Autor: P. Jiří Vojtěch Černý | Dioecesis Reginae Gradecensis
preklad: P. Bystrík Dubovecký | Dioecesis Scepusiensis
Datum napsání:
19.03.2019
Čím ma inšpiruje sv. Jozef?
Svoju úvahu o sv. Jozefovi si dovolím uviesť osobnou spomienkou. Som z generácie, kde, čo do počtu, prevládali dve krstné mená - Jozef a Mária. A ja ako malý som si hovoril, že „nikdy nebudem mať syna Jozefa“ - veď každý druhý chlapec bol Jožo, Jožko, Jožinko a pod. Lenže, čas uteká rýchlo a rýchlo sa mení aj móda, ktorá sa nevyhýba ani krstným menám. Dnes už na Jozefa skoro nenarazíme - a je to škoda. Pretože, v akejsi nevypočítateľnej úmere sa spolu s jeho menom vytráca aj to, čo sv. Jozef reprezentoval.
A ja, ako starnem, mám postavu tohto svätca par excellence čoraz viac na mysli, je mi čím ďalej bližší; viac a viac ma oslovuje. Hoci je o ňom napísaných viacero odborných kníh, dokonca aj nejaká tá beletria (napr. Tieň Otca - Jan Dobraczynski), autentickým prameňom nášho poznania zostáva Sväté písmo. A koľko tam nájdete slov o sv. Jozefovi, pestúnovi Pána? Len pár! A koľko tam nájdete Jozefových slov? - Žiadne! A predsa hovorí výrečnejšie ako iné, hovoriace postavy tejto Knihy kníh. Jozef mlčí - a koná. (My robíme pravý opak: veľa hovoríme, ale nekonáme.)
Sv. Jozef - snúbenec Panny Márie (Mt 1, 18-25)
Snúbenci tej doby sa nezoznamovali na tancovačkách, viac, než ich vzájomný vzťah, vládli pri výbere partnerov vonkajšie, spoločenské a ekonomické pravidlá. Jozef bol s Máriou zasnúbený - a čo to znamenalo? Že mal cca rok na to, aby postavil nový dom, vybavil všetko potrebné zázemie na to, aby ako ženích mohol priviesť svoju nevestu do spoločného domu. Po svadbe (ktorá trvala až týždeň a hostia sa počítali na stovky - a manželia ju ešte mnoho rokov splácali), konečne „spoznal svoju ženu“ - ľahol s ňou k začatiu spoločného manželského života. (Do tej doby sa mohli nanajvýš vidieť, ale bližší, nieto intímny vzťah, neprichádzal do úvahy.) A teraz sa pozrime, čo píše sv. Matúš vo svojom evanjeliu: Jozef zisťuje, že jeho snúbenica je tehotná! Dobre vie, že nie je otcom - a predsa, či práve preto, že je v Písme nazývaný „mužom spravodlivým“, (Sväté písmo nemôže vystaviť lepší certifikát - byť spravodlivým podľa Písma znamená žiť s pravdou, v pravde, podľa práva, čo rovnako tak znamená: žiť s Bohom, v Bohu a podľa Božej vôle) - nezostane u ohrdnutej mužskej ješitnosti, (nezatrpkne, hoci sa môže právom cítiť podvedený, zradený a potupený), neoháňa sa morálkou - ale hľadá, ako by svojej snúbenici pomohol. Nehľadí na seba, hľadí na Máriu!
A vo svojej veľkorysosti ide tak ďaleko, že nájde spôsob, ako ju uchrániť od verejnej potupy (a dosť dobre možno aj smrti). Rozhodne sa vystaviť jej „priepustný list“ a podľa vtedy platného práva ju prepustiť. Iste ho toto rozhodnutie stálo nemálo síl, musel k nemu bolestne dozrieť. Vzdať sa všetkých doterajších plánov a nádejí. A práve - ako charakteristické pre Božiu réžiu - až keď dospeje k tomuto ťažkému a bolestnému rozhodnutiu, zasiahne Boh zhora a uistí Jozefa, aby sa „nebál vziať k sebe svoju manželku, lebo dieťa, ktoré počala, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš.“ Sám Boh sa prihlási k svojmu Otcovstvu, ale súčasne ustanovuje Jozefa pred svetom za Ježišovho otca - veď dávať meno dieťaťu bola výsada otca. A sv. Jozef uverí a prijme toto Božie slovo za svoje... Keď zhrniem - čím ma Jozef oslovuje? Veľkorysosťou, toleranciou, dôverou, odvahou robiť neľahké rozhodnutia, zodpovednosťou a schopnosťou ustúpiť so svojím egom do úzadia.
Sv. Jozef - opora, ošetrujúci, sprevádzajúci ochranca, otcovstvo (Lk 2, 1-7; 21-24)
Prijatím svojho vonkajšieho otcovstva úloha Jozefa nekončí, ale naopak, začína sa napĺňať jeho nezastupiteľná rola mužného otcovstva. On bude tým, kto sa postará o Matku pred pôrodom - a to za extrémnych podmienok daných navonok cisárskym rozmarom, v skutočnosti však vyššou réžiou, aby sa mohla naplniť Božia vôľa. Dokáže sa postarať o Máriu na jej strastiplnej ceste do Betlehema, zabezpečiť ochranu a živobytie, zaopatriť najnutnejšie, keď nastáva chvíľa Zrodenia Božieho Syna. Nelamentuje, nerezignuje, neuteká pred ťažkosťami, ale so zodpovednosťou pravého muža sa im stavia čelom. (Koľko je v dnešnej populácii nezodpovedných mužov ploditeľov a ako málo mužov ochrancov, ktorí sú žene a deťom vzorom, ochrancom, príkladom?) Je Márii tichou oporou, schopným postarať sa aj o záležitosti, ktoré presahujú skúsenosti a možnosti bežných mužov. „Vzal Máriu a dieťa k sebe“ - a starosť a starostlivosť o ne je teraz hlavnou náplňou jeho života, jeho existencie. Spojí sa s tými dvoma najtesnejším putom, je „ochranným múrom a pevným valom“, (povedané slovami žalmu). Mária sa na neho môže vo všetkom spoľahnúť - čo by za túto istotu mnohé dnešné ženy dali!
Sv. Jozef - pestún, hlava rodiny (Mt 2, 13-15; 19-23)
Nevieme, ako dlho sa Svätá rodina v Betleheme zdržiavala - môžeme odhadovať, že išlo skôr o mesiace, než týždne. Jozef sa najskôr uchytil ako remeselník, plní predpisy Zákona (obriezka, zasvätenie v chráme); vzorne sa stará o svoju rodinu - až do doby, keď sa v šialenej Herodesovej hlave zrodí diabolský úmysel povraždiť všetkých betlehemských chlapcov. A je tu zasa sen - a Boží pokyn vo sne: „Vstaň, vezmi svoje dieťa i matku, uteč do Egypta a zostaň tam, kým ti poviem“. Jozef nezaváha ani na chvíľu, asi ani nečaká na ráno, a pokyn daný vo sne okamžite vyplní. Tak svojou rozhodnosťou, poslušnosťou Božej vôli zachráni dieťa i matku a unikne Herodesovmu osídlu. To nie je maličkosť, ani samozrejmosť. Stať sa len na základe sna utečencami, vyhnancami, štvancami. S prázdnymi rukami sa vydať na dlhú cestu, ísť do neznáma. A potom, v Egypte, v ďalekej cudzine, vybudovať pre rodinu domov a živnosť, starať sa, byť živiteľom a ochrancom; byť oporou Márii a vychovávateľom Ježišovi. Aký to musel byť vzor pravého mužstva. A čo všetko si musel odoprieť, čoho sa vzdať, pre rodinu, ktorú mu zveril sám Boh. A dnes - koľko mužov je ochotných vzdať sa svojich plánov, ambícií, kariéry, koníčkov, pohodlia a bezstarostného života, pre svoju rodinu. Koľko slabošských mužov si žije svoj nezáväzný singel život; využíva svoje matky; opúšťa tehotné ženy, prípadne i deti? Koľko nezodpovedných a nezrelých mužov sa pre svoje sebectvo zrieknu svojej jedinečnej chlapskej roly?
Sv. Jozef – Pánov pestún, hlava Svätej rodiny (Mt 2,19-23)
A sv. Jozef naposledy - asi po niekoľkých rokoch v Egypte prichádza opäť sen, v ktorom Pán Jozefovi oznamuje, že sa môže vrátiť do krajiny svojich otcov; že tomu, ktorého mu zveril do starostlivosti, už nehrozí vonkajšie nebezpečenstvo. A opäť balenie, ďaleká cesta a budovanie nového domova. Jozef už nie je zrejme žiadny mladík (a potom, priemerná doba života bola okolo 50 rokov), nejde teda o žiadnu maličkosť, opäť začínať od nuly a vybudovať nový domov, novú živnosť. Zabezpečiť rodine základné potreby, Ježišovi vzdelanie a naučiť ho remeslu. A Jozef mlčky a s láskou plní svoju úlohu, úlohu, ktorú si nevybral, ale ktorá mu bola zverená a on ju so všetkým, bezvýhradne prijal.
Ďalej už Sväté písmo, zdroj nášho poznania sv. Jozefa, mlčí. A predsa - zanechalo nám v jeho postave úžasný (a len ťažko prekonateľný) vzor pravého muža - zodpovedného, pracovitého, obetujúceho sa. Vedomého si svojho miesta a pevne stojaceho za svojím rozhodnutím, starajúcim sa o svoju rodinu. Skromným, tichým, mužným. To sú vlastnosti, ktoré ma na sv. Jozefovi oslovujú. Ktoré ma inšpirujú (aj kňazstvo je predsa otcovstvom), a ktoré by som prial objaviť aj dnešným mužom. Príklad sv. Jozefa je príkladom toho, aký by mal byť pravý muž. A ja by som si veľmi prial, aby sv. Jozefa ako svoj osobný vzor objavilo čo najviac mužov. Veď dnešný virtuálny svet nám neponúka žiadne potrebné vzory - a to, čo ponúka, je skôr karikatúrou mužskosti a zodpovednosti. Ak prijmeme za svoju kultúru reklamu a hedonizmus „neviaž sa, odviaž sa“, potom si koledujeme o degradáciu a degeneráciu všetkého ľudského v nás. A následky môžu byť veľmi tragické.
Svoju úvahu o sv. Jozefovi si dovolím uviesť osobnou spomienkou. Som z generácie, kde, čo do počtu, prevládali dve krstné mená - Jozef a Mária. A ja ako malý som si hovoril, že „nikdy nebudem mať syna Jozefa“ - veď každý druhý chlapec bol Jožo, Jožko, Jožinko a pod. Lenže, čas uteká rýchlo a rýchlo sa mení aj móda, ktorá sa nevyhýba ani krstným menám. Dnes už na Jozefa skoro nenarazíme - a je to škoda. Pretože, v akejsi nevypočítateľnej úmere sa spolu s jeho menom vytráca aj to, čo sv. Jozef reprezentoval.
A ja, ako starnem, mám postavu tohto svätca par excellence čoraz viac na mysli, je mi čím ďalej bližší; viac a viac ma oslovuje. Hoci je o ňom napísaných viacero odborných kníh, dokonca aj nejaká tá beletria (napr. Tieň Otca - Jan Dobraczynski), autentickým prameňom nášho poznania zostáva Sväté písmo. A koľko tam nájdete slov o sv. Jozefovi, pestúnovi Pána? Len pár! A koľko tam nájdete Jozefových slov? - Žiadne! A predsa hovorí výrečnejšie ako iné, hovoriace postavy tejto Knihy kníh. Jozef mlčí - a koná. (My robíme pravý opak: veľa hovoríme, ale nekonáme.)
Sv. Jozef - snúbenec Panny Márie (Mt 1, 18-25)
Snúbenci tej doby sa nezoznamovali na tancovačkách, viac, než ich vzájomný vzťah, vládli pri výbere partnerov vonkajšie, spoločenské a ekonomické pravidlá. Jozef bol s Máriou zasnúbený - a čo to znamenalo? Že mal cca rok na to, aby postavil nový dom, vybavil všetko potrebné zázemie na to, aby ako ženích mohol priviesť svoju nevestu do spoločného domu. Po svadbe (ktorá trvala až týždeň a hostia sa počítali na stovky - a manželia ju ešte mnoho rokov splácali), konečne „spoznal svoju ženu“ - ľahol s ňou k začatiu spoločného manželského života. (Do tej doby sa mohli nanajvýš vidieť, ale bližší, nieto intímny vzťah, neprichádzal do úvahy.) A teraz sa pozrime, čo píše sv. Matúš vo svojom evanjeliu: Jozef zisťuje, že jeho snúbenica je tehotná! Dobre vie, že nie je otcom - a predsa, či práve preto, že je v Písme nazývaný „mužom spravodlivým“, (Sväté písmo nemôže vystaviť lepší certifikát - byť spravodlivým podľa Písma znamená žiť s pravdou, v pravde, podľa práva, čo rovnako tak znamená: žiť s Bohom, v Bohu a podľa Božej vôle) - nezostane u ohrdnutej mužskej ješitnosti, (nezatrpkne, hoci sa môže právom cítiť podvedený, zradený a potupený), neoháňa sa morálkou - ale hľadá, ako by svojej snúbenici pomohol. Nehľadí na seba, hľadí na Máriu!
A vo svojej veľkorysosti ide tak ďaleko, že nájde spôsob, ako ju uchrániť od verejnej potupy (a dosť dobre možno aj smrti). Rozhodne sa vystaviť jej „priepustný list“ a podľa vtedy platného práva ju prepustiť. Iste ho toto rozhodnutie stálo nemálo síl, musel k nemu bolestne dozrieť. Vzdať sa všetkých doterajších plánov a nádejí. A práve - ako charakteristické pre Božiu réžiu - až keď dospeje k tomuto ťažkému a bolestnému rozhodnutiu, zasiahne Boh zhora a uistí Jozefa, aby sa „nebál vziať k sebe svoju manželku, lebo dieťa, ktoré počala, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš.“ Sám Boh sa prihlási k svojmu Otcovstvu, ale súčasne ustanovuje Jozefa pred svetom za Ježišovho otca - veď dávať meno dieťaťu bola výsada otca. A sv. Jozef uverí a prijme toto Božie slovo za svoje... Keď zhrniem - čím ma Jozef oslovuje? Veľkorysosťou, toleranciou, dôverou, odvahou robiť neľahké rozhodnutia, zodpovednosťou a schopnosťou ustúpiť so svojím egom do úzadia.
Sv. Jozef - opora, ošetrujúci, sprevádzajúci ochranca, otcovstvo (Lk 2, 1-7; 21-24)
Prijatím svojho vonkajšieho otcovstva úloha Jozefa nekončí, ale naopak, začína sa napĺňať jeho nezastupiteľná rola mužného otcovstva. On bude tým, kto sa postará o Matku pred pôrodom - a to za extrémnych podmienok daných navonok cisárskym rozmarom, v skutočnosti však vyššou réžiou, aby sa mohla naplniť Božia vôľa. Dokáže sa postarať o Máriu na jej strastiplnej ceste do Betlehema, zabezpečiť ochranu a živobytie, zaopatriť najnutnejšie, keď nastáva chvíľa Zrodenia Božieho Syna. Nelamentuje, nerezignuje, neuteká pred ťažkosťami, ale so zodpovednosťou pravého muža sa im stavia čelom. (Koľko je v dnešnej populácii nezodpovedných mužov ploditeľov a ako málo mužov ochrancov, ktorí sú žene a deťom vzorom, ochrancom, príkladom?) Je Márii tichou oporou, schopným postarať sa aj o záležitosti, ktoré presahujú skúsenosti a možnosti bežných mužov. „Vzal Máriu a dieťa k sebe“ - a starosť a starostlivosť o ne je teraz hlavnou náplňou jeho života, jeho existencie. Spojí sa s tými dvoma najtesnejším putom, je „ochranným múrom a pevným valom“, (povedané slovami žalmu). Mária sa na neho môže vo všetkom spoľahnúť - čo by za túto istotu mnohé dnešné ženy dali!
Sv. Jozef - pestún, hlava rodiny (Mt 2, 13-15; 19-23)
Nevieme, ako dlho sa Svätá rodina v Betleheme zdržiavala - môžeme odhadovať, že išlo skôr o mesiace, než týždne. Jozef sa najskôr uchytil ako remeselník, plní predpisy Zákona (obriezka, zasvätenie v chráme); vzorne sa stará o svoju rodinu - až do doby, keď sa v šialenej Herodesovej hlave zrodí diabolský úmysel povraždiť všetkých betlehemských chlapcov. A je tu zasa sen - a Boží pokyn vo sne: „Vstaň, vezmi svoje dieťa i matku, uteč do Egypta a zostaň tam, kým ti poviem“. Jozef nezaváha ani na chvíľu, asi ani nečaká na ráno, a pokyn daný vo sne okamžite vyplní. Tak svojou rozhodnosťou, poslušnosťou Božej vôli zachráni dieťa i matku a unikne Herodesovmu osídlu. To nie je maličkosť, ani samozrejmosť. Stať sa len na základe sna utečencami, vyhnancami, štvancami. S prázdnymi rukami sa vydať na dlhú cestu, ísť do neznáma. A potom, v Egypte, v ďalekej cudzine, vybudovať pre rodinu domov a živnosť, starať sa, byť živiteľom a ochrancom; byť oporou Márii a vychovávateľom Ježišovi. Aký to musel byť vzor pravého mužstva. A čo všetko si musel odoprieť, čoho sa vzdať, pre rodinu, ktorú mu zveril sám Boh. A dnes - koľko mužov je ochotných vzdať sa svojich plánov, ambícií, kariéry, koníčkov, pohodlia a bezstarostného života, pre svoju rodinu. Koľko slabošských mužov si žije svoj nezáväzný singel život; využíva svoje matky; opúšťa tehotné ženy, prípadne i deti? Koľko nezodpovedných a nezrelých mužov sa pre svoje sebectvo zrieknu svojej jedinečnej chlapskej roly?
Sv. Jozef – Pánov pestún, hlava Svätej rodiny (Mt 2,19-23)
A sv. Jozef naposledy - asi po niekoľkých rokoch v Egypte prichádza opäť sen, v ktorom Pán Jozefovi oznamuje, že sa môže vrátiť do krajiny svojich otcov; že tomu, ktorého mu zveril do starostlivosti, už nehrozí vonkajšie nebezpečenstvo. A opäť balenie, ďaleká cesta a budovanie nového domova. Jozef už nie je zrejme žiadny mladík (a potom, priemerná doba života bola okolo 50 rokov), nejde teda o žiadnu maličkosť, opäť začínať od nuly a vybudovať nový domov, novú živnosť. Zabezpečiť rodine základné potreby, Ježišovi vzdelanie a naučiť ho remeslu. A Jozef mlčky a s láskou plní svoju úlohu, úlohu, ktorú si nevybral, ale ktorá mu bola zverená a on ju so všetkým, bezvýhradne prijal.
Ďalej už Sväté písmo, zdroj nášho poznania sv. Jozefa, mlčí. A predsa - zanechalo nám v jeho postave úžasný (a len ťažko prekonateľný) vzor pravého muža - zodpovedného, pracovitého, obetujúceho sa. Vedomého si svojho miesta a pevne stojaceho za svojím rozhodnutím, starajúcim sa o svoju rodinu. Skromným, tichým, mužným. To sú vlastnosti, ktoré ma na sv. Jozefovi oslovujú. Ktoré ma inšpirujú (aj kňazstvo je predsa otcovstvom), a ktoré by som prial objaviť aj dnešným mužom. Príklad sv. Jozefa je príkladom toho, aký by mal byť pravý muž. A ja by som si veľmi prial, aby sv. Jozefa ako svoj osobný vzor objavilo čo najviac mužov. Veď dnešný virtuálny svet nám neponúka žiadne potrebné vzory - a to, čo ponúka, je skôr karikatúrou mužskosti a zodpovednosti. Ak prijmeme za svoju kultúru reklamu a hedonizmus „neviaž sa, odviaž sa“, potom si koledujeme o degradáciu a degeneráciu všetkého ľudského v nás. A následky môžu byť veľmi tragické.
