Autor: P. Rafael Tresa, OP
Zdroj: © Ruženec, č. 9/2020 | Dominikánske mariánske centrum | Košice
Datum napsání:
15.09.2020
Hovorí sa o ňom ako o Perle Pohronia. Krásny gotický chrám vybudovaný benediktínmi uchováva prevzácnu relikviu, ktorá na Slovensku nemá obdobu. Obec sa nachádza v okrese Žarnovica medzi výbežkami Pohronského Inovca a Štiavnických vrchov, v údolí rieky Hron na starobylej križovatke ciest z juhu a zo západu. Obec sa vyvinula pri benediktínskom kláštore v poslednej tretine 11. storočia. Archeologické výskumy dokázali, že už v období Veľkej Moravy sídlili na tomto mieste vyspelé slovanské kmene. Ešte pred príchodom mníchov osídlili toto skalné bralo nad údolím Hrona pôvodní slovanskí obyvatelia.
O vzniku tohto starého kláštora hovorí stará legenda. Podľa nej sa kráľ Gejza, ktorý veľmi rád poľoval v okolitých lesoch na divokú zver, stretol s istým človekom. Niektoré pramene hovoria, že to bol jeho príbuzný Šalamún, iné, že sa mu len podobal. Kráľ Gejza bol týmto stretnutím taký dojatý, že založil na tomto mieste benediktinsky kláštor a hneď ho aj obdaroval značným majetkom. Tak hovorí legenda, ale skutočné dejiny sú trochu iné. To, čo sa s legendou zhoduje, sú dve mená: Gejza a Šalamún.
Ich dejiny sú spletené aj s dejinami kláštora. Obaja bojovali medzi sebou o vládu nad kráľovstvom. Šalamúnovi v tom čase patrila západná časť kráľovstva s hradmi Mošon a Bratislava. Nad ostatnými časťami panoval Gejza I. Nebojovali medzi sebou len mečom, ale aj zápasili, kto z nich lepšie spravoval svoje majetky. Šalamún mal starý benediktínsky kláštor v Pannonhalme, dnešnom Maďarsku. Gejza nechcel byť horší, a preto sa rozhodol, že založí nový, vlastný benediktinsky kláštor. Otázkou bola len lokalita kláštora. Výber padol na miesto, ktoré bolo hlboko na území Nitrianskeho kniežatstva a už od dávna zvané Slovenská Brána (dnešný Hronský Beňadik). Stála na veľmi dôležitej dopravnej trase. Spájali sa tu dve cesty: zo západu a z južného Slovenska, a pokračovali ďalej na Zvolen a na východ. Dalo by sa povedať, že ten, kto kontroloval túto trasu, vedel veľmi dobre, čo sa deje v jeho krajine. Týmito trasami najčastejšie cestovali kupci zo západu na východ a naopak. Bolo to teda strategické miesto.
Predpokladá sa, že kláštor existoval už v roku 1075. Dôkazom toho môže byť zakladajúca listina - súpis majetkových práv už existujúceho kláštora, datovaná na tento rok. Majetok kláštora celý čas rástol vďaka novým donáciám a tiež poplatkom z mýta či zo splavu Hronom. Majetky opátstva boli časom veľmi rozsiahle. Potvrdzuje to listina z roku 1209 vydaná pápežom Inocentom III. O dôležitosti tohto miesta hovorí skutočnosť, že kláštor bol až do 16. storočia dôveryhodným miestom (locus credibilis), teda plnil funkciu stredovekého notárskeho úradu. Tu ľudia mohli overovať listiny, deponovať cennosti. Rozvíjal sa tu latinský chorálový spev, opisovali sa knihy a vznikli tu mnohé pozoruhodné rukopisné pamiatky Slovenska. Okrem toho sa tu vydávali knihy, riešili majetkové spory. Takúto úlohu plnilo opátstvo až do konca feudalizmu.
Do ďalších dejín kláštora zasiahli vojnové udalosti, ktoré sa odohrali pri ohrození Turkami. V 16. storočí bola rehoľná komunita rozpustená, kláštor sa stal vojenskou pevnosťou a majetky postupne prešli pod krídla ostrihomskej kapituly. Veľakrát sa pod hradbami kláštora odohrala vojenská akcia. V roku 1599 mestečko spustošili a vypálili Turci. Ako pevnosť zotrval až do konca tureckých nájazdov. Dominantný chrám Panny Márie a sv. Benedikta je veľkolepou trojloďovou bazilikou s impozantné riešeným gotickým vstupným porálom na západnej strane. Na jeho južnej strane sa Kráľ Matej Korvín daroval kláštoru drevenú sochu Panny Márie s Ježiškom v náručí, pochádzajúcu asi z poslednej tretiny 14. storočia.
Medzi vzácne pamiatky tohto chrámu patrí aj relikvia Kristovej Krvi. Ide o kúsok z Veronikinej šatky s kvapkami Kristovej Krvi, ktorú daroval pápež Pavol II. kráľovi Matejovi Korvínovi za pomoc pri boji proti Turkom a ten za dôstojné miesto uloženia relikvie uznal Hronský Beňadik asi v roku 1483. Mnísi pre ňu vybudovali kaplnku, ktorú 26.3.1489 posvätil nitriansky biskup Gregor. V roku 1881 vypukol v mestečku požiar, ktorý poškodil aj časť kláštorného areálu, ktorý bol od tohto roku až do roku 1889 opravovaný. V roku 1950 sa kláštor stal koncentračným kláštorom pre rehoľné sestry z celého Slovenska. V roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. Kostol bol 25. novembra 2018 vyhlásený za diecéznu svätyňu Nitrianskeho biskupstva a pápež František ho v roku 2019 povýšil na Baziliku minor. Ak ste ešte nenavštívili tento mimoriadne vzácny chrám našej vlasti, neváhajte. Každý piatok po sv. omši sa veriaci modlia Litánie ku Kristovej Krvi a po nich si môže každý osobne uctiť túto vzácnu relikviu, ktorá je pamiatkou na veľkú cenu našej spásy.
O vzniku tohto starého kláštora hovorí stará legenda. Podľa nej sa kráľ Gejza, ktorý veľmi rád poľoval v okolitých lesoch na divokú zver, stretol s istým človekom. Niektoré pramene hovoria, že to bol jeho príbuzný Šalamún, iné, že sa mu len podobal. Kráľ Gejza bol týmto stretnutím taký dojatý, že založil na tomto mieste benediktinsky kláštor a hneď ho aj obdaroval značným majetkom. Tak hovorí legenda, ale skutočné dejiny sú trochu iné. To, čo sa s legendou zhoduje, sú dve mená: Gejza a Šalamún.
Ich dejiny sú spletené aj s dejinami kláštora. Obaja bojovali medzi sebou o vládu nad kráľovstvom. Šalamúnovi v tom čase patrila západná časť kráľovstva s hradmi Mošon a Bratislava. Nad ostatnými časťami panoval Gejza I. Nebojovali medzi sebou len mečom, ale aj zápasili, kto z nich lepšie spravoval svoje majetky. Šalamún mal starý benediktínsky kláštor v Pannonhalme, dnešnom Maďarsku. Gejza nechcel byť horší, a preto sa rozhodol, že založí nový, vlastný benediktinsky kláštor. Otázkou bola len lokalita kláštora. Výber padol na miesto, ktoré bolo hlboko na území Nitrianskeho kniežatstva a už od dávna zvané Slovenská Brána (dnešný Hronský Beňadik). Stála na veľmi dôležitej dopravnej trase. Spájali sa tu dve cesty: zo západu a z južného Slovenska, a pokračovali ďalej na Zvolen a na východ. Dalo by sa povedať, že ten, kto kontroloval túto trasu, vedel veľmi dobre, čo sa deje v jeho krajine. Týmito trasami najčastejšie cestovali kupci zo západu na východ a naopak. Bolo to teda strategické miesto.
Predpokladá sa, že kláštor existoval už v roku 1075. Dôkazom toho môže byť zakladajúca listina - súpis majetkových práv už existujúceho kláštora, datovaná na tento rok. Majetok kláštora celý čas rástol vďaka novým donáciám a tiež poplatkom z mýta či zo splavu Hronom. Majetky opátstva boli časom veľmi rozsiahle. Potvrdzuje to listina z roku 1209 vydaná pápežom Inocentom III. O dôležitosti tohto miesta hovorí skutočnosť, že kláštor bol až do 16. storočia dôveryhodným miestom (locus credibilis), teda plnil funkciu stredovekého notárskeho úradu. Tu ľudia mohli overovať listiny, deponovať cennosti. Rozvíjal sa tu latinský chorálový spev, opisovali sa knihy a vznikli tu mnohé pozoruhodné rukopisné pamiatky Slovenska. Okrem toho sa tu vydávali knihy, riešili majetkové spory. Takúto úlohu plnilo opátstvo až do konca feudalizmu.
Do ďalších dejín kláštora zasiahli vojnové udalosti, ktoré sa odohrali pri ohrození Turkami. V 16. storočí bola rehoľná komunita rozpustená, kláštor sa stal vojenskou pevnosťou a majetky postupne prešli pod krídla ostrihomskej kapituly. Veľakrát sa pod hradbami kláštora odohrala vojenská akcia. V roku 1599 mestečko spustošili a vypálili Turci. Ako pevnosť zotrval až do konca tureckých nájazdov. Dominantný chrám Panny Márie a sv. Benedikta je veľkolepou trojloďovou bazilikou s impozantné riešeným gotickým vstupným porálom na západnej strane. Na jeho južnej strane sa Kráľ Matej Korvín daroval kláštoru drevenú sochu Panny Márie s Ježiškom v náručí, pochádzajúcu asi z poslednej tretiny 14. storočia.
Medzi vzácne pamiatky tohto chrámu patrí aj relikvia Kristovej Krvi. Ide o kúsok z Veronikinej šatky s kvapkami Kristovej Krvi, ktorú daroval pápež Pavol II. kráľovi Matejovi Korvínovi za pomoc pri boji proti Turkom a ten za dôstojné miesto uloženia relikvie uznal Hronský Beňadik asi v roku 1483. Mnísi pre ňu vybudovali kaplnku, ktorú 26.3.1489 posvätil nitriansky biskup Gregor. V roku 1881 vypukol v mestečku požiar, ktorý poškodil aj časť kláštorného areálu, ktorý bol od tohto roku až do roku 1889 opravovaný. V roku 1950 sa kláštor stal koncentračným kláštorom pre rehoľné sestry z celého Slovenska. V roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za Národnú kultúrnu pamiatku. Kostol bol 25. novembra 2018 vyhlásený za diecéznu svätyňu Nitrianskeho biskupstva a pápež František ho v roku 2019 povýšil na Baziliku minor. Ak ste ešte nenavštívili tento mimoriadne vzácny chrám našej vlasti, neváhajte. Každý piatok po sv. omši sa veriaci modlia Litánie ku Kristovej Krvi a po nich si môže každý osobne uctiť túto vzácnu relikviu, ktorá je pamiatkou na veľkú cenu našej spásy.
