Zmienky cirkevných otcov o sv. Jozefovi
Sv. Jozefa (ako si uvedieme nižšie) často spomínajú cirkevní otcovia (sv. Justín, sv. Irenej, Julián Africký (Julius Africanus), Origenes, sv. Hieronym, sv. Ján Zlatoústy (Chryzostom), sv. Ambróz, sv. Augustín [1]). Hovoria sa o ňom najčastejšie v kontexte kristologickom, čo je zrozumiteľné, keďže jeho osoba vystupuje v nadväznosti s Ježišom. Témy jozefológie obdobia patristiky sú predovšetkým:
» dvojaká genealógia sv. Jozefa
» manželstvo a panenstvo sv. Jozefa;
» pochybnosti sv. Jozefa;
» manželský zväzok Jozefa a Márie;
» panenské počatie Ježiša a čistota oboch svätých manželov;
» Jozefovo adoptívne otcovstvo;
» Jozef v dejinách spásy;
» jedinečné vlastnosti Jozefa. [2]
Dvojaká genealógia sv. Jozefa
Cirkevní otcovia hľadali riešenia, ako vysvetliť dvojitú genealógiu sv. Jozefa, ako vysvetliť Ježišových bratov a sestry, či bol sv. Jozef vdovec alebo panic, či ho možno označiť za Ježišovho otca. Rodokmene Jozefa prezentované v Matúšovi (1, 117) a Lukášovi (3, 23-38) po ich vzájomnom porovnaní ukazujú určité nezrovnalosti. Medzi inými sú dve rôzne postavy otca Jozefa: Heli a Jakub. Toto si starí exegéti všimli od samého začiatku. Nikdy však nehovorili o protirečení medzi dvoma evanjelistami. Pri riešení tohto problému sa otcovia často odvolávajú na tradíciu, ktorú citoval Julián Africký. V 3. stor. sa totiž Sextus Julius Africanus pokúsil získať objektívne informácie o Jozefovi. Zistil, že v Jozefom rodokmeni došlo k švagrovskému manželstvu. [3]
Euzébius Cézarejský cituje v Cirkevných dejinách Juliusa Africanusa, ktorý vysvetľuje tento problém vo svetle zákona levirátu (Dt 25, 5-10) a poukazuje napríklad na históriu rôznych rodín v Izraeli. Na otcovstvo Jozefa sa vzťahoval tento zákon a preto Jakub bol manžel vdovy svojho brata Heliho, ktorý zomrel bezdetne. Jakub ju vzal, aby vzbudil potomstvo pre rod. Týmto spôsobom sa Jozef stal podľa zákona prirodzeným synom Jakuba a Heliho podľa práva. [4]
Táto interpretácia bola všeobecne prijatá východnými a západnými otcami, napr. Gregor Naziánsky [5] a Eustachius z Antiochie [6] . Augustín podporil hypotézu adopcie. [7] Predpokladal, že obaja evanjelisti mali pravdu. Ide o adopciu tak, že po smrti Heliho osirotený Jozef bol adoptovaný za syna cez Jakuba. Obaja sú teda otcom Jozefa, pretože povaha otcovstva spočíva v odovzdaní života, ako aj v rodení prostredníctvom pocitu lásky, bez ktorého nie je možné dôjsť do plnosti človečenstva.
Od polovice 4. storočia, latinskí autori, ktorí sa podieľali na obrane ortodoxie počas trojičnej kontroverzie, keď ide o pohľad na osobu Jozefa, možno vidieť tendenciu čítať túto postavu hlbšie v porovnaní s predchádzajúcim predstavením, t.j. keď sa pozornosť sústredila na Jozefa v kontexte zásnub Márii, starostlivosťou o Svätú rodinu, adoptované otcovstvo. V atmosfére duchovného, alegoricko-typologického výkladu biblických textov sa snažili predstaviť jeho poslanie akoby plnšie, ako úzko spojeného s Kristovým tajomstvom. Toto možno vidieť najmä u Hilára z Poitiers. A tak pre biskupa z Poitiers dvojitá genealógia Jozefa poukazuje na dvojitú dôstojnosť: kráľovskú a kňazskú, ktorá sa najviac prejavuje v Ježišovi Kristovi, večnom kráľovi a kňazovi. Ako Ježišov adoptívny (pozemský) otec zaručil mu podľa práva synovstvo, dal mu kráľovské a kňazské dedičstvo. Línia pochádzania od Jakuba od evanjelistu Matúša, ho stavia do poriadku kráľovského pochádzania. Rodové dedičstvo v Heliho línii od evanjelistu Lukáša mu umožnilo účasť v kňazskom rode. [8]
Manželstvo a panenstvo sv. Jozefa
Odhliadnuc od apokryfných správ Hieronym na konci polemického traktátu s rímskym kňazom Helvidiom formuluje veľmi jasné stanovisko, ktoré možno považovať za stanovisko Katolíckej cirkvi: Keďže prijímame to, čo hovorí Písmo, musíme odmietnuť to, čo tam nie je. [...] Môžeme uvažovať o tom, že Jozef mal viac manželiek, z ktorých sa narodili „Pánovi bratia“. Obávam sa však, že to je len čistý dôvtip (odhad), ktorý je viac poznačený trúfalosťou než duchom zbožnosti. [...] Pokiaľ v Písme nemožno nájsť u Jozefa neviazanosti a že Jozef mal ešte ďalšiu manželku (okrem Márii), musíme sa na neho pozerať viac ako na jej opatrovníka, než na jej manžela. Zostáva povedať, že ten, kto si zaslúžil byť nazývaný Pánovým otcom, prebývajúc s Máriou zostal v panenskom stave. [9] Maxim z Turína zas hovorí o Jozefovi ako o mladom manželovi (iuvenis). [10] Čo sa týka ďalších potomkov Jozefa a Márie tak Peter Chryzológ pripisuje rodičovstvo „Pánových bratov“ (porov. napr. Mk 6, 3) Kleofášovi a jeho manželke „druhej Márii“. [11] Možno si všimnúť aj dosť zdržanlivú poznámku od Augustína: V prípade Jakuba, Pánovho brata, treba hľadať alebo medzi Jozefovými synmi od inej ženy, alebo medzi pokrvným príbuzenstvom Márie, jeho matky. [12]
Pochybnosti sv. Jozefa
Jozef sa ocitol pri otázke prepustiť Máriu či ju prijať? Existujú vyhlásenia otcov, že Jozef mohol Máriu považovať za vinnú alebo za obeť násilia zo strany bezbožných. [13] V tejto súvislosti je obdivuhodná veľkosť spravodlivého muža (Mt 1,19), ktorý síce nechápal, čo sa mohlo stať, ale nechcel nechať Máriu vystaviť hanbe, zvlášť na krutý trest stanovený zákonom. Tak sa rozhodol tajne ju prepustiť, a tak prijať na seba neslávnu a údajnú vinu. [14] Vernosť židovskému zákonu sa tak nestala krutosťou voči Márii a dobrota založená na Božej blízkosti priniesla Jozefovi ovocie zrelosti. [15]
Zhrnutím tejto línie úvah Peter Chryzológ uvádza: Jozef je teda zaslúžene spravodlivý, pretože je zbožný, a zbožný, pretože je spravodlivý. Napokon zatiaľ čo premýšľal o súcite, vyhla sa (Mária) krutosti; zatiaľ čo zmierňoval dôvod, uchránila sa pred súdom; zatiaľ čo odďaľoval jej uväznenie, vyviazla zo zločinu; zatiaľ čo sa vyhýba (byť v pozícii) žalobcu (udavača), vyhla sa rozsudku. [16]
Hieronym [17] a najmä Peter Chryzológ [18] uvažovali, že Jozefove správanie je napriek všetkému odovzdané plnej dôvere Márii. V Efrémovom presvedčeni sa sama Mária pokúsila nejakým spôsobom priviesť Jozefa k jej tajomstvu, vtedy Jozef už pochopil, že ide o Boží zázrak. [19] Existujú tiež názory, že Jozef buď prostredníctvom intuície alebo nadprirodzeného zjavenia čiastočne poznal tajomstvo. Cítil sa však nehodný zúčastniť sa na ňom, tak blízko a osobitným spôsobom, preto sa rozhodol opustiť Máriu. [20] Každý však súhlasil s tým, že Jozefove pochybnosti zmizli, keď sa k nemu dostala správa od Božieho posla: Pred varovaním anjela mal v úmysle prepustiť Máriu ako vinnú, ale neskôr s úplnou istotou a bez akýchkoľvek pochybností ojej panenstve, nasledoval príkaz anjela. [21] Keď sa dozvedel tajomstvo, dodajúc vieru k slovám anjela a s pochopením, že Emanuel sa narodí z panny, [...] Jozef túžil stať sa služobníkom tohto tajomstva. [22] Sv. Ambróz sa napr. zastavuje pri slovách, že Máriu zamýšľal potajomky prepustiť a píše, že v Jozefovi to bola prívetivosť a postava spravodlivého, ktoré ho urobili hodnějším jeho kvality svedka. On, by nemohol poškvrniť chrám Ducha svätého, Matku Pána, lono oplodnené tajomstvom. [23]
Sv. Ján Zlatoústy píše: Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo - čo predsa protirečí tvojmu sľubu. Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom viery. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: Budeš tam - v Egypte -, kým ti nedám vedieť. Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky. [24]
Manželský zväzok Jozefa a Márie
Zdá sa, že niektorí cirkevní otcovia sú zmätení, ako chápať Jozefovo manželstvo s Máriou. V ére kristologickej herézy sa bolo najprv treba vyhnúť tomu, aby upadli do presvedčenia o telesnom spolužití, a na druhej strane nebolo možné negovať pravdivosť tohto manželstva. Latinski otcovia tu zastávajú rozhodné stanovisko, ktorého vzorom môže byť vyhlásenie Ambróza: Nech ťa neznepokojuje, že Písmo ju (Máriu) nazýva manželkou, totiž tým sa ukazuje nie záchrana panenstva, ale potvrdenie a oslava manželstva. [25] Augustín ešte viacej zdôrazňuje dôsledky tejto prozreteľnostnej situácie a ukazuje tento vzťah ako model manželského páru, ktorý nemá telesné spolužitie: toto manželstvo je pravdivejšie tým, čím je čistejšie. Skutočnosť manželstva čerpá svoju moc viac z duchovného zväzku ženíchov ako z telesného spolužitia. [26]
Zároveň otcovia hľadajú odpovede, prečo napriek panenskému počatiu musela mať Mária ženícha. Dôvody vyplývajú zo strany samotného Slova a tiež zo strany Márie. Origenes, prijímajúc myšlienku Ignáca Antiochijského z jeho Listu Efezanom, [27] uvádza, že Božím zámerom bolo skrývať panenské počatie Ježiša, pred kniežaťom tohto sveta. [28] Mnoho Otcov uvažuje a dodáva, že toto tajomstvo malo byť ukryté aj pred Židmi, aby sa rešpektoval „čas“ zjavenia a aby sa zabránilo, žeby sa Márii niečo zlé stalo. [29] Peter Chryzológ píše, že v Božích úmysloch sa toto manželstvo predpokladalo tak, aby sa pod záštitou inštitúcie rodiny, plne v súlade so zákonom, mohlo v tichosti začať „tajomstvo Kristovo“, napriek prekážkam a nedorozumeniam zo strany ľudí a závisti satana. [30] Béda Ctihodný ešte hovorí: Bolo potrebné, aby mala blahoslavená Mária ženícha, ktorý by bol najistejším svedkom jej panenstva a najvernejším živiteľom nášho Pána a Vykupiteľa. Tento ženích-otec obetoval v chráme dieťa, čo vyžadoval zákon; počas prenasledovania ho chránil v Egypte so svojou matkou a nakoniec mu zaistil to, čoho sa domáhali práva slabej ľudskej prirodzenosti, ktoré prijalo Slovo. [31]
Panenské počatie Ježiša a čistota oboch svätých manželov
Na základe údajov z evanjelia cirkevní otcovia vždy videli úzke spojenie medzi panenským počatím a božstvom Ježiša Krista. Keď gnostici, ako napríklad Karpokrates, Cerinth a ebioniti, [32] začali vyhlasovať, že Ježiša počal Jozef, Cirkev veľmi rýchlo zareagovala. Irenej zachytil svoje argumenty pomocou prorockých textov a evanjelia. [33] Mnohé patristické a liturgické texty si myslia, že Ježiš bol počatý bez človeka, že On je bez otca na zemi a bez matky v nebi. [34] Panenstvo Panny Márie je spolu s panenstvom Jozefa zachované stále aj po narodení Ježiša. [35] Evanjeliové výroky - ako „Ježišovi bratia“, „prvorodený syn“, „nepoznalju, kým neporadila syna“ - túto vieru nezmenšujú. Ich interpretácie v tom zmysle, v ktorom ich chceli pochopiť gnostici, sú blúznením a sú ďaleko od pravdy. [36] Augustín tiež zdôrazňuje, že čistota Márie po pôrode je prirodzeným dôsledkom neustálej čistoty, ktorú si Mária dobrovoľne zvolila pred svadbou s Jozefom. Vďaka panenstvu sa Mária stala svätou a obzvlášť príjemnou pre Boha. To všetko súvisí s tým, že Kristus si pred narodením vybral za matku ženu, ktorá už bola zasvätená Bohu a ktorá bude pod ochranou panenského ženícha. [37]
Jozefovo adoptívne otcovstvo
Cirkevný otcovia nepochybujú o tom, že by otcovstvo malo byť pridelené Jozefovi vo vzťahu k Ježišovi, podobne tak ako titul manžela vo vzťahu k Márii. Vo svojich výpovediach kládli dôraz na pochopenie otcovstva v zmysle výchovy. Origenes tu má jasný obraz: Jozef nemal podiel na Ježišovom narodení v striktnom zmysle; on mu slúžil a obklopoval ho láskou. Z tohto dôvodu mu ako „vernému sluhovi“ dáva Písmo titul otca. [38] Ján Zlatoústy poznačil, že anjel odporúčal Jozefovi, aby prevzal úlohu otca pri dávaní mena dieťaťa. [39] Augustín ide ešte ďalej: Prečo ho Ježiš nazval „jeho otcom“?, nie preto, že Jozef je z dobrého dôvodu nazývaný ženích (virum) Márii bez telesného styku, ale na základe samotného zväzku manželov (ipsa copulatione coniugii) a že je ešte v prísnejšom zmysle Ježišovým otcom, ktorý sa narodil z jeho nevesty, ako keby bol adoptívnym synom. Okrem toho toto puto Márie s Jozefom, bez ohľadu na svoj pôvod, stačilo na to, aby sa Ježiš stal synom Dávida. Keby Ježiš nebol Máriiným skutočným a zákonným ženíchom, nemohol by mať titul „Dávidov syn“. [40]
Augustín okrem toho videl v misii Jozefa ako Ježišovho otca „tri dobrá“ manželstva [41], ktoré mali zaručiť prirodzenú a úplnú cestu rozvoja potomka. [42] Ten istý autor v Sermo 51 ponúka akoby konklúziu svojich myšlienok na tému otcovstva Jozefa: A tak Jozef nielen musel byť otcom, ale predovšetkým musel. [43] Augustín ďalej pokračuje: Jozefovi, nielenže náleží meno otec, ale náleží mu viac ako komukoľvek inému. Akým spôsobom bol otcom? Bol otcom tým skutočnejšie, čím bolo jeho otcovstvo čistejšie. Niektorí si mysleli, že bol otcom nášho Pána Ježiša v takom zmysle, v akom sú tí, ktorí splodia deti telesne, a neberú ich len ako plod svojej duchovnej lásky. Preto svätý Lukáš hovorí: a mysleli si, že bol otcom Ježiša. Prečo hovorí len „mysleli si”? Pretože ľudské myslenie a úsudok sa vzťahujú na to, čo sa zvykne diať medzi ľuďmi. Lenže Pán sa nenarodil z Jozefovho semena. Predsa však, vďaka jeho zbožnosti a láske, narodil sa Jozefovi syn z Panny Márie, ktorý bol Božím Synom. [44]
Jozef v dejinách spásy
Ján Zlatoústy učil o sv. Jozefovi aj v kontexte spásnom [45] , a to že Jozef spolupracoval v plnosti času na veľkom tajomstve spásy, a takto naozaj bol služobníkom spásy. [46] Irenej napísal, že Jozef oslobodený anjelom od pochybností, mu zároveň pripomenul vyhlásenie proroka Izaiáša o Emanuelovi, ktoré sa malo splniť (Iz 7,14). Jozef si tak vzal Máriu za svoju manželku a s radosťou plnil svoju úlohu, ktorá sa týkala výchovy Ježiša. [47] Origenes poukázal na Jozefa ako na toho, kto bol vyvolený pre príchod Pána (dispensatorem ortus domíniá - správca Pánovho pôvodu). [48] V Contra Celsum naznačil, že prítomnosť Jozefa umožnila poskytnúť prirodzený spôsob - čo bolo Božím zámerom - postarať sa o Ježiša: Keď sa Kristus rozhodol vydať na cestu ako človek, bolo potrebné, aby ho vychovali jeho rodičia. [49] Ján Zlatoústy hovoril o Jozefovi, že keď rozptýlil svoje pochybnosti o Márii, zaobchádzal s ňou ako jedno s Ježišom a zobral údel v ich celej ekonómií tajomstva. [50] Iným spôsobom ešte o tomto tajomstve hovoril Raban Maur, primus preceptor Germaniae, benediktinsky opát: Cez štyroch prišla záhuba sveta: cez ženu, cez muža, cez strom, cez hada; obnovili ho štyria: Mária, Kristus, kríž a Jozef. [51]
„Cirkevní otcovia, inspirovaní evanjeliom, už od prvých storočí zdôrazňovali, že Jozef rovnako ako prijal láskavú starostlivosť o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove, tak isto stráži a ochraňuje i Kristovo mystické telo, ktorým je Cirkev a ktorého je Panna Mária vzorom i stvárnením.“ [52]
Jedinečné vlastnosti Jozefa
Otcovia chválili Jozefovu vieru, jeho spravodlivosť, chudobu, čistotu, poslušnosť voči Bohu, úplné odovzdanie sa Márii a Ježišovi, odvahu a vernosť. Origenes poukázal nato, ako Jozef svojím príkladom učí kresťanov, kde hľadať Ježiša, aby ho našli: Hľadajúc ho, našli ho v chráme; nikde inde v iba v chráme. [53] Rozmer príkladu popísal Augustín: Jozef je príkladom duchovného života kresťanov v situáciách, ktoré sám prežil. [54] Ján Zlatoústy, komentujúci evanjelium podľa Matúša, predstavuje akoby psychológiu Jozefovej religiozity: podrobne analyzuje svoju spravodlivosť, múdrosť, ktorá ho zachránila pred extrémne zložitou a krehkou situáciou, a jeho prirodzené čnosti, ako sú zdržanlivosť, láskavosť a rozvážnosť, ktoré v spojení s nadprirodzenou vierou ukázali všetku ich krásu v Jozefovom manželstve. [55]
[1] Prvá zachovaná monografia o Jozefovi pochádza od Augustína (Sermo 51). Porov. Sermo 51. De consonantia evangelistarum Matthaei et Lucae in generationibus Domini. In: https://www. augustinus.it/ [online]. [cit. 22.11.2019]. Dostupné na internete: https://www.augustinus.it/latino/ discorsi/discorso_063_testo.htm
[2] Pomocou nám bude antológia patristických, latinských a gréckych textov s názvom: Joseph et Jésus. (Pozri bibliografiu).
[3] Porov. CHOVANEC, Katolícka náuka o svätom Jozefovi. Prvá časť, s. 121.
[4] Porov. Cirkevné dejiny, I, 7; SCh, 31, 25-29.
[5] Porov. Poemata dogmatica; PG, 37, 481-483.
[6] Porov. Komentár k Hexahemeronw, Patrologia syriaca, 18, 771.
[7] Porov. Contra Faustum, III, 1-4; CSEL, 25,261-266; De consensu evangelistarum, II, 3,5-7; CSEL43,84- 88.
[8] Porov. Commentarium in Matthaeum, 1,7; PL, 9, 918.
[9] Porov. Deperpetua virginitate BeataeMariae adversus Helvidium, 19: PL 23, 203.
[10] Porov. Sermo 53; PL 57, 639.
[11] Porov. Sermo 48; PL 52, 325.
[12] „Jacobus Dominifráter, vel exfiliis Joseph de alia uxore, vel ex cognatione Mariae matris eius debet intellegiŠ In epistulam ad Galatas, 8; CSEL 84, 63.
[13] Porov. JUSTÍN, Dialogus cumTryphone Judaeo, 78; PG 6, 657; JÁN ZLATOÚSTY, Komentár k evanjeliu Matúša, 4, 4-6; PG 57, 43-47.
[14] Porov. AUGUSTÍN, Sermo 51, 6, 9; PL 38, 338.
[15] Porov. PETER CHRYZOLÓG, Sermo 145: De generatione Christi; PL 52, 588.
[16] „Denique dumpietatem cogitat, crudelitate caruit: dum causam temperat, iudicium custodivit; dum vindictam differat, crimen evasit; dum refugit accusatorem, fugit sententiamľ PETER CHRYZOLÓG, Sermo 145, De generatione Christi; PL 52, 588.
[17] Porov. Commentarium in Matthaeum, 1; CCL 77, 6 11.
[18] Porov. Sermo 145,146; PL 52, 588-594.
[19] Porov. Diatessaron, in Matthaeum, 1,19; CSCO 145, 2,1-5; 17-19.
[20] Porov. EUZÉBIUS, Quaestiones evangelicae, 1, 3; PG 22, 884.
[21] Porov. AMBRÓZ, De institutione virginis, 5, 39-40; PL 16, 315-316.
[22] Porov. TEODORET z ANCYRI, Homilia 5, 7; Orientalia Christiana periodica (1960), 299.
[23] Porov. Exp. Ev. sec. Lucam II, 5: CCL 14,32 - 33 et II, 6: CCL 14, 33.
[24] Porov. JÁN ZLATOÚSTY, InMatthaeum homiliae, 8,3; PG 57, 85.
[25] „Nec te moveat quodfrequenter Scriptura coniugem dicit: non enim virginitatis ereptio, sed coniugii testificatio, nuptiarum celebratio declarantur.“ Commentarium in Lucam, 2, 5; SCh 45, 74.
[26] Porov. Semio 51, 10.13.16; PL 38, 342, 344-346; Contra Faustum, 23, 8; CSEL 25, 73; De nuptiis et concupiscentia, 1,12; CSEL 42, 224.
[27] Porov. IGNÁC ANTIOCHIJSKÝ, List Efezanom 19, 1: Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôvod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá, ktoré sa odohrali v Božom tichu.
[28] Porov. Expositio evang. secundum Lucam, 6, 45; SCh 87,144-145.
[29] Porov. EUZÉBIUS, Quaestiones evangelicae, 1, 2; PG 22, 881-884; tiež: AMBRÓZ, Expositio in Lucam, 2, 2; SCh 45, 71n.; HIERONYM, In Matthaeum, 1,1; PL 26, 23n.
[30] Porov. Sermo 146, De Josephsponso acsponsa matre; PL 52, 594.
[31] Porov. Homilia in adventu, I, 3; CCL 122,15.
[32] Porov. IRENEJ, Adversus haereses, I, 21,1.
[33] Porov. Adversus haereses, III.19,1 - 22, 3; SCh 211, 370-375.
[34] Porov. ORIGENES, Homilia in Lucam, 17, 1; SCh 87, 250; TERTULIÁN, De came Christi, 18; CCL 2, 905; JÁN ZLATOÚSTY, De Prophetiarum obscuritate, 1, 2; De Melchisedeco, 2; PG 56,166.259.
[35] Pozri napr. AUGUSTÍN, Sermo 186,1; Sermo 51, 11, 18.
[36] Myšlienka široko rozvinutá cez Hieronyma v polemike s Helvidiom (Adversus Helvidium, 4-15).
[37] Porov. De sancta virginitate, 4; PL 40, 398; tiež: Sermo 225, 2; 291, 5.
[38] Porov. In Leviticum, 12, 4; GCS 6, 460.
[39] Porov. In Matthaeum, 4, 6; PG 57, 46n.
[40] Porov. De consensu evangelistarum, 1,1,3; 2,4; CSEL 43. 82n.
[41] Pozri s. 34.
[42] Porov. De nuptiis et concupiscentia, I, 11,12; CSEL 42, 221-225.
[43] „Ita nonsolum debuit esse pater Joseph, sed maxime debuit.“ Sermo 51,16.
[44] Porov. AUGUSTÍN, Sermo 51, 20; PL 38, 351.
[45] Okrem spásneho kontextu otcovia učili aj v kontexte biblickom.
[46] Porov. Homiliae in Matthaeum 5, 3; PG 57, 57.
[47] Porov. Adversus haereses, IV, 23,1; SCh 100, 692-694.
[48] Porov. Homílie k evanjeliu Lukáša, 13, 7; SCh 87, 214.
[49] Porov. Contra Celsum, I, 66; SCh 132, 260-262.
[50] Porov. In Matthaeum homiliae, 5, 3; PG 57, 57n.
[51] „Per quattuor fuit perditio mundi: per mulierem, per virum, per lignum, per serpentem; per quattuor restauratur: per Máriám, per Christum, per crucem, per Joseph.“ Porov. Homilia 763; PL 110, 466.
[52] JÁN PAVOL II., Redemptoris custos, bod 1.
[53] Porov. Homílie k evanjeliu Lukáša, 18; SCh 87, 266.
[54] Porov. Sermo 51, 6-9; PL 38, 338nn.
[55] Porov. In Matthaeum homiliae, 4, 4-5; PG 57, 44-46.