Tajomstvo života sv. Jozefa zostáva vždy tajomstvom. Jeho život nie je prejavom nejakej náhody, náhodilosti, ale je opravdivo zaprogramovaný v Božom pláne. Chceme ďakovať Pánovi, že Jozef mu dal svoj súhlas a slobodne vyslovil svoje „áno“ na Boží plán. A tak skrze neho Boh učinil veľké veci. Spomeňme si na evanjeliový príbeh o bohatom mladíkovi (porov. Mk 10, 17-22), keď mladík odchádza od Pána Ježiša veľmi zarmútený. Prečo? Neprijal Božie pozvanie, ktoré mu adresoval Ježiš. Ktovie čo všetko bolo pripravené pre neho samotného, ale aj pre dobro toľkých ďalších, skrze tohto mládenca, keby prijal Božie plány. Nevieme o tom, že by sa to udialo, „...odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok“ (Mk 10,22). Koľko takých podobných príbehov sa už mohlo zopakovať v živote histórie ľudstva. Ale aj v súčasnosti a isto aj v osobnom živote každého z nás. Ako hovorí sv. Josemaría Escrivá: „Od toho, či ty alebo ja prijmeme to všetko, ako chce Boh, nezabúdaj, od toho záleží veľa dôležitých vecí.“ Zdá sa to byť až neuveriteľné, že Boh naozaj ráta s každým, aj so mnou - jednoduchým človekom. Boh očakával aj od Jozefa veľmi veľa. Odprvoti ho chcel poveriť neobyčajnou misiou - otcovstvom či rodičovskou úlohou a starostlivosťou o svojho Syna a Máriu - najlepšiu z matiek (Mt 1, 18-23).
Jozef pochádzal z rodu Júdu a teda bol potomkom veľkého kráľa (Porov. Lk 1, 26-27). Hoci život sv. Jozefa je obyčajný, predsa sa v jeho živote objavuje veľa Božích znakov - prirodzených aj nadprirodzených. On je človekom, ktorý je verný Bohu a ktorému nebo zveruje zvláštnu misiu. Sv. Jozef koná jedine to, čo je Božia vôľa. Usiluje sa rozpoznávať Božiu vôľu v každom momente svojho života, aby mohol verne napĺňať poverenie, ktoré mu bolo dané a snaží sa to robiť čo najdokonalejšie, v plnej láske. Boh ho vyzbrojil aj prirodzenými darmi, ale i čnosťami, ktoré on v sebe neustále zdokonaľoval, aby neskôr čo najvernejšie naplnil Boží plán (porov. Mt 1, 18-25; 2, 13-15; 2, 19-23; Lk 2, 1-5; 2, 16-17; 2, 21-24; 2, 39; 2, 41-52). Tak sa správa Boh ku každému z nás. Každému je v živote zverená úloha a Boh nám dáva k tejto úlohe aj potrebné milosti.
V osobe sv. Jozefa sa napĺňa proroctvo dotýkajúce sa príchodu Mesiáša a to cez neprerušenú líniu začínajúcu kráľom Dávidom. Ježiš bude podľa práva synom Jozefa - v tejto priamej línii - potomkom kráľa Dávida. Vo verejnom živote bude často oslavovaný ako syn Dávidov. Kde sa narodil sv. Jozef? Viaceré fakty poukazujú na to, že sa narodil v Betleheme, teda v meste, kde bol Dávid prorokom Samuelom pomazaný za kráľa Izraela (porov. 1Sam 16, 4. 12-13). Keď sa vraciame k udalosti sčítania ľudu, Jozef putuje s Máriou a Ježišom pod jej srdcom, aby zadosťučinili zákonu o sčítaní ľudu a dali sa zapísať „vo svojom meste“. Prichádzajú do Betlehema (porov. Lk 1,1-5). Dalo by sa predpokladať, že Jozef tam nájde svojich príbuzných. V takom prípade by sa nemuseli obávať o prístrešie pre Máriu a Ježiša, ktorý sa mal narodiť. Ale jeho príbuzní už pravdepodobne boli roztrúsení po okolitom svete.
Jednou z ďalších často opakujúcich sa otázok je: Koľko rokov mohol mať sv. Jozef v čase zásnub s Máriou a potom uzatvárania manželstva? Podľa obyčaje v Izraeli, snúbenec nezvykol byť oveľa starší od snúbenice. Niektorí autori teda hovoria, že Jozef mohol mať 18 - 25 rokov, nie viac. Mária mala v čase zásnub s Jozefom asi tak 15 - 16 rokov. Teda manželstvá sa z nášho dnešného pohľadu uzatvárali pomerne zavčasu, pretože život bol oveľa kratší, ale aj samotné dospievanie a dozrievanie pre manželstvo sa dialo oveľa skôr. Vo vtedajšej spoločnosti nebolo obvyklé, aby si oveľa starší muž bral za svoju manželku mladučkú ženu. Teda umelecké stvárnenia Jozefa oveľa staršieho od Márie nekorešpondujú so židovskou tradíciou. Jozef musel byť v kondícii zdatného, mladého človeka, pretože úloha, ktorou ho Boh poveril, bola značne odkázaná na jeho fyzické sily. Bolo treba starať sa o rodinu, pracovať.
Ľudsky povedané - Jozef sa neženil preto, aby dostal opateru od Márie. Práve naopak, Boží plán bol, aby Jozef plný fyzických síl zvládal to všetko, čím bude prechádzať Ježiš a Mária. Teda aj putovanie z Nazaretu do Ain Karim (porov. Lk 1, 39-40), narodenie Ježiša v Betleheme (porov. Lk 2, 1-7), potom útek do Egypta (porov. Mt 2, 13-14)... a návrat späť do Nazareta (porov. Mt 2, 19-23). To všetko vyžadovalo značné fyzické nasadenie. Niektorí zas poukazujúc na starší vek sv. Jozefa akoby chceli obhájiť celibátny zväzok Jozefa a Márie a tak ľudsky vyjadriť, že v staršom veku bolo už oveľa ľahšie - prijať na seba tento záväzok. Ale tu sa zabúda práve na to, že Boží plán rátal s Jozefom s takým, akým bol. Jozef vo svojom mladom veku, plný lásky zasvätil svoj život v službe Bohu a naplneniu Jeho plánu.
Ak sa vrátime k predpovedi patriarchu Jakuba o narodení Mesiáša z rodu Júdu (Gn 49, 10), vraciame sa najskôr k jeho synovi - k Jozefovi s prímením Egyptský a hľadáme určité paralely, súvislosti a znaky, ktoré skrze Jozefa Egyptského „predobrazovali“ charakter a konanie sv. Jozefa, ženícha Panny Márie [1]. Obaja boli spravodliví v plnom slova zmysle. Telom a dušou sa zasvätili Božiemu plánu. A ani jeden z nich nedopustil, aby sa do ich života vkradlo niečo, čo nesúviselo s týmto plánom alebo by bolo proti nemu. Vieme ako sa obidvaja Jozefovia dostali do Egypta. Jozef Egyptský - Jakubov syn bol zo závisti prenasledovaný svojimi bratmi a nimi predaný do otroctva (porov. Gn 37, 18-20. 28). Tento čin sa stal náznakom budúcej zrady Ježiša Krista od svojich najbližších (porov. Mk 14, 43-52).
Druhý Jozef - ženích Panny Márie musel utekať do Egypta pred závisťou, hnevom a vražedným úmyslom Herodesa, aby chránil život Dieťaťa (porov. Mt 2, 13-16), ktoré sa malo stať v budúcnosti „čistým pšeničným zrnom“ pre mnohých. Starozákonný - Jozef Egyptský získal od Boha dar snov a tak mohol prečítať budúce veci, týkajúce sa aj jeho života [2]. Mal sen o tom, ako boli viazané snopy a predsa on dostával popredné, najvyššie miesto. Tento sen sa splnil v živote prvého Jozefa. A zvlášť sa naplnil vtedy, keď v čase hladu Jakubovi synovia prišli do Egypta nakúpiť obilie. Pri stretnutí s Jozefom, ktorý už zastával pozíciu vice faraóna, poklonili sa mu až po zem, nazvali sa jeho sluhami (porov. Gn 42, 6. 10 -13, 43, 26). Táto udalosť akoby predznamenala udalosť, ktorej svedkom bol druhý Jozef.
Aj nový - Jozef Nazaretský, dostával viaceré usmernenia v snoch (porov. Mt 1, 19-24; 2, 13; 2, 19-20). Tak sa javí, že ako sa v živote prvého Jozefa potvrdili sny v jeho živote, ešte plnšia realizácia snov sa prejavila v živote druhého Jozefa. Pozornosť zasluhuje udalosť v Betleheme, keď po narodení Ježiša Krista prichádzajú k jasličkám vykonať poklonu nielen jednoduchí pastieri (porov. Lk 2, 15-20), ale aj traja mudrci, tradíciou nazývaní aj „traja králi“, akoby reprezentanti celého sveta (porov. Mt 2, 1-2. 9-11). Prišli sa mu pokloniť (porov. Mt 2, 9-11). Poklona síce nepatrila priamo sv. Jozefovi, ale v poklone Dieťaťu vzdali úctu aj jeho domnelému otcovi.
Prvý Jozef dostal plnú dôveru od faraóna, aby sa postaral o chlieb v čase sucha a krízy, ktorá navštívila Egypt (porov. 41, 38-41). Faraón bol hrdý na múdrosť svojho zástupcu. A práve v tých kritických chvíľach sa zrodilo nádherné odporúčanie: „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!“ (Gn 41,55). Druhý Jozef tiež dostal úlohou starostlivosti o chlieb pre Svätú Rodinu v Nazarete a neskôr v Katolíckej cirkvi - keď bol vyhlásený za ochrancu svätej Cirkvi. V duchovnom slova zmysle sa sv. Jozef starostlivou výchovou Ježiša podieľal na „príprave“ Chleba života, ktorý nám Ježiš zanechal ako pokrm pre večný život. Faraón stiahol svoj pečatný prsteň a nastokol ho na prst Jozefa. Prikázal ho obliecť do drahocenného odevu, na krk mu zavesil zlatú reťaz a kázal ho voziť na voze a predstavovať ako druhého po sebe (porov. Gn 41, 42-43) a prosebníkom o chlieb odporúčal: „Iďte k Jozefovi!“ [3] Nevieme, či aj sv. Jozef dostal prsteň ako znak svojho vznešeného poslania a dôležitej úlohy. Ktovie však, či niečo také nemožno skôr vyčítať z gesta, ktoré učinil sv. Ján Pavol II. 19. marca 2004 na Námestí sv. Petra v Ríme, keď pre kostol bosých karmelitánov vo Wadowiciach venoval pápežský prsteň, položil ho k obrazu sv. Jozefa, tak veľmi uctievanému v tomto chráme. Obraz sv. Jozefa Svätý Otec požehnal pri tejto príležitosti. Nech to bolo akokoľvek, sv. Jozef obdržal takú kompetenciu starostlivosti (porov. Mt 1, 19-25), akú nedostal nikto iný, podobne ako jeho predchodca v mene Jozef v Egypte. Ako je prsteň symbolom vernosti manželov, darovaný prsteň vo Wadoviciach chcel zdôrazniť vernosť sv. Jozefa poslaniu, ktoré mu Boh zveril.
Ďalším porovnaním môže byť poukázanie na čistotu obidvoch Jozefov. Prvý z nich odmietol cudzoložné návrhy Putifarovej ženy (porov. Gn 39, 8-9). Odmietnutá žena falošne obvinila Jozefa, až sa napokon dostal do väzenia (porov. Gn 39, 13-20). Čistota druhého Jozefa sa ukázala ešte dokonalejšia. Nielenže sa nedopustil nejakého hriešneho skutku proti čistote, ale vediac, že Boh mu zveril to najčistejšie, čo mu mohol zveriť z ľudských bytostí - najskôr Máriu, potom Ježiša - vedel, že tieto dve bytosti náležia výlučne Bohu, preto sa obával previniť sa čo i len myšlienkou proti tomuto Božiemu rozhodnutiu. Miloval však Máriu a Ježiša tou najčistejšou a úplne nezištnou láskou, darujúc v starostlivosti o svoju Rodinu všetky svoje sily. Právom ho Cirkev poctila titulom „Jozef najčistejší“.
[1] Na obidve postavy: Jozefa Egyptského a sv. Jozefa a ich vzájomného porovnania úloh v Božom pláne poukázal napr. Lev XIII. v encyklike Quamquam Pluries, 1889, 4.
[2] Môžeme spomenúť udalosť z knihy Genesis. „A keď mal raz Jozef sen a rozpovedal ho svojim bratom, znenávideli ho ešte väčšmi. Povedal im: „Počujte, aký som mal sen! Boli sme na poli zamestnaní viazaním snopov a tu sa môj snop postavil a ostal stáť. Tu sa vaše snopy postavili dookola a klaňali sa môjmu snopu!“ Bratia mu povedali: „Vari chceš nad nami kraľovať alebo panovať?“ A znenávideli ho ešte viac pre jeho sen a pre jeho reči. A mal ešte iný sen a prezradil ho svojmu otcovi a svojim bratom. Hovoril: „Opäť som mal sen! Slnko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo.“ Toto rozprával svojmu otcovi a svojim bratom. A jeho otec mu robil výčitky a vravel mu: „Čo je to za sen, čo si mal? Hádam ja, tvoja matka a tvoji bratia prídeme a budeme sa ti klaňať až po zem?“ (Gn 37, 5-10).
[3] „Dôvera ľudu vo sv. Jozefa je zhrnutá vo vyjadrení „Ite ad Ioseph“, ktoré odkazuje na čas hladomoru v Egypte, keď ľud prosil faraóna o chlieb a on mu odpovedal „Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!“ (Gn 41, 55). Išlo o Jozefa, Jakubovho syna, ktorého bratia zo závisti predali (porov. Gn 37, 11-28) a ktorý sa následne - podľa biblického rozprávania - stal v Egypte zástupcom faraóna (porov. Gn 41, 41-44). Ako Dávidov potomok (porov. Mt 1, 16.20), z ktorého koreňa mal vzísť Ježiš, podľa prísľubu proroka Nátana Dávidovi (porov. 2 Sam ) a ako ženích Márie z Nazareta je sv. Jozef akýmsi spojujúcim článkom medzi Starým a Novým zákonom.“ FRANTIŠEK: Patris corde, 2020. Z článku uverejnenom v časopise Duchovný pastier č. 4/2021, str. 157-164
Použitá literatúra a zdroj:
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumentypapezov/c/apostolsky-list-patris-corde