Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 3/2021, s. 108-114 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
12.04.2021
Nazaretský dom svätého Jozefa
Pohľad na jasnú nebeskú oblohu - najmä večer, v noci, keď je posiata hviezdami, je niečo úchvatné. Človek stotožňoval oblohu s nebom, ale chcel vedieť aj to, čo je medzi viditeľnými hviezdami alebo čo je za nimi: „Čo môže byť nad všetkým, čo je prirodzené?“ Mnohé úsilia po väčšom poznaní zostali v ohraničení prirodzeného poriadku, ale v priebehu ľudských dejín badáme mocné iniciatívy, ktoré chceli preniknúť do poznania nadprirodzeného sveta. Z iniciatív by som spomenul napr. rok 1990, keď bol na obežnú dráhu okolo Zeme vynesený Hubblov teleskop, ktorý umožňuje hlbšie poznávanie kozmu. Možno by sme aj chceli mať takýto teleskop, ktorý by nám pomohol vidieť ďalej, ako je to prirodzene možné, ktorý by nám pomáhal vidieť do sféry nadprirodzená. Okrem spomenutého Hubblovho teleskopu sa uvažuje, ako sa posunúť na niektorú z ďalších planét, aby sa potom odtiaľ organizovali ďalšie lety, ďalšie pozorovania, teda aby nastal posun zo zeme - smerom hlbšie do poznania nádherného vesmíru.
Rozširovaním poznania o vesmíre však stále sú a zostávajú aktuálne otázky o človeku, ktorý je súčasťou celého vesmíru: Kto som? Aká je moja bytosť? Stvoril ju Boh? Aké mám poslanie na tejto zemi? Aký je zmysel a cieľ môjho života? Ako hovorí francúzska filozofka Simone Weilová: „Poznanie seba, to je Božia milosť.“ A práve „poznanie seba“ sa stalo aj neskorším obdarovaním a skúsenosťou biblického Jakuba - otca Jozefa Egyptského. Preto hovoríme o neskoršom obdarovaní, lebo Jakub si ho pri prvom osobnom stretnutí s Bohom ešte nedokázal uvedomiť, nevedel ho predvídať. Stretáva sa s Bohom v „prvom sanktuáriu“, v prvej svätyni, ktorú opisuje Biblia. To miesto je Betel - dom Boží a brána do neba (porov. Gn 28,10-22). Pri tomto stretnutí odhaľuje svoje povolanie - vtedy, keď dvíha svoj zrak k nebu - zažije silný dotyk oslovenia Božieho tajomstva a Božej prítomnosti.
Vyhnanec Jakub, budúci otec Jozefa, z ktorého sa neskôr v Egypte stane druhý najmocnejší muž po faraónovi, v tej chvíli vidí rebrík siahajúci do neba, po ktorom zostupujú a vystupujú anjeli, ale vôbec si neuvedomuje všetko to ďalšie, čo vstúpi do jeho života. V tejto chvíli nedokáže celkom pochopiť pohostinnosť Boha, starostlivú ruku Božiu, ktorá ho vedie a sprevádza. Dostáva Božie prisľúbenia a Bohu robí sľub. Boh, ktorý ho vedie náročnou cestou života, napokon na sklonku jeho života ho privedie aj s celou jeho rodinou do paláca jeho milovaného syna Jozefa, ktorého už roky oplakával ako mŕtveho (porov. Gn 46). Vo chvíli, keď utekal z domu svojho otca Izáka, ak by mu bol vtedy niekto povedal, čo všetko ho v živote čaká, iste by tomu neuveril. V opise udalosti Jakuba v dome Božom - v Beteli, sa odohráva aj jeho veľká duchovná premena. Vtedy, keď trpí a cíti sa byť vyhnancom, vôbec nedokáže pozdvihnúť zrak, zadívať sa do vzdialenej budú¬nosti a vidieť otvorený palác faraóna a predovšetkým náručie vlastného syna Jozefa.
Ak by sme sa vrátili k úvodnému prirovnaniu, mohli by sme povedať: Betel - dom Boží, ako aj každé jedno sanktuárium, každá jedna svätyňa, chrám, kaplnka - to je tiež taký „teleskop“, ktorý nám pomáha hlbšie vnikať do Božích tajomstiev, stretávať Boha, s ním komunikovať, prežívať jeho prítomnosť, nechať sa ním viesť. Môžeme ho tu chváliť, oslavovať. Človek sa usiluje neustále posúvať ďalej a uvažuje, ako využiť dosiahnutú planétu. aby - keď sa na ňu dostane - z nej mohol pokračovať čoraz viac a ďalej do diaľok a hlbín i výšin nesmierneho vesmíru. Obrazne povedané - Boh ide opačne a z nebeských výšin zostupuje čo najbližšie k človekovi, a to aj do svätýň či jednoduchých chrámov, ktoré pre neho vybudoval človek. Tak je v týchto chrámoch prítomný, oslavovaný i čoraz viac spoznávaný Boh. Bez týchto svätýň, naše ľudské poznanie a naša ľudská skúsenosť by boli veľmi chabé, slabé a boli by pozbavené pravdy a vzdialené od Božej milosti. Ak by sme to vyjadrili prirodzenými mierami, ktovie, na koľko „svetelných rokov“ by sa rátali tieto vzdialenosti. Svätyne sú zároveň miestami, v ktorých sa posväcuje človek. Sila tohto posväteniaje uzdravujúca, oslobodzujúca, odpúšťajúca. Pozýva k obráteniu. Keď pokračujeme v tejto duchovnej úvahe, povedzme to čo najjednoduchším spôsobom: v každom kostolíku, v každej kaplnke je možnosť nájdenia potrebného „teleskopu“, úžasného „ďalekohľadu“. ktorý' nás opticky privádza bližšie k Bohu a viac približuje Božie tajomstvá. Potom by ale malo platiť, že ustavične väčšia možnosť poznávania láskyplného Boha, by mala do ľudského spoločenstva vnášať viac vzájomnosti a žičlivosti.
Ale akoby opak bol pravdou. V dnešnom svete sme skôr svedkami toho, že život sa stáva oveľa ťažším. Zaujímavé je však to, že predovšetkým v severnej hemisfére sa život stáva ťažším kvôli tomu, že sa stáva bohatším. Avšak štatistiky jednoznačne svedčia, že krajiny, ktoré majú veľkú prosperitu a blahobyt, majú zároveň aj najviac samovrážd, rozbitých manželstiev, sirôt a mnohých ľudí, ktorí potrebujú odbornú pomoc, pretože majú mnohé psychické problémy. Človek sa zahľadel do seba, prestal vstupovať do sanktuárií - do kaplniek a kostolov, prestal sa dotýkať nadprirodzená, a tak potom vlastne stráca potrebnú oporu, ktorú mu v živote ponúka Boh. Takto sa človek stáva aj slepým voči potrebám iného človeka, pretože ho premohol egocentrizmus a snaží sa vidieť iba vlastné problémy, potreby a Boh v jeho živote nezohráva nijakú úlohu, iba ak okrajovú, príležitostnú, ale bez vnútornej väzby a záväzku. Bez komunikácie s Bohom, bez úprimnej otvorenosti voči inému človekovi sa človek ponára do opustenosti, do samoty a z toho vzniká napokon veľa problémov, z ktorých mimoriadne vyniká rozbitie rodín.
Tak sa otvára známa „Pandořina skrinka nešťastia“ - žiadostivosť, chtivosť, arogancia. ktoré dokážu zničiť nielen ľudské šťastie, ale ničia aj človeka samého. Dokážu ničiť a rozbíjať rodiny. Potom je oveľa náročnejšie obnoviť rodinu, ako ju založiť alebo následne liečiť zranenia, alebo rozbitú rodinu zmierovať, znova spájať... Neblahým znakom rozbíjania rodín trpia najviac deti, ktoré to so sebou a na sebe nesú ako „Kainovo znamenie" po celý život. Oni sú najviac zranené rozvodom rodičov. Nosia na svojej duši akoby „znaky" Kristových rán. Pre nich je to dráma, trauma, bolestná rana. Je to akoby klinec z kríža. Kristus trpel aj za tieto rany spôsobené deťom... Alebo je to klinec, ktorými je tento zranený človek pribíjaný na svoj životný kríž. Z tejto skúsenosti potom vzniká napodobňovanie svojich rodičov, neochota uzavrieť manželský zväzok alebo vziať na seba zodpovednosť v zasvätenom živote, mnohí sa uzatvárajú vo svojom strachu, nedôvere. Boja sa urobiť životné rozhodnutie a prijať záväzok, zodpovednosť za seba a následne aj za iných, im zverených.
Presadzujú nezávislosť ženy na mužovi alebo naopak, a to ako prekonanie prežitku pôvodnej formy rodiny. Žiť „single“, bez trvalého a nerozlučiteľného zväzku, zdôrazňujúc právo na „osobné šťastie“, následne v novom zväzku či vzťahoch. Avšak tak sa svätyne rodín nebudujú, ale búrajú. Bude zodpovednosťou nás, žijúcich v tomto čase, akú predstavu užitočnej a hlavne prirodzenej rodiny budeme preferovať. Hoci v konečnom dôsledku existuje iba jediná forma funkčnej rodiny, aj keď sa to niektorým bude javiť ako čosi obmedzujúce a nerešpektujúce najnovšie predstavy ľudských práv. A tak si položme znova základnú otázku: Koho treba počúvať viac, Boha alebo ľudí? (porov. Sk 5, 29).
Dnešná spoločnosť spochybňuje dôležitosť manželských dvojíc muža a ženy. Súčasná doba vygenerovala veľmi falošnú predstavu zbytočnosti trvalého manželského zväzku muža a ženy. Hrdinom nie je ten, kto vezme na seba záväzky a zodpovednosť za stabilitu manželstva a rodiny, ale ten, kto verejne vyhlasuje manželstvo za zbytočné a prežitok. Falošný výkrik: „na to, že sa máme radi, nepotrebujeme papier“, má neustále húfy nasledovníkov. Ktovie, či k takému stavu neprispeli a neprispievajú názory teológov relativizujúcich stabilitu platných kresťanských právd náuky viery. Spochybňovanie základných právd viery máva „dominový efekt“. Ak v raji vyvoláva had v Eve pochybnosť slovami: „Naozaj povedal Boh?...“ (Gn 3, 1), a šlo o nedotknuteľnosť stromu v strede raja, prečo by sa táto spochybňujúca veta nemohla vyslovovať aj inokedy?... A sme svedkami už nielen toho, že sa táto veta vyslovovala, ale my už vidíme aj následky, ktoré vyústili v takmer totálne spochybnenie Božej pravdy takmer v každej oblasti života.
Ale bez stabilných rodinných krbov je ťažko následne rozvíjať osobitosť človeka. Ťažko sa nachádza potrebný „azyl“ bezpečia, opory, miesta dozrievania, ako duchovného, tak aj intelektuálneho. Nehovoriac, samozrejme, o samotnom duchovnom živote, živote viery. Keď človek od malička nemá potrebnú mieru stability, do jeho života sa dostáva chaos, lebo niet pocitu bezpečia, a ťažko vie rozlíšiť a spoznať, čo je v živote najdôležitejšie, najvážnejšie. Ostáva strach, ba dokonca obava, čo sa ešte môže v živote prihodiť. Mnohí ľudia sa takto cítia nechcení, nepotrební na tomto svete. Niekedy vinia z toho seba, niekedy rodičov, ktorí sa rozviedli. Neustále ich obviňujú, že zostali opustení práve kvôli ich konaniu. Svoju zlosť často smerujú na Boha. Nemajú priestor, príležitosť vykomunikovať si to s rodičmi, a tak vinia zo všetkého svojho nešťastia Boha, ktorý ich nevypočul, ktorý - podľa vzoru ich rodičov - nemá na nich nikdy čas, ktorý ich nepočúva, neberie vážne ich potreby. Rodičia po rozbití rodín si znova hľadajú svoju životnú cestu. Majú svoje starosti, svoje plány a deti zostávajú znova kdesi na okraji. Táto bolesť - znova bolesť dieťaťa - sa prenáša na Boha. Takto zranení ľudia si ťažko alebo nikdy nevytvoria vzťah k Bohu ako k takému, aký skutočne je. Kde potom hľadať pomoc a záchranu? Kde možno hľadať opravdivú pomoc a aj nájsť reálnu pomoc, ktorá je skutočná, nie fiktívna?
Začali sme poukázaním na svätyne - sanktuáriá. Je veľmi zle, ak utrápený človek zvesí hlavu a pozerá len na zem, keď nevie zdvihnúť hlavu a pozrieť hore. Ak pozrieme smerom k nebu, uvidíme tam jednu postavu, ktorá sa nám javí ako neobyčajne potrebná aj v dnešnom svete. Je to postava sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a pestúna Ježiša. Jozef je postavou, ktorá jasne preniká svojím pohľadom do tajomstva Boha. Snaží sa odhaľovať vo vlastnom živote Boží plán, ktorý má s ním Stvoriteľ. Ani Jozefovi to nejde spočiatku ľahko. Ale neuniká pred Bohom, naopak, otvára sa mu a snaží sa spoznávať a nakoľko sa dá, aj chápať hlboké tajomstvo Božieho plánu. Zároveň, Jozef je ten, ktorý neuniká ani od potrieb tohto sveta. Ak mu Boh zveruje dve najcennejšie bytosti, ktoré v celých dejinách ľudstva žili na tomto svete - Ježiša a Máriu, jednak mu prejavuje dôveru, ale na druhej strane ho zaťažuje prirodzenou starostlivosťou o denné potreby bežnej rodiny. Jozef sa musí od začiatku vyrovnávať práve s týmito úlohami, ktoré sú bežné v živote každej fungujúcej rodiny. Niet sa preto čo diviť, ak aj v tomto dosť skúšanom svete, Cirkev znova poukazuje na postavu svätého Jozefa, ženícha Panny Márie a pestúna Pána Ježiša, o ktorého sa staral ako najlepší otec [1].
Ak sa vrátime k úvodnému príbehu patriarchu Jakuba a jeho stretnutia s Bohom v Beteli, ako sám nazval toto významné miesto: „dom Boží a brána do neba“, a uvedomíme si, akú nepredpokladanú zmenu to prinieslo v jeho živote, ani my nemusíme byť ochudobnení o dôležité stretnutia s Bohom. Sväté písmo nám hovorí o zvláštnych miestach Božej intervencie, kde sa podarilo zrekonštruovať nejeden poškodený alebo už rozbitý7 ľudský život. Aj v najhorších, najťažších chvíľach, etapách v živote človeka práve tieto svätyne - sanktuáriá vždy dávali ľuďom nielen určitú ochranu, ale poskytovali aj liečenie, vyliečenie z bolestí, trápení, ktoré vstúpili do ich života. Takéto sánktuária sú najlepším sanatóriom duše.
Prvým kresťanským sanktuáriom bol dom v Nazarete - Dom Jozefa, v ktorom bývali Jozef. Mária a Ježiš. Tento dom vytvoril Jozef, aby to bol Boží dom azylu pre Božieho Syna a jeho Matku - Dom Svätej Rodiny. Modlitbou k sv. Jozefovi si môžeme vyprosiť tiež takýto azyl, túto jednotu rodiny, vyprosiť si ho vo vlastnom dome. Vyprosiť si odvahu prekonávať neistotu života, niekedy aj znovuobjavenie strateného zmyslu života. Možno sa otvoriť aj pre prijatie nového potomstva, chrániť ohrozené deti. ich život, v podstate chrániť život, a to už od chvíle počatia, podporiť matky v požehnanom stave, získať potrebné finančné prostriedky na dôstojné udržanie rodiny. To všetko sa dialo, keď sa Jozef staral o Máriu a Ježiša. Chránil, ochraňoval tehotnú Máriu, aby7 mohla priniesť v pokoji a šťastne na svet dieťa Ježiša a vychovať Božieho Syna. Zachránil dieťa pred vrahmi Herodesa a vybudoval dom, ktorý udržiaval svojou prácou v prospech celej rodiny.
Je na nás, aby sme sa nanovo pustili do budovania domu nášho života. Domu, podľa príkladu „Nazaretského domu sv. Jozefa“. Môžeme ho nazvať práve takto, lebo dominantné miesto v tomto dome má podľa židovskej tradície svätý Jozef - hlava slávnej rodiny. Týmto konštatovaním neupadáme do omylu, ktorý by signalizoval, že umenšujeme pozíciu Panny Márie a hlavne pozíciu Ježiša Krista, ktorý je Boží Syn. V opise duchovnej harmónie Svätej rodiny nie je treba veľa vysvetľovať a už vôbec nič netreba obhajovať či spochybňovať. Touto iniciatívou a týmto poukázaním na Dom svätého Jozefa nikto nespochybňuje božstvo Ježiša Krista, ani neumenšuje mimoriadnu úlohu Panny Márie, ktorú jej zveril Boh. Lebo v pohľade a chápaní Nazaretčanov je obydlie Svätej rodiny nazývané Jozefov dom alebo Dom Jozefa. Iste, Nazaretčania nemohli poznať súvislosti, ktoré sme tu uviedli, čo sa prejavilo hlavne v ich synagóge, keď Ježiš - už v dospelom veku - vztiahol na seba Izaiášovo proroctvo: “Dnes sa splnilo toto Písmo. ktoré ste práve počuli.” (Lk 4, 21). Reakciu Nazaretčanov poznáme: „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4.22). Ak teda chceme budovať Dom svätého Jozefa, rozhodne v tejto chvíli nemáme na mysli holé múry obydlia, ale spoločenstvo Svätej rodiny, v ktorej Jozef je .hlavou slávnej rodiny“, ako ho oslovujeme v litániách k nemu samému. V Dome svätého Jozefa vedľa hlavy rodiny nemôže chýbať Ježiš a Mária. Bez nich by sa tento dom nemohol takto volať. Bez nich by Jozef nebol známy už cez 2000 rokov. Preto Dom svätého Jozefa vždy vnímame ako nerozlučiteľné spoločenstvo Ježiša, Márie a Jozefa.
Ak hovoríme o ochote budovať Dom svätého Jozefa v náročnom čase pandémie koronavírusu, ale aj iných vírusov tejto doby, ktoré ničia predovšetkým život duše, robíme tak vo veľkej dôvere v ochranu celej Svätej rodiny, všetkých jej členov. Budovať Dom svätého Jozefa chceme podľa ponúknutých možností, ktoré dala Apoštolská penitenciária k získavaniu úplných odpustkov na Rok svätého Jozefa. Teraz, v tomto čase ich zaprogramujme do svojho života, aby sme posilnili základy osobného duchovného života a aby sme aj potom, naďalej vo svojom živote praktizovali všetky tieto možnosti. Takto budeme s Božou pomocou budovať Dom svätého Jozefa, ktorý bude mať vlastnosti a odolnosť domu vybudovaného na skale (porov. Mt 7, 24-27). Potrebujeme mať základy na skale, lebo mútne a ničivé „vody“ neprestajne dorážajú na dom každej rodiny. Dokonca už aj na ten, ktorý sa ešte len plánuje vybudovať. „Skalou“ života Svätej rodiny v Dome svätého Jozefa je prežívanie trojičného života v praxi. To posilňovalo ich vzájomnú jednotu, ale aj vnútornú a vonkajšiu ochranu. Nebeská trojica spôsobila, že rodina z Nazareta sa stala akoby pozemskou „trojicou“. Vieme veľmi dobre, že Mária je milostiplná (porov. Lk 1, 28). Ježiš je ten, ktorý sa neustále „vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52). A Jozef - to je človek spravodlivý (porov. Mt 1,19). Vďaka rodine z Nazareta, každá rodina, každá ľudská rodina je znakom a obrazom spoločenstva Otca i Syna i Ducha Svätého, ako nám to pripomína Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC 2205). Prostredníctvom Svätej rodiny z Nazareta, každá rodina je vtiahnutá do tajomstva Trojjediného Boha. Rodina vždy prináleží tajomstvu Trojjediného Boha. Môžeme si spomenúť na Ježišovo veľmi zvláštne odhalenie seba samého, keď ho rodičia po troch dňoch prežitej úzkosti z jeho straty, našli v jeruzalemskom chráme. Vtedy im veľmi jasne povedal: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49) To poodhalilo tajomstvo jeho skromného života v Nazarete - v škole, v ktorej rástol, naberal síl, rástol v múdrosti a Božia milosť bola s ním (porov. Lk 2, 40). Tajomstvo Jeruzalema je prítomné v tajomstve Nazareta ako ukrytý zmysel i centrum každého dňa.
Jozef a Mária, ktorí ešte nerozumejú zmysel všetkého, čo sa práve deje, predstavujú prvý vzor Cirkvi. Ak nerozumejú tomuto stretnutiu Boha v Ježišovi Kristovi a svojmu následnému povolaniu, a nerozumejú ani ďalším krokom ich života..., značne sa podobajú patriarchovi Jakubovi, ktorého sme spomenuli v úvodnom biblickom príbehu. Aj Jakub mal pri stretnutí s Bohom hlboký zážitok, ale nepoznal ďalšie kroky a Božie plány, ktorými sa mal uberať, a tak napĺňať všetko to, čo pre neho pripravil Pán. Jozef je pestúnom Ježiša. Ale nie iba v zmysle starostlivosti o fyzické, materiálne potreby svojho zverenca. On je pozorný na osobu dieťaťa, mladíka Ježiša. Ukladá si vo svojej duši Ježišove slová ako zrná, ktoré budú rásť a vo svojom čase prinesú úrodu, ovocie. Je veriacim človekom. A každý veriaci človek, tak ako Jozef, nespoznáva odrazu tajomstvo Ježiša Krista. Ale tak, ako Jozef, uchováva vo svojom srdci slová Ježiša, učí sa ich naspamäť, hoci v tej chvíli im nedokáže porozumieť. Jozef spolu s Máriou sú najbližšie k Ježišovi. Jozef vie, ako sa učiť Ježiša prijímať,, možno spoznáva aj to, ako by mohol Ježiš rásť v ňom samom, aby ho vedel lepšie chrániť v sebe i navonok. Je pozorný na oslovenia a učí sa Ježiša lepšie počúvať. Tak, ako každý človek je pozvaný práve k tomu - Ježiša chrániť a počúvať v sebe aj okolo seba. Kto dovolí, aby si ho Ježiš vybral za priateľa, tiež prinesie trvalé ovocie (porov. Jn 15,15 -16). Jozef totiž neposúva do popredia seba. Neprináša sám seba, ale predstavuje nám a dáva nám Ježiša. On mu vyberá meno - „ten, ktorý zachraňuje, vykupuje“. Jozef podobne ako Ján Krstiteľ, ukazuje na Pána, na jeho vôľu - vykúpiť, spasiť, zachrániť všetkých ľudí.
Dom svätého Jozefa nás učí dôvernému vzťahu k Ježišovi. A ak cirkevná história vytvorila oprávnené konštatovanie: „cez Máriu k Ježišovi“, v rovnakej istote môžeme vyrieknuť: „cez Jozefa k Ježišovi“. A môžeme zjednotiť obidve vyjadrenia: „Cez Máriu a Jozefa k Ježišovi“. Božie sanktuárium, Božia svätyňa v srdciach Márie a Jozefa -je to najdôležitejšie, na čo upriamujeme v tejto chvíli pozornosť. Boh prítomný v týchto dvoch nádherných srdciach. Prečo spomíname obe, svojou jednoduchosťou tak vznešené postavy - Máriu a Jozefa? Azda by sme ich mohli obe a častejšie spomínať, aby sme nepoklonkovali či nepritakávali súčasnému mysleniu, ktoré viac praje predstavám „single“ a nestabilným vzťahom.
Preto v dnešnej dobe často pripomínajme aj iné manželské páry, ktoré sa tiež usilovali učiniť zo svojho domu „Betel - Dom Boží a bránu do neba“. Začnime spomienkou na sv. Joachima a sv. Annu. Ďalej: blahoslavení manželia Mária a Luigi Beltrame Quattrocchiovci, svätí manželia Zélia a Ľudovít Martinovci, ktorí sa v nebi radujú so svojou sv. dcérou Teréziou z Lisieux. Vo Wadowiciach v máji 2020 otvorili proces blahorečenia rodičov sv. Jána Pavla II. Poznáme aj prípady, keď sa nie obaja manželia snažili mať vo svojom srdci „Betel“ - Boží príbytok, a jedna zo stránok preto často a veľmi trpela, najčastejšie žena. Aj vtedy sa utrápená stránka nevzdávala svojho Boha a on ju posilňoval uniesť priam neznesiteľný kríž. Napr. sv. Monika, ktorá pri svojom manželovi nemala ľahký život a jej svätý syn Augustín, ktorému vymodlila obrátenie. Sv. Rita sa stala takým „teleskopom“, ktorý uľahčuje hľadieť do šťastnej budúcnosti aj napriek prežívaným veľkým životným problémom práve v manželstve.
A koľko ďalších hrdinsky prežitých a žitých manželstiev, hoci život nebol ľahký, práve naopak, s mnohými problémami - choroby, rôzne druhy utrpení, prebíjanie sa životom, keď chýbali základné potreby pre život rodiny, násilné odlúčenie manželov a rodičov od detí v čase vojen, ale aj ako následok nezamestnanosti... zotrvanie vo vernosti aj napriek nevere manželského partnera... Aj v našom okolí možno nájsť malých - veľkých hrdinov, o ktorých sa svet nedozvie z médií, ale hrdinsky žijú svoj každodenný, neraz neľahký život. Boli a sú rodiny, domy, kde sa žije, hoci nie tak dokonale ako v Nazarete v Dome sv. Jozefa, ale v úsilí žiť vzťahy a hodnoty, ktoré žila Svätá rodina.
Zopakujme základný motív, o ktorom hovoríme: aby cez Jozefa, ako cez taký - ak už zachováme uvedené prirovnanie - „teleskop - ďalekohľad“, cez svätyňu Božej prítomnosti v jeho srdci, v jeho duši, sme viac nahliadli do neba, do tajomstva Božieho plánu, ale zároveň neunikli od potrieb, ktoré sa dotýkajú bežného človeka, bežnej rodiny, pracujúceho človeka, dieťaťa, ktoré je vychovávané matkou - ženou, ktorá zastáva svoje miesto v rodine, v spoločnosti. Boh videný cez Svätú Rodinu nie je Boh, ktorý rozbíja rodiny, ako mu je to neraz prisudzované alebo je obviňovaný, že nekonal, keď sa v rodine diala krivda a rozbíjala rodina. Trojjediný Boh je Boh jednoty a trvácnosti manželského zväzku v dobrom i v zlom, pretože slabá ľudská vôľa nemá len pozitívne stránky, často zavinené nielen dedičným postihnutím, ale ešte viac hriechom. Jozef nebol uchránený od dedičného hriechu ako Mária, ale nežil v hriechu. Jozef najčistejší - svojim príkladom povzbudzuje každého kráčať životom práve takto - chrániť sa hriechu. Lebo hriech v akejkoľvek podobe najviac ohrozuje rodinu.
„Nazaretský dom sv. Jozefa“ je Boží dom a brána do neba. Z tohto domu sa ľudským spôsobom stal nielen „teleskop“, ktorým je lepšie vidieť Boha „kdesi vo výšinách", ale do tohto Domu z výšav zostúpil opravdivý Boží Syn a bol poslušný Márii a Jozefovi. Dennou úctou - pobožnosťou, modlitbou k sv. Jozefovi, môžeme v sebe posilňovať ochotu žiť v jeho blízkosti („tieni“), a tak si vyprosovať, aby spolu s Máriou bol nielen pri nasej smrteľnej posteli, ale aj keď predstúpime pred večného Sudcu. Lepších orodovníkov si nemôžeme priať ani teraz ani pred tvárou Syna, ktorý im bol na zemi poslušný.
Do rozjímaní v Roku sv. Jozefa vstupuje ďalšia iniciatíva Svätého Otca Františka, ktorý na slávnosť sv. Jozefa, ženícha Panny Márie, vyhlásil začiatok Roka rodiny. Sprievodcom Roka rodiny má byť aj apoštolská exhortácia Svätého Otca Františka Amoris laetitia (Radosť lásky), o láske v rodine, ktorú podpísal v Ríme 19. marca 2016. Exhortácia povzbudzuje manželov k trvalému prežívaniu vzťahu a všetkých členov rodiny k opravdivej radosti vzájomnej lásky. Vzhľadom na uvedené poznatky v článku o problémoch, ktoré oslabujú aj ničia rodinu, je odporúčanie Svätého Otca Františka vzácnou ponukou ako v každej rodine neustále budovať, rozvíjať a posilňovať „Nazaretský dom sv. Jozefa“.
[1] ... Musíme sa preto stále pýtať, či my sami zo všetkých svojich síl chránime Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj našej zodpovednosti, našej starostlivosti, našej ochrane. Syn Všemohúceho prišiel na svet a prijal veľmi zraniteľný stav. Potreboval Jozefa, aby ho bránil, chránil, staral sa o neho a aby ho vychoval. Boh dôveroval tomuto človeku rovnako ako Mária, ktorá v Jozefovi našla nielen toho, kto jej zachránil život, ale aj toho, kto sa vždy postará o ňu i o dieťa.“ FRANTIŠEK. Patris corde. (2020).
Použitá literatúra a zdroj:
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Swięty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Jozef milczący, Poznan, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, Román Llamas: Józef sluchający. Poznaň, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/li/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolsky-list-patris-corde
