernosti a nevinnosti Panny Márie. V takejto situácii mal muž ísť do synagógy, aby sám osobne potvrdil otcovstvo počatého dieťaťa. Ale tu nastáva ďalšia dilema, pred ktorou stojí Jozef. Ako mal potvrdiť, že je otcom, ak to nebola pravda?! Keby to však neurobil, ako by mohla Mária uniknúť ľudskému hnevu a následne aj smrti ukameňovaním? Podľa Mojžišovho práva už zasnúbením akoby boli manželmi a teda aj nevera bola považovaná za cudzoložstvo. Napriek tomu všetkému, napriek silnému vnútornému tlaku, ktorý Jozef prežíval v danej chvíli, predsa len hľadal riešenie, ako vyjsť z tejto situácie. Bol mužom spravodlivým, nechcel klamať, ale nijako nechcel pripustiť, aby sa Mária stala objektom krivých obvinení. Tak to čítame aj v evanjeliu sv. Matúša: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý“ a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť" (Mt 1, 19).
Teda Jozef rozmýšľa „zahalený“ pod „plášťom“ noci, sústreďujúc všetky podozrivé pohľady upierajúce sa na Máriu a zároveň ich vzťahuje aj na seba ako na ustráchaného človeka, ktorý je v tejto chvíli tiež pozbavený určitej dôstojnosti, pretože je v očiach podozrievavcov podvedený svojou ženou. Ale zároveň cíti potrebu podpory tejto ženy, lebo ona ju v tej chvíli veľmi potrebuje. Preto už nerozmýšľa o tom, že môže na seba sústrediť ľudskú nenávisť, neváha ani na chvíľu - veď je človekom veľkodušným a šľachetným - a túži zachrániť, uchrániť Pannu Máriu pred všetkými podozreniami alebo obvineniami z nevery. Všetko má premyslené. Chce Máriu prepustiť potajomky. Lepšie povedané, možno on chce odísť pod rúškom noci, aby sa vyhol aj mnohým nepríjemným otázkam. Pri tomto uvažovaní ešte hľadá posilu v krátkom spánku. Práve vtedy prichádza anjel. Vo sne mu porozháňa všetky mraky, ktoré ho ťažia. Rozoženie mraky pochybností z jeho šľachetného srdca a Jozef nachádza riešenie aj v tejto situácii. Nenachádza ho sám od seba, zo seba, ale od Boha, skrze anjela. Vie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, ktoré sa narodí, ale v ľudských očiach on má byť a bude pravdivým otcom Ježiša.
Neviem, či si dokážeme v tejto chvíli predstaviť, čo prežíval Jozef pri riešení tejto náročnej situácie. Je úprimne zamilovaný do Márie, a predsa ju musí opustiť uprostred noci, bez rozlúčky i slov vysvetlenia. Vníma, ako ju tento odchod bolestne zraní. V týchto okolnostiach by sme mohli pozíciu Jozefa prirovnať k situácii Abraháma. Abrahám so svojou ženou Sárou sa v pokročilom veku konečne dočkali syna Izáka, (Gn 21), čo znamenalo určitú garanciu pokračovania rodu a potvrdenie Božej priazne v tomto dieťati. Ale ako vieme, Boh vystavil skúške aj lásku a dôveru Abraháma, aby mu obetoval svoje jediné dieťa (porov. Gn 22, 2). Poznáme tento príbeh - ako berie chlapca, sám vnútorne zneistený, ubolený, ale dôverujúci. Ťažko povedať svojej žene Sáre, aký má Boh v tejto chvíli zámer s ich synom a čo má vykonať. Vystupuje do krajiny Morja, na miesto, kde neskôr bude vybudovaný jeruzalemský chrám a kde sa dnes nachádza Omarova mešita so svojou pozlátenou kupolou. Izák vníma určité napätie svojho otca Abraháma, ale iste ho nedokáže v plnosti odhaliť, spoznať, čo prežíva Abrahám. Preto sa len pýta, kde je baránok, ktorého obetujú.
Aká bolestivá musela byť reakcia Abraháma, ako ťažko sa mu hľadali slová, ktorými by uspokojil svojho syna, ale predsa povedal: „Boh sa postará“. A táto odovzdanosť bola odmenená a napokon odhalila, aké sú Božie plány a ako Boh dokáže riešiť aj tú naj ošemetnejšiu situáciu v živote človeka (porov. Gn 22, 7-18). Jozef takisto veľmi miloval Máriu. Túžil žiť v manželskom zväzku, v ktorom chcel naplniť všetky túžby a nádeje, aké mávajú mladí ľudia, keď si začínajú budovať vlastnú budúcnosť. V tejto životnej skúške však musí prejaviť svoje veľké ovládanie a pokoru. Ale v istom čase aj Mária prežíva veľkú bolesť neistoty, obavy. Ani jeden z nich nemôže urobiť nič konkrétneho, iba čakať, až Boh odhalí svoj zámer a bude riešiť situáciu. Boh z ľudského hľadiska možno v poslednom momente - podobne ako v Abrahámovom príbehu - sa znova prejaví, ukáže svoju moc a svoje riešenie, ktoré by človek skutočne nevymyslel. Boh nikdy nezabúda na človeka, na jeho problémy a skúšky a vždy ukazuje aj ich riešenie. Niektorí duchovní autori opisujúc vnútorné utrpenie svätého Jozefa - od čias Máriinej návštevy Alžbety po zjavenie sa anjela vo sne - nazývajú tento čas v jeho živote ako „mučeníctvo“ sv. Jozefa. Lenže už v Ain Karim Mária prosí Najvyššieho, aby osvietil myseľ Jozefa a dal mu poznať pravdu o vtelení. Pretože ľudsky sa nedá vysvetliť to všetko, čo sa udialo v tomto tajomstve vtelenia: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21). „Neboj sa prijať Máriu.“ Možno práve tieto slová si Jozef ešte veľmi dlho opakuje a neustále pripomína.
Jozef začína svoju misiu ako vyvolený otec Božieho Syna a prijme aj úlohu dať chlapcovi meno Ježiš. Od tejto chvíle už nič nebude prekážať Jozefovi, aby vyplnil úlohu a misiu, ktorou ho poveril Boh. Keď sa znova vraciame k udalosti návštevy anjela v Jozefovom sne, môžeme povedať, že v tej chvíli sa Jozef stáva prvým človekom, ktorý sa dozvedá o nepoškvrnenom materstve Panny Márie. Tiež spoznáva, ako Boh aj v tejto situácii - ktorá pre Jozefa a Máriu bola značne náročná - ako ochránil aj ich dobré meno. Aj dobré meno ich manželského zväzku. A to dieťa, aj keď Jozef nie je jeho biologickým otcom, predsa bude jeho synom. Boh totiž odmieňa tých, ktorí v mene jeho lásky sú pripravení a ochotní prijať vo svojom živote aj riziko, dokonca vsadiť aj svoje dobré meno a obetovať ho, ak ide o to, aby sa čím viac posvätili. Ale Jozef si v tejto chvíli uvedomoval aj to, že strávil veľa hodín v modlitbách a teraz už vie, že Boh nikdy nezabúda a že jeho odpovede nikdy neprichádzajú neskoro, prichádzajú vždy v správnom - potrebnom čase. Boh vždy odpovedá vtedy, keď dozrel čas. Jozef spoznáva aj to, že najlepším povolaním pre človeka je, keď prijme, čo mu Boh určuje, preto je treba otvárať sa Bohu stále s väčšou veľkodušnosťou, lebo Boh je voči nám tak veľkodušný a s každým z nás má svoj plán.
Každé povolanie je tajomstvom lásky Boha a tiež spolupráce človeka so Stvoriteľom. Tí, ktorí toto rozumejú, zakusujú, že ľudské srdce je otvorené na veľkú lásku celkového zamilovania sa do Boha. Ľudské srdce je veľké, čo sa týka prijatia Božej lásky a oddania sa mu. Teda Jozef sa s radosťou vracal k zjaveniu anjela vo svojom sne. Ukazuje nám príklad, ako je neustále pripravený a rozhodnutý byť poslušným človekom - mužom, manželom, otcom, ktorý sa neustále usiluje plniť Božiu vôľu a preto prijíma každú jednu výzvu, ktorá prichádza v jeho živote, či je to aj cesta do Betlehema alebo neskôr útek do Egypta. Takto Jozef pred celým vyvoleným národom potvrdzuje svoje otcovstvo - aj pri Ježišovej obriezke - čím znova plní článok misie potvrdzujúc, že Ježiš sa stáva členom Božieho ľudu. Áno, Boh vo svojom pláne pamätá v detailoch na všetko to, čo má pripraviť cestu Božieho kráľovstva skrze jeho Syna Ježiša Krista. Jozef absolútne dokonalým spôsobom naplní svoju misiu, je pre Ježiša oprávneným otcom a Máriine slová vo chvíli, keď po strate Ježiša v chráme ho znova našli: „...tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ - tie slová „tvoj otec“ len potvrdzujú pravdivosť poslania, ktoré sa dostalo sv. Jozefovi v jeho otcovstve voči Ježišovi.
Na záver by sme mohli povedať, že ako je materstvo Panny Márie panenské, tak je panenské aj otcovstvo svätého Jozefa. Z pohľadu tradície toto vysvetlenie zároveň zdôrazňuje význam panenského manželstva a rodičovstva Márie a Jozefa, ktoré nemá a nikdy nebude mať obdoby v histórii ľudstva a to aj z toho dôvodu, že Boží Syn bol len jediný. Práve panenské manželstvo Márie a Jozefa vytvorilo úplne otvorený priestor pre pôsobenie Ducha Svätého, ktorého mocou začal život Ježiša Krista pod srdcom Panny Márie, aby sa rozvíjal už aj v objatí hlavy Svätej rodiny - sv. Jozefa. Panenská čistota zasvätených a manželská čistota vytvárajú v každej dobe priestor pre obdivuhodné účinkovanie Ducha Svätého, ktorého ovocím býva opravdivý7 život Ježiša Krista v živote takto otvoreného a správajúceho sa človeka. Diabol vie veľmi dobre, že ak sa mu bude dariť v ničení čistoty zasvätených a manželov, tak bude vytvárať aj prekážky pre požehnané pôsobenie Ducha Svätého v ich živote a v tomto svete. Aj keď nikto z nás nevlastní úroveň čistoty Márie a Jozefa a každý prežívame dôsledky dedičného hriechu a azda aj často klesáme, zápas o čistotu je zároveň i zápasom, ktorý bojujeme preto, lebo nám záleží na prítomnosti živého Ježiša Krista v našich srdciach. A ako Boh požehnal panenské zasvätenie Márie a Jozefa, tak bude pomáhať aj nám v našom boji o čistotu a požehnávať zrod duchovného ovocia.
[1] Prečo sám Ježiš neoslovil sv. Jozefa ako otca tak, aby to zaznačili aj evanjelisti? Ak by Ježiš viac hovoril o Jozefovi ako o svojom otcovi, ťažšie by neskôr vysvetľoval vtedajším ľuďom pri rečiach o svojej jednote s nebeským Otcom, že je tu podstatný rozdiel. Ľudia by zostali dosť pomýlení a iste by Kristovmu vysvetleniu neporozumeli. Aj v tomto duchu môžeme porozumieť dôvod, pre ktorý Kristus nazval Máriu svojou matkou (veď sa z nej narodil), ale Jozefa nikdy verejne nenazval svojim otcom, okrem iste bežne prežívaného života v Nazaretskom dome a dielni.
Použitá literatúra:
CALLOWAY, D., H.: Zasvätenie sa svätému Jozefovi. Zachej.sk, 2021.
CRESPI, O., NEGR1, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznaň, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków. Wydawnictwo AA, 2018.
Svätý Otec František v liste Patris corde nádherne opísal dynamický rozmer otcovstva sv. Jozefa. Otcovstvo v takomto chápaní je možné vztiahnuť na každé biologické otcovstvo, ale aj na každé duchovné otcovstvo. Avšak téma otcovstva sv. Jozefa je stále otvorená a nevyhnutne ešte vyžaduje samostatnú reflexiu. Môžeme vyjsť z evanjelia svätého Lukáša (2,48), kde je napísané: „...tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!" Tak sa javí, že sv. Lukáš akoby s hrdosťou opisuje Jozefa ako otca Ježiša Krista. V tomto opise svätý Lukáš postavil Jozefa na roveň Panne Márii, píšuc o nich, že Ježiš je ich syn. Je tu jasne napísané „jeho rodičia“ (Lk 2,43). Jeho rodičia ho hľadali. Evanjelista sv. Lukáš, keďže patril do blízkeho okruhu Panny Márie, azda lepšie ako ktokoľvek iný poznal fakty späté s narodením Ježiša Krista. Veľmi dobre vedel, že Jozef nebol biologickým otcom Mesiáša. Ale ako napísal španielsky jezuita František Suárez, žijúci na prelome 16. a 17. storočia, použitie tohto termínu, tohto označenia otca, muselo pochádzať zo zvláštneho Božieho vnuknutia.
Sv. Lukáš tento termín vložil do úst samotnej Panne Márii a to vo chvíli, keď spolu s Jozefom našli Ježiša v chráme. Mária sa vtedy obrátila na Ježiša slovami: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ (Lk 2, 48). Mária sa nebála aj takto nahlas, priam verejne prisúdiť svojmu manželovi titul „otca“ Ježiša. Iste ho tak oslovovala aj v tichu rodinného krbu ich nazaretského domu. Ale čosi iného je nazaretská izbietka a čosi iné je verejné oslovenie Ježiša vzhľadom na jeho pozemského otca Jozefa, ktorý ním bol podľa vtedajšieho práva. V podstate je to preniknuté jasným svetlom tajomstva vtelenia. Mária cítila, že v tej zvláštnej chvíli nemohla ukrývať pred ľuďmi pravdu o tom, že Jozef fakticky mal právo, aby ho považovali za Ježišovho otca. V tejto chvíli prichádza potreba zastaviť sa na chvíľu nad tým, asi na akom základe je možné prisudzovať Jozefovi titul Ježišovho otca a odhaliť v tomto označení tajomstvo alebo samotný význam termínu slova „otec“.
Zvyčajne rozlišujeme dva druhy otcovstva. Prvým je otcovstvo biologické, zakladajúce sa na priamom počatí dieťaťa, ktoré prichádza na svet. Druhým je otcovstvo adoptívne, kedy muž prejaví vôľu právneho uznania dieťaťa za svoje - toho dieťaťa, ktoré bolo počaté iným mužom. Ale ani jedna ani druhá možnosť ani jedno, ani druhé označenie nevystihuje otcovstvo sv. Jozefa. V prípade biologického otcovstva by značilo príliš veľa a v prípade adoptívneho by znamenalo príliš málo. Historicky i teologicky je isté, že Jozef z biologického hľadiska nebol otcom Ježiša, ktorého ľudská prirodzenosť vlastne nemala otca. A predsa Jozefa možno volať, oslovovať Ježišovým otcom adoptívnym či tiež otcom domnelým, a to aj v zhode s výrazmi, ktoré sú vžité v liturgii slávnosti svätého Jozefa, ženícha preblahoslavenej Panny Márie: ktorý, „sa otcovsky staral o tvojho jednorodeného, Duchom Svätým počatého Syna, Ježiša Krista, nášho Pána.“ Tento aspekt zvykli spomínať aj pápeži v oficiálnych dokumentoch cirkvi. Teológovia sa čoraz viac prikláňajú k názoru, že zaužívaný výraz „domnelý otec“ alebo „ochranca“, sú značne minimalistické a nevyjadrujú celú pravdu. Dokonca tento titul ani neodhaľuje veľkú dôstojnosť, skôr poukazuje na otcovstvo v akomsi umeleckom zmysle - fiktívnom. Akoby išlo o nejaké zapožičané otcovstvo - akoby otcovstvo „na čas“ - nad cudzím dieťaťom. Avšak skutočnosť jednoznačne prevyšuje všetky tieto situácie.
Adopcia sa napríklad zakladá na tom, že ktosi si z lásky volí cudzie dieťa a uznáva ho za svoje. Ale Ježiš ani na chvíľu nebol pre Jozefa cudzím dieťaťom. Vo chvíli, keď sa Ježiš počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, jej dieťa náležalo tiež aj sv. Jozefovi. Preto, že ako muž a žena - zosobášení - stali sa pred Bohom jedným telom. A každé dobro, ktoré vzišlo od ich zasnúbenia, bolo už dobrom spoločným. Napriek tomu všetkému nie je vo svojej podstate celkom jednoduché jednoznačne vystihnúť aké bolo otcovstvo Jozefa, lebo v histórii ľudského rodu bolo naozaj niečím výnimočným, jedinečným, neopakovateľným a nedalo sa porovnať s ničím iným, taký precedens doposiaľ neexistoval. Zdá sa, akoby pre Jozefovo otcovstvo bolo potrebné hľadať nový termín, keďže doterajšie termíny túto podstatu plne nevystihujú. Nový termín, ktorý by v čo najväčšej miere vystihol rolu otcovstva svätého Jozefa. Pripomeňme si najskôr, že ľudský rodostrom Ježiša Krista, ktorý poznáme z evanjelia, je spätý s rodom sv. Jozefa. Práve toto je dôležité podčiarknuť. Neváhame v tejto chvíli použiť výraz, ktorý si už francúzsky teológ, spisovateľ a biskup Jacques-Beningde Bossuet vypožičal od svätého Jána Zlatoústeho: “Boh obdaril Jozefa všetkými privilégiami, aké prináležia otcovi, bez narušenia jeho panenstva.“
Inými slovami - Jozef nemal nijaký podiel na počatí Ježiša Krista. Ale jeho otcovstvo bolo plnoprávne so všetkými z toho vyplývajúcimi záväzkami, prislúchajúcimi hlave rodiny a tiež s titulom, ktorý jej zodpovedá čo možno v najplnšej miere a hodí sa na neho, ako na panenského Ježišovho otca. Mohli by sme v tejto chvíli spomenúť, že v dňoch od 1. do 9. augusta ešte v roku 1955, v oratóriu svätého Jozefa v Montreale, sa uskutočnil národný kongres, na ktorom zúčastnení navrhovali, dospeli k tomu, aby oproti tradičným vyjadreniam, aké sú „domnelý otec, ochranca“, neváhali nazvať Jozefa titulom „panenského otca“ a tento termín použil sám pápež sv. Pius X. v jednej z modlitieb, ktorá mu je pripisovaná aj ako autorovi. Takže už v roku 1955 sa dostáva na „svetlo Božie“ a možno aj viac do popredia titul „panenský otec Ježiša Krista“. Jozef naozaj mal právo volať sa Ježišovým otcom a to aj z titulu uzavretého manželstva s jeho matkou. Mária úplne v zhode aj podpisom manželskej zmluvy, sa plným právom pred Bohom stala požehnaním, stala sa radosťou pre Jozefa. K tomu zaväzovala právne uzavretá manželská zmluva. A teda všetko, čo sa od tejto chvíle mohlo udiať a udialo sa jej, nevylučujúc ani zázraky, prináležalo automaticky tiež Jozefovi - jej ženíchovi.
Mária mocou posvätného manželského úkonu uzavretia manželstva sa stala Jozefovou manželkou, patrila Jozefovi. Teda aj Ježiš, narodený z tela Márie, bol v rovnakom stupni aj synom Jozefa, ktorý mal právo volať sa otcom dieťaťa, ktoré bolo ovocím Máriinho lona. A ešte viac - zaujmúc miesto po boku Márie - Jozef bol nástrojom, ktorý Boh uznal za nutný, aby sa vtelenie mohlo dokonať v úplnej a zdravej rodine, v ktorej sa o dieťa stará otec a matka. Boh nechcel, aby jeho syn prišiel na svet v rodine, ktorej bude chýbať hlava, ktorej bude chýbať otec. Jozef teda nebol len nejakým trpným pasívnym nástrojom celej tejto situácie. Odohral veľmi aktívnu úlohu v tajomstve narodenia Ježiša Krista. Boh človek bol ovocím panenstva Márie.
Veď práve pre svoju čistotu sa Mária zapáčila Pánovi a Duch Svätý mohol v nej dokonať zázrak počatia. Ale je tu významná aj aktívna úloha, aktívny Jozefov podiel, ktorý rešpektoval panenstvo Panny Márie. Tým, že rešpektoval panenstvo Márie, zároveň pripravoval pôdu pre Ducha Svätého, ktorý mohol zostúpiť na Pannu Máriu, aby sa jeho mocou v nej počalo dieťa - Ježiš. Jozef zachoval nedotknuté panenstvo svojej manželky. Boh potreboval tohto veľkého, obdivuhodného človeka aj v pláne vtelenia. Mária a Jozef prijali spoločné rozhodnutie a sľúbili Bohu obetu vlastného panenstva. Ich obeta bola Bohom prijatá. Boh im na základe tejto ponúknutej obety odpovedal darom Syna, ktorý patril každému z nich v rovnakom stupni, lebo dieťa Ježiš bolo - ľudskému rozumu - tajomným ovocím ich panenského manželstva. Teda Jozef sa nepričinil biologickým spôsobom o počatie Ježiša, ale dieťa potrebovalo starostlivosť, opateru, potrebovalo základné potreby súvisiace s rastom, teda jesť, spať..., aby mohlo rásť.
Jednoduchý tesár Jozef, zarábajúci v pote tváre, vzal s láskou na seba úlohu prijatia Ježiša a zabezpečenia všetkého potrebného pre jeho rast, zdravý vývoj a napĺňanie jeho základných potrieb. Ježiš bude jesť chlieb, na ktorý Jozef zarobí vlastnými rukami. Takisto vďaka Jozefovi, jeho starostlivosti a vplyvu jeho múdrej výchovy sa Ježiš môže prirodzene a postupne vyvíjať v zdravého dospievajúceho muža, ktorý vo svojom čase roztiahne svoje silné ramená na kríži, aby vykúpil svet. Aj vďaka práci a živnosti, ktorú vykonával Jozefa zaslúžene zarobeným peniazom za ťažkú a náročnú prácu, Ježiš rástol, mocnel a v jeho žilách - prúdila presvätá krv, ktorá sa - keď príde čas - vyleje za nás do poslednej kvapky a táto jeho obeta sa bude sprítomňovať na našich oltároch počas slávenia svätých omší až do konca sveta. Jozef teda mal svojou starostlivosťou „so srdcom otca“ veľmi aktívny podiel aj pri tvorbe krvi Vykupiteľa. Mal teda plné právo nazývať Ježiša svojím synom a za svojho syna ho aj považovať.
Cirkevní otcovia bez váhania videli v Jozefovi tieň Boha Otca po boku Ježiša a toto vedomie veľmi výrazne vstúpilo do posvätnej tradície Cirkvi. Francúzsky mystik Ján Jakub Olier napísal, že svätý Jozef bol akoby sviatosťou, predvečného Otca. Pod závojom tajomstva Boh dokonal vtelenie slova v Márii. Ján Jakub Olier De Yerneuil, žijúci v 17. st. bol francúzskym kňazom, diecéznym farárom kostola svätého Sulpícia v Paríži, kde založil, vo Francúzsku prvý diecézny kňazský seminár. Bol tiež duchovným vodcom sv. Vincenta de Paul, autorom mnohých asketických diel, aj veľkým ctiteľom Matky Božej. Preto nečudo, že vo svojich úvahách nemohol nepamätať aj na postavu sv. Jozefa. Pokračujúc ďalej v úvahe o sv. Jozefovi si uvedomujeme, že pravý otec Ježiša, ktorý ho pred vekmi počal v jeho božskej prirodzenosti, zveril Jozefovi misiu starostlivosti Ježišovho bytia na zemi v zmysle „dôležitého“ zástupcu, ktorého Ježiš potreboval. Potreboval ho preto, lebo sa rozhodol prijať spôsob života na zemi v ľudskom tele - ako všetci ostatní ľudia.
Tak dal Boh Jozefovi podiel na nekonečne veľkej láske, ktorá ho viazala k jeho Synovi. Anjel povedal Jozefovi: „...dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1, 21), čo inými slovami možno vyjadriť: Otcom tohto dieťaťa je len Boh, ktorý ti napriek tomu prejavuje svoju dôveru a odovzdáva svoje práva. To ty mu budeš na zemi otcom. Budeš sa mu klaňať, bude sa mu klaňať tvoje opravdivé otcovské srdce a zároveň budeš preň autoritou, budeš ho opravdivo otcovsky spravovať a vychovávať. Keď sa Jozef díval na Ježiša, miloval ho tak ako by miloval svojho vlastného syna. A adoroval ho tak, ako človek adoruje Boha. Po celý čas mal pred svojim duchovným zrakom Boha, ktorý obdarúva svet svojou nekonečnou láskou k Synovi. To Jozefa mobilizovalo, aby ešte viac miloval Ježiša a ešte viac sa mu bezhranične oddával v otcovskej láske a službe. Jozef miloval Ježiša tak, akoby ho on sám splodil (ako vlastného). Zahŕňal ho láskou ako nepochopiteľný Boží dar, ktorý akoby „spadol z neba“, do samého stredu jeho poníženosti, jeho chudoby. Dával mu celkom a bez ohraničenia svoje vlastné sily, pomoc, čas, starostlivosť, ochranu... Neočakával od neho žiadnu inú odplatu, okrem milosti - čoraz viac prežívanej osobnej konsekrácie - premeny. Jeho láska bola lahodná a silná zároveň, bola horlivá, pokojná, horúca, plne upnutá na Ježiša. [1]
Predstavme si, ako Jozef brával malého Ježiša na ruky, ako ho kolísal a spieval mu, keď ho ukladal k spánku. Ako sa na neho usmieval, chodil s ním na prechádzku, robil pre neho hračky, ako sa s ním hral. Robil to tak, ako to robia iní dobrí otcovia. Ako ho s láskou túlil k sebe. A v tom pritúlení dieťaťa boli aj prejavy najhlbšej adorácie. Nechajme bokom apokryfy, v ktorých autori radi videli v Ježišovi neobvyklé dieťa, ktoré nemá nič spoločné s detstvom ostatných detí, ktoré akoby bolo oddelené od normálneho života. Vykresľujú Ježiša tak, akoby celé jeho detstvo bol len nejaký zázrak, bez prirodzených sprievodných znakov. V tom čase prichádzajúci bohočlovek na svet chcel byť ako všetky iné deti. Nevedel chodiť ako iné deti, nevedel rozprávať, pokiaľ neprišiel čas, v ktorom obvykle deti začínajú rozprávať. Jozef zahŕňajúc ho svojou starostlivosťou, zamýšľal sa nad „snom“ samotného Boha, ktorý „nezdriemne, ani nezaspí, lebo jeho srdce neustále bdie nad Izraelom“ (porov. Ž 121).
Isto ho zabolelo, keď videl Ježišove slzy, a možno aj niektoré kroky, pred ktorými Ježiša nestihol vystríhať. Podľa židovských obyčajov chlapec zostával v matkinej starostlivosti asi do piateho roku života. Potom čoraz viac času trávil s otcom, ktorý ho zároveň učil aj o Božích zákonoch a Mojžišových predpisoch. Jozef sa s veľkou radosťou ujal tejto otcovskej úlohy. Presviedčajúc sa, že jeho syn s vekom rástol v múdrosti, v láske k Bohu i ľuďom (porov. Lk 2, 52), na Jozefových perách sa často objavili ticho odriekavané slová šťastia adresované Bohu, v ktorých vzdával vďaky podľa Piesne piesní: „Môj milý je bielunký a rumenný, vyniká medzi desaťtisícim.
Jeho hlava je zlato, rýdze zlato, jeho kučery sťa riasy na datli, čierne jak havrany. Jeho oči sú sťa holúbätá nad bystrinami vôd, v mlieku sa kúpavajú a na brehu sedia. Jeho líca sťa hriadky balzamu, na ktorých pučia vonné byliny. Jeho pery sťa ľalie, z ktorých prvá myrha steká. Jeho ruky sťa váľky zo zlata, posiate drahokamami z Taršiša. Jeho hruď, to výtvor zo slonovej kosti, povykladaný zafírmi. Jeho nohy sťa mramorové stĺpy, čo stoja na podnožiach zo zlata. Postavou je sťa Libanon, nádherný ako cédre. Jeho ústa sú presladké a všetko na ňom je pôvabné. Taký je môj milý, taký je priateľ môj, dcéry jeruzalemské! Kam odišiel tvoj milý, ty, zo žien najkrajšia? Kade sa tvoj milý pobral, aby sme ti ho pomohli hľadať? Do svojej záhrady odišiel môj milý, k záhonom balzamu, kochať sa v prekrásnej záhrade a trhať ľalie. Môj milý je môj a ja som jeho, on, ktorý pasie medzi ľaliami“ (Pies 5, 10-6,3).
Po návšteve Márie v Ain Karim Jozef prežíval vo svojej duši značnú neistotu, pretože Mária bola v požehnanom stave, a veľmi dobre vedel, že on nie je otcom dieťaťa. Ale na druhej strane bol presvedčený ojej vernosti. A tak tento ľudsky vnímateľný rozpor, tento tlak neistoty, situácia, ktorú si nemohol vedieť vysvetliť, v ňom naďalej pôsobil ako ťaživý tieň. Čo mám teraz, v tejto chvíli urobiť?! Situácia, v ktorej sa on i Mária nachádzali, bola výnimočná. Keby sa susedia dozvedeli, že dieťa nie je opravdivým Jozefovým synom, Mária by sa mohla ocitnúť vo veľmi nebezpečnej situácii, pretože za manželskú neveru jej hrozilo ukameňovanie. Nikto by v tejto chvíli nedokázal bez problému a vnútorného trápenia prijať túto výnimočnú a doposiaľ v celej histórii ľudstva neopakovateľnú situáciu, ktorá sa neudiala doteraz ani neskôr, pretože Božie materstvo Panny Márie, mocou Ducha Svätého, bolo jedinečné a neopakovateľné. Čo však neznamenalo, keďže Jozef nemohol poznať všetky tieto informácie, žeby vo svojej duši neprežíval obavu, strach, neistotu. Pod vplyvom Božieho vnuknutia sv. Matúš zdôrazňuje panenské počatie Panny Márie: „...počala z Ducha Svätého.“ (Mt 1,18)
Teda Máriino panenské počatie činí Jozefa najhodnovernejším svedkom tejto udalosti. Je veľmi dobré, aj potrebné pripomenúť si práve tento opis zvestovania evanjelia, aby sme všetky tieto slová mohli lepšie pochopiť a hlbšie porozumieť: „S narodením Ježiša Krista to bolo takto: „Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako, by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1, 18). V čase návštevy v dome Alžbety a Zachariáša, Jozef počul tie známe slová, zdôrazňujúce nadprirodzené materstvo Panny Márie: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1. 43). Odpoveďou Márie je nádherný hymnus - Magnificat (Lk 1. 47-55). ktorým zvelebuje Najvyššieho a jeho milosrdenstvo. Mária vie, čo sa udialo, ona si je istá a zároveň si uvedomuje, čím prechádza Jozef. Jozef stále prežíva vo svojom vnútri isté pochybnosti. V tejto chvíli cíti, ako veľmi značným spôsobom vstupuje do veľkého tajomstva, ktorého nie je hoden. Zvlášť, keď si dáva do súvislosti Alžbetine slová „matka môjho Pána“ a nádherný hymnus, ktorý vyspieva Panna Mária.
To, čo vie doteraz, neodstraňuje neistotu a neumenšuje ani neodsúva nabok to. čo stanovuje Mojžišov zákon, ktorý prikazuje mužovi zavrhnúť svoju ženu. keďže počala dieťa s niekým iným. Jozef napriek veľkej neistote, ktorú prežíval vo svojom vnútri bol úplne presvedčený o vernosti a nevinnosti Panny Márie. V takejto situácii mal muž ísť do synagógy, aby sám osobne potvrdil otcovstvo počatého dieťaťa. Ale tu nastáva ďalšia dilema, pred ktorou stojí Jozef. Ako mal potvrdiť, že je otcom, ak to nebola pravda?! Keby to však neurobil, ako by mohla Mária uniknúť ľudskému hnevu a následne aj smrti ukameňovaním? Podľa Mojžišovho práva už zasnúbením akoby boli manželmi a teda aj nevera bola považovaná za cudzoložstvo. Napriek tomu všetkému, napriek silnému vnútornému tlaku, ktorý Jozef prežíval v danej chvíli, predsa len hľadal riešenie, ako vyjsť z tejto situácie. Bol mužom spravodlivým, nechcel klamať, ale nijako nechcel pripustiť, aby sa Mária stala objektom krivých obvinení. Tak to čítame aj v evanjeliu sv. Matúša: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý“ a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť" (Mt 1, 19).
Teda Jozef rozmýšľa „zahalený“ pod „plášťom“ noci, sústreďujúc všetky podozrivé pohľady upierajúce sa na Máriu a zároveň ich vzťahuje aj na seba ako na ustráchaného človeka, ktorý je v tejto chvíli tiež pozbavený určitej dôstojnosti, pretože je v očiach podozrievavcov podvedený svojou ženou. Ale zároveň cíti potrebu podpory tejto ženy, lebo ona ju v tej chvíli veľmi potrebuje. Preto už nerozmýšľa o tom, že môže na seba sústrediť ľudskú nenávisť, neváha ani na chvíľu - veď je človekom veľkodušným a šľachetným - a túži zachrániť, uchrániť Pannu Máriu pred všetkými podozreniami alebo obvineniami z nevery. Všetko má premyslené. Chce Máriu prepustiť potajomky. Lepšie povedané, možno on chce odísť pod rúškom noci, aby sa vyhol aj mnohým nepríjemným otázkam. Pri tomto uvažovaní ešte hľadá posilu v krátkom spánku. Práve vtedy prichádza anjel. Vo sne mu porozháňa všetky mraky, ktoré ho ťažia. Rozoženie mraky pochybností z jeho šľachetného srdca a Jozef nachádza riešenie aj v tejto situácii. Nenachádza ho sám od seba, zo seba, ale od Boha, skrze anjela. Vie, že nie je biologickým otcom dieťaťa, ktoré sa narodí, ale v ľudských očiach on má byť a bude pravdivým otcom Ježiša.
Neviem, či si dokážeme v tejto chvíli predstaviť, čo prežíval Jozef pri riešení tejto náročnej situácie. Je úprimne zamilovaný do Márie, a predsa ju musí opustiť uprostred noci, bez rozlúčky i slov vysvetlenia. Vníma, ako ju tento odchod bolestne zraní. V týchto okolnostiach by sme mohli pozíciu Jozefa prirovnať k situácii Abraháma. Abrahám so svojou ženou Sárou sa v pokročilom veku konečne dočkali syna Izáka, (Gn 21), čo znamenalo určitú garanciu pokračovania rodu a potvrdenie Božej priazne v tomto dieťati. Ale ako vieme, Boh vystavil skúške aj lásku a dôveru Abraháma, aby mu obetoval svoje jediné dieťa (porov. Gn 22, 2). Poznáme tento príbeh - ako berie chlapca, sám vnútorne zneistený, ubolený, ale dôverujúci. Ťažko povedať svojej žene Sáre, aký má Boh v tejto chvíli zámer s ich synom a čo má vykonať. Vystupuje do krajiny Morja, na miesto, kde neskôr bude vybudovaný jeruzalemský chrám a kde sa dnes nachádza Omarova mešita so svojou pozlátenou kupolou. Izák vníma určité napätie svojho otca Abraháma, ale iste ho nedokáže v plnosti odhaliť, spoznať, čo prežíva Abrahám. Preto sa len pýta, kde je baránok, ktorého obetujú.
Aká bolestivá musela byť reakcia Abraháma, ako ťažko sa mu hľadali slová, ktorými by uspokojil svojho syna, ale predsa povedal: „Boh sa postará“. A táto odovzdanosť bola odmenená a napokon odhalila, aké sú Božie plány a ako Boh dokáže riešiť aj tú naj ošemetnejšiu situáciu v živote človeka (porov. Gn 22, 7-18). Jozef takisto veľmi miloval Máriu. Túžil žiť v manželskom zväzku, v ktorom chcel naplniť všetky túžby a nádeje, aké mávajú mladí ľudia, keď si začínajú budovať vlastnú budúcnosť. V tejto životnej skúške však musí prejaviť svoje veľké ovládanie a pokoru. Ale v istom čase aj Mária prežíva veľkú bolesť neistoty, obavy. Ani jeden z nich nemôže urobiť nič konkrétneho, iba čakať, až Boh odhalí svoj zámer a bude riešiť situáciu. Boh z ľudského hľadiska možno v poslednom momente - podobne ako v Abrahámovom príbehu - sa znova prejaví, ukáže svoju moc a svoje riešenie, ktoré by človek skutočne nevymyslel. Boh nikdy nezabúda na človeka, na jeho problémy a skúšky a vždy ukazuje aj ich riešenie. Niektorí duchovní autori opisujúc vnútorné utrpenie svätého Jozefa - od čias Máriinej návštevy Alžbety po zjavenie sa anjela vo sne - nazývajú tento čas v jeho živote ako „mučeníctvo“ sv. Jozefa. Lenže už v Ain Karim Mária prosí Najvyššieho, aby osvietil myseľ Jozefa a dal mu poznať pravdu o vtelení. Pretože ľudsky sa nedá vysvetliť to všetko, čo sa udialo v tomto tajomstve vtelenia: „Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20-21). „Neboj sa prijať Máriu.“ Možno práve tieto slová si Jozef ešte veľmi dlho opakuje a neustále pripomína.
Jozef začína svoju misiu ako vyvolený otec Božieho Syna a prijme aj úlohu dať chlapcovi meno Ježiš. Od tejto chvíle už nič nebude prekážať Jozefovi, aby vyplnil úlohu a misiu, ktorou ho poveril Boh. Keď sa znova vraciame k udalosti návštevy anjela v Jozefovom sne, môžeme povedať, že v tej chvíli sa Jozef stáva prvým človekom, ktorý sa dozvedá o nepoškvrnenom materstve Panny Márie. Tiež spoznáva, ako Boh aj v tejto situácii - ktorá pre Jozefa a Máriu bola značne náročná - ako ochránil aj ich dobré meno. Aj dobré meno ich manželského zväzku. A to dieťa, aj keď Jozef nie je jeho biologickým otcom, predsa bude jeho synom. Boh totiž odmieňa tých, ktorí v mene jeho lásky sú pripravení a ochotní prijať vo svojom živote aj riziko, dokonca vsadiť aj svoje dobré meno a obetovať ho, ak ide o to, aby sa čím viac posvätili. Ale Jozef si v tejto chvíli uvedomoval aj to, že strávil veľa hodín v modlitbách a teraz už vie, že Boh nikdy nezabúda a že jeho odpovede nikdy neprichádzajú neskoro, prichádzajú vždy v správnom - potrebnom čase. Boh vždy odpovedá vtedy, keď dozrel čas. Jozef spoznáva aj to, že najlepším povolaním pre človeka je, keď prijme, čo mu Boh určuje, preto je treba otvárať sa Bohu stále s väčšou veľkodušnosťou, lebo Boh je voči nám tak veľkodušný a s každým z nás má svoj plán.
Každé povolanie je tajomstvom lásky Boha a tiež spolupráce človeka so Stvoriteľom. Tí, ktorí toto rozumejú, zakusujú, že ľudské srdce je otvorené na veľkú lásku celkového zamilovania sa do Boha. Ľudské srdce je veľké, čo sa týka prijatia Božej lásky a oddania sa mu. Teda Jozef sa s radosťou vracal k zjaveniu anjela vo svojom sne. Ukazuje nám príklad, ako je neustále pripravený a rozhodnutý byť poslušným človekom - mužom, manželom, otcom, ktorý sa neustále usiluje plniť Božiu vôľu a preto prijíma každú jednu výzvu, ktorá prichádza v jeho živote, či je to aj cesta do Betlehema alebo neskôr útek do Egypta. Takto Jozef pred celým vyvoleným národom potvrdzuje svoje otcovstvo - aj pri Ježišovej obriezke - čím znova plní článok misie potvrdzujúc, že Ježiš sa stáva členom Božieho ľudu. Áno, Boh vo svojom pláne pamätá v detailoch na všetko to, čo má pripraviť cestu Božieho kráľovstva skrze jeho Syna Ježiša Krista. Jozef absolútne dokonalým spôsobom naplní svoju misiu, je pre Ježiša oprávneným otcom a Máriine slová vo chvíli, keď po strate Ježiša v chráme ho znova našli: „...tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ - tie slová „tvoj otec“ len potvrdzujú pravdivosť poslania, ktoré sa dostalo sv. Jozefovi v jeho otcovstve voči Ježišovi.
Na záver by sme mohli povedať, že ako je materstvo Panny Márie panenské, tak je panenské aj otcovstvo svätého Jozefa. Z pohľadu tradície toto vysvetlenie zároveň zdôrazňuje význam panenského manželstva a rodičovstva Márie a Jozefa, ktoré nemá a nikdy nebude mať obdoby v histórii ľudstva a to aj z toho dôvodu, že Boží Syn bol len jediný. Práve panenské manželstvo Márie a Jozefa vytvorilo úplne otvorený priestor pre pôsobenie Ducha Svätého, ktorého mocou začal život Ježiša Krista pod srdcom Panny Márie, aby sa rozvíjal už aj v objatí hlavy Svätej rodiny - sv. Jozefa. Panenská čistota zasvätených a manželská čistota vytvárajú v každej dobe priestor pre obdivuhodné účinkovanie Ducha Svätého, ktorého ovocím býva opravdivý7 život Ježiša Krista v živote takto otvoreného a správajúceho sa človeka. Diabol vie veľmi dobre, že ak sa mu bude dariť v ničení čistoty zasvätených a manželov, tak bude vytvárať aj prekážky pre požehnané pôsobenie Ducha Svätého v ich živote a v tomto svete. Aj keď nikto z nás nevlastní úroveň čistoty Márie a Jozefa a každý prežívame dôsledky dedičného hriechu a azda aj často klesáme, zápas o čistotu je zároveň i zápasom, ktorý bojujeme preto, lebo nám záleží na prítomnosti živého Ježiša Krista v našich srdciach. A ako Boh požehnal panenské zasvätenie Márie a Jozefa, tak bude pomáhať aj nám v našom boji o čistotu a požehnávať zrod duchovného ovocia.
[1] Prečo sám Ježiš neoslovil sv. Jozefa ako otca tak, aby to zaznačili aj evanjelisti? Ak by Ježiš viac hovoril o Jozefovi ako o svojom otcovi, ťažšie by neskôr vysvetľoval vtedajším ľuďom pri rečiach o svojej jednote s nebeským Otcom, že je tu podstatný rozdiel. Ľudia by zostali dosť pomýlení a iste by Kristovmu vysvetleniu neporozumeli. Aj v tomto duchu môžeme porozumieť dôvod, pre ktorý Kristus nazval Máriu svojou matkou (veď sa z nej narodil), ale Jozefa nikdy verejne nenazval svojim otcom, okrem iste bežne prežívaného života v Nazaretskom dome a dielni.
Použitá literatúra:
CALLOWAY, D., H.: Zasvätenie sa svätému Jozefovi. Zachej.sk, 2021.
CRESPI, O., NEGR1, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznaň, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków. Wydawnictwo AA, 2018.
