Osoba sv. Jozefa môže byť pre človeka, ktorý nemá zmysel pre duchovné veci, vnímaná ako magická, fiktívna. Reálne, úprimne uvažujúci ctiteľ sv. Jozefa v tomto svätcovi iste vidí človeka, ktorého Boh poveril výnimočným poslaním. K reálnemu pohľadu na postavu Jozefa samozrejme patrí aj odhaľovanie jeho charakterových vlastností, čností, ktoré pozývajú ctiteľov k nasledovaniu tohto veľkého svätca. Jozef, ktorý si zodpovedne zastal Bohom zverenú úlohu, dáva každému príklad, ako treba nielen hľadať a prijať Božiu vôľu, ale ako ju aj plniť. Aj z tohto dôvodu upriamujeme svoju pozornosť na postavu osobnosti sv. Jozefa a chceme sa oboznámiť tiež s vývojom kultu jeho uctievania.
Uctievanie kultu veľkej osobnosti je často spojené s miestom, kde je táto osobnosť pochovaná, kde je jej hrob, ku ktorému sa prichádza pri príležitosti významných výročí spojených s týmto človekom. Ale čo sa týka kultu sv. Jozefa, nevieme, kde je jeho hrob, nemáme po ňom zanechanú relikviu. Ten, ktorý bol veľmi tichý a mlčiaci počas života, zanecháva značné mlčanie aj po svojej smrti. Ako keby chcel dať svedectvo, že ako skromne žil tu, na zemi, nenárokuje si oslavu ani po svojej smrti. Napriek tomu všetkému je svätý Jozef svätým nad všetkými svätými. Ako píše francúzsky biskup, teológ a kazateľ 17. storočia Bossuet: „on pochopil, že jeho sláva sa mala ukryť v Ježišovi Kristovi. Hľadal nie to, čomu tlieska svet, ale výlučne a jedine to, čo sa páči Pánovi. Vo veľkej pokore, ponížení seba samého pred Bohom a v plnení jeho vôle, Jozef nachádzal najväčšie duchovné radosti, aké len možno nájsť tu, v živote na zemi a tie najväčšie radosti boli akoby predznamenaním podivuhodnej odmeny, ktorá čakala na neho v nebi. Vyvýšenie Jozefa v sláve muselo byť Bohom vyvážené z hľadiska jeho pokorne prežívaného života na zemi.“
Ľudsky chápané, môžeme povedať, že v nebi bol a je oslávený práve kvôli tomu, že sa nikdy neusiloval nejako „blysnúť a zažiariť“ pred zrakom ľudí. Miloval skôr „tieň“ a Boh v zhode so svojím prisľúbením, ho v nebi postavil do plnosti svetla, aby ho obdivoval celý svet a aby sa stal príkladom a pomocníkom všetkých, ktorí budú na neho s dôverou hľadieť a vzývať ho o pomoc. Boh chcel dať ľuďom čas, aby postupne odkrývali veľkosť svätého Jozefa, aby ho videli v čoraz jasnejšom svetle, akoby na potvrdenie predpovedí starozákonného patriarchu Jakuba, ktoré vyriekol nad Jozefom, svojím synom v Egypte (porov. Gn 48,1-22). Jozef sa mal uberať, vzpínať smerom nahor. Nie k sláve sveta, ale v ústrety sláve, ktorú dáva svojim verným Boh.
Po Jozefovej smrti Mária iste veľa rozprávala svätému Jánovi a ďalším apoštolom o svojom manželovi, ktorý jej bol bezhranične oddaný a ktorého veľmi milovala celým svojím panenským srdcom. Preto je celkom pochopiteľné, že počiatočné prvky úcty k svätému Jozefovi vychádzali z úst samej Panny Márie. Na druhej strane treba priznať, že v prvých storočiach Cirkvi kult sv. Jozefa prakticky neexistoval. Z čias prvých kresťanov sa nezachovali žiadne náznaky, žiadne stopy tejto úcty. Akoby meno sv. Jozefa v tomto čase zahalil „tieň“ značného zabudnutia. Akoby znova platilo, že človek, ktorý si v živote vybral mlčanie, rovnako aj po svojej smrti zostal pre ostatných neznámy. Toto zdanie sa dá ľahko vysvetliť, pretože v časoch, keď sa rodili základy Cirkvi, ktorá v tom období prežívala veľmi tvrdé prenasledovania, dôležitejšie od zrodenia sa a šírenia kultu sv. Jozefa, bola potreba posilňovania uznania a učenia v prvom rade pravdy o panenstve Matky Božej, ktoré bolo smerované a koncentrované na tajomstvo božstva Ježiša Krista.
Práve toto tajomstvo bolo treba upevniť, a vytvoriť mu pevný základ, nakoľko sa začínali šíriť bludy, ktorým bolo treba čeliť, lebo napádali pravdy o Bohu, o Ježišovi Kristovi a o jeho Matke Panne Márii. Ak by sa v tých časoch zároveň posilňoval aj kult sv. Jozefa, v Cirkvi by mohlo nastať určité neporozumenie. Mohlo vzniknúť riziko, nepochopenia, že sa vzdáva značná úcta človekovi, ktorý bol domnelým biologickým otcom Ježiša Krista. Aj keď kresťanský starovek predsa len bez nejakých prekážok mal úctu k iným svätým, zvlášť bola živá úcta k Jánovi Krstiteľovi, apoštolom a prvým mučeníkom, Cirkev akoby vedome zabúdala na sv. Jozefa. Iste, z času na čas sa jeho meno objavilo v homíliách a veľkí učitelia Cirkvi ho oslavovali za starostlivosť, ktorú venoval Ježišovi. U Origenesa, u sv. Gregora Naziánskeho, u sv. Jána Chryzostoma a zvlášť u sv. Augustína možno objaviť „prvotiny“ toho, čo rozvinú teológovia a mystici neskorších vekov. Jozef sa teda nie celkom a nie navždy, pohrúžil do nejakých „temnôt“ zabudnutia. Ale aj napriek tomu, oslava jeho čnosti predsa ešte neevokovala, neprebúdzala túžbu po vzývaní jeho orodovania. Aj napriek tomu sa ukázalo, že celé toto „oneskorenie“ dodalo určitý lesk celej oslave, akou mal byť obdarený sv. Jozef v budúcnosti. Boh, ktorý sa k nemu skláňal s tak veľkou úctou tu na zemi, predsa nemohol dovoliť, aby Jozefovo meno bolo navždy zamlčané a zabudnuté.
V 12. storočí sv. Bernard upriamil pozornosť na svätého patriarchu, zdôrazňujúc jeho výnimočnú svätosť. Ešte nepovzbudzoval veriacich, aby si sv. Jozefa uctievali v modlitbách, ale poukázal na neho ako na vzor čností, ktoré sú hodné nasledovania. Tým akoby kládol potrebné základy pre neskorší kult ženícha Najsvätejšej Panny Márie. Neskôr sa objavili prví veľkí oslavovatelia kultu sv. Jozefa. V 14. st. francúzsky kardinál Pierre d’Ailly, napísal prvý teologický traktát na túto tému a jeho žiak Ján Gerson, ktorý bol kancelárom parížskej Sorbony, vo svojich traktátoch vymenoval príčiny a dôvody, pre ktoré sú kresťania povinní ctiť si sv. Jozefa. Tiež v 14. st. taliansky františkán veľký kazateľ, sv. Bernardín Siensky a v 16. st. taliansky dominikán Isidoro Isolani, aj sv. Terézia Avilská, španielska mystička reformátorka karmelu, sa pričinili svojimi spismi, listami, ale aj osobným zanietením a príkladom k „rozdúchavaniu“ kultu k sv. Jozefovi uprostred kresťanského ľudu.
Od tohto času, najmä od 16. st. sa kult úcty k sv. Jozefovi neustále rozvíja a obohacuje. Akoby sa Cirkev usilovala vzdať sv. Jozefovi tú úctu, ktorá bola cez niekoľko storočí zanedbávaná, akoby vynahradiť ju. V apoštolskom liste Inclytum Patriarchom, publikovanom 7. júna 1871, pápež Pius IX. napísal: „Naši predchodcovia na apoštolskom stolci s úmyslom posilnenia a oživenia v srdciach veriacich úctu a nábožnosť voči svätému patriarchovi a tiež povzbudiť ich k utiekaniu, sa s veľkou dôverou v jeho orodovanie pred Bohom, vždy, keď sa na to naskytla vhodná príležitosť, nezabúdali, aby vzdali svätému Jozefovi prejavy verejného kultu, verejnej úcty v nových formách. Spomedzi nich treba spomenúť našich vznešených predchodcov, Sixta IV., ktorý vložil sviatok svätého Jozefa do breviára a Rímskeho misála, Gregora XV., ktorý 8. mája 1621 vyhlásil, že svätý Jozef má byť uctievaný v celom kresťanskom svete.
Klementa X., ktorý 6. decembra 1670 priradil tomuto svätcovi akoby stupeň druhoúcty voči nemu (teda prejav druhého stupňa úcty hneď po Panne Márii), Klementa XI., ktorý dekrétom zo 4. februára 1714 ustanovil pre tento sviatok Officium a omšový formulár. A tiež Benedikta XIII., ktorý 19. decembra 1726 vložil meno sv. Jozefa do Litánií k všetkým svätým.“ Sám Pius IX. v druhom roku svojho pontifikátu odporúčal, aby sa v Katolíckej cirkvi vzdávala úcta sv. Jozefovi podľa stanoveného rádu druhej triedy, čo už malo svoje miesto aj na mnohých miestach vo svete mocou špeciálneho indultu Apoštolskej stolice. Následne v odpovedi na viaceré prosby prichádzajúce do Vatikánu zo všetkých kresťanských krajín, 8. decembra 1870 Pius IX. ustanovil sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi.
Po publikovanom dekréte pri tejto príležitosti Quematmodum Deus pápež napísal: „Podobne ako Boh ustanovil patriarchu Jozefa správcom nad celým Egyptom, aby zabezpečil svojmu ľudu pokrm nutný pre život, podobne, keď sa naplnil čas a Predvečný zoslal na zem svojho jednorodeného Syna, aby vykúpil ľudstvo, vybral iného Jozefa, ktorého tamten bol vzorom, predobrazom. Ustanovil ho pánom a radcom, správcom svojho domu a svojich dobier a jeho starostlivosti zveril svoj najvzácnejší poklad. V tom istom duchu Lev XIII. v encyklike Quamquam pluries, publikovanej 15. augusta 1889, vysvetľuje príčiny a dôvody, pre ktoré bol sv. Jozef vyhlásený za ochrancu Cirkvi. Vychádzalo to z tej istej úlohy, aká bola zverená sv. Jozefovi v starostlivosti o nazaretský dom, kde žil po boku Ježiša a Márie. Z Božej vôle bol ustanovený strážcom a ochrancom Svätej rodiny, strážcom Božieho Syna a jeho Matky. V týchto osobách je celá terajšia Cirkev akoby znova vo veľkej starostlivosti, na „čele“ so sv. Jozefom, ako to bolo na začiatku, v nazaretskom dome. V osobách rodiny v nazaretskom dome bola vlastne prítomná, celá Cirkev, akoby v takom „substanciálnom zrne“, a teda Jozef v istom zmysle „spravoval“ Cirkev už v časoch Ježišovho detstva. Teraz sa z neba rozvíja tá istá starostlivosť nad Cirkvou, ktorá už medzitým vzrástla.
Sv. Jozef dnes bdie nad Cirkvou, ktorá je Kristovým telom, takisto, ako kedysi bdel nad malým Ježišom. Bráni ho pred útokmi nepriateľov a dbá o to, aby sa mohla pravidelne rozvíjať. V našich časoch kult sv. Jozefa prežíva pravdivý rozkvet, o čom svedčí veľa kostolov, sôch, oltárov, obrazov ku cti svätého Jozefa. Mnohé spolky, združenia, zhromaždenia, nemocnice, školy nesú jeho meno. Nad triumfom sv. Jozefa sa rozliehajú prorocké slová, ktoré pred vekmi vyšli z úst egyptského faraóna: „Potom faraón vravel Jozefovi: „Pretože ti Boh toto všetko zjavil, niet rozumnejšieho a múdrejšieho, ako si ty. Ty sám budeš nad mojím domom a celý môj ľud bude závisieť od tvojich rozkazov a ja sám budem len o trón vyššie od teba!“ A faraón zopakoval Jozefovi: „Pozri, ustanovil som ťa nad celou egyptskou krajinou!“ Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku, dal ho obliecť do kmentového rúcha a na krk mu založil zlatú reťaz. Potom ho dal voziť na svojom druhom najlepšom voze a pred ním volali: „Skloňte sa!“ Takto ho ustanovil nad celou egyptskou krajinou“ (Gn 41, 39-43).
Ak sme spomenuli, že práve 16. st. bolo „rozbehom“ kultu sv. Jozefa a teológovia ho porovnávali so zásluhami iných svätcov, tým akoby chceli nájsť aj odpoveď na otázky, aké miesto sv. Jozef v Cirkvi vlastne zastával. V takto vedených diskusiách často akoby sa spomínal výrok svätého Gregora Naziánskeho: „Boh sústredil v Jozefovi ako v slnku celý jas a žiaru všetkých ostatných svätých. Niet teda pochybnosti, že keď Boh udeľuje niektorému človekovi konkrétnu misiu, tohto človeka obdarúva aj potrebnými milosťami. A ktorá misia po Panne Márii, Matke vteleného Slova bola dôležitejšia ako misia, ktorá bola udelená svätému Jozefovi, domnelému otcovi Ježiša a manželovi a ženíchovi Panny Márie?
Porovnávajúc Jozefa s Máriou, teológovia dospievali k záveru, že spomedzi všetkých stvorení bol on na druhom mieste po nej, vzhľadom na blízkosť s vteleným Slovom a že žiadne iné stvorenie nedostalo milosť posväcujúcu v takom stupni, ako sv. Jozef.“ Lev XIII. v encyklike Quamquampluries sa priklonil k tomuto názoru: „Pravdou je, že hodnosť alebo dôstojnosť Matky Božej bola tak veľká, že nikto sa s ňou nemohol porovnávať. Keďže však Najsvätejšia Panna a Jozef boli zjednotení manželským zväzkom, niet pochybnosti, že Jozef mal oveľa väčší prístup k dôstojnosti ako ktorýkoľvek iný svätec, bol nad všetkými, lebo Jozef mal väčší prístup - než ktokoľvek iný na svete - voči neporovnateľnej dôstojnosti, akou bola obdarená Matka Božia nad všetkými inými stvoreniami.“ Veď Jozef nosieval na rukách toho, ktorý je srdcom i dušou Cirkvi. Hovorí sa o ňom, že je väčší od sv. Petra, hoci mu Ježiš prisľúbil, že na ňom vybuduje Cirkev. Pretože Jozef žil 30 rokov v blízkosti Ježiša a stále mal možnosť kontemplovať jeho život; je zrejmé, že jeho veľkosť prevyšuje sv. Pavla, ktorému boli zverené tak veľké Božie zjavenia. Písalo sa tiež, že sv. Jozef bol niekým oveľa väčším od sv. Jána apoštola, ktorý mal pri Poslednej večeri svoju hlavu celkom blízko pri Pánovej hrudi (porov. Jn 13, 23-25).
O koľko častejšie totiž Jozef túlil malého Ježiša na svoju hruď a počul tlkot jeho srdca. Jozef bol väčší od všetkých apoštolov, ktorým sa dostala misia ohlasovania evanjelia celému svetu v mene Ježiša, lebo toto meno mu dal Jozef na Boží pokyn. O niečo ťažšie bolo vysvetliť postavenie sv. Jozefa nad sv. Jánom Krstiteľom, o ktorom sám Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Mt 11,11). Tento Ježišov výrok má svoju ťažkosť, keďže Ježiš porovnával Jána Krstiteľa vo vzťahu k ostatným prorokom Starého zákona, ktorí ohlasovali budúci príchod Krista. Avšak Ján Krstiteľ ho ohlasoval už ako prítomného, na ktorého mohol ukázať prstom. Na druhej strane toto Ježišovo porovnanie urobilo z Jána Krstiteľa najväčšieho proroka Starého zákona v kontexte novej veľkosti, akú dostávajú vyvolení v Božom kráľovstve, v kráľovstve, ktoré má začiatok na zemi, v Cirkvi, ktorá sa v tom čase rodila. Preto Ježiš dodal: „Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on“ (Mt 11, 11), čo možno rozumieť nasledovne: akokoľvek veľký bol Ján Krstiteľ, uzatvárajúci „rad“ prorokov Starého zákona, jeho veľkosť ustupuje veľkosti najmenšieho spomedzi kresťanov.
Náuka o prvenstve sv. Jozefa medzi svätými naberá v dnešnom čase na svojich obrátkach a začína byť značne rozšírená, všeobecne rozšírená v celej Cirkvi. Samozrejme, že medzitým sa rodili aj iné, niekedy veľmi odlišné pohľady na sv. Jozefa, často sa opierajúce o apokryfy, nenapísané vyjadrenia Tradície a tak pod. Tieto názory pravdepodobných privilégií sv. Jozefa, ktoré teológovia porovnávajú s privilégiami Panny Márie, otvárajú nové diskusie, ale tiež treba priznať, že aj závery, ak sú pozitívne, sú opreté na základoch, ktoré možno spochybniť. Nikto samozrejme netvrdí, že Jozef bol nepoškvrnené počatý. Niektorí napriek tomu tvrdia, že zostal očistený, posvätený už v lone svojej matky. Hovoria, že keď sa toto privilégium dostalo Jeremiášovi a Jánovi Krstiteľovi, prečo by ho nemal dostať rovnako ženích Panny Márie, ktorého veľké povolanie neporovnateľne prevyšovalo povolanie spomenutých osôb?
Takúto mienku mali za svoju napr. Ján Gerson, sv. Alfonz z Liguori a veľa iných teológov. Misia domnelého otca Ježiša Krista, ktorá ho postavila do bezprostrednej Ježišovej blízkosti, akoby očakávala podľa ich mienky túto svätosť ešte pred Ježišovým narodením. Teológovia, ktorí sa tejto mienke priečia, hovoria, že svätosť v matkinom lone bola výnimočná milosť, daná v kontexte špeciálnej misie, verejnej misie a taká svätosť nebola Jozefovi potrebná pred príchodom Ježiša Krista na svet. Misia Jozefa sa začala totiž až vo chvíli zasnúbenia s Pannou Máriou. František Suárez, španielsky teológ a filozof, jezuita 16. storočia vhodne tvrdil, že téza o takomto predurčení ženícha Panny Márie nenachádza oporu vo Svätom písme a tiež nie je podporovaná autoritou väčšiny cirkevných otcov.
Názory sa takisto delia alebo rozlišujú aj v otázke týkajúcej sa žiadostivosti, náklonnosti k hriechu, ktorá akoby mala byť u Jozefa nielen úplne utlmená, ale dokonca až paralyzovaná špeciálnou milosťou, ktorá by Jozefovi znemožňovala spáchať aj všedný hriech. Hoci toto tvrdenie má svoju určitú nábožnú „vzletnosť“ voči „osobe“ Jozefa, predsa je ťažko nájsť preň oporu. Tak špeciálne, absolútne, plné privilégium možno uznať za možné, ak je udelené z milosti Božej človekovi poznačenému prvotným hriechom, ale v prípade sv. Jozefa nemáme na to žiadne teologické dôvody. Vieme len, že Jozef bol posilnený špeciálnou milosťou vo chvíli uzatvorenia manželstva s nepoškvrnenou Pannou. Nikdy sa neuzatváral na prijatie ďalších každodenných Božích milostí a jeho duša. vedomá si zvereného pokladu, stále túžila po dokonalosti. Teda hriech mu bol natoľko cudzí, nakoľko to bolo možné pre pokorného človeka, ktorý nadovšetko miluje Boha.
Niektorí autori - medzi nimi František Suárez, sv. Bernardín Sienský, sv. František Saleský, Bossuet, dokonca veľa cirkevných otcov, videlo Jozefa v tom veľkom zástupe svätých, o ktorých píše v evanjeliu sv. Matúš v udalostiach, ktoré sa diali po Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní: „Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým“ (Mt 27, 52-53). Sv. Tomáš dokonca napísal, že ich zmŕtvychvstanie bolo konečné a úplné. Sv. František Saleský tvrdil: „Keď veríme, že vďaka prijímaniu Najsvätejšej sviatosti naše telá vstanú z mŕtvych v súdny deň, ako by sme mohli pochybovať o tom, že náš Pán zobral do neba s telom i dušou vznešeného sv. Jozefa, ktorému sa dostalo cti a milosti nosiť na vlastných rukách Ježiša, čo sa tak veľmi páčilo nášmu Pánovi?
Bez pochýb teda sv. Jozef prebýva v nebi s telom a dušou“. Zástancovia tejto mienky argumentujú, že Ježiš vyberajúc si akoby eskortu zmŕtvychvstalých, ktorí nejako potvrdili jeho zmŕtvychvstanie, a tak učinili jeho triumf, oveľa viac spektakulárny, mal právo do tohto spoločenstva uviesť - a to v prvom rade - svojho domnelého otca. Dodávajú tiež, že bez nanebovzatia Jozefa s telom i dušou, by v nebi Svätej rodine k plnosti slávy niečo chýbalo. Aj toto tvrdenie nepochybne zasluhuje určitú vážnosť, ale znova nemáme pre túto mienku nijaké potvrdzujúce argumenty. Nič nám nebráni považovať ich za pravdepodobné, ale tiež nás nič nezaväzuje, aby sme ich uznali ako pravdivé. Veľa je tých, ktorí sú zástancovia tejto mienky, ale veľa je i jej protivníkov, totiž - aby v nebi bol s telom i dušou aj sv. Jozef. Tvrdia, že v nebi sú prítomné len dve osoby s telom a dušou - Pán Ježiš a jeho najčistejšia Matka. Tak sa vlastne otvára ďalšia téma, známa aj z oblasti úcty voči Panne Márii, a to z listu Kolosanom (1, 24), kde sv. Pavol hovorí o dopĺňaní všetkého toho, čo ešte chýba Kristovmu utrpeniu, a teda vo vzťahu k Panne Márii sa hovorí o spolu-vykupiteľskom diele.
Tak aj vo vzťahu k sv. Jozefovi sa otvára táto téma a titul „spoluvykupiteľa“, ktorým by jej zástancovia chceli „prizdobiť“ sv. Jozefa. Znova však treba uznať, že i toto tvrdenie nevychádza z podložených argumentácii, lebo aj Jozef bol „spoluvykupiteľom“ jedine vo význame, ako to opísal sv. Pavol v liste Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Iste bol „spoluvykupiteľom“ väčším ako ostatní kresťania, veď sa osobitne staral o Ježiša Krista, o jeho výchovu, o jeho pokrm, o jeho celkové zabezpečenie a tak ho pripravoval na jeho poslanie, aj a kríž, na obetu, ktorú Ježiš priniesol na Golgotě. Prostredníctvom tejto starostlivosti - ako to býva v bežnom živote - sa staral nielen obrazne, ale aj reálne aj o krv Ježiša Krista, ktorá bola na dreve kríža vyliata za našu spásu.
Na záver môžeme len doplniť, že Jozef nepotrebuje nejaké ďalšie vymýšľané alebo nepodložené privilégiá. Musí stačiť, že na jeho ponížený, v tichu prežívaný život môžeme v plnosti vztiahnuť Ježišove slová: „Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve“ (Mt 18, 4). Jozef žil takýmto skromným, poníženým a utiahnutým životom a iste aj práve preto sa stal po Panne Márii najväčším v Božom kráľovstve. Tejto charakteristike sv. Jozefa sa isto nebude priečiť, ak uvedieme niektoré zaznačené zjavenia ženícha Panny Márie, ktoré mohli zohrať dôležitú úlohu pri vzniku i prehlbovaní úcty.
7. júna 1660 sa zjavil sv. Jozef vo francúzskom Cotignac smädnému pastierovi Gaspardovi Ricardovi. Prikázal mu zdvihnúť skalu, aby sa napil. Neskôr osem mužov nedokázalo pohnúť s touto skalou. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. dojatý udalosťou, 19. marca 1661 zasvätil krajinu sv. Jozefovi a sviatok sv. Jozefa sa stal štátnym sviatkom. Na mieste zjavenia bol vybudovaný kostol sv. Jozefa, ktorý bol zničený počas Francúzskej revolúcie. Obnovený bol až v r. 1978 a v súčasnosti ho spravujú benediktínky.
Zjavenie a zázrak sv. Jozefa je opísaný z r. 1878, keď rehoľniciam loretkám v Santa Fe v Novom Mexiku vybudoval zázračným spôsobom chýbajúce schody na chór v Božom chráme. Schody sú jedinečným umeleckým dielom a na ich zhotovenie boli použité materiály, ktoré sa v danom regióne nenachádzali. 21. augusta 1879 sa Panna Mária zjavila spolu so sv. Jozefom a apoštolom Jánom v írskom Knocku pätnástim ľuďom. Zjavenie sa udialo v daždi, trvalo niekoľko hodín a neboli odovzdané nijaké posolstvá. 13. októbra 1917 sa udialo známe posledné zjavenie vo Fatime za účasti viac ako 70 000 ľudí. Tento deň bol veľmi daždivý a blatistý a vyvrcholil zázrakom roztočeného slnka. Krátko pred zázrakom slnka sa zjavil aj sv. Jozef s malým Ježišom v náručí a spolu žehnali svet. Prijať požehnanie sv. Jozefa urýchli víťazstvo Máriinho Nepoškvrneného Srdca.
Sv. Faustíne Kowalskej sa často zjavoval sv. Jozef a ubezpečoval ju, že drží nad ňou ochranu pri ohlasovaní posolstva Božieho milosrdenstva. V r. 1968 sa udialo niekoľko zjavení Ježiša, Márie i sv. Jozefa v Zeitonne na predmestí Káhiry, ktoré videlo tisíce ľudí - kresťanov, Židov, moslimov a vládnych predstaviteľov. Boli svedkami zjavenia Svätej rodiny nad koptským chrámom a okolo neho. Zjavenia rehoľníčke sr. Mary Ephrem v päťdesiatych rokoch 20 st. v Ohio v USA, známe ako zjavenia „Panny Márie Ameriky“, sú zatiaľ považované za údajné. Jadrom posolstiev je výzva na modlitbu, obrátenie, čistotu, zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie a úcta k sv. Jozefovi. V r. 1956 - 1958 údajne sám sv. Jozef rozprával s rehoľnicou. Okrem iného sv. Jozef tlmočil ako chce Boh požehnať všetkých otcov skrze neho. Zaznela požiadavka, aby bol sv. Jozef uctievaný zvlášť v prvú stredu v mesiaci a modlitbou radostného ruženca.
Spomeniem ešte zjavenie Svätej rodiny 22 ročnému študentovi Edsonovi Glauberovi v r. 1994 - 1998 v meste Itapiranga v Brazílii. Najskôr to bolo zjavenie Kráľovnej ruženca a pokoja a v marci 1998 sa mu zjavil aj sv. Jozef, ktorý mu zveril výzvu o zasvätenie sa jeho srdcu a žiť život v čistote, čo satan najviac v človeku nenávidí a ničí, lebo je to čnosť, ktorá sa najviac páči Bohu. Nečistota najviac zraňuje Ježiša a zvoláva trest na ľudí. Sv. Jozef sľubuje svojim ctiteľom neustálu pomoc v tomto zápase. Zjavenia potvrdil na diecéznej úrovni miestny biskup Carillo Grittiego ako nadprirodzené v r. 2010.
Pravdepodobne môže byť zjavení aj viac, hoci nie toľko, ako Cirkvou potvrdených mariánskych zjavení. Zo svätýň sv. Jozefa spomenieme len dve - v Montreale (Kanada) a v poľskom meste Kalisz. Hoci oprávnene by si pozornosť zaslúžila aj každá kaplnka sv. Jozefa. Veľmi dôležité je však to, aby sa na každom mieste, ktoré je zasvätené sv. Jozefovi šírila a posilňovala úcta k tak vzácnemu svätcovi. A aby mesiac marec, každá streda i možnosti, ktoré ponúkol Rok sv. Jozefa, boli dostatočne využívané na prehĺbenie úcty k nemu. A nech sa ako vzácne poklady našej viery, prijímajú a rešpektujú všetky vyjadrenia pápežov o sv. Jozefovi. Stručný pohľad do minulosti a už aj prítomnosti, nech nás upevní v presvedčení, že žijeme časy sv. Jozefa. Ďakujme svetlu z neba i odporúčaniam Cirkvi a tento milostivý čas sv. Jozefa dobre využime pre spoločné i osobné dobro. Sme pozvaní k tomu, aby sme každý osobne prežívali „Rok sv. Jozefa“ do konca života.
Ďakujeme znova za Rok sv. Jozefa vyhlásený Svätým Otcom Františkom (2020), lebo nám ho väčšmi priblížil, ale veríme, že i nás všetkých väčšmi priblížil k sv. Jozefovi.
Literatúra:
CALLOWAY, D., H.: Zasvätenie sa svätému Jozfovi. Zachej.sk, 2021
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchają. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
ŚWIĘTY JÓZEF, Edycja Świętego Pawła, Czętochowa, 2017.