Autor: P. Anton Adam | Dioecesis Neosoliensis
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 8/2021, s. 389-396 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
23.11.2021
Svätý Ján Pavol II. a jeho vzťah k svätému Jozefovi
Novozákonná postava svätého Jozefa, manžela Márie a pestúna Božieho Syna sa dostáva do pozornosti svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý ho predstavuje v situáciách osobného života, ale aj jeho vzťahu k nazaretskej rodine. V ľudskej a teologickej reflexii pápeža slovanského pôvodu k osobe sv. Jozefa sledujeme nielen duchovný vzrast Pánovho pestúna, ale aj jeho otvorenosť pre každodenné ľudské potreby, ktoré sú súčasťou každého človeka, v konečnom dôsledku aj nazaretskej rodiny, ktorej súčasťou je Ježiš, Mária a Jozef. Pápež Ján Pavol II. interpretuje pravdy vzťahujúce sa k osobe sv. Jozefa cez antropologickú skutočnosť, ktorej dominantným aspektom je dôstojnosť človeka. Je známe, že svätý Ján Pavol II. mal priamy a otvorený vzťah k človeku, ktorý môžeme nazvať otcovský. Dokázal osloviť jednotlivca aj veľké spoločenstvá práve preto, že v človeku nachádzal osobu, ktorá má svoju dôstojnosť vzhľadom na svoj pôvod v Božom pláne. Svätý Jozef vydáva svedectvo, že prijať Božiu vôľu, predpokladá stotožnenie sa so zámerom, pre naplnenie ktorého si Boh vyberá človeka ochotného byť jeho spolupracovníkom. V encyklike Vykupiteľ človeka pápež Ján Pavol II. hovorí: „Prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je celý človek v celej pravde svojej existencie, svojho osobného a zároveň aj spoločenského a sociálneho bytia - v rámci svojej rodiny, v rámci toľkých rozličných spoločenstiev a prostredí, v rámci svojho národa alebo ľudu, v rámci celého ľudstva. Človek je prvou a hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia.” [1]
Cirkev „sama ukazuje svetu, že skutočná vonkajšia spoločenská jednota vyplýva z jednoty myslí a sŕdc, teda z viery a lásky, na ktorých je v Duchu Svätom nerozborné postavená jej jednota. Lebo sila, ktorú Cirkev môže vliať do dnešnej ľudskej spoločnosti, spočíva v spomenutej viere a láske, uvedených do života, a nie v nejakej vonkajšej nadvláde, uplatňovanej čisto ľudskými prostriedkami.” [2]
Doktrína Katolíckej cirkvi koncentruje pozornosť na človeka, ktorý je zmyslom ľudských dejín a zároveň svojím povolaním smeruje k eschatologickej plnosti života s Bohom. Dôstojnosť ľudskej osoby vychádza nie z filozofickej úvahy, ale zo soteriologickej skutočnosti vykúpenia človeka a jeho pozdvihnutia k hodnosti Božieho dieťaťa. Svätý Tomáš Akvinský vidí v každom človeku, v každej ľudskej bytosti jedinečný výraz Boha. Boh sa v takej miere priblížil k človekovi, že niektoré božské skutočnosti sa plne prejavujú v ľudskej bytosti, v osobe človeka. [3] Konštitúcia Gaudium et spes pripomína: „Sväté písmo nás učí, že človek je stvorený na Boží obraz, že je schopný poznať a milovať svojho Stvoriteľa, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského stvorenstva, aby ho spravoval a slúžil si ním na Božiu slávu. „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk.“ [4]
Pravá dôstojnosť osoby človeka spočíva v hlbokom poznaní seba samého, čím sa človek stále viac otvára pre prijatie pravdy o svojom eschatologickom cieli. Cirkev uskutočňuje svoje povolanie v spoločenstve veriacich a v zdôrazňovaní dôstojnosti ľudskej osoby prekračuje svoje hranice a obracia sa na každého človeka. Boh pozýva každého človeka; nie každý však odpovedá pozitívne. Boh prichádza v plnosti lásky a prijatie spoločenstva jeho lásky ostáva na každom jednotlivcovi. Osobnosť svätého Jozefa vyniká práve v tomto slobodnom nasledovaní Božieho pozvania kráčať cestou, na ktorej bude veľa problémov, ale Boh bude s ním, aby naplnil poslanie služby voči manželke Márii a dieťaťu Ježišovi. Svätý pápež Ján Pavol II. hovorí o svätom Jozefovi práve z tohto pohľadu, ktorý je charakteristický otvorenosťou prijať nepoznané, no zároveň stotožniť sa s tajomstvom, ktorého je súčasťou. Pre pápeža poľského pôvodu sa stával svätý Jozef blízkym už od jeho detských čias.
Karol Wojtyla sa stretáva s postavou sv. Jozefa v rodnom meste Wadowiciach, v ktorom bosí karmelitáni spravovali svätyňu sv. Jozefa. Práve tam prijal karmelitánsky škapuliar a tam sa tiež naučil láske k Matke Božej. Už ako pápež daroval Rybársky prsteň ako darček na ozdobu obrazu sv. Jozefa v chráme vo Wadowiciach. Aj keď sa zdôrazňuje svätosť Pánovho pestúna, Ján Pavol II. v tejto osobe prenikavo vnímal jeho ľudskú tvár. Nemáme na mysli ľudskú tvár po stránke výzoru, ale ľudskú tvár, ktorá nesie v sebe odkaz človečenstva - ľudskej otvorenosti pre dobro a službu blížneho. Napokon taký bol aj sv. Ján Pavol II. - otvorený pre službu. V konečnom dôsledku svätosť Jána Pavla II. nie je vyjadrením teologickej kategórie, aleje ovocím a dôsledkom životného ľudského prístupu a otvorených priamych postojov. Svätý Ján Pavol II. venuje veľkú pozornosť zobrazeniu ľudskej tváre sv. Jozefa, lebo vedel, že iba osoba „z mäsa a kosti“, ktorá je nám úplne blízka, lebo žije v ľudskej pozemskej realite, vie napriek nepriaznivým udalostiam vytrvať vo vernosti Bohu.
Na sviatok Nanebovzatia Pannv Márie, 15. augusta 1989 vydal svätý Ján Pavol II. apoštolskú exhortáciu Redemptoris custos (Ochranca Vykupiteľa), v ktorej predstavil osobu svätého Jozefa a jeho poslanie v živote Krista a Cirkvi. Samotný názov exhortácie vychádza z evanjeliového textu Matúšovho evanjelia: Povolaný byť ochrancom Vykupiteľa, „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1, 24). Exhortácia je venovaná celej Cirkvi, pretože keď Jozef prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove, rovnako stráži a ochraňuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev a ktorého je Panna Mária vzorom i stvárnením. Ján Pavol II. poukazuje na úctu k sv. Jozefovi, ktorá pretrváva celé stáročia a samotná exhortácia je publikovaná pri príležitosti stého výročia encykliky Quamquam pluries pápeža Leva XIII. (15. augusta 1889). Zámerom dokumentuje predložiť úvahy o osobe, ktorej Boh zveril starosť o svoje najvzácnejšie poklady. [5]
Ján Pavol II. vyjadruje túžbu, aby všetci mohli rásť v úcte k patrónovi všeobecnej Cirkvi a v láske k Spasiteľovi, ktorému slúžil skutočne príkladným spôsobom. Postava sv. Jozefa je príkladom, ako objavovať vždy nanovo svoju kresťanskú identitu. „Som presvedčený, že keď sa Cirkev - ktorá spolu s celým ľudstvom kráča k budúcnosti - zamyslí nad spôsobom, akým mal Máriin ženích účasť na Božom tajomstve, bude schopná vždy nanovo objavovať svoju vlastnú identitu v pláne vykúpenia, založenom na tajomstve vtelenia.“ [6]
Apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa začína predstavením evanjeliového portrétu svätého Jozefa. Ján Pavol II. predstavuje túto osobnosť vo svetle správ evanjelistov sv. Matúša a sv. Lukáša. Sú to evanjelisti, ktorí hovoria o svätom Jozefovi v kontexte správ o udalostiach, ktoré sa bytostne dotýkajú Panny Márie. Máriino materstvo je prvou realitou, s ktorou je konfrontovaný aj samotný Jozef, pre ktorého je to v danej chvíli 'nepríjemná skutočnosť. Zmysel týmto slovám dáva sv. Matúš v správe o narodení Ježiša Krista: „Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého“ (Mt 1,18). Ján Pavol II. zdôrazňuje, že pôvod Máriinho počatia „z Ducha Svätého“ je však úplnejšie a výslovne opísaný v stati, v ktorej evanjelista Lukáš rozpráva o zvestovaní Ježišovho narodenia. „V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozef. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1, 26-27). Anjelov pozdrav: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou“ (Lk 1, 28) spôsobil v Márii vnútorný nepokoj a zároveň ju podnietil k uvažovaniu. Potom posol Pannu upokojil, pričom jej odhalil zvláštny Boží plán s ňou. „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida...“ (Lk 1, 30-32).
ak ako Boží posol odhalil Panne Márii pôvod materstva, podobným spôsobom sa dostáva aj Jozefovi vysvetlenia, resp. poodhalenia pôvodu Máriinho materstva. Tá, ktorá je podľa zákona jeho manželkou, sa mocou Ducha Svätého stala matkou, pričom zostala pannou. A keď Syn, ktorého Mária nosí vo svojom lone príde na svet, má dostať meno Ježiš. Posol sa obracia na Jozefa ako manžela Márie, teda na toho, ktorý má v určenom čase dať meno synovi, ktorý sa narodí z nazaretskej panny, jeho manželky. Boží posol oslovuje človeka, ktorému je v Božom pláne zverená úloha starostlivosti o Máriu a Ježiša.
Boh prejavuje dôveru voči človeku, ktorý sa postupne dopracuje k stotožneniu sa so svojím poslaním byť správcom Božieho tajomstva. Tak o tom uvažuje svätý pápež Ján Pavol II. v druhej časti exhortácie Ochranca Vykupiteľa. V tomto kontexte pripomína aj encykliku Matka Vykupiteľa, v ktorej rovnako rezonuje myšlienka tajomstva, s ktorým sa Mária stretáva a je potrebné sa s tým vyrovnať. “Pri návšteve, keď Alžbetin pozdrav vydáva svedectvo tejto vrcholnej chvíli, Máriina viera sa stáva uvedomenejšou a nachádza nový výraz. To, čo pri zvestovaní ostalo skryté v hĺbke 'poslušnosti viery' (porov. Rim 1, 5), teraz zažiarilo ako jasný, oživujúci plameň ducha. Slová, ktoré Mária povedala na prahu Alžbetinho domu, sú vnuknutým vyznaním tejto jej viery, v ktorom je odpoveď na slová zjavenia vyjadrená nábožným a básnickým pozdvihnutím celej bytosti k Bohu.” [7]
Máriina viera sa stretáva s vierou sv. Jozefa. Ján Pavol II. hovorí: „Ak Alžbeta povedala o Vykupiteľovej matke, „blahoslavená je tá, ktorá uverila“, v určitom zmysle možno toto blahoslavenstvo vzťahovať i na Jozefa, pretože pozitívne odpovedal na Božie slovo, keď mu bolo odovzdané v rozhodujúcom momente. Hoci je pravda, že Jozef neodpovedal na anjelovo zvestovanie rovnakým spôsobom ako Mária, „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“. To, čo urobil, je najčistejšou poslušnosťou viery (porov. Rim 1, 5; 16, 26; 2 Kor 10, 5-6).“ [8] Môžeme povedať, že to, čo urobil Jozef, ho výnimočným spôsobom zjednotilo s Máriinou vierou. Ako pravdu prichádzajúcu od Boha prijal presne to isté, čo Mária prijala už predtým pri zvestovaní. Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Dei verbum učí: „Bohu, ktorý dáva zjavenie, treba preukazovať, poslušnosť viery. Ňou sa celý človek slobodne oddáva Bohu tým, že sa ,svojím rozumom a vôľou plne podriaďuje Bohu a dobrovoľne prijíma jeho zjavenie.“ [9] Jozef sa spoločne s Máriou stáva výnimočným ochrancom tajomstva „od vekov skrytého v Bohu“ (Ef 3, 9) práve v tom rozhodujúcom momente, ktorý Pavol nazýva „plnosťou času“, keď „Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4-5). [10]
Osobnosť svätého Jozefa v situáciách nazaretskej rodiny
Pri pohľade na texty Matúšovho i Lukášovho evanjelia, môžeme povedať, že Jozef je prvým, kto má účasť na viere Božej Matky. Aj svojím osobným konaním podporuje manželku Máriu v jej viere v Božie zvestovanie. Jozef je prvým, koho Boh umiestňuje na cestu Máriinej viery. Je to cesta viery, ktorou bude Božia matka kráčať najmä v čase Kalvárie aj Turíc. Skutočnosť, že svätý Jozef je súčasťou nazaretskej rodiny spôsobuje, že sa stáva neodmysliteľnou súčasťou udalostí, ktoré zasahujú do Máriinho i Ježišovho života. Tým sa stávajú špecifické aj pre samotného Jozefa, pri ktorých sa v plnosti ukazuje potreba a požiadavka zaujať postoj ochrancu jemu zverených pokladov. Ján Pavol II. predstavuje sv. Jozefa ako správcu Božieho tajomstva vo výnimočných udalostiach spojených tak s Ježišom, ako aj Máriou.
Pápež svätý Ján Pavol II. vyzdvihuje službu otcovstva, ktorá vyplýva z právneho základu manželského vzťahu Jozefa s Máriou. Apoštolská exhortácia Ochranca vykupiteľa uvádza: “Pre Ježiša bolo potrebné zaistiť otcovskú ochranu, preto Boh vybral Jozefa, aby sa stal Máriiným manželom. Z toho vyplýva, že Jozefovo otcovstvo - vzťah, ktorý ho robí Kristovi takým blízkym, ako je to len možné; k nemu sa totiž vzťahuje každé vyvolenie a predurčenie (porov. Rim 8, 28-29) - sa realizuje prostredníctvom manželstva s Máriou, teda prostredníctvom rodiny.” (OV,7) [11]
Evanjelisti jednoznačne tvrdia, že Ježiš bol počatý z moci Ducha Svätého (porov. Mt 1,18-25; Lk 1, 26-38), no zároveň označujú Jozefa za Máriinho manžela a Máriu za jeho manželku (porov. Mt 1,16.18-20; Lk 1, 27; 2,5). Svätý Jozef uskutočňovaním svojej otcovskej úlohy slúžil osobe a poslaniu Ježiša Krista. Pápež svätý Pavol VI. hovorí, že otcovstvo sv. Jozefa je konkrétne vyjadrené v tom, že „urobil zo svojho života službu, obetu tajomstvu vtelenia a vykupiteľskému poslaniu, ktoré je s ním spojené; že použil svoju zákonnú autoritu, ktorá mu nad Svätou rodinou patrila, takým spôsobom, v ktorom úplne daroval seba, svoj život i svoju prácu; že svoje prirodzené povolanie na rodinnú lásku premenil na nadprirodzené sebaobetovanie, obetovanie svojho srdca a všetkých svojich schopností na lásku v službe Mesiášovi, ktorý rástol v jeho dome“. [12]
Poslanie a službu otcovstva plní svätý Jozef aj pri sčítaní ľudu, ako ho opisujú evanjelisti. Ján Pavol II. hovorí: “Toto sčítanie zreteľne ukazuje, že Ježiš patrí k ľudskému rodu ako človek medzi ľuďmi, občan tohto sveta, podriadený zákonom a riadným inštitúciám, ale aj ako Spasiteľ sveta.” [13] Služba otcovstva sa napĺňa aj pri narodení Božieho Syna. Svätý Jozef má privilégium byť svedkom tejto udalosti. Svätý Ján Pavol II. aj v tomto kontexte pripomína slová evanjelia sv. Lukáša: „A kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 6-7). Keď prišli pastieri na miesto Ježišovho narodenia, bol tam aj sv. Jozef. Neskôr sa stáva svedkom udalosti, keď mudrci od východu vzdali svoj hold novonarodenému Ježišovi (porov. Mt 2,11).
Prvou náboženskou povinnosťou, pri ktorej bolo nezastupiteľné miesto otca je obriezka dieťaťa mužského pohlavia. Jozef je prítomný pri tomto obrade (porov. Lk 2, 21), pri ktorom uskutočňoval svoje právo otcovstva. Svätý Ján Pavol II. považuje udelenie mena za súčasť naplnenia služby otcovstva. Práve pri obrade obriezky Jozef dal dieťaťu meno Ježiš. Je to jediné meno, v ktorom je spása (porov. Sk 4,12). Vo chvíli zvestovania je Jozefovi odhalený význam toho mena: „Dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 21). “Tým, že Jozef udeľuje meno, vyhlasuje svoje vlastné zákonné otcovstvo nad Ježišom a tým, že vyslovil dané meno, ohlásil poslanie tohto dieťaťa ako Spasiteľa.” [14]
Ježišovi rodičia prichádzajú do jeruzalemského chrámu 40 dní po jeho narodení, aby naplnili predpis Mojžišovho zákona, ako je napísané: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky“ (Lk 2, 23-24). Významná udalosť, v ktorej Božia prozreteľnosť sa obrátila na Jozefa, sa odohráva po odchode mudrcov, keď sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: “Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2,13). Jozef v otcovskej starostlivosti počúva anjelov podnet, „vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: ,Z Egypta som povolal svojho syna“ (Mt 2, 14-15; porov. Oz 11, 1). “Jozef, ochranca a spolupracovník tajomstva Božej prozreteľnosti, ešte aj vo vyhnanstve ochraňoval toho, v ktorom sa uskutočňuje nová zmluva medzi Bohom a ľudom.” [15]
Evanjeliá venujú minimálnu pozornosť obdobiu Ježišovho skrytého života. Jediná epizóda je opísaná v evanjeliu sv. Lukáša: ide o veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, keď mal Ježiš 12 rokov. Spolu s Máriou a Jozefom sa Ježiš zúčastnil na sviatkoch ako mladý pútnik. Evanjelista svätý Lukáš uvádza: „A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali“ (Lk 2, 43). Po jednom dni cesty si všimli jeho neprítomnosť a začali ho hľadať „medzi príbuznými a známymi“. „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 47). Mária sa pýtala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali“ (Lk 2, 48). Ježiš im však odpovedal tak, že „oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.“ Povedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2, 49-50).
Túto odpoveď počul aj Jozef, ktorého Mária oslovila, resp. označila slovami “tvoj otec”. Tak si to mysleli všetci. Veď v evanjeliu svätého Lukáša je Ježiš označený ako ten, ktorý je „synom Jozefa“ (Lk 3, 23). Ježišova odpoveď v chráme „zákonnému otcovi“ opäť pripomenula to, čo bol počul v noci pred dvanástimi rokmi. „Jozef,... neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého.“ Od tých čias až dosiaľ si bol vedomý, že je ochrancom Božieho tajomstva. A bolo to presne to tajomstvo, ktoré mu dvanásťročný Ježiš pripomenul: „Musím byť v dome svojho Otca.“ [16]
Ježiš vzrastal „v múdrosti, veku a v obľube u Boha i o ľudí“ (Lk 2, 52) uprostred nazaretskej rodiny, v prítomnosti Márie a Jozefa. Jozef ako opatrovateľ a vychovávateľ mal významnú úlohu na Ježišovom raste, teda na zabezpečení potrebných prostriedkov pre takýto vzrast, čo znamenalo postarať sa ojedlo, ošatenie aj vzdelávanie. „Čo sa Ježiša týka, s úctou opätoval náklonnosť svojich „rodičov“ a „bol im poslušný“ (Lk 2, 51). Týmto spôsobom si želal posvätiť rodinné povinnosti a prácu, ktorú konal po Jozefovom boku.“ [17]
Satý Jozef - spravodlivý muž a manžel
Evanjeliové texty sú východiskom pre charakterizovanie svätého Jozefa ako človeka, ktorý je spravodlivým mužom i manželom. Podobne ako Mária, aj Jozef zostal do konca života verný Božiemu volaniu. Jozef zachoval postoj, ako čítame v evanjeliu sv. Matúša: „urobil, ako mu prikázal Pánov anjel“ (Mt 1, 24). Je to začiatok jeho cesty, na ktorej viac mlčí ako rozpráva. Jozefovo mlčanie je však mimoriadne výrečné: vďaka nemu môžeme pochopiť pravdu evanjeliového výroku, totiž, že to bol „človek spravodlivý“ (Mt 1,19). Mária vyriekla svoje fiat. Fakt, že Mária bola „zasnúbená" s Jozefom, bol teda súčasťou samotného Božieho plánu. To zdôrazňujú obaja citovaní evanjelisti - Lukáš, no obdobným spôsobom aj Matúš. Slová adresované Jozefovi sú zvlášť dôležité: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). Tieto slová vysvetľujú tajomstvo stavu Jozefovej manželky. Vo svojom materstve Mária zostáva pannou. V nej prijal „Syn najvyššieho“ ľudské telo a stal sa „Synom človeka.“ Keď Mária povedala dvanásťročnému Ježišovi v chráme: „Tvoj otec i ja sme ťa... hľadali,“ nebola to zdvorilostná fráza, ale v týchto slovách je “vyjadrená realita vtelenia, ktoré je prítomné v tajomstve nazaretskej rodiny. Jozef hneď od začiatku prijal s poslušnosťou viery svoje ľudské otcovstvo voči Ježišovi. A takto, keď nasledoval svetlo Ducha Svätého, ktorý prostredníctvom viery dáva ľudom seba samého, Jozef ešte plnšie objavoval mimoriadny dar svojho ľudského otcovstva.“ [18]
Prístup spravodlivého muža, starostlivého otca sa vo svetle pravdy evanjeliového posolstva javí ako zodpovedný postoj ku všetkému, čo je akýmkoľvek spôsobom súčasťou nazaretskej rodiny. Ján Pavol II. hovorí o Jozefovej práci, ktorá vyjadruje lásku. Ježiš vyrastal v nazaretskej rodine a keďže sa učil remeslu svojho zákonného otca Jozefa, poznali ho ako “tesárovho syna.” Bola a je to práca, vynaložená námaha, ktorá vyjadruje skutočnosť záujmu o toho, kto je milovaný. Ľudskej práci, predovšetkým manuálnej, venuje evanjelium zvláštnu pozornosť. Ježišovou ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna je v tajomstve vtelenia vyzdvihnutá aj práca, ktorá bola tiež zvláštnym spôsobom vykúpená. Ján Pavol II. cituje slová pápeža svätého Pavla VI.: „Svätý Jozef je predstaviteľom pokorných, ktorých kresťanstvo vyzdvihuje na nesmierne úlohy. On je dôkazom toho, že ten, kto chce byť dobrým a ozajstným Kristovým nasledovníkom, nepotrebuje konať výnimočné veci. Stačí mať obyčajné, jednoduché a ľudské čnosti, ale treba, aby boli opravdivé a skutočné.“ [19]
Podľa charakteristiky pápeža svätého Jána Pavla II. kladie svätý Jozef vnútorný život na prvé miesto. Ďalej sv. Jozefa charakterizuje prvenstvo vnútorného života. Čnosť mlčania zahaľuje všetko okolo Jozefa a obklopuje aj jeho prácu v nazaretskom dome. Je to však mlčanie, ktoré odhaľuje vnútorný obraz tohto spravodlivého muža. Evanjelisti hovoria o tom, čo Jozef urobil. “Jozef bol v každodennom styku s „tajomstvom od vekov skrytým v Bohu“, ktoré „prebývalo“ pod jeho strechou.” [20] Môžeme povedať, že Jozef nehovoril o udalostiach svojho života, ale žil v prítomnosti tajomstva, ktoré vnútorne prijal vo chvíli, keď prijal Máriu svoju manželku a od tej chvíle sa zjednotil vo svojom vnútri prežívaním toho, čo mu bolo zverené.
Svätý Ján Pavol II. o svätom Jozefovi pri rozličných príležitostiach
Počas pontifikátu sa pápež Ján Pavol II. vyjadroval k osobe a poslaniu svätého Jozefa častejšie. Uvádzame aspoň niekoľko vyjadrení, ktoré sú dôkazom, že svätý Jozef bol pevnou súčasťou tak osobného života pápeža svätého Jána Pavla II., ako aj jeho veľkňazskej služby. Na sv. Jozefa ako na príklad pokory a dôvery v Boha poukázal vo Vatikáne v príhovore 17. marca 2002. Upozornil na postoj sv. Jozefa, ktorý napriek nepriaznivým okolnostiam zostal verný svojmu povolaniu namiesto toho, aby sa jednoducho vzdal jemu určeného poslania. V tichosti a s plnou dôverou prijal Božiu vôľu. „Veľká rozvážnosť, s akou Jozef vykonával poslanie, ktoré mu bolo zverené Bohom, ešte viac zdôrazňuj e jeho vieru, ktorá ho prinútila vždy počúvať Boží hlas a snažiť sa pochopiť jeho vôľu, poslúchať ho z celého srdca a zo všetkých síl. Preto ho evanjelium nazýva „spravodlivým“ človekom (Mt 1,19). Spravodlivý je ten, kto sa modlí, žije vierou a snaží sa konať dobro v každej konkrétnej životnej situácii.“ [21]
Sv. Ján Pavol II. niekoľkokrát navštívil rodnú vlasť - Poľsko. V roku 1997 navštívil aj mesto Kalisz, v ktorom 4. júna predniesol homíliu a v nej s odvolaním sa na stať Matúšovho evanjelia o úteku do Egypta: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil“ (Mt 2,13), vníma sv. Jozefa ako muža záchrany ľudí, ktorí mu boli zverení. Jozef je obrancom ľudského života. „Jozef z Nazareta, ktorý zachránil Ježiša pred Herodesovou krutosťou, teraz stojí pred nami ako veľký zástanca obrany ľudského života od prvého okamihu počatia až do prirodzenej smrti. Preto by sme chceli oceniť ľudský život Božskej prozreteľnosti a svätého Jozefa, najmä život nenarodených, v našej domovine a na celom svete.“ [22]
Rovnako v Kaliszi poukázal sv. Ján Pavol II. na sv. Jozefa ako na dôstojného strážcu Božieho Syna. Vďaka prijatému otcovstvu k Ježišovi má Jozef účasť na všeobecnom kňazstve všetkých veriacich. Kňazi prosia o jeho príhovor, aby podľa jeho príkladu dôstojným spôsobom sa dotýkali eucharistického Krista, prítomného v Eucharistii. „(...) ako Ježišov otec a jeho strážca ho mohol držať a nosiť na rukách, preto ho kňazi vrúcne prosia, aby mohli sláviť eucharistickú obetu s takou úctou a láskou, s akou (on) plnil svoje poslanie (. ..). Tie kňazské ruky, ktoré sa dotýkajú Kristovho eucharistického tela, túžia vyprosiť si u sv. Jozefa takú čistotu a úctu, ako tento svätý z Nazareta preukazoval svojmu adoptívnemu Synovi.“ [23]
O Jozefovej službe otcovstva a jeho príklade hovoril sv. Ján Pavol II. deň pred sviatkom sv. Jozefa 18. marca 2001 vo Vatikáne. Hoci sv. Jozef nebol biologickým otcom Ježiša, vykonával úlohu strážcu, ktorú mu zveril Boh. Je príkladom toho, ako sa zodpovedné otcovstvo realizuje predovšetkým v pripravenosti prijať každý život. Ján Pavol II. zveril pod jeho ochranu všetkých mužov, ktorí sa usilujú o povolanie k otcovstvu nielen v rodine, ale aj v kňazstve. „Nech sv. Jozef, ktorého kresťanský ľud vzýva s veľkou dôverou, osobitne pomáha tým, ktorí plnia úlohu otcov tak v zmysle fyzickom, ako aj duchovnom. Nech naše modlitby sprevádza a oroduje za nás Panna Mária, nevesta Jozefa a Matka Vykupiteľa.“ [24]
Sv. Jozef ako vzor pre pracujúcich ľudí
Vo svojej náuke sv. Ján Pavol II. často poukazoval na význam aj dôstojnosť ľudskej práce, ktorá má veľký vplyv na formovanie človeka a tiež ako na prostriedok pre zabezpečenie vhodných životných podmienok. Svätý Jozef, tesár z Nazareta, veľmi dobre poznal prácu a starostlivosť o hmotnú existenciu rodiny. „Nech je sv. Jozef, taký veľký a skromný svätý, vzorom a inšpiráciou pre kresťanských pracujúcich ľudí, ktorí by ho mali vzývať v rôznych okolnostiach života. Dnes by som chcel tomuto obozretnému opatrovníkovi Svätej rodiny z Nazareta zveriť mladých ľudí, ktorí sa pripravujú na svoje budúce povolanie, nezamestnaných a tých, ktorí trpia pracovnými a rodinnými problémami a celý svet práce s jeho očakávaniami a výzvami, s problémami a perspektívami, ktoré ho charakterizujú.“ [25]
Rok svätého Jozefa vyhlásený Svätým otcom Františkom nás privádza k dôslednejšiemu zamysleniu nad tým, kto svätý Jozef je a akú úlohu zohral v Kristovom spásonosnom poslaní. Je pravdou, že základná vedomosť o tejto postave úzko spätej s Máriou a Ježišom je známa, je však potrebné ísť hlbšie, a oboznámiť sa s mužom spravodlivým, patrónom Katolíckej cirkvi ešte dôslednejšie. Svätý Jozef sa javí ako človek s veľkou silou ducha, ktorý si vďaka dôvere Božej prozreteľnosti uvedomil svoje povolanie. Svätý Ján Pavol II. predstavil viaceré aspekty misie sv. Jozefa v Cirkvi a každý z nich nás v konečnom dôsledku môže viac priblížiť k Bohu.
[1] JÁN PAVOL II., encyklika Redemptor hominis, 14.
[2] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium etspes, 42.
[3] GRŮN, A; SARTORIUSOVÁ, CH., Ľudská zrelosť zasvätených osôb, vydavateľstvo Don Bosko, Bratislava 2007, s. 7.
[4] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, pastorálna konštitúcia Gaudium etspes, 12.
[5] Porov. KONGREGÁCIA PRE BOHOSLUŽBU. Quemadmodum Deus (8. decembra 1870): PII IX P. M. Acta, pars I, vol. V, s. 282; PIUS IX., Inclytum patriarcham (7. júla 1871), loc. cit., s. 331 - 335.
[6] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 1.
[7] JÁN PAVOL II.: encyklika Matka Vykupiteľa, 36.
[8] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 4.
[9] DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL, konštitúcia Dei verbum, 5.
[10] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 5.
[11] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 7.
[12] PAVOL VI.: Príhovor (19. marca 1966): Insegnamenti, IV (1966), s. 110.
[13] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 9.
[14] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 12
[15] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 14.
[16] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 15.
[17] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 16.
[18] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 21.
[19] PAVOLVI.: Príhovor (19. marca 1969): Insegnamenti, VII (1969), s. 1268.
[20] JÁN PAVOL II.: apoštolská exhortácia Ochranca Vykupiteľa, 25.
[21] JÁN PAVOL II.: Vatikán, 17. marca 2002.
[22] JÁN PAVOL II.: Kalisz, 4. júna 1997.
[23] JÁN PAVOL II.: Kalisz, 4. júna 1997.
[24] JÁN PAVOL II.: Vatikán, 18. marca 2001.
[25] JÁN PÁVOL II.: Vatikán, 19. marca 2003.
